Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 487/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. ,

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

20. júna 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného

súdu č. k. zo 7. februára 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako

žalobcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, označenej ako žalovaný 1, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 2 a Slovenskej republike, zastúpenej

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 3 o náhradu

nemajetkovej ujmy a iné.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 279 z 25. júna 2013 bol rozsudok

okresného súdu č. k. zo 7. februára 2012 potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra 2014 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 279

z 25. júna 2013.

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tak, že žiaden zo všeobecných

súdov neprerokoval jeho požiadavku na odškodnenie za krivé obvinenie z trestného činu

krádeže. Všeobecné súdy totiž len uviedli, že sťažovateľ je zlodej, ktorý nebol potrestaný iba

preto, že trestnosť krádeže zanikla premlčaním. Týmto sa vlastne zopakovali ohovárania

tvoriace predmet konania a popreli právoplatné rozhodnutia príslušného orgánu, ktorými je

preukázaný opak.

Všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľa odmietli prerokovať i ohovárania

uvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 163 z 13. septembra 2005, ktoré

vlastne spôsobili krivé obvinenie sťažovateľa. Návrh na ochranu osobnosti, ktorý sťažovateľ

v konaní tiež uplatnil, nebol akceptovaný s odôvodnením, že konať o ochrane osobnosti

podľa zásad

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších

2

predpisov. Súd totiž ohovárať vôbec nemôže, pričom na postup, ktorý by mohol byť

považovaný u iného subjektu za ohováranie, má súd zákonné oprávnenie (tzv. zákonnú

licenciu).

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2014 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa ešte

3. novembra 2014. Na základe pochybenia právneho zástupcu sťažovateľa nastala situácia,

keď uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi reálne doručené až 1. júna 2015.

Z čestného vyhlásenia právneho zástupcu sťažovateľa advokáta JUDr. Stanislava

Jakubčíka, Kutlíkova 17, Bratislava, z 18. júna 2015 v tejto súvislosti vyplýva, že až 1. júna

2015 odovzdal sťažovateľovi ako klientovi uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2014 s tým, že k oneskorenému odovzdaniu uznesenia

došlo na základe chyby spôsobenej advokátskou kanceláriou.

V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľa platí, že uznesenie najvyššieho súdu nebolo

príslušným súdom sťažovateľovi nikdy doručené, a to napriek tomu, že jednoznačne mu

malo byť doručené. Sťažovateľ sa až z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 16 C

74/2006 z 21. apríla 2015 doručeného právnemu zástupcovi 29. apríla 2015 dozvedel, že má

existovať dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Preto dôvodne očakával, že mu bude

rozhodnutie najvyššieho súdu doručené, pretože ustanovenie § 49 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku o doručovaní zásielok splnomocnencovi sa vzťahuje len na prvostupňové

a druhostupňové súdne konanie. Na doručovanie konečných rozhodnutí o mimoriadnych

opravných prostriedkoch sa však toto ustanovenie vzťahovať nemôže, pretože s doručením

tohto rozhodnutia je spojený začiatok plynutia lehoty na podanie významného prostriedku

nápravy v tých prípadoch, v ktorých došlo v predchádzajúcom súdnom konaní k porušeniu

základných ľudských práv, a to lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Na rozdiel napríklad

od odvolacieho konania splnomocnenec účastníka konania nemá žiadnu právomoc pri začatí

takéhoto konania, pretože také rozhodnutie môže prijať len samotný účastník konania. Preto

je sťažovateľ toho názoru, že mu lehota na podanie ústavnej sťažnosti dosiaľ ani nezačala

plynúť, resp. pokiaľ predsa začala, bolo to najskôr 1. júna 2015, keď právny zástupca reálne

doručil sťažovateľovi dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Po mesiaci márneho čakania na

doručenie sťažovateľ usúdil, že takéto doručenie súd asi nemá v úmysle vykonať, preto 1.

júna 2015 požiadal okresný súd o doručenie rozhodnutia a zároveň požiadal aj svojho

právneho zástupcu o doručenie kópie jeho výtlačku rozhodnutia, ktorý to okamžite v ten istý

deň aj urobil. Takýmto postupom sa stalo, že sťažovateľ sa s obsahom rozhodnutia zoznámil

až 1. júna 2015 a domnieva sa, že sťažnosť je včas podaná.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa SR

na prístup k súdu, ako aj základné právo podľa článku 6 ods. 1 európskeho Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. , vedenom na

Okresnom súde Bratislava I, na Krajskom súde v Bratislave v konaní sp. zn. ,

ako súde odvolacom a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako súde dovolacom,

v konaní sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

25.06.2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.09.2014 sa zrušuje.

5. Ústavný súd SR priznáva , primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný

sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd SR priznáva CSc., primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave

povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

4

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súdu sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako to sťažovateľ sám uvádza, dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. septembra 2014 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené

3. novembra 2014. Právny zástupca však uznesenie (ako to vyplýva z jeho čestného

vyhlásenia z 18. júna 2015) v dôsledku chyby spôsobenej jeho advokátskou kanceláriou

odovzdal sťažovateľovi až 1. júna 2015.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu bolo

doručené ešte 3. novembra 2014, treba sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, ktorá bola

odovzdaná na poštovú prepravu až 20. júna 2015, považovať v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde za oneskorene podanú.

Opačnú argumentáciu sťažovateľa nebolo možné akceptovať.

Podľa prvej vety ak má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Podľa časti vety pred bodkočiarkou pre

konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, všeobecné súdy nepochybili, keď dovolacie

uznesenie najvyššieho súdu nedoručili sťažovateľovi, ale jeho právnemu zástupcovi.

V danej súvislosti treba ešte poznamenať, že pokiaľ by sa vychádzalo z právneho

názoru sťažovateľa, podľa ktorého dovolacie uznesenie by malo byť doručené aj jemu,

potom by ústavný súd musel podanú sťažnosť považovať za predčasnú a nebolo by v jeho

právomoci do doručenia dovolacieho uznesenia sťažovateľovi o sťažnosti konať a rozhodnúť.

Inými slovami, sťažnosť by musel odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci.

Napokon ústavný súd dodáva, že oneskorené odovzdanie dovolacieho uznesenia

sťažovateľovi jeho právnym zástupcom môže byť podkladom pre prípadný nárok sťažovateľa

na náhradu škody proti právnemu zástupcovi. Nemá to však nijaký vplyv na posudzovanie

včasnosti tejto sťažnosti.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015

6