Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 238/2015
PDF · 353.79 KB
No categories available
I. ÚS 238/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Viliamom Karasom, PhD., advokátska kancelária
MAPLE § FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky samostatne postupom Súdnej rady Slovenskej republiky a jej
uznesením č. 408 z 23. februára 2015 a takto
rozhodol:
Konanie o sťažnosti z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 214/2015 20 z 13. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na prístup k voleným a iným verejným
funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) a jej uznesením č. 408
z 23. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie súdnej rady“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa 2. až 4. júna 2014 zúčastnila výberového
konania na obsadenie celkovo desiatich voľných miest sudcov na Krajskom súde
v Bratislave. Po úspešnom absolvovaní výberového konania bolo jej preloženie na Krajský
súd v Bratislave prerokovávané na 27. zasadnutí súdnej rady konanom 23. februára 2015.
Súdna rada svojím uznesením č. 408 z 23. februára 2015 rozhodla vo veci sťažovateľky tak,
že skonštatovala, že „návrh na preloženie nezískal dostatočný počet
hlasov“, v dôsledku čoho nebola sťažovateľka preložená ako sudkyňa na Krajský súd
v Bratislave. V ostatnom podala na ústavnom súde sťažnosť.
3. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie súdnej rady „... arbitrárne,
svojvoľné a nepodložené. Napriek tomu, že Súdna rada SR nemá povinnosť odôvodňovať
svoje uznesenia, malo by byť zrejmé (minimálne pri negatívnych rozhodnutiach o prístupe
k funkcií) na základe akých skutkových okolností rozhodla daným spôsobom
a či rozhodnutie je založené na objektívnych, zistiteľných a preskúmateľných podmienkach.
Keďže Uznesenie neobsahuje odôvodnenie iba výrok o tom, že návrh nezískal dostatočný
počet hlasov, nie je zrejmé, na základe čoho Súdna rada SR hlasovala opísaným spôsobom.
... Súdna rada SR opísaným postupom a Uznesením nekonala v medziach pôsobnosti
danej jej ústavou a spôsobom uvedeným zákonom, neodôvodnene ju diskriminovala
a vo svojich dôsledkoch porušila jej právo na prístup k verejnej funkcii, právo
na spravodlivé rozhodnutie, právo na inú právnu ochranu pri porušení pozitívneho záväzku
štátu, právo na dobrú správu vecí verejných a všeobecne právne zásady a princípy
právneho štátu, najmä princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní.
Napriek tomu, že Súdna rada SR má byť na jednej strane nezávislým a autonómnym
orgánom, je jej povinnosťou postupovať a rozhodovať zodpovedne, transparentne,
objektívne a garantovať kandidátovi právo uchádzať sa za rovnakých podmienok o funkciu
sudcu. V tomto prípade však Súdna rada SR uvedeným spôsobom nekonala, následkom
čoho došlo k porušeniu práva Sťažovateľky garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.“.
2
V širších súvislostiach k postupu súdnej rady poukázala aj na to, že „Ako vyplýva...
z ústneho záznamu, sťažovateľke boli kladené otázky týkajúce sa jej rozhodovacej činnosti
v konkrétnom súdnom spore, v ktorom Sťažovateľka vystupovala ako zákonný sudca, ďalej
otázky týkajúce sa postupu niekdajšieho predsedu okresného súdu a otázky súvisiace
so zmenou rozvrhu práce odvolacieho súdu. Podľa názoru Sťažovateľky (a aj niektorých
členov Súdnej rady SR, ako to vyplýva zo zvukového záznamu) položené otázky nijako
nesúviseli s jej preložením na súd vyššieho stupňa. Rozhodovacia činnosť sudcu nie je a ani
nemôže byť kritériom pre preloženie sudcu na súd vyššieho stupňa. V opačnom prípade by
bola porušená ústavne zakotvená nezávislosť a nestrannosť výkonu súdnictva. ... Rovnako
ani otázky týkajúce sa skutočností, o ktorých Sťažovateľka nemala vedomosť, ktoré nemohla
ovplyvniť a na ktorých sa nijako nepodieľala nemôžu byť brané na zreteľ pri posudzovaní
podaného návrhu. Sťažovateľka poukazuje na znenie § 52 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého rozvrh práce zostavuje predseda
súdu, ktorý je za neho aj zodpovedný.“.
V ďalšom sťažovateľka poukazom na § 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a smernicu č. 1/2012 o príprave a predkladaní materiálov na rokovanie súdnej rady
zvýraznila, že „Z citovaných ustanovení zákona o sudcoch ako aj Smernice jednoznačne
vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pre preloženie sudcu na súd vyššieho stupňa sú výsledky
výberového konania a na iné skutočnosti môže Súdna rada SR prihliadnuť iba vtedy, ak
tieto neboli známe výberovej komisii v čase výberového konania a zároveň ktoré môžu
ovplyvniť stanovisko Súdnej rady SR. Rozhodovanie Súdnej rady SR pritom nie je ďalšou
zákonnou podmienkou pre prístup k funkcii, ale ide len o ďalšiu etapu v procese prístupu k
funkcii.“.
V závere poukázala na to, že „...v ten istý deň Súdna rada SR rozhodovala aj
o ďalších návrhoch na preloženie sudcov, pričom je evidentný rozdiel v prístupe Súdnej
rady SR k týmto ostatným uchádzačom oproti prístupu Súdnej rady SR k Sťažovateľke.
Súdna rada SR tak bez akéhokoľvek legitímneho oprávnenia pristupovala rozdielne voči
jednotlivých uchádzačom.
Vzhľadom na priebeh zasadnutia Súdnej rady SR a postoj a prístup Súdnej rady SR
(niektorých jej členov) voči Sťažovateľke, ako aj povahu položených otázok je zrejmé,
že Sťažovateľke bolo odopreté právo na rovnocenný prístup k verejnej funkcii napriek tomu,
že bola úspešná vo výberovom konaní a splnila všetky zákonné podmienky pre preloženie
na súd vyššieho stupňa.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«1. Súdna rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 408 z 23. februára 2015,
ktorým konštatovala, že „návrh na preloženie nezískal dostatočný
počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, porušila základné právo sťažovateľky
na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 408 z 23. februára 2015, ktorým
konštatovala, že „návrh na preloženie nezískal dostatočný počet
hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
352,37 Eur ...».
5. Ústavný súd vyzval účastníkov konania na písomné vyjadrenie k veci.
Predsedníčka súdnej rady listom z 18. júna 2015 požiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie
do 30. septembra 2015 z dôvodu, že „V súčasnej dobe Súdna rada Slovenskej republiky
naliehavo a prioritne rieši otázku procesu posudzovania spôsobilosti kandidátov na funkciu
sudcu, na obdobie letných mesiacov viacero členov Súdnej rady Slovenskej republiky
už avizovalo čerpanie dovolenky a preto nie je možné, aby Súdna rada Slovenskej republiky
prijala k sťažnosti kvalifikované vyjadrenie.“. Právny zástupca sťažovateľky listom
z 10. júna 2015 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
4
6. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že súdna rada na svojom 33. zasadnutí
uskutočnenom 23. až 24. júna 2015 prijatým uznesením č. 509 rozhodla o preložení
sťažovateľky z Okresného súdu Bratislava I na Krajský súd
v Bratislave, a to s účinnosťou od 1. januára 2016. Vzhľadom na uvedené zistenie
ústavný súd listom z 22. júla 2015 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril
k opodstatnenosti podanej sťažnosti z dôvodu odpadnutia predmetu konania. Právny
zástupca sťažovateľky listom zo 4. augusta 2015 písomne oznámil ústavnému
súdu späťvzatie podanej ústavnej sťažnosti, ktorá bola uznesením ústavného súdu
č. k. I. ÚS 214/2015 20 z 13. mája 2015 prijatá na ďalšie konanie.
7. Podľa § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,
ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa
nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu
alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo
slobody sťažovateľa.
8. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a podania sťažovateľky, ktorým vzala svoju
sťažnosť späť, vrátane svojich zistení týkajúcich sa predmetnej veci (bod 6) konštatoval, že
sú splnené podmienky na zastavenie konania v zmysle § 54 zákona o ústavnom súde,
a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015