Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 460/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Liborom Hetmerom,

advokátska kancelária, Turecká 49, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v , a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní vedenom pod

sp. zn. a uznesením zo 4. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a ,

(ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“,

spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv

zaručených v , a (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom

z 12. júna 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením zo 4. júna

2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. septembra 2009 bol sťažovateľ v 1. rade uznaný vinným zo spáchania

trestného činu vraždy čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 a §

219 ods. 1 a 2 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „skorší “) a sťažovateľ v 2. rade zo spáchania pokusu trestného činu

vraždy podľa a skoršieho . Sťažovateľovi v 1. rade

bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a sťažovateľovi v 2. rade v trvaní 8

rokov, na výkon ktorého boli obaja zaradení do druhej nápravnovýchovnej skupiny a obom

bol uložený trest prepadnutia veci (strelných zbraní).

Proti rozsudku krajského súdu z 23. septembra 2009 podali sťažovatelia (a ďalší

obžalovaný) odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 12. júna 2013 podľa o trestnom konaní

súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší Trestný

poriadok“) zrušil prvostupňové rozhodnutie vo výrokoch o uložených trestoch a sám

rozhodol tak, že sťažovateľovi v 1. rade uložil trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov

a sťažovateľovi v 2. rade v trvaní 5 rokov. Oboch zaradil na výkon trestu podľa § 48 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) do ústavu so stredným stupňom stráženia a opäť obom uložil trest prepadnutia veci

– strelných zbraní, ktorých vlastníkom sa stal štát.

2

Sťažovatelia druhostupňové rozhodnutie z 12. júna 2013 napadli dovolaním,

o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 4. júna 2014 rozhodol tak, že

ho podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol z dôvodu, že neboli splnené podmienky

dovolania podľa , , a .

Podľa názoru sťažovateľov postupmi všeobecných súdov v označených konaniach

a ich rozhodnutiami boli porušené ich základné práva, a to „právo na nutnú obranu

a na pozbavenie života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné“ podľa

, „právo na osobnú slobodu a na spravodlivý a zákonný proces“ podľa

a „právo na obhajobu a prejednanie veci občana za jeho prítomnosti“

podľa .

Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že v konaní vedenom pod sp. zn.

najvyšší súd ako súd odvolací 12. júna 2013 konal na verejnom zasadnutí v neprítomnosti

sťažovateľov, a to „aj napriek tomu, že obaja... sa vo svojom odvolaní domáhali

oslobodenia spod obžaloby z dôvodu konania v nutnej obrane a domáhali... sa osobnej

prítomnosti na verejnom zasadnutí“.

Sťažovatelia sú presvedčení, že „Odvolací súd vo svojom rozsudku a v konaní, ktoré

mu predchádzalo... porušil zákon v mnohých ustanoveniach hmotného a procesného

práva..., ktoré boli dôvodom na podanie dovolania v zmysle § 371 odst. 1 písm. c, d, i Tr.

por.“

Ako uvádzajú, „Odvolací súd predovšetkým porušil naše právo na obhajobu tým, že

vykonal verejné zasadnutie v našej neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné

podmienky... Odvolací súd opomenul... ustanovenie , na základe

ktorého sa hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného nemôže konať, ak ide

o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody prevyšujúci 5 rokov... preto

vidíme zásadné porušenie procesného práva v porušení , v spojitosti

s účinného do 1. 1. 2006, na základe ktorých... sa verejné zasadnutie

bez našej prítomnosti nemalo konať. Odvolací súd porušil zákon aj pri predvolávaní

obžalovaných na verejné zasadnutie..., v ktorom predvolaní uviedol, že prítomnosť

obžalovaných nie je nutná a verejné zasadnutie sa môže vykonať aj v našej neprítomnosti.

Obhajcovia... ako aj generálny prokurátor navrhli, aby sa verejné zasadnutie o odvolaní

nekonalo, jeho termín bol preložený za účelom jeho vykonania na Okresnom súde v Nových

Zámkoch, na ktorý by obaja obžalovaní aj napriek svojim zdravotným problémom sa mohli

dostaviť.“.

Sťažovatelia svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2013

ospravedlnili zdravotnými dôvodmi neumožňujúcim ich dopravu na miesto jeho konania,

a preto zastávajú názor, že najvyšší súd „nemal konať na verejnom zasadnutí... bez našej

neprítomnosti, nakoľko na to neboli splnené zákonné podmienky, čím nám zabránil hájiť sa

osobne pred súdom a porušil tým naše základné právo dané , t. j. právo

na obhajobu a prejednanie veci občana za jeho prítomnosti dané Čl. 48 odst. 2

SR...“.

Ďalšia skutočnosť, ktorú sťažovatelia vytýkajú rozhodnutiu odvolacieho súdu, je, že

„bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, podľa ktorého malo byť konanie každého

obžalovaného samostatne posúdené podľa príslušných ustanovení o nutnej obrane v zmysle

§ 13 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov alebo v zmysle § 25 odst. 1, 3 Tr. zák.

účinného od 1. 1. 2006, keďže je to výhodnejšie pre oboch“ sťažovateľov.

Sťažovatelia „dôrazne“ poukázali aj na zásadné stanovisko najvyššieho súdu

uvedené v uznesení sp. zn. z 30. júla 1999, podľa ktorého „konanie obv.

a ... a ich obhajobu treba dôsledne zvážiť treba posúdiť ako konanie

v nutnej obrane, pričom dovolací a odvolací súd na toto stanovisko Najvyššieho súdu SR

vôbec neprihliadali.

...Všetky konajúce súd neprihliadli na konania oboch sťažovateľov ako na konanie

v nutnej obrane, ale uznali ich vinnými, čím porušili ustanovenia Čl. 15 odst. 4

SR...“.

Podľa názoru sťažovateľov „taktiež nie je správne a spravodlivé stanovisko

odvolacieho súdu..., že orgány činné v trestnom konaní postupovali tak, aby bol náležite

zistený skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a že všetky dôkazy boli získané

zákonným spôsobom. Súd opomenul, že množstvo dôkazov svedčiacich v prospech

4

obžalovaných... sa stratilo a neboli použiteľné...“. Sťažovatelia konštatujú, že „rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a mnohé navrhované

dôkazy neboli vykonané...“.

Napokon sťažovatelia dodávajú, že „konanie a rozhodnutie dovolacieho aj

odvolacieho súdu vnímajú ako diskriminačné, nakoľko aj napriek dlhému času

a enormnému úsiliu boli odsúdení, pričom len bránili svoje životy pred priamymi útokmi

ozbrojených členov zločineckej skupiny, predtým trestaných za závažnú trestnú činnosť...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyhovel ich sťažnosti

a vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením z 29. októbra 2008, v konaní vedenom

pod sp. zn. a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a uznesením zo 4. júna 2014 boli porušené ich základné práva

zaručené v , a . Zároveň požadovali napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

tohto ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv

zaručených v , a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením z 29. októbra

2008, v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom z 12. júna 2013 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením zo 4. júna 2014, ku ktorému malo dôjsť

tým, že najvyšší súd ako odvolací súd vykonal verejné zasadnutie 12. júna 2013 v rozpore

so zákonom v ich neprítomnosti, ďalej tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy

v konečnom dôsledku neposúdili ich konanie ako nutnú obranu, a napokon tým, že súdy

vo veci rozhodli na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, resp.

tým, že mnohé navrhované dôkazy neboli vykonané.

6

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že jednou zo základných podmienok

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom

zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože

kogentné ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestné konanie vo veci sťažovateľov bolo

právoplatne skončené vydaním druhostupňového rozsudku najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 12. júna 2013. Konanie o mimoriadnom opravnom

prostriedku – dovolaní bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. júna 2014.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodnutie o dovolaní, t. j. ostatné, v trestnej veci

sťažovateľov vydané rozhodnutie, ktoré je relevantným pre posúdenie včasnosti podania

sťažnosti podľa , bolo sťažovateľovi v 1. rade doručené 30. júla 2014

v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, sťažovateľovi v 2. rade bolo toto

uznesenie doručené 6. augusta 2014 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce

a napokon ich obhajcovi (aktuálnemu právnemu zástupcovi) bolo dovolacie rozhodnutie

doručené 30. júla 2014. Uvedené dátumy sú tými momentmi, ktoré určili právoplatnosť

rozhodnutia vo vzťahu k plynutiu lehoty v trvaní dvoch mesiacov na podanie sťažnosti

ústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľov pre namietané porušenie základných práv však bola ústavnému

súdu doručená až 20. októbra 2014 (podaná na poštovú prepravu 18. októbra 2014).

Z uvedeného je evidentné, že zákonná lehota podľa (t.

j. dva mesiace) vo vzťahu ku všetkým sťažovateľmi napadnutým rozhodnutiam všeobecných

súdov uplynula ešte pred reálnym podaním sťažnosti adresovanej ústavnému súdu na

poštovú prepravu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

sťažovateľov odmietol ako podanú oneskorene podľa .

Vzhľadom na výsledok predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov sa

rozhodovanie o ich návrhu zrušiť napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov stalo

bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015

8