Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 533/2015
PDF · 382.02 KB
No categories available
II. ÚS 533/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Štúrova 20, Košice,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 244/2014 286
z 30. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP 244/2014 286 z 30. decembra 2014 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že «Okresný súd Košice okolie (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 19P 114/2011 196 z 27. februára 2013 rozviedol
manželstvo sťažovateľky a . Ich spoločné maloleté deti zveril na čas
po rozvode do výchovy a osobnej starostlivosti matky, otca zaviazal prispievať na výživu
maloletých detí mesačne sumou 160 € na maloletú a sumou 130 € na maloletého
ako aj na tvorbu úspor maloletých detí pre každé v sume 150 € mesačne. Okresný
súd tiež upravil styk otca s maloletými deťmi, a to určením konkrétnych termínov styku tak,
že styk mal prebiehať za prítomnosti matky maloletých detí sťažovateľky spôsobom,
že matka je povinná pripraviť deti na styk s otcom a otec je povinný deti v dobe určenej
súdom prevziať v mieste bydliska matky a v dobe určenej súdom vrátiť matke do miesta
jej bydliska. V doplňujúcom rozsudku Okresného súdu Košice okolie zo dňa 12. 3. 2014
č. k. 19 P 114/2011 boli obaja rodičia určení na zastupovanie maloletých detí a
spravovanie ich majetku.
Proti tomuto rozsudku (s výnimkou výroku o rozvode manželstva, zverenia detí
do výchovy a osobnej starostlivosti matky a povinnosti písomne informovať otca detí), ako
aj proti doplňujúcemu rozsudku podala sťažovateľka odvolanie.
O podaných odvolaniach rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 8CoP 244/2014 286 z 30. decembra 2014 tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu zmenil a odporcu zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou
200 € mesačne a na výživu maloletého sumou 150 € mesačne. Otca tiež zaviazal
k tvorbe úspor v prospech maloletých detí a to vo výške 200 € na každé dieťa mesačne.
Styk otca s maloletými deťmi upravil krajský súd tak, že otec je oprávnený stretávať
sa s maloletými deťmi každý párny mesiac v roku od 1. dňa toho ktorého mesiaca do 5. dňa
denne v čase od 15.00 hod do 18.00 hod za prítomnosti matky na mieste podľa dohody
rodičov.».
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v spojení s ním aj základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré odôvodnila takto:
„Krajský súd pri úprave styku otca s maloletými deťmi celkom zjavne opomenul
existenciu právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 19 P 36/2011
z 9. 12. 2011, ktorým bolo upravené oprávnenie starých rodičov maloletých detí stýkať sa
s maloletými, a to každú prvú nedeľu v mesiaci, v čase od 17.00 hod. do 18.30 hod.
Na túto skutočnosť sťažovateľka výslovne upozorňovala už vo svojom odvolaní voči
rozsudku okresného súdu, keďže už tento upravil termíny styku otca s maloletými v kolízii
s právom starých rodičov, avšak krajský súd túto moju odvolaciu námietku žiadnym
spôsobom nereflektoval.
Úpravou nariadenou rozsudkom krajského súdu tak reálne v konkrétnych termínoch
bude dochádzať ku kolízii práva starých rodičov a otca maloletých detí stýkať sa
s maloletými deťmi. V oboch prípadoch má byť zároveň styk realizovaný za prítomnosti
matky, čo vedie v prípade absencie dohody medzi starými rodičmi a otcom maloletých detí
k nemožnosti realizovať niektorý z nariadených stykov. Za daných okolností nie je
v žiadnom prípade možné ponechať rozhodnutie o tom, ktorý z nariadených stykov sa
zrealizuje, na výbere matky, keďže toto by iba vyhrocovalo už dosť konfliktné vzťahy medzi
sťažovateľkou a otcom maloletých detí, resp. medzi sťažovateľkou a starými rodičmi.
Aj s ohľadom na tieto vzťahy je vysoko pravdepodobné, že by sa – na podnet niektorého
z oprávnených, ktorý by sa cítil na svojich právach ukrátený – začalo voči sťažovateľke
konanie o výkon rozhodnutia o styku. Sťažovateľka v tejto súvislosti podotýka, že už v tomto
roku (2015) by došlo ku kolízii termínu styku v mesiaci február a apríl a dôjde ku kolízii
termínov styku v mesiacoch august a október, teda v štyroch zo šiestich prípadov styku otca
s maloletými.
V tejto súvislosti teda krajský súd vydal rozsudok, ktorým priznal rôznym osobám
vzájomne sa vylučujúce práva, resp. zaviazal matku k navzájom sa vylučujúcim
povinnostiam, čím vydal rozhodnutie, ktorého realizácia je s ohľadom na existenciu
skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu čiastočne nemožná. Takéto rozhodnutie
zásadným spôsobom narúša konzistentnosť právneho poriadku a vytvára stav právnej
neistoty, preto ho nie je možné považovať za rozhodnutie vydané v súlade s právom
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a základné právo sťažovateľky na ochranu súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 244/2014 286
z 30. decembra 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 244/2014 286 z 30. decembra
2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
269,44 Eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 15. júla 2015 sťažovateľka
predložila rozsudok Okresného súdu Košice okolie (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 19 P 36/2011 z 9. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa
vykonateľným 3. septembra 2012 a ktorým bol v období pred rozvodom manželstva
sťažovateľky upravený styk starých rodičov a ,
s jej maloletými deťmi. Podľa výroku označeného rozsudku okresného súdu sú starí rodičia
oprávnení stýkať sa s maloletými deťmi „každú prvú nedeľu v mesiaci, v čase od 17.00 hod.
do 18.30 hod., za prítomnosti matky...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na ochranu
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 CoP 244/2014 286 z 30. decembra 2014, ktorým krajský súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa okrem iného aj vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi, ktorá je
podľa sťažovateľky v kolízii s úpravou styku starých rodičov s maloletými deťmi podľa
rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 P 36/2011 z 9. decembra 2011. Podľa sťažovateľky
realizácia napadnutého rozsudku je z tohto dôvodu čiastočne nemožná a vytvára stav
právnej neistoty.
Z výroku napadnutého rozsudku okrem iného vyplýva, že „Otec je oprávnený stýkať
sa s maloletými deťmi... každý párny mesiac v roku od 1. dňa toho ktorého mesiaca
do 5. dňa denne v čase od 15.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky na mieste podľa
dohody rodičov.“. Krajský súd v napadnutom rozsudku zároveň uložil „matke povinnosť,
aby v prípade ak sa otec v určený čas nebude môcť s deťmi z akýchkoľvek dôvodov stretnúť,
poskytnúť otcovi náhradný termín stretnutia v tom istom mesiaci v rovnakom rozsahu
a čase“.
Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu
k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, a to iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danej veci
mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých
napadnutým rozsudkom krajského súdu namieta, v rovnakom rozsahu, ako to je vymedzené
v argumentačnej báze v jej sťažnosti ústavnému súdu, už v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu. V namietanom prípade by bola založená právomoc ústavného súdu
na preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej
v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len za predpokladu, že by námietky sťažovateľky
uplatnené v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom
prostriedku sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu, a tým by sa stali predmetom
skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach daného prípadu to tak
nebolo.
V odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 P 114/2011 z 27. februára 2013
sťažovateľka vo vzťahu k okresným súdom nariadenej úprave styku otca s maloletými deťmi
uviedla, že «intervaly stanovené v rozsudku ako „v nasledujúcom období“ od 1. do 7. dňa
v mesiaci budú kolidovať s intervalmi styku detí so starými rodičmi v prvú nedeľu v mesiaci
od 17:00 hod. do 18:30 hod., ktoré už stanovil iný súd (19P/36/2011 6)». Sťažovateľka preto
v odvolaní navrhla upraviť styk otca s maloletými deťmi tak, že „Otec je oprávnený
stretávať sa s maloletými deťmi... každý druhý mesiac v bežnom roku počnúc mesiacom
február vždy od 1. do 5. dňa v mesiaci, denne od 15:30 hod. do 18:30 hod. na detských
ihriskách podľa dohody rodičov...“. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že čo sa týka úpravy styku otca s maloletými deťmi, „V podstate sa stotožnil
s návrhom matky, ktorý považoval za objektívny, zrozumiteľný a za návrh zodpovedajúci tak
záujmu otca ako aj maloletých detí.“.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že argumentáciu uvedenú v sťažnosti
ústavnému súdu, do značnej miery obsažnejšiu než v odvolaní, sťažovateľka neuplatnila
v plnom rozsahu v odvolacom konaní, ale túto v uvedenom rozsahu uplatnila až v konaní
pred ústavným súdom. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu brojí proti
krajským súdom nariadenej úprave styku otca s maloletými deťmi v takej podobe, ktorú
v podstate sama v odvolaní navrhla a ktorej odvolací súd aj vyhovel.
Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich práv a slobôd uplatní v konaní pred
ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní
pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd jej sťažnosť
na predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že ak je sťažovateľka toho názoru, že krajským
súdom nariadená úprava styku otca s maloletými deťmi v napadnutom rozsudku je v kolízii
s právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 36/2011 z 9. decembra 2011,
ktorým bol upravený styk starých rodičov s maloletými deťmi ešte v období pred rozvodom
manželstva sťažovateľky, má možnosť iniciovať zmenu tohto rozsudku podľa § 163 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu zmeny pomerov.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky
v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015