Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 660/2015
PDF · 424.87 KB
No categories available
II. ÚS 660/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MONAQ
Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Čarnogurský
ULC, s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014, 5 Obdo 25/2014 z 27. apríla 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť spoločnosti MONAQ Leasing, a. s., p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014, 5 Obdo 25/2014 z 27. apríla 2015, a to až do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
17. augusta 2015 a poštou 19. augusta 2015 doručená sťažnosť spoločnosti MONAQ
Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014, 5 Obdo 25/2014 a jeho uznesením z 27. apríla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je lízingovou spoločnosťou, ktorej hlavným
predmetom podnikania je lízing nehnuteľností s následnou možnosťou ich kúpy.
Sťažovateľka financovala jednotlivé lízingové prípady prevažne z peňažných prostriedkov
od Poštovej banky, a. s. (ďalej len „žalovaná“), ktoré boli poskytované na základe
príslušných úverových zmlúv. Išlo o dve úverové zmluvy jednak z 28. novembra 2005, ale
tiež z 31. októbra 2006. V nadväznosti na zmluvy o úvere uzavrela sťažovateľka
so žalovanou taktiež viacero zabezpečovacích zmlúv na zabezpečenie pohľadávok žalovanej
vyplývajúcich z oboch zmlúv o úvere. Išlo najmä o zmluvy o zriadení záložného práva
k pohľadávkam, ako aj k jednotlivým nehnuteľnostiam. V období od februára 2008 začala
žalovaná odmietať poskytovanie ďalších peňažných prostriedkov na základe nevyčerpaných
prostriedkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere, okrem niekoľkých výnimočných prípadov.
Od 22. januára 2009 celkom prestala poskytovať peňažné prostriedky, a to bez akéhokoľvek
zdôvodnenia, hoci dosiaľ nedošlo k odstúpeniu od úverových zmlúv. Bezdôvodné
zastavenie financovania zo strany žalovanej predstavovalo závažné porušenie existujúceho
zmluvného vzťahu.
Listom z 25. októbra 2012 uplatnila sťažovateľka voči žalovanej nárok na náhradu
škody vo výške 11 692 820 €. Na tomto základe sťažovateľka zároveň vykonala započítanie
svojej pohľadávky na náhradu škody voči pohľadávkam žalovanej z úverových zmlúv s tým,
že v dôsledku započítania pohľadávky žalovanej zanikli aj všetky zabezpečovacie práva a
inštitúty zabezpečujúce pohľadávky žalovanej vrátane záložných práv.
Žalovaná listom z 5. novembra 2012 sťažovateľke oznámila, že započítanie
pohľadávok neuznáva. Následným listom zo 6. novembra 2012 oznámila sťažovateľke
2
predčasnú splatnosť úverových pohľadávok a výkon záložného práva, pričom pristúpila
k jeho realizácii a paralelne iniciovala i súdne konania a exekúcie.
Sťažovateľka z dôvodu naliehavej potreby ochrany svojich práv podala 26. novembra
2012 návrh na nariadenie predbežného opatrenia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej
len „okresný súd“). Išlo o návrh na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle § 74 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku, teda o návrh podaný ešte pred začatím konania vo veci
samej. Miestnu príslušnosť okresného súdu určila v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 a § 88
ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku.
Uznesením č. k. 9 Cb 232/2012 233 z 12. decembra 2012 okresný súd návrhu
vyhovel a predbežné opatrenie nariadil. Následne sa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) stotožnil so závermi okresného súdu a jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Po nariadení predbežného opatrenia sťažovateľka 16. januára 2013 podala žalobu
proti žalovanej o určenie, že záložné právo zabezpečujúce splatenie pohľadávok zo zmlúv
o úvere zaniklo a že pohľadávky žalovanej zo zmlúv o úvere zanikli.
Na základe dovolania žalovanej však došlo k tomu, že uznesením najvyššieho súdu
č. k. 4 Obdo 28/2013 1938 z 30. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia v spojení s uznesením krajského súdu z procesných dôvodov zrušené
a konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bolo zastavené. Najvyšší súd teda
svojím rozhodnutím zrušil ochranu poskytnutú sťažovateľke predbežným opatrením
okresného súdu, a to len na základe procesných dôvodov.
Žalovaná zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2013 postúpila pohľadávku
voči sťažovateľke z druhej zmluvy o úvere spoločnosti Office assistance (ďalej len
„postupník“). Postupník sa tak stal novým veriteľom sťažovateľky z druhej zmluvy o úvere.
Vzhľadom na uvedené v právnej veci sťažovateľky proti žalovanej vedenej okresným
súdom na základe žaloby zo 16. januára 2013 pod sp. zn. 9 Cb 14/2013 došlo k zmene
okolností, a to v dôsledku postúpenia domnelej pohľadávky žalovanej na postupníka. Došlo
aj k tomu, že spoločnosť INVEST – KAPITAL, a. s. (ďalej len „INVEST – KAPITAL“),
ako dražobník neupustil od realizácie dražby nehnuteľností patriacich sťažovateľke, teda od
výkonu záložných práv zabezpečujúcich druhú zmluvu o úvere.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka požiadala okresný súd jednak
o pripustenie postupníka a INVEST – KAPITAL do konania na strane žalovanej, ako aj
o nariadenie predbežného opatrenia.
Uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 51 z 25. septembra 2013 v spojení
s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Cob 5/2014 z 30. januára 2014 bol
postupník pripustený do konania ako žalovaný 2.
Uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 254 z 22. októbra 2013 v spojení
s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Cob 6/2014 z 30. januára 2014 bol do
konania pripustený INVEST – KAPITAL ako žalovaný 3.
Uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 262 z 22. októbra 2013 v spojení
s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Cob 7/2014 z 12. februára 2014 bolo
nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa žalovanej uložilo zdržať sa postúpenia
pohľadávok zo zmluvy o úvere z 28. novembra 2005; postupníkovi sa uložilo zdržať sa
postúpenia pohľadávok zo zmluvy o úvere z 31. októbra 2006, ďalej akýchkoľvek úkonov
smerujúcich k výkonu záložných práv zabezpečujúcich pohľadávky zo zmluvy o úvere
z 31. októbra 2005, ako aj zdržať sa akéhokoľvek nakladania s nehnuteľnosťami
vo vlastníctve sťažovateľky, na ktorých je zriadené záložné právo zabezpečujúce
pohľadávky zo zmluvy o úvere z 31. októbra 2006; postupníkovi a INVEST – KAPITAL sa
uložilo zdržať sa realizácie (vykonania) dobrovoľnej dražby spoluvlastníckeho podielu
4
sťažovateľky, resp. povinnosti upustiť od dobrovoľnej dražby k presne označenej
nehnuteľnosti ležiacej v Bratislave.
Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014,
5 Obdo 25/2014 z 27. apríla 2015 boli zrušené všetky už uvedené uznesenia okresného súdu
a krajského súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Uznesenie
najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 15. júna 2015.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolaním napadnuté
uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil výhradne z procesných dôvodov
spočívajúcich v údajne nedostatočnom prihliadaní na argumentáciu dovolateľov
a v nedostatočnom vysporiadaní sa s ich námietkou právomoci a miestnej príslušnosti.
Konkrétne najvyšší súd uviedol najmä, že krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec
nevysporiadal s námietkou o nedostatku právomoci súdov o veci konať a rozhodnúť, hoci
existenciu tejto prekážky musí súd skúmať z úradnej moci a v každom štádiu konania, keďže
ide o prekážku konania, ktorú nemožno odstrániť. Ďalej krajský súd vôbec nevysvetlil, z
čoho vychádzal okresný súd, keď dospel k záveru, že je miestne príslušný rozhodnúť o
nariadení predbežného opatrenia voči žalovanej, postupníkovi a INVEST – KAPITAL, ktorí
majú sídlo v Bratislave, pričom navyše rozhodol vo vzťahu k nehnuteľnostiam ležiacim v
Bratislave. Napokon najvyšší súd uviedol, že v prípade, ak nie je súdne rozhodnutie riadne
odôvodnené a je arbitrárne, dochádza tým k odňatiu možnosti konať pred súdom.
S predmetnými závermi najvyššieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje. Podľa jej
názoru najvyšší súd značne formalistickým prístupom porušil jej označené práva podľa
ústavy a dohovoru.
Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd sám stal pôvodcom arbitrárneho
rozhodnutia, keď v rámci svojho prvého právneho názoru de facto uviedol, že z dôvodu
existencie rozhodcovskej doložky, kvôli ktorej dovolatelia namietali nedostatok právomoci
okresného súdu, nemohol okresný súd predbežné opatrenie nariadiť. Pritom v skutočnosti
možnosť nariadenia predbežného opatrenia aj napriek existencii rozhodcovskej doložky
pripúšťa ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov, keď uvádza, že rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník
konania pred začatím rozhodcovského konania alebo po jeho začatí, ale pred ustanovením
rozhodcu (rozhodcov) požaduje od súdu vydanie predbežného opatrenia a súd také
opatrenie vydá. Rovnako rozhodcovskému konaniu neodporuje, ak účastník požaduje od
súdu nariadenie predbežného opatrenia voči tretej osobe, ktorá nie je stranou rozhodcovskej
zmluvy. Znamená to podľa sťažovateľky, že napriek dojednanej rozhodcovskej doložke
okresný súd mohol nariadiť predbežné opatrenie, a to aj voči tretím osobám, ktoré nie sú
stranami rozhodcovskej doložky, teda aj voči INVEST – KAPITAL. Najvyšší súd teda
vôbec nebral do úvahy skutočnosť, že napriek existencii rozhodcovskej doložky (ktorá je
však s poukazom na genézu jej dojednania neplatná) bolo možné a s prihliadnutím na
naliehavý právny záujem sťažovateľky na ochrane jej vlastníckeho práva aj potrebné
predbežné opatrenie nariadiť. Za danej situácie preto okresný súd, ale ani krajský súd
nemuseli prihliadať na námietku o nedostatku právomoci. Zároveň to znamená, že tento
prvý právny názor najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárny a ústavne neudržateľný.
V súvislosti s druhým právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého zostalo
nevysvetlené, ako sa dospelo k záveru o danosti miestnej príslušnosti okresného súdu
rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia voči takým subjektom, ktoré majú sídlo
v Bratislave, a vo vzťahu k takým nehnuteľnostiam, ktoré ležia v Bratislave, sťažovateľka
uvádza, že námietku o nedostatku miestnej príslušnosti za daného skutkového stavu
nemožno považovať za rozhodujúci argument, ktorý môže mať význam pre konanie.
Vo všeobecnosti totiž platí zásada, že nie je podmienkou a procesnou vadou konania,
ak všeobecný súd neprihliada na každý argument účastníka, hoci nie je bezvýznamný.
Špecifická odpoveď na uplatnený argument sa vyžaduje iba vtedy, ak je tento pre verdikt
rozhodujúci. V danom prípade to tak nie je, keďže výlučná miestna príslušnosť okresného
súdu bola jednoznačne založená 26. novembra 2012 podaním prvého návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia. Bol tým zároveň určený zákonný sudca oprávnený rozhodnúť
o nariadení predbežného opatrenia. Tým, že okresný súd začal konať, došlo k založeniu jeho 6
príslušnosti v zmysle zásady perpetuatio fori. Najvyšší súd však de facto deklaroval, že túto
zásadu nie je potrebné rešpektovať, čo znamená porušenie základného práva sťažovateľky na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Zo širšieho hľadiska sťažovateľka namieta, že
zrušením ochrany poskytnutej predbežným opatrením najvyšší súd spôsobil, že právne
postavenie sťažovateľky zostalo neisté a nie je zabezpečená legitímna ochrana jej práv,
čo predstavuje v danom prípade viac ako ochrana sporných, nepreukázaných a ani
neosvedčených nárokov protistrany. Najvyšší súd nerešpektoval výsadné postavenie
vlastníckeho práva sťažovateľky, ktoré je zaručené samotnou ústavou a požíva vyššiu
právnu ochranu ako akéhokoľvek iné práva.
Napokon sťažovateľka namieta absenciu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu
o spojení troch vecí na spoločné dovolacie konanie s tým, že toto rozhodnutie
o fakultatívnom spojení vecí na spoločné konanie nemožno považovať iba za technické
opatrenie, ale za rozhodnutie súdu o vedení konania s významnými procesnými následkami,
pretože má vplyv na spôsob realizácie procesných práv účastníkov konania, ako aj
vzhľadom na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu a ich rozpornosť v porovnaní s dôvodmi
uvedenými krajským súdom.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 5 Obdo/23/2014,
5 Obdo/24/2014 a 5 Obdo/25/2014 zo dňa 27.04.2015 boli porušené základné práva
spoločnosti MONAQ Leasing a. s.(...), a to (i) právo na ochranu vlastníckeho práva podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy, (ii) právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy SR, (iii) právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy a (iv)
právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných ľudských práv.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 5 Obdo/23/2014,
5 Obdo/24/2014 a 5 Obdo/25/2014 zo dňa 27.04.2015, sa týmto ruší a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 354,88 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
Z doplnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu faxom 7. septembra 2015 a poštou
9. septembra 2015 vyplýva, že sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014, 5 Obdo 25/2014
z 27. apríla 2015, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014,
5 Obdo 25/2014 z 27. apríla 2015 vyplýva, že ním boli zrušené:
1. uznesenie krajského súdu č. k. 14 Cob 5/2014 1621 z 30. januára 2014 v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 51 z 25. septembra 2013,
2. uznesenie krajského súdu č. k. 14 Cob 6/2014 1627 z 30. januára 2014 v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 254 z 22. októbra 2013 a
3. uznesenie krajského súdu č. k. 14 Cob 7/2014 1637 z 12. februára 2014 v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 9 Cb 14/2013 262 z 22. októbra 2013
s tým, že sa vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté uznesenia krajského súdu nespĺňajú
náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 211 ods. 2
v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
keďže krajský súd sa v napadnutých uzneseniach vôbec nevysporiadal s námietkou, že
rozhodovať o predmetnej veci nepatrí do právomoci súdu. Existenciu tejto prekážky musí
súd skúmať z úradnej moci a v každom štádiu konania, keďže ide o takú prekážku konania,
ktorú nemožno odstrániť. Ak súd zistí existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky
konania, a to nedostatok právomoci, má to za následok zastavenie konania a postúpenie veci
inému príslušnému orgánu. Preto túto námietku mali súdy dôsledne posudzovať, rozhodnúť
8
o nej a riadne odôvodniť, pričom nezdôvodnenou zostala nielen pri rozhodnutí o pristúpení
ďalších účastníkov konania (postupníka a INVEST – KAPITAL), ale aj pri rozhodnutí
o nariadení predbežného opatrenia.
Krajský súd sa taktiež nevysporiadal ani s námietkou miestnej nepríslušnosti
okresného súdu. Poukázal síce v tejto súvislosti na uznesenia okresného súdu, ktorými boli
vylúčené po vznesení námietky miestnej nepríslušnosti na samostatné konanie nároky
vo veci samej, vôbec však nevysvetlil , z čoho vychádzal okresný súd, keď dospel k záveru,
že je miestne príslušný rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia voči subjektom, ktoré
majú sídlo v Bratislave, a navyše rozhodol vo vzťahu k nehnuteľnostiam v Bratislave
(skúmanie všeobecnej miestnej príslušnosti alebo osobitnej miestnej príslušnosti). Okresný
súd existenciu tejto prekážky, ktorú možno odstrániť, mal skúmať hneď z úradnej moci a ak
tak neurobil, potom ju mal skúmať a riadne objasniť v prípade, ak ju namietal účastník pri
svojom prvom úkone vo veci.
Vzhľadom na uvedené pochybenia krajského súdu možno podľa názoru najvyššieho
súdu konštatovať, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti účastníkom na
strane žalovaného konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], preto
bolo potrebné uznesenia krajského súdu zrušiť. Keďže rovnaké vady, pre ktoré boli zrušené
uznesenia krajského súdu, majú aj rozhodnutia okresného súdu, najvyšší súd podľa § 243b
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zrušil aj rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Najvyšší súd napokon poukazuje na iné svoje rozhodnutia (sp. zn. 4 Obdo 34/2013,
3 Obdo 40/2013, 3 Obdo 39/2013, 4 Obdo 28/2013, 5 Obdo 2/2014 a 5 Obdo 2/2015)
týkajúce sa rovnakých účastníkov s rovnakým procesným postavením, pričom predmetom
preskúmania boli aj v týchto prípadoch rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia
a o pristúpení ďalších účastníkov konania (postupníka a INVEST – KAPITAL) na strane
žalovanej. V týchto konaniach najvyšší súd posudzoval otázku existencie prekážky res
iudicata. Medzi rovnakými účastníkmi za podobných skutkových okolností boli nariadené
predbežné opatrenia preskúmavané v dovolacom konaní z dôvodu namietanej závažnej
procesnej vady. Bude preto úlohou okresného súdu, ktorému sa vec vracia na ďalšie
konanie, v záujme právnej istoty a spravodlivého súdneho procesu vysporiadať sa dôsledne s
námietkami a argumentáciami dovolateľov týkajúcimi sa nedostatku právomoci
a nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu, a to aj s prihliadnutím na argumentáciu
uvedenú v už označených rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných v zhodných veciach.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto spĺňa náležitosti
ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde, pričom zároveň nezistil procesné
prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie
konanie (bod 1 výroku uznesenia).
10
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez
návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 23/2014, 5 Obdo 24/2014, 5 Obdo 25/2014 z 27. apríla
2015, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015