Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 544/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Marka

Letkovského, správcu konkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVO

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE v konkurze, Legionárska 1/C, Bratislava, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia , a 3 a Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 8. novembra 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Marka Letkovského, správcu konkurznej podstaty úpadcu

PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE v konkurze, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2015

osobne do podateľne ústavného súdu doručená sťažnosť JUDr. Marka Letkovského, správcu

konkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE

v konkurze, Legionárska 1/C, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia , a 3 a (ďalej

len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. novembra 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. marca 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je správcom

konkurznej podstaty úpadcu PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE

v konkurze (ďalej len „úpadca“).

Úpadca sa žalobou doručenou okresnému súdu 18. apríla 2011 domáhal zaplatenia

náhrady škody vo výške 63 163 426,03 € z dôvodu nesprávneho úradného postupu

žalovanej Slovenskej republiky, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len

„žalovaná“) pri uskutočňovaní dohľadu nad finančným trhom. Išlo o škodu, ktorú úpadca

utrpel v dôsledku činnosti spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len

„obchodník s cennými papiermi“), ktorej činnosť podliehala dohľadu Národnej banky

Slovenska (ďalej len „banka“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. 811 z 8. novembra 2013 bola žaloba

sťažovateľa proti žalovanej v celom rozsahu zamietnutá. Následným rozsudkom krajského

súdu č. k. 875 z 24. marca 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 13. mája 2015.

Podľa názoru okresného súdu nebolo možné konštatovať akúkoľvek príčinnú

súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom banky a údajnou škodou.

Krajský súd konštatoval, že banka ako orgán štátneho dohľadu mohla realizovať výkon

štátneho dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také

opatrenia a sankcie, ktoré zákon umožňuje uplatniť v prípade zistenia nedostatkov

u dohliadaných subjektov. Podľa krajského súdu úpadca dobrovoľne vstúpil do zmluvného

2

vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na základe čoho dobrovoľne prevzal na seba

práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy v snahe čo najlepšie realizovať vlastné záujmy

spočívajúce v zhodnotení finančných prostriedkov v jeho portfóliu tvorenom členskými

vkladmi a cennými papiermi. Poukázal aj na to, že úpadca je družstvom, t. j.

podnikateľským subjektom, u ktorého účelom založenia je podnikanie alebo

zabezpečovanie potrieb jeho členov. Z toho vyplýva, že družstvo je nositeľom

podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského rizika.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov , dohovoru

a dodatkového protokolu. Predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom z dôvodu nepripustenia vykonania ním navrhnutých dôkazov a z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.

Sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom navrhoval na účely preukázania toho,

že úpadca svoje portfólio zveril obchodníkovi s cennými papiermi, ako aj na objasnenie

fungovania spolupráce medzi úpadcom a obchodníkom s cennými papiermi predvolať

viacerých konkrétne označených svedkov. Výsluch svedkov bol potrebný aj z toho dôvodu,

že samotný obchodník s cennými papiermi sa vo svojom profile prezentoval ako obchodník

zabezpečujúci správu finančných zdrojov. Okresný súd navrhované dôkazy nevykonal,

pričom sa s dôvodmi nevykonania týchto dôkazov v odôvodnení rozsudku nevysporiadal.

Uviedol len, že nedostatok listinných dôkazov nie je možné nahradiť ústnymi svedeckými

výpoveďami osôb navrhnutých sťažovateľom, čo je v zrejmom rozpore s ustanovením § 125

. Na uvedené skutočnosti poukázal sťažovateľ aj v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu, avšak bezúspešne.

V uvedenej súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že si je vedomý skorších záverov

ústavného súdu, podľa ktorých obsahom práva na súdnu ochranu nie je právo na vykonanie

všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi, a to s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1

. Sťažovateľ považuje za dôležité upozorniť na to, že toto

ustanovenie okrem práva súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, nesie v sebe aj povinnosť

vysvetliť, z akého dôvodu sa rozhodol niektoré dôkazy nevykonať.

Okresný súd zamietnutím návrhu na vykonanie dôkazov podľa sťažovateľa odňal jeho

jedinú možnosť, ktorú v záujme preukázania ním tvrdených skutočností mal, a tým

významne zasiahol do jeho označených práv. Vykonanie týchto dôkazov bolo nevyhnutné

pre komplexné posúdenie veci, lebo práve predmetné dôkazy boli spôsobilé preukázať

sťažovateľov nárok, resp. kontinuálne zanedbávanie povinností banky.

S názorom okresného súdu sa v otázke dokazovania stotožnil aj krajský súd, avšak sa

obmedzil iba na konštatovanie, že okresný súd postupoval správne, teda bez toho, aby sa

s odvolacími námietkami vysporiadal. Krajský súd síce konštatoval, že ani podľa jeho

názoru nie je možné absenciu listinných dôkazov nahradiť svedeckými výpoveďami, ale na

druhej strane neponúkol žiadnu alternatívu riadneho objasnenia skutkového stavu, bez

ktorého nemôže byť žiadne súdne rozhodnutie zákonné, a to najmä v situácii, keď drvivá

väčšina dokladov úpadcu bola ešte v roku 2010 zaistená na účely trestného konania.

Sťažovateľ je ďalej toho názoru, že neodôvodnením nepripustenia vykonania ním

navrhovaných dôkazov všeobecné súdy porušili jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Týmto konaním vznikla de facto situácia, keď sťažovateľ bol obratý o možnosť

preukázať svoje tvrdenia pred súdom, čo je nebezpečným porušením princípu

kontradiktórnosti, ako jedného zo základných čŕt civilného súdneho konania. Navyše

sťažovateľ považuje za zásah do svojho základného práva zo strany krajského súdu aj to, že

v jeho rozsudku absentuje výrok o pripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľ tým netvrdí, že zo strany krajského súdu došlo takto k odňatiu

jeho možnosti konať pred súdom, avšak nepochybne ide o otázku zásadného právneho

významu v tom, že došlo k vzniku škody zapríčinenej ojedinelým spôsobom zo strany

štátneho orgánu, ktorému zodpovednosť za škodu za podobných skutkových a právnych

okolností nebola nikdy predtým preukázaná. Sťažovateľ sa preto domnieva, že krajský súd

mal vo výroku rozsudku vysloviť prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu. Keďže tento výrok chýba, sťažovateľ sa domnieva, že

v tejto časti došlo zo strany krajského súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

4

Keďže sťažovateľovi zákon nepriznáva iné prostriedky nápravy, navrhuje, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. zo dňa

8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 3

Slovenskej republiky.

2. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. zo dňa

8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. zo dňa

8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky.

4. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní č. zo dňa

8.11.2013 a konaním Okresného súdu Bratislava I, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na majetok podľa a

Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. zo dňa

24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3

.

6. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. zo dňa

24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

7. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. zo dňa

24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky.

8. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. zo dňa

24.3.2015 a konaním Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené

právo Sťažovateľa na majetok podľa a

Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I v konaní č. zo dňa 8.11.2013

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

10. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v konaní č. zo dňa

24.3.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

11. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.

875 z 24. marca 2015 (ktorý sa stal právoplatným 15. mája 2015) dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

6

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3

a , dohovoru a dodatkového protokolu smeruje proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku

z 8. novembra 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu

právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie

proti rozsudku okresného súdu aj využil.

Do určitej miery odlišná je situácia vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1,

a 3 a , dohovoru a dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. marca 2015. Sťažnosť treba v tejto časti považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti výslovne, dôrazne a opakovane namieta, že mu bola

postupom všeobecných súdov odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodov, ktoré

konkrétne uvádza.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie,

ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, že

nevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii. To zakladá

neprípustnosť sťažnosti.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy

prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

8