Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 520/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

a , obaja bytom , zastúpených advokátom

JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 20. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015

doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Martinom

Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi konania

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedeného okresným súdom

pod sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľov. Odporcom v tomto konaní

bol súdny znalec ustanovený v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. na podanie

znaleckého posudku, ktorý mal po vznesení námietok proti jeho osobe zo strany

sťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. vo svojom vyjadrení označiť

sťažovateľov „za klamárov a ich tvrdenia týkajúce sa popáleniny na hlave ich syna

za lživé“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 20. marca 2012 návrh na začatie

konania zamietol a sťažovateľov zaviazal povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne

a nerozdielne náhradu trov konania. Tento rozsudok napadli sťažovatelia odvolaním.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2015 rozsudok okresného súdu

v oboch výrokoch potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „... v napadnutých rozsudkoch

okresný súd a ani krajský súd sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami. Viaceré fakty

preukázateľne sám súd uvádza skreslene, dokonca aj úplne lživo...“.

Podľa názoru sťažovateľov „okresný súd v napadnutom rozsudku okresného súdu

pochybil aj vo veci trov konania, s čím sa nevysporiadal ani krajský súd v napadnutom

rozsudku krajského sudu, čo sťažovatelia napádajú touto ústavnou sťažnosťou...

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia výslovne v odvolacom konaní upozorňovali

na viaceré nesprávne závery týkajúce sa skutkových zistení a trov konania v rozsudku

okresného súdu..., bolo povinnosťou odvolacieho súdu sa týmito námietkami zaoberať

a vysporiadať sa s nimi, keďže mohli mať zásadný význam v prípade, keby boli vyhodnotené

ako dôvodné. Odvolací súd sa však týmito námietkami nijako nezaoberal, a preto sa s nimi

ani nevysporiadal.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov: „Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojich

rozsudkoch porušili základné práva sťažovateľov, nimi vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.“

Dňa 13. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, v ktorom

sťažovatelia okrem iného oznámili, že si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom, zároveň upravili petit sťažnosti a navrhli, aby ústavný súd na základe

predostretej argumentácie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa 1/ ... a sťažovateľa 2/

... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto

nad Váhom sp. zn. zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 20. 01. 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. zo dňa

20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa

20. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi 1/ ... sa priznáva finančné zadosťučinenie

v sume 5.000, € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd

v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi 2/ ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume

5.000, € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne

povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ ... a 2/ ...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 355,72 EUR

na účet advokáta JUDr. Martina Olosa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok, ktorým okresný súd zamietol ich návrh

na začatie konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a zaviazal

ich povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej i vo výroku o náhrade trov konania,

došlo k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa tak vo veci samej, ako aj vo výroku

o náhrade trov konania. Námietky sťažovateľov spočívajú v tvrdení, že krajský súd

„sa nevysporiadal so skutkovými zisteniami“ a že napadnutý rozsudok je „zjavne

neodôvodnený a arbitrárny“.

Pri preskúmavaní námietok sťažovateľov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

rozsudkom krajského súdu a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na relevantnú

časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd

dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch

a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s týmito skutkovými

závermi, aj s právnym posúdením veci v odôvodnení napadnutého rozsudku a podľa § 219

ods. 2 na ne poukazuje.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka súdneho konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky... Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom..., ale musí dať odpoveď len na tie otázky, ktoré majú

pre vec podstatný význam... Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd na základe návrhu navrhovateľov

správne ustálil, že predmetom sporu účastníkov bola otázka, či odporca svojim vyjadrením

zo dňa 07. 09. 2010 v postavení znalca v spore, vedenom na Okresnom súde Nové Mesto

nad Váhom, sp. zn. , v rozpore s ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, upravujúcimi ochranu osobnosti, zasiahol do práva navrhovateľov na ochranu

osobnosti. Takto vymedzený predmet konania bol preto podstatný pre vymedzenie

rozhodných skutkových a právnych otázok, ktoré bolo potrebné riešiť v tomto konaní.

Z uvedených dôvodov sa preto okresný súd správne zameral na otázku, či obsah vyššie

uvedeného vyjadrenia zasiahol do občianskej cti navrhovateľov.

Ako vyplýva aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd podrobne

posúdil obsah vyššie uvedeného vyjadrenia odporcu z hľadiska možného zásahu jeho

obsahom do osobnostných práv navrhovateľov. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd

správne vyvodil, že odporca týmto svojim vyjadrením len plnil svoju zákonom stanovenú

povinnosť vyjadriť sa na výzvu súdu v zmysle v spojení s ustanoveniami §

14 a nasl. Preto okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého

odporca podaným vyjadrením len plnil svoju právnu povinnosť. Preto okresný súd správne

zameral svoju pozornosť na posúdenie, či obsah podaného vyjadrenia odporcu zasiahol

do osobnostných práv navrhovateľov.

Na základe preskúmania veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovým záverom

okresného súdu, podľa ktorého odporca v predmetnom vyjadrení, na obsah ktorého okresný

súd poukázal aj v odôvodnení rozsudku, len vecne vyjadril svoje stanovisko

ku skutočnostiam, uvedeným v námietke zaujatosti. Ani podľa názoru odvolacieho súdu

predmetné vyjadrenie odporcu neobsahuje osočujúce, znevažujúce, urážajúce, prípadne iné

nevhodné formulácie vo vzťahu k navrhovateľom a ani formuláciu, ktorou by boli

navrhovatelia označení za klamárov. Keďže odporca vo vyjadrení len vecne vyjadril svoje

stanovisko k námietke zaujatosti, na zaujatie ktorého vlastného stanoviska mal právo, ani

podľa názoru odvolacieho súdu obsah vyjadrenia odporcu nebol spôsobilý zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľov v rozpore s ustanoveniami § 11 a § 12 Občianskeho

zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil aj so záverom okresného

súdu, podľa ktorého nebolo úlohou súdu v tomto konaní skúmať, či v roku 1987 malo

zo strany odporcu dôjsť k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o syna

navrhovateľov. Z uvedených dôvodov okresný súd správne zamietol návrhy navrhovateľov

na doplnenie dokazovania, ktoré návrhy bez akýchkoľvek pochybností smerovali výlučne

k objasneniu otázky správnosti postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti synovi

navrhovateľov v roku 1987.“

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uvádza:

„Odvolací súd považoval za správny aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov

konania. Okresný súd v súlade s ustanovením , na obsah ktorého

poukázal v odôvodnení rozsudku, ustálil, že odporca vzhľadom na zamietnutie návrhu

navrhovateľov bol v konaní v plnom rozsahu úspešný a preto odporcovi vzniklo právo

na náhradu trov konania, ktorými trovami sú v zmysle aj trovy právneho

zastúpenia účastníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za rozhodné

argumenty navrhovateľov v odvolaní vo vzťahu k posudzovaniu správnosti výroku

napadnutého rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam ,

ktoré upravujú ochranu osobnosti, a ustanoveniam

vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Závery krajského súdu nemožno považovať ani

za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné,

logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015