Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 660/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MONAQ

Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Čarnogurský

ULC, s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, , z 27. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť spoločnosti MONAQ Leasing, a. s., p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , z 27. apríla 2015, a to až do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

17. augusta 2015 a poštou 19. augusta 2015 doručená sťažnosť spoločnosti MONAQ

Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

, a (ďalej len „“),

ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, , a jeho uznesením z 27. apríla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je lízingovou spoločnosťou, ktorej hlavným

predmetom podnikania je lízing nehnuteľností s následnou možnosťou ich kúpy.

Sťažovateľka financovala jednotlivé lízingové prípady prevažne z peňažných prostriedkov

od Poštovej banky, a. s. (ďalej len „žalovaná“), ktoré boli poskytované na základe

príslušných úverových zmlúv. Išlo o dve úverové zmluvy jednak z 28. novembra 2005, ale

tiež z 31. októbra 2006. V nadväznosti na zmluvy o úvere uzavrela sťažovateľka

so žalovanou taktiež viacero zabezpečovacích zmlúv na zabezpečenie pohľadávok žalovanej

vyplývajúcich z oboch zmlúv o úvere. Išlo najmä o zmluvy o zriadení záložného práva

k pohľadávkam, ako aj k jednotlivým nehnuteľnostiam. V období od februára 2008 začala

žalovaná odmietať poskytovanie ďalších peňažných prostriedkov na základe nevyčerpaných

prostriedkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere, okrem niekoľkých výnimočných prípadov.

Od 22. januára 2009 celkom prestala poskytovať peňažné prostriedky, a to bez akéhokoľvek

zdôvodnenia, hoci dosiaľ nedošlo k odstúpeniu od úverových zmlúv. Bezdôvodné

zastavenie financovania zo strany žalovanej predstavovalo závažné porušenie existujúceho

zmluvného vzťahu.

Listom z 25. októbra 2012 uplatnila sťažovateľka voči žalovanej nárok na náhradu

škody vo výške 11 692 820 €. Na tomto základe sťažovateľka zároveň vykonala započítanie

svojej pohľadávky na náhradu škody voči pohľadávkam žalovanej z úverových zmlúv s tým,

že v dôsledku započítania pohľadávky žalovanej zanikli aj všetky zabezpečovacie práva a

inštitúty zabezpečujúce pohľadávky žalovanej vrátane záložných práv.

Žalovaná listom z 5. novembra 2012 sťažovateľke oznámila, že započítanie

pohľadávok neuznáva. Následným listom zo 6. novembra 2012 oznámila sťažovateľke

2

predčasnú splatnosť úverových pohľadávok a výkon záložného práva, pričom pristúpila

k jeho realizácii a paralelne iniciovala i súdne konania a exekúcie.

Sťažovateľka z dôvodu naliehavej potreby ochrany svojich práv podala 26. novembra

2012 návrh na nariadenie predbežného opatrenia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej

len „okresný súd“). Išlo o návrh na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle § 74 a nasl.

, teda o návrh podaný ešte pred začatím konania vo veci

samej. Miestnu príslušnosť okresného súdu určila v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 a § 88

ods. 1 písm. h) .

Uznesením č. k. 233 z 12. decembra 2012 okresný súd návrhu

vyhovel a predbežné opatrenie nariadil. Následne sa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) stotožnil so závermi okresného súdu a jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Po nariadení predbežného opatrenia sťažovateľka 16. januára 2013 podala žalobu

proti žalovanej o určenie, že záložné právo zabezpečujúce splatenie pohľadávok zo zmlúv

o úvere zaniklo a že pohľadávky žalovanej zo zmlúv o úvere zanikli.

Na základe dovolania žalovanej však došlo k tomu, že uznesením najvyššieho súdu

č. k. 1938 z 30. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia v spojení s uznesením krajského súdu z procesných dôvodov zrušené

a konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bolo zastavené. Najvyšší súd teda

svojím rozhodnutím zrušil ochranu poskytnutú sťažovateľke predbežným opatrením

okresného súdu, a to len na základe procesných dôvodov.

Žalovaná zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2013 postúpila pohľadávku

voči sťažovateľke z druhej zmluvy o úvere spoločnosti Office assistance (ďalej len

„postupník“). Postupník sa tak stal novým veriteľom sťažovateľky z druhej zmluvy o úvere.

Vzhľadom na uvedené v právnej veci sťažovateľky proti žalovanej vedenej okresným

súdom na základe žaloby zo 16. januára 2013 pod sp. zn. došlo k zmene

okolností, a to v dôsledku postúpenia domnelej pohľadávky žalovanej na postupníka. Došlo

aj k tomu, že spoločnosť INVEST – KAPITAL, a. s. (ďalej len „INVEST – KAPITAL“),

ako dražobník neupustil od realizácie dražby nehnuteľností patriacich sťažovateľke, teda od

výkonu záložných práv zabezpečujúcich druhú zmluvu o úvere.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka požiadala okresný súd jednak

o pripustenie postupníka a INVEST – KAPITAL do konania na strane žalovanej, ako aj

o nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením okresného súdu č. k. 51 z 25. septembra 2013 v spojení

s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014 bol

postupník pripustený do konania ako žalovaný 2.

Uznesením okresného súdu č. k. 254 z 22. októbra 2013 v spojení

s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2014 bol do

konania pripustený INVEST – KAPITAL ako žalovaný 3.

Uznesením okresného súdu č. k. 262 z 22. októbra 2013 v spojení

s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. februára 2014 bolo

nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa žalovanej uložilo zdržať sa postúpenia

pohľadávok zo zmluvy o úvere z 28. novembra 2005; postupníkovi sa uložilo zdržať sa

postúpenia pohľadávok zo zmluvy o úvere z 31. októbra 2006, ďalej akýchkoľvek úkonov

smerujúcich k výkonu záložných práv zabezpečujúcich pohľadávky zo zmluvy o úvere

z 31. októbra 2005, ako aj zdržať sa akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťami

vo vlastníctve sťažovateľky, na ktorých je zriadené záložné právo zabezpečujúce

pohľadávky zo zmluvy o úvere z 31. októbra 2006; postupníkovi a INVEST – KAPITAL sa

uložilo zdržať sa realizácie (vykonania) dobrovoľnej dražby spoluvlastníckeho podielu

4

sťažovateľky, resp. povinnosti upustiť od dobrovoľnej dražby k presne označenej

nehnuteľnosti ležiacej v Bratislave.

Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. , ,

z 27. apríla 2015 boli zrušené všetky už uvedené uznesenia okresného súdu

a krajského súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 15. júna 2015.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolaním napadnuté

uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil výhradne z procesných dôvodov

spočívajúcich v údajne nedostatočnom prihliadaní na argumentáciu dovolateľov

a v nedostatočnom vysporiadaní sa s ich námietkou právomoci a miestnej príslušnosti.

Konkrétne najvyšší súd uviedol najmä, že krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec

nevysporiadal s námietkou o nedostatku právomoci súdov o veci konať a rozhodnúť, hoci

existenciu tejto prekážky musí súd skúmať z úradnej moci a v každom štádiu konania, keďže

ide o prekážku konania, ktorú nemožno odstrániť. Ďalej krajský súd vôbec nevysvetlil, z

čoho vychádzal okresný súd, keď dospel k záveru, že je miestne príslušný rozhodnúť o

nariadení predbežného opatrenia voči žalovanej, postupníkovi a INVEST – KAPITAL, ktorí

majú sídlo v Bratislave, pričom navyše rozhodol vo vzťahu k nehnuteľnostiam ležiacim v

Bratislave. Napokon najvyšší súd uviedol, že v prípade, ak nie je súdne rozhodnutie riadne

odôvodnené a je arbitrárne, dochádza tým k odňatiu možnosti konať pred súdom.

S predmetnými závermi najvyššieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje. Podľa jej

názoru najvyšší súd značne formalistickým prístupom porušil jej označené práva podľa

a dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd sám stal pôvodcom arbitrárneho

rozhodnutia, keď v rámci svojho prvého právneho názoru de facto uviedol, že z dôvodu

existencie rozhodcovskej doložky, kvôli ktorej dovolatelia namietali nedostatok právomoci

okresného súdu, nemohol okresný súd predbežné opatrenie nariadiť. Pritom v skutočnosti

možnosť nariadenia predbežného opatrenia aj napriek existencii rozhodcovskej doložky

pripúšťa ustanovenie o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, keď uvádza, že rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník

konania pred začatím rozhodcovského konania alebo po jeho začatí, ale pred ustanovením

rozhodcu (rozhodcov) požaduje od súdu vydanie predbežného opatrenia a súd také

opatrenie vydá. Rovnako rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník požaduje od

súdu nariadenie predbežného opatrenia voči tretej osobe, ktorá nie je stranou rozhodcovskej

zmluvy. Znamená to podľa sťažovateľky, že napriek dojednanej rozhodcovskej doložke

okresný súd mohol nariadiť predbežné opatrenie, a to aj voči tretím osobám, ktoré nie sú

stranami rozhodcovskej doložky, teda aj voči INVEST – KAPITAL. Najvyšší súd teda

vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že napriek existencii rozhodcovskej doložky (ktorá je

však s poukazom na genézu jej dojednania neplatná) bolo možné a s prihliadnutím na

naliehavý právny záujem sťažovateľky na ochrane jej vlastníckeho práva aj potrebné

predbežné opatrenie nariadiť. Za danej situácie preto okresný súd, ale ani krajský súd

nemuseli prihliadať na námietku o nedostatku právomoci. Zároveň to znamená, že tento

prvý právny názor najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárny a ústavne neudržateľný.

V súvislosti s druhým právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého zostalo

nevysvetlené, ako sa dospelo k záveru o danosti miestnej príslušnosti okresného súdu

rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia voči takým subjektom, ktoré majú sídlo

v Bratislave, a vo vzťahu k takým nehnuteľnostiam, ktoré ležia v Bratislave, sťažovateľka

uvádza, že námietku o nedostatku miestnej príslušnosti za daného skutkového stavu

nemožno považovať za rozhodujúci argument, ktorý môže mať význam pre konanie.

Vo všeobecnosti totiž platí zásada, že nie je podmienkou a procesnou vadou konania,

ak všeobecný súd neprihliada na každý argument účastníka, hoci nie je bezvýznamný.

Špecifická odpoveď na uplatnený argument sa vyžaduje iba vtedy, ak je tento pre verdikt

rozhodujúci. V danom prípade to tak nie je, keďže výlučná miestna príslušnosť okresného

súdu bola jednoznačne založená 26. novembra 2012 podaním prvého návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia. Bol tým zároveň určený zákonný sudca oprávnený rozhodnúť

o nariadení predbežného opatrenia. Tým, že okresný súd začal konať, došlo k založeniu jeho 6

príslušnosti v zmysle zásady perpetuatio fori. Najvyšší súd však de facto deklaroval, že túto

zásadu nie je potrebné rešpektovať, čo znamená porušenie základného práva sťažovateľky na

zákonného sudcu podľa . Zo širšieho hľadiska sťažovateľka namieta, že

zrušením ochrany poskytnutej predbežným opatrením najvyšší súd spôsobil, že právne

postavenie sťažovateľky zostalo neisté a nie je zabezpečená legitímna ochrana jej práv,

čo predstavuje v danom prípade viac ako ochrana sporných, nepreukázaných a ani

neosvedčených nárokov protistrany. Najvyšší súd nerešpektoval výsadné postavenie

vlastníckeho práva sťažovateľky, ktoré je zaručené samotnou a požíva vyššiu

právnu ochranu ako akéhokoľvek iné práva.

Napokon sťažovateľka namieta absenciu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu

o spojení troch vecí na spoločné dovolacie konanie s tým, že toto rozhodnutie

o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie nemožno považovať iba za technické

opatrenie, ale za rozhodnutie súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami,

pretože má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ako aj

vzhľadom na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a ich rozpornosť v porovnaní s dôvodmi

uvedenými krajským súdom.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. ,

a zo dňa 27.04.2015 boli porušené základné práva

spoločnosti MONAQ Leasing a. s.(...), a to (i) právo na ochranu vlastníckeho práva podľa

, (ii) právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR, (iii) právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 a (iv)

právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných ľudských práv.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. ,

a zo dňa 27.04.2015, sa týmto ruší a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 354,88 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Z doplnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu faxom 7. septembra 2015 a poštou

9. septembra 2015 vyplýva, že sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

z 27. apríla 2015, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

z 27. apríla 2015 vyplýva, že ním boli zrušené:

1. uznesenie krajského súdu č. k. 1621 z 30. januára 2014 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. 51 z 25. septembra 2013,

2. uznesenie krajského súdu č. k. 1627 z 30. januára 2014 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. 254 z 22. októbra 2013 a

3. uznesenie krajského súdu č. k. 1637 z 12. februára 2014 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. 262 z 22. októbra 2013

s tým, že sa vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté uznesenia krajského súdu nespĺňajú

náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 211 ods. 2

v spojení s ustanoveniami a ,

keďže krajský súd sa v napadnutých uzneseniach vôbec nevysporiadal s námietkou, že

rozhodovať o predmetnej veci nepatrí do právomoci súdu. Existenciu tejto prekážky musí

súd skúmať z úradnej moci a v každom štádiu konania, keďže ide o takú prekážku konania,

ktorú nemožno odstrániť. Ak súd zistí existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky

konania, a to nedostatok právomoci, má to za následok zastavenie konania a postúpenie veci

inému príslušnému orgánu. Preto túto námietku mali súdy dôsledne posudzovať, rozhodnúť

8

o nej a riadne odôvodniť, pričom nezdôvodnenou zostala nielen pri rozhodnutí o pristúpení

ďalších účastníkov konania (postupníka a INVEST – KAPITAL), ale aj pri rozhodnutí

o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd sa taktiež nevysporiadal ani s námietkou miestnej nepríslušnosti

okresného súdu. Poukázal síce v tejto súvislosti na uznesenia okresného súdu, ktorými boli

vylúčené po vznesení námietky miestnej nepríslušnosti na samostatné konanie nároky

vo veci samej, vôbec však nevysvetlil , z čoho vychádzal okresný súd, keď dospel k záveru,

že je miestne príslušný rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia voči subjektom, ktoré

majú sídlo v Bratislave, a navyše rozhodol vo vzťahu k nehnuteľnostiam v Bratislave

(skúmanie všeobecnej miestnej príslušnosti alebo osobitnej miestnej príslušnosti). Okresný

súd existenciu tejto prekážky, ktorú možno odstrániť, mal skúmať hneď z úradnej moci a ak

tak neurobil, potom ju mal skúmať a riadne objasniť v prípade, ak ju namietal účastník pri

svojom prvom úkone vo veci.

Vzhľadom na uvedené pochybenia krajského súdu možno podľa názoru najvyššieho

súdu konštatovať, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti účastníkom na

strane žalovaného konať pred súdom [ ], preto

bolo potrebné uznesenia krajského súdu zrušiť. Keďže rovnaké vady, pre ktoré boli zrušené

uznesenia krajského súdu, majú aj rozhodnutia okresného súdu, najvyšší súd podľa § 243b

ods. 3 zrušil aj rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napokon poukazuje na iné svoje rozhodnutia (sp. zn. ,

, , , a )

týkajúce sa rovnakých účastníkov s rovnakým procesným postavením, pričom predmetom

preskúmania boli aj v týchto prípadoch rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia

a o pristúpení ďalších účastníkov konania (postupníka a INVEST – KAPITAL) na strane

žalovanej. V týchto konaniach najvyšší súd posudzoval otázku existencie prekážky res

iudicata. Medzi rovnakými účastníkmi za podobných skutkových okolností boli nariadené

predbežné opatrenia preskúmavané v dovolacom konaní z dôvodu namietanej závažnej

procesnej vady. Bude preto úlohou okresného súdu, ktorému sa vec vracia na ďalšie

konanie, v záujme právnej istoty a spravodlivého súdneho procesu vysporiadať sa dôsledne s

námietkami a argumentáciami dovolateľov týkajúcimi sa nedostatku právomoci

a nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu, a to aj s prihliadnutím na argumentáciu

uvedenú v už označených rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných v zhodných veciach.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto spĺňa náležitosti

ustanovené v a v , pričom zároveň nezistil procesné

prekážky, ktoré by podľa bránili jej prijatiu na ďalšie

konanie (bod 1 výroku uznesenia).

10

Podľa zákona o súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Podľa dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez

návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. , , z 27. apríla

2015, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015