Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 427/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,

Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o.,

Prievozská 4B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mišík,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2014 doručená sťažnosť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Nábrežie

za hydrocentrálou 4, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 23. mája 2012 vrátil spoločnosti

, zmenky a protesty zmeniek, ktoré boli súdu vydané ako veci dôležité

pre trestné konanie v priebehu trestného stíhania . Zmenky boli

vystavené spoločnosťou , v zastúpení

a , ako zmenky cudzie, splatné 11. februára 2001 a boli

akceptované zmenečníkom Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p., právnym

predchodcom sťažovateľky. V uvedenom trestnom konaní pre pokus trestného činu podvodu

vystupovala sťažovateľka spolu s ďalšími dvoma právnymi nástupcami Západoslovenských

vodární a kanalizácii, š. p., v postavení poškodeného. Po skončení trestného konania a

právoplatnom oslobodení obžalovaného spod obžaloby na návrh vystaviteľa zmeniek

spoločnosť , rozhodol krajský súd o vydaní zmeniek a protestov

zmeniek v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka sa domnieva, že ona je oprávneným držiteľom zmeniek spolu s dvoma

ďalšími právnymi nástupcami pôvodného poškodeného, a preto sa návrhom doručeným

krajskému súdu 3. mája 2013 domáhala, aby krajský súd vrátil uvedené zmenky, ktorý

právny predchodca sťažovateľky akceptoval na svoj vlastný rad, spoločne a nerozdielne

právnym nástupcom spoločnosti Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p.

Keďže uvedené zmenky boli vrátené spoločnosti , krajský

súd zamietol návrh sťažovateľky, keďže o inom návrhu už právoplatne rozhodol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť na najvyššom súde,

ktorý uznesením sp. zn. z 23. júla 2014 uvedenú sťažnosť zamietol, keď

konštatoval, že krajský súd vydal svoje rozhodnutie v súlade s procesnými predpismi.

Sťažovateľka vidí pochybenie najvyššieho súdu v tom, že v konaní jej

nebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vrátanie veci podaného spoločnosťou

, s ktorou sa o vlastníctvo predmetných zmeniek sporí.

V sťažnosti ďalej uvádza:

„Súd prvého stupňa pred rozhodnutím nedoručil na vyjadrenie návrh spoločnosti

na vrátenie zmeniek sťažovateľovi ani ostatným poškodeným, rozhodol

bez toho, že by im umožnil sa k návrhu vyjadriť, a predmetné uznesenie z 23. 5. 2012 im ani

nedoručil, čím im neumožnil voči nemu uplatniť riadny opravný prostriedok, sťažnosť.

Tomu, že súd mal jednoznačne umožniť vyjadriť sa aj poškodeným svedčia jeho vlastné

závery zistené vo veci samej, kde jednoznačne uviedol ohľadom skutkových zistení, že právo

na zmenky si spoločnosť uplatňuje v rozpore s právnym poriadkom a že

táto nie je ich vlastníkom (zistenia z rozsudku, ktorým bol oslobodený).

Vlastníkom zmeniek sú poškodení ako právni nástupcovia Západoslovenských vodární

a kanalizácií, š. p. K oslobodeniu došlo z dôvodu porušenia obžalovacej

zásady. Napokon, samotný súd pri vydaní uznesenia konštatoval, že právo na vydanie

zmeniek si uplatnila iná osoba ako tá, ktorá ich vydala.

Sťažovateľ má teda za to, že návrhom na vrátenie veci podaným spoločnosťou

boli dotknuté aj jeho práva ako poškodeného v trestnom konaní, pričom mu

mal súd prvého stupňa umožniť sa k tomuto návrhu minimálne vyjadriť a rovnako tak mu

mal doručiť aj uznesenie o vrátení veci tak, aby voči nemu mohol uplatniť riadny opravný

prostriedok. K tomuto so zákonom súladnému postupu však nedošlo a Krajský súd

v Bratislave vydal uznesenie zo dňa 23. 5. 2012 bez toho, že by sťažovateľovi doručil návrh

na vrátenie veci, umožnil sa k nemu vyjadriť a toto uzneseniu mu napokon ani nedoručil,

vďaka čomu nadobudlo právoplatnosť.

Ďalším procesným postupom, a to návrhom zo dňa 3. 5. 2013 sa sťažovateľ a druhá

poškodená spoločnosť domáhali vrátenia veci, zmeniek, a zmeny prvšieho uznesenia v tejto

veci. O tomto návrhu súd sprvoti odmietol vôbec rozhodovať s poukazom na to, že uznesenie

o vrátení veci zo dňa 23. 5. 2012 je právoplatné. K rozhodnutiu o návrhu sťažovateľa došlo

až po viacerých urgenciách a podaní sťažnosti pre prieťahy v konaní.

O návrhu na vrátenie veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. 10.

2013 tak, že ho zamietol, a to s poukazom na prekážku rozhodnutej veci. S týmto názorom

sa stotožnil aj sťažnostný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Zo situácie navodenej všeobecnými súdmi vyvstáva pre sťažovateľa situácia, kedy sa

tento nemohol k preňho dôležitej a podstatnej otázke, a to k návrhu spoločnosti

vyjadriť, oboznámiť sa s ním a voči uzneseniu, ktorým sa tomuto návrhu

vyhovelo, ani podať opravný prostriedok.

Ďalšie procesné aktivity sťažovateľa boli súdmi, ktoré spôsobili toto prvotné

zmarenie práva sťažovateľa, a ktorými sa sťažovateľ domáhal ich nápravy, vyhodnotené ako

zjavne bezúspešne, a to s právnymi poukazom na prekážku rozhodnutej veci. Pritom

k právoplatnosti tohto uznesenia, od ktorého tak súd prvého stupňa ako aj sťažnostný súd

odvádzajú ich právny záver, došlo len a v dôsledku ich postupu, kedy neumožnili

sťažovateľovi sa k nemu vyjadriť a uplatniť riadny opravný prostriedok.

Tomu, že sťažovateľ je osobou, ktorej mal súd prvého stupňa umožniť sa vyjadriť

k návrhu spoločnosti na vrátenie veci svedčia najmä zistenia samotného

súdu, ktorý v rozhodnutiach vo veci samej zistil, že spoločnosť nemá

žiadne právo ku zmenkám a že ich vlastníkom sú poškodení. Za danej situácie mal súd

jednoznačne umožniť sa sťažovateľovi v pozícii poškodenej vyjadriť sa k predmetnému

návrhu, k čomu však nedošlo.

K pochybeniam došlo aj v etape konania o sťažnosti sťažovateľa zo dňa 21. 10. 2013.

Sťažnostný súd vychádzal aj z vyjadrenia samotnej spoločnosti

k sťažnosti sťažovateľa, pričom však toto vyjadrenie nebolo nikdy sťažovateľovi doručené

a nebolo mu umožnené sa k nemu vyjadriť. sa vo svojom

vyjadrení podľa zhrnutia obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 7. 2014

vyjadrovala aj k spornej otázke vlastníctva zmeniek.

Všetkými uvedenými pochybeniami, ktoré neboli zhojené v konaní o sťažnosti, došlo

k porušeniu základných zásad kontradiktórneho procesu, kedy súd v konaní postupuje

v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a umožňuje im rovnakým spôsobom uplatňovať

procesné práva. Zásada kontradiktórnosti konania je obsiahnutá aj v trestnom procese a to

aj v súvisiacich konaniach, akým je ak konanie o vrátenie veci dôležitej pre trestné stíhanie

v zmysle .“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vydal tento nález:

1. Základné právo sťažovateľa Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júla 2014 spis. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Západoslovenskej

vodárenskej spoločnosti, a. s. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, na účet právneho

zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Prievozská 4B, 821 09 Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd zamietol jej sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu

o návrhu sťažovateľky na vrátenie veci. Sťažovateľka tvrdí, že je jednoznačným vlastníkom

zmeniek a túto skutočnosť mali krajský aj najvyšší súd v konaní o vrátení veci potvrdiť.

Podľa sťažovateľky mali rozhodnutia všeobecných súdov len procesný charakter, a preto

rozhodnutiu v jej prospech nebráni ani prekážka res iudicata.

Sťažovateľka podala na krajskom súde návrh na vrátenie veci 3. mája 2013, t. j.

viac ako jeden rok po tom, ako krajský súd uznesením sp. zn. z 23. mája

2012 rozhodol o vrátení zmeniek a protestov zmeniek spoločnosti

(uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 5. júna 2012). V uznesení

sp. zn. z 8. októbra 2013, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky

na vrátenie veci v odôvodnení svojho rozhodnutia, uviedol, že „zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva, že by bolo možné opätovne rozhodovať o už právoplatne

skončenej veci bez ohľadu na skutočnosť, či ide o rozhodnutie meritórne alebo procesné“.

Krajský súd zároveň zdôraznil, že nie je súdom občianskoprávnym, resp.

obchodnoprávnym, aby posudzoval odôvodnenosť nároku spoločností na vydanie zmeniek.

Súd postupoval v intenciách a zmenky vrátil tomu, kto ich

odovzdal, spoločnosti , keďže obžalovaný, ktorého advokát

odovzdal súdu predmetné zmenky a protesty zmeniek, bol predsedom predstavenstva

uvedenej spoločnosti a jej zástupcom. Krajský súd zároveň odkázal na podrobné

odôvodnenie svojho uznesenia sp. zn. z 23. mája 2012, s ktorým sa ústavný súd

nemohol oboznámiť, keďže ho sťažovateľka k sťažnosti nedoložila.

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. z 23. júla 2014 odôvodnil

zamietnutie sťažnosti sťažovateľky takto:

„Najvyšší súd dospel k záveru, že všetky tvrdenia o vlastníckom vzťahu navrhovateľa

(sťažovateľa) k predmetným zmenkám, a teda o potrebe ich vrátenia tomuto subjektu

(subjektom) nie je možné v súčasnom štádiu konania považovať za relevantné.

Krajský súd totiž uznesením z 23. mája 2012, sp. zn. , podľa § 97 ods. 1

vrátil predmetné zmenky (a patričné protesty) spoločnosti .

Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že právo na túto vec (zmenky) si síce uplatnila iná

osoba ako tá, ktorá ju vydala, ale táto bola vydaná vlastníkovi veci, k čomu krajský súd

došiel preskúmaním prípadu a právo uvedeného českého právneho subjektu považuje

za nepochybné.

Uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatné 5. júna 2012 a nebolo zrušené

v predpísanom konaní.

Pri rozhodovaní o terajšom návrhu (sťažnosti) spomenuté právoplatné uznesenie

Krajského súdu v Bratislave predstavuje prekážku veci už rozhodnutej (res iudicata), ktorá

bráni ďalšiemu konaniu a rozhodnutiu o tej istej veci. Z tohto právneho stavu správne

vychádzal aj krajský súd, keď návrh zamietol.

Najvyšší súd rezultuje, že uznesenie súdu prvého stupňa nie je možné označiť

za procesné, ktoré by bolo zmeniteľné opakovaným rozhodnutím súdu. Spomínané uznesenie

evokuje síce na prvý pohľad tvrdenie, že ide o rozhodnutie procesné, ale reálne má výrazný

hmotnoprávny základ, lebo svojim spôsobom skúma aj vlastníctvo k danej veci.

Po zodpovedajúcom zistení tohto aspektu až nastupuje procesný charakter takého

rozhodnutia, teda vrátenie veci jej majiteľovi, najmä keď v danom štádiu konania iný

subjekt neuplatňuje svoje vlastnícke nároky (v takom prípade by trestný súd nerozhodol, ale

upravil by strany v konaní, aby svoj nárok preukázali v inom konaní, zvyčajne

v občianskoprávnom).

Už dvojitý charakter rozhodnutia o vrátení veci odporuje tvrdeniu, že ide o procesný

postup, teda aj zmeniteľný.

Je potrebné však pripomenúť, že ani procesné rozhodnutia nie je možné označiť

za vždy zmeniteľné súdom, ktorý taký rezultát vydal. Aj procesnoprávne uznesenia

v absolútnej väčšine nie je možné považovať za zmeniteľné tým istým súdom; k tomu môže

prísť len v konaní o opravnom prostriedku, resp. v dôsledku takého konania.

Všeobecne za zmeniteľné procesné rozhodnutia je možné považovať v podstate len

tie, ktoré upravujú procesný postup (napr. na hlavnom pojednávaní etc), pričom teraz

napadnuté uznesenie rozhodne taký charakter nemá. Zásadu stability súdnych rozhodnutí je

potrebné plne rešpektovať, a preto názor navrhovateľa (sťažovateľa) v tomto smere nie je

akceptovateľný.

Najvyšší súd pritom konštatuje, že v rozhodovanej veci krajský súd vydal napadnuté

uznesenie v súlade s procesnými predpismi a v sťažnosti neboli prezentované také okolnosti,

ktoré by mohli viesť k jeho zmene.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval v zmysle § 97 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého sa vec vráti tomu, kto ju vydal, komu bola odňatá alebo u koho

bola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa

vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné.

Krajský súd po preskúmaní prípadu nepochyboval o práve uvedeného českého právneho

subjektu na predmetné zmenky, a preto mu ich vrátil. K tomuto postupu ústavný súd

v zmysle svojej konštantnej judikatúry dodáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu,

ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. júla 2014 konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2013, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a

udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k námietkam

sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o argument prekážky rozhodnutej veci, ktoré ústavný súd

považuje za ústavne konformné a akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľke nič nebránilo domáhať sa

v občianskom súdnom konaní svojich práv k predmetným zmenkám. Existencia tejto

možnosti poukazuje na nedostatok právomoci ústavného súdu konať v tejto veci, pretože

ochranu právam sťažovateľky mohli poskytnúť všeobecné súdy v rámci občianskeho

súdneho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015