Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 547/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK TARABČÁK, s. r. o.,

Hlavná 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 28. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia (ďalej len

„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 31. júla 2015.

Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. z 3. októbra 2013 bola

zamietnutá žaloba žalobcu (ďalej len „žalobca“) proti viacerým žalovaným

vrátane sťažovateľa ako žalovaného 4 o určenie neplatnosti zmluvy. Žalobcovi bola uložená

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 613,51 €, a to na účet

jeho právneho zástupcu.

Následným rozsudkom krajského súdu č. k. 407 z 28. apríla 2015 bol

rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Zároveň bol zmenený výrok o trovách

konania vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom tak, že žalobca bol zaviazaný nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 425,56 € k rukám právneho zástupcu. Taktiež bol

zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania v prospech sťažovateľa vo výške 85,90 €.

Podľa názoru sťažovateľa zmeneným výrokom o výške náhrady trov konania došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré podal žalobca, nebol napadnutý

výrok o trovách konania. To znamená, že žalobca ako odvolateľ nevymedzil rozsah

odvolania aj na tento výrok, a preto krajský súd nebol oprávnený (za situácie, keď potvrdil

rozsudok vo výroku o veci samej) preskúmavať výrok o trovách konania. Aj keby bol

oprávnený takýto výrok preskúmavať, bol viazaný dôvodmi odvolania, v ktorých však nebol

uvedený žiaden dôvod vytýkajúci priznanie odmeny za právne služby advokáta v súvislosti

so štúdiom spisu a ďalšou poradou 5. februára 2013.

Krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľa na vyjadrenie, ak chcel rozhodnúť

o zmene výroku o trovách, teda ak chcel rozhodnúť podľa iného predpisu ako okresný súd.

Tým mu odňal možnosť konať pred súdom. Takýto postup je nezákonný a vykazuje znaky

svojvôle zo strany súdu. Navyše, z rozsudku krajského súdu nevyplýva, podľa akého

2

ustanovenia zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorý ani nebol

odvolaním napadnutý.

Pokiaľ krajský súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, aby sa vyjadril k možnému použitiu iného ustanovenia právneho

predpisu, ktoré okresný súd nepoužil, hoci bolo podľa názoru krajského súdu rozhodujúce,

odňal tým možnosť konať pred súdom. Rovnako ak krajský súd dospel k iným skutkovým

zisteniam ako okresný súd a jeho skutkové zistenia (že nebol doložený žiadny dôkaz

o ďalšej porade 5. februára 2013) považoval za nesprávne, mal v zmysle § 213 ods. 3

zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. Rozsudok

krajského súdu je vo výroku o náhrade trov arbitrárny, pretože svojvoľne, bez toho, aby bol

tento výrok napádaný, rozhodol o jeho zmene.

Keďže ide o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je v danej veci

prípustné dovolanie. Keďže rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručený 10. júna 2015, treba sťažnosť považovať za včas podanú.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 407

z 28.4.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 407 z 28.4.2014 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

296,44 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti“.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k.

407 z 28. apríla 2015 dovolanie. Tento rozsudok sa stal právoplatným 10.

júna 2015.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať sčasti za podanie niekoho zjavne neoprávneného a sčasti za

neprípustnú.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd nevyzval žalobcu ako odvolateľa

na vyjadrenie k otázke výšky náhrady trov, a to aj napriek tomu, že zamýšľal tento výrok

zmeniť v prospech žalobcu bez toho, že by žalobca tento výrok odvolaním napadol. Takýto

4

postup krajského súdu bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2

.

Sťažovateľ v danej súvislosti vlastne namieta, že postupom krajského súdu bola

žalobcovi (teda nie sťažovateľovi) odňatá možnosť konať pred súdom, pretože v rozpore

so zákonom žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa. Sťažovateľ teda v tejto časti podanej

sťažnosti nenamieta porušenie svojho vlastného práva (nenamieta, že by mu postupom

krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom), ale vytýka porušenie práva

žalobcu. Je teda zrejmé, že sťažovateľ je v súvislosti s touto námietkou osobou zjavne

neoprávnenou.

V ďalšom sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k iným skutkovým zisteniam ako

okresný súd v otázke, či bola, alebo nebola preukázaná ďalšia porada z 5. februára 2013,

pričom k tomuto odlišnému skutkovému ustáleniu dospel krajský súd bez zopakovania

dokazovania v potrebnom rozsahu, teda postupom priečiacim sa ustanoveniu § 213 ods. 3

, podľa ktorého ak má odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

I v tomto prípade sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu vlastne tvrdí, že postupom

krajského súdu došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, pričom

v tomto prípade je nepochybné, že sťažovateľ namieta odňatie jeho vlastnej možnosti konať

pred súdom v súvislosti so zopakovaním dokazovania.

Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,

ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Tým je dané, že

nevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii. To zakladá

neprípustnosť sťažnosti.

Treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy

prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle .

Napokon ústavný súd poznamenáva, že úvaha sťažovateľa o neprípustnosti dovolania

v danom prípade reflektuje iba prípustnosť dovolania vyplývajúcu z ustanovenia § 238

a a neberie na zreteľ prípustnosť dovolania podľa

. Z tohto ustanovenia je totiž zrejmé, že v prípade

existencie niektorej z vád tu definovaných je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda bez zreteľa na obmedzenia vyplývajúce z § 238 a § 239

.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015 6