Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 623/2015
PDF · 375.09 KB
No categories available
II. ÚS 623/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Retail Value Stores, a. s., Panónska cesta 16, Bratislava, právne zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Matulníkom, Advokátska kancelária JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r.
o., Kýčerského 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo 16. marca 2015,
ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Copr 6/2015 z 9. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Retail Value Stores,
a. s., Panónska cesta 16, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo 16. marca 2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Copr 6/2015 z 9. júna 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že (ďalej len
„žalobca“) sa domáhal voči sťažovateľke ako žalovanej určenia, že okamžité skončenie jeho
pracovného pomeru je neplatné, že tento pracovný pomer trvá, pričom požadoval aj
zaplatenie náhrady mzdy.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 47 Cpr 37/2013 369 zo 16. marca 2015 bolo
určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a že sťažovateľka je povinná
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 41 183 €. Okresný súd tiež určil, že pracovný
pomer žalobcu u sťažovateľky sa skončí právoplatnosťou rozhodnutia. Žalobu v časti
o určenie, že pracovný pomer trvá, zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného
namietala, že okresný súd od 1. februára 2015 konal s neexistujúcim subjektom na
žalovanej strane, pretože spoločnosť Retail Value Stores, a. s., s odlišným identifikačným
číslom, než aké má sťažovateľka, v čase vydania rozsudku okresného súdu de iure už
neexistovala. Právnická osoba, ktorá v zmysle rozsudku okresného súdu bola označená ako
žalovaná, v skutočnosti 1. februára 2015 zanikla z dôvodu jej splynutia s iným subjektom.
Znamená to, že sťažovateľka v rámci odvolacieho konania namietala povinnosť súdu skúmať
v priebehu celého konania, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník, má spôsobilosť byť
účastníkom konania. Ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, nemôže vstupovať
do procesného vzťahu v občianskom súdnom konaní.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Copr 6/2015 418 z 9. júna 2015 bolo najprv
opravené záhlavie rozsudku okresného súdu č. k. 47 Cpr 37/2013 369 zo 16. marca 2015
tak, že správne označenie účastníka na žalovanej strane má znieť Retail Value Stores, a. s., 2
Panónska cesta 16, Bratislava, a s identifikačným číslom žalovanej. Ďalším výrokom bol
rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského súdu z dôkazov vyplýva, že
v priebehu konania pred okresným súdom došlo k zániku pôvodne označenej žalovanej jej
výmazom z obchodného registra k 1. februára 2015 v dôsledku splynutia so spoločnosťou
Tsar Holding N. V., na základe čoho vznikla spoločnosť žalovanej, ktorá sa stala jeho
univerzálnym právnym nástupcom. Okresný súd preto postupoval správne, keď podľa § 107
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku pokračoval v ďalšom konaní s týmto (univerzálnym)
právnym nástupcom pôvodne označeného (a už zaniknutého) subjektu. Sťažovateľka preto
podľa krajského súdu nedôvodne argumentovala nedostatkom svojej spôsobilosti byť
účastníčkou konania a povinnosťou okresného súdu z úradnej moci konanie zastaviť.
V danom prípade totiž nešlo na žalovanej strane o prípad singulárnej sukcesie, o ktorej
rozhoduje súd len na návrh. V zmysle § 164 Občianskeho súdneho poriadku preto krajský
súd opravil v záhlaví rozsudku okresného súdu chybu, ku ktorej došlo v jeho písomnom
vyhotovení.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu iba
zdanlivo. V skutočnosti ho de facto zmenil tak, že v rámci odvolacieho konania zamenil
účastníka konania na žalovanej strane.
Z uvedených skutočností podľa sťažovateľky vyplýva jednak, že krajský súd zmenil
rozsudok okresného súdu, ďalej proti rozsudku krajského súdu nie je prípustné odvolanie,
hoci inak proti opravnému uzneseniu podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku je
odvolanie vždy prípustné, potom sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo
nemohla využiť právo na podanie odvolania proti opravnému uzneseniu (opravu vykonal
priamo krajský súd), tiež bola porušená zásada dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania a napokon rozsudok krajského súdu je protiústavný, zjavne nesprávny a arbitrárny.
Protiústavnosť, zjavná nesprávnosť a arbitrárnosť rozsudkov všeobecných súdov je
daná nesprávnym hodnotením vykonaných dôkazov v súvislosti s okolnosťami, na ktoré
sťažovateľka konkrétne a podrobne poukazuje.
Keďže sťažovateľka vyčerpala možné opravné účinné prostriedky a keďže rozsudok
krajského súdu bol sťažovateľke doručený 18. augusta 2015, treba sťažnosť považovať za
včas podanú, pričom sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo dňa
16. marca 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 CoPr/6/2015 zo dňa
9. júna 2015 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti Retail Value Stores, a. s.,
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo dňa
16. marca 2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 CoPr/6/2015 zo dňa
9. júna 2015 a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave sú povinní zaplatiť obchodnej
spoločnosti Retail Value Stores, a. s., trovy konania vo výške 341,73 Eur
vrátane DPH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie
JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o.(...)“
Sťažovateľka žiada tiež vydať dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil
vykonateľnosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu až do rozhodnutia vo veci samej.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 8 Copr 6/2015 418 z 9. júna 2015. Naproti tomu je pravdou, že podala
proti rozsudku krajského súdu odvolanie napriek poučeniu, že odvolanie nie je prípustné,
pričom na výzvu okresného súdu spresniť, či toto podanie netreba považovať za dovolanie,
právny zástupca sťažovateľky oznámil, že ide o odvolanie proti rozsudku krajského súdu.
4
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 47 Cpr 37/2013 zo 16. marca 2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.
Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že
sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využila.
Sťažnosť vo zvyšnej časti treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti výslovne a dôrazne namieta jednak to, že formálne
potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu došlo v skutočnosti de facto k zmene rozsudku
okresného súdu, ďalej to, že v konaní vystupoval na žalovanej strane ako účastník niekto,
kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, ale tiež aj to, že postupom krajského súdu jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nemožnosti podať odvolanie proti
rozsudku krajského súdu, resp. v dôsledku porušenia zásady dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania.
6
Vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľky je zrejmé, že mohla podať proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala (v zmysle jej tvrdení)
primárne z ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odhliadnuc od
uvedeného, prichádzala do úvahy aj prípustnosť dovolania na základe ustanovenia § 237
písm. b) a f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom prípustnosť dovolania podľa toho
ustanovenia sa vzťahuje aj na také prípady, v ktorých by inak dovolanie podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné, keďže prípustnosť dovolania podľa § 237
sa vzťahuje na každé rozhodnutie odvolacieho súdu, teda aj na také, ktoré v zmysle § 238
Občianskeho súdneho poriadku nie je dovolaním napadnuteľné. Sťažovateľka však
dovolanie nepodala.
Treba tiež uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že
dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do
úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Napokon treba dodať, že pokiaľ by bolo odvolanie sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu považované Najvyšším súdom Slovenskej republiky za dovolanie, aj
v takom prípade by prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti ústavným súdom pre jej
predčasnosť, keďže v súčasnosti rozhoduje o veci Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím je
vylúčená právomoc ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015