Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti (sp. zn. ) a

(sp. zn. ), obaja bytom , zastúpených

advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

a obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Prešov sp. zn. zo 4. septembra 2013 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. apríla 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti (sp. zn. ) a (sp. zn.

) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

().

2. Sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júla 2015

doručené sťažnosti a (ďalej len „sťažovatelia“)

vedené pod v záhlaví uvedenými spisovými značkami, doplnené podaním ich právnej

zástupkyne z 28. augusta 2015, v ktorých namietali porušenie svojho základného práva

na nedotknuteľnosť obydlia podľa (ďalej len „“)

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. septembra 2013 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu“). Okrem

toho v odôvodnení sťažností namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2 a a práva podľa dohovoru, ako aj základného práva

podľa a 3 .

2. Z obsahu sťažností a ich doplnenia vyplýva, že okresný súd napadnutým

rozsudkom uložil sťažovateľom povinnosť vypratať byt, ktorého boli nájomcami, a to

v lehote 30 dní po zabezpečení prístrešia zo strany žalobcu (mesta Prešov) a uložil im

zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 603,73 €. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia

odvolanie, v ktorom namietali „predčasnosť, neúplnosť a nezákonnosť“ napadnutého

rozsudku okresného súdu. Krajský súd následne prvostupňový napadnutý rozsudok potvrdil.

3. Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd sa dostatočne

nevysporiadal s ich námietkami, že im „zo strany exekútora boli zrážané sumy na dlžné

nájomné..., s platením nájomného do budúcna...“, a ich hmotnou núdzou (v spoločnej

domácnosti s nimi býva dcéra so svojimi troma maloletými deťmi, ktorá nepoberala výživné

a je dosiaľ sociálne odkázaná).

4. Krajský súd v ich veci tiež „neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva,

analógiu legis, prostredníctvom logického výkladu práva nezohľadnil dôsledky svojho

rozhodnutia na základe práva nás, sťažovateľov, čím porušil naše základné právo na

súkromie...“ a sťažovatelia sa s nestotožňujú s jeho závermi, že „nepreukázali hmotnú

núdzu, neuniesli... dôkazné bremeno a preto nám neprináleží priznanie bytovej náhrady

vo forme náhradného bytu resp. náhradného ubytovania ale prináleží nám len prístrešok.

Vyzdvihol len vlastnícke právo žalobcu obce, pričom nezohľadnil naše právo na obydlie,

garantované aj Dohovorom...

Mal poskytnúť nám, sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do nášho

práva na súkromie. Keďže k tejto otázke sa Krajský súd formalistický vyjadril, máme za to,

že vo veci rozhodol arbitrárne.

Dôsledkom takéhoto arbitrárneho rozhodnutia v otázke bytovej náhrady je naše

zníženie kvality života, ktorá je súčasťou sféry súkromného a rodinného života,

predstavujúceho nielen intímnu sféru človeka ale aj vzťahy so svojim bližším a vonkajším

svetom. V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného článkom 19 ods. 2

judikatúra k právnej úprave inštitútu bytových náhrad podrobne vykladá otázku

primeranosti náhradného bytu.

... formulovaný výklad krajského súdu o neunesení dôkazného bremena z dôvodu

hmotnej núdze a z tohto dôvodu pridelení len prístrešku, môže ísť o obchádzanie zákona,

ktoré umožňuje zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nás,

nájomcov, čo môže, v konečnom dôsledku, byť následkom porušenia procesných garancií

spravodlivého súdneho konania vyplývajúceho z článku 46, ods. 1., , ako aj článku 6,

ods. 1 Dohovoru... Súd sa nevyporiadal ani s našou námietkou, v ktorej sme poukázali na

zákonné ustanovenie , podľa ktorého nájomca môže dlžné nájomné

vo výpovednej lehote uhrádzať, pričom zákon nestanovuje do akej doby, ale je nutné splniť

podmienku splácania a v takomto prípade dôvod výpovede zaniká. Z predložených dôkazov

jednoznačne vyplýva, že boli vykonávanie zrážky z dôchodkov, ktoré predložila sociálna

poisťovňa, ako aj podľa účtovnej karty samotného žalobcu vyplýva, že sme riadne uhrádzali

dlžné nájomné ako aj riadne nájomné. Preto máme za to, že súd sa dôsledne nevyporiadal

so zánikom výpovede. Vychádzal zo záveru, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania

skončil po uplynutí výpovednej doby plynúcej od doručenia platnej výpovede...

Z ustanovenia vyplýva, že písomná výpoveď z nájmu bytu musí byť skutkovo

výpovedný dôvod vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť. Teda nestačí len

vymedzenie s odkazom na citované ustanovenie, ale musí ísť o konkretizovanie naplnenia

uvedeného výpovedného dôvodu skutočnosťami, v ktorých prenajímateľ vidí realizáciu

zákonného dôvodu výpovede nájmu bytu, teda uvedenie mesiacov, kedy nájomca nezaplatil

nájomné. V prípade chýbajúceho skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu, tento

nedostatok nemožno doplniť ani napraviť, pretože výpoveď nemožno dodatočne meniť...“

5. Sťažovatelia k sťažnostiam pripojili i napadnuté rozsudky okresného súdu

a krajského súdu a v petite sťažností navrhli (bez zmeny, ktorú avizovali v doplnení

k sťažnosti spracovanej ich advokátkou), aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ich

základné právo

„na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v

a základné práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia zakotvené

v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prešov, č. k. zo dňa 04.09.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, č. k. zo dňa 22.04.2015 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. zo dňa 04.09.2013

a rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. zo dňa 22.04.2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“.

Zároveň sťažovatelia navrhli „odložiť vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu

Prešov, č. k. zo dňa 04.09.2013“.

II.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“).

7. V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

8. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti smerujú proti tým

istým napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, rozhodol ústavný súd,

uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Pri predbežnom prerokovaní sťažností po vyžiadaní spisu okresného súdu ústavný

súd zistil, že na jej prerokovanie v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného

súdu nemá právomoc v zmysle princípu subsidiarity formulovaného v

(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť o

ochrane označených práv sťažovateľov, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho

inštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania, ktoré bolo doručené

okresnému súdu 21. októbra 2013 (č. l. 94 v spise). Preto bola ich sťažnosť v tejto časti

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa a práv podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

13. Predmetom sťažností sťažovateľov (vychádzajúc z ich petitu) je namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ale okrem

toho v odôvodnení sťažností a v ich úvode sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich

základných práv podľa čl. 19 ods. 2 (spresňujú – základného práva v čl. 21 ods. 1 a 3

) a a práva podľa dohovoru, ktoré však nepremietli do

petitu, ktorým je ústavný súd viazaný, aj keď sú právne zastúpení kvalifikovanou právnou

zástupkyňou, ktorá bola povinná zosúladiť ich odôvodnenie s petitom. Ústavný súd aj

napriek tomu vzhľadom na to, že ide o veľmi citlivú vec, preskúmal ich námietky

v odôvodnení sťažností k údajnému porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

15. Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru)

v arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý im nedal odpovede na ich námietky

uvedené v odvolaní, a tiež v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou

napadnutom rozsudku uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (pozri bod 4).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho napadnutým rozsudkom, ktorým

rozhodol o odvolaní sťažovateľov, sú zlučiteľné s označeným článkom (resp.

dohovoru).

18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne, je náležite odôvodnené. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd

oboznámil podstatné (relevantné) časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku v konaní

o vypratanie bytu, z ktorého tiež vyplývalo, že nájomný vzťah k predmetnému bytu skončil

1. októbra 2011 a sťažovatelia ako žalovaní v tomto konaní návrh na neplatnosť výpovede

z nájmu nepodali, čiže od 2. októbra 2011 bývali v byte neoprávnene, a preto v danom

prípade boli splnené zákonné predpoklady na vyhovenie návrhu navrhovateľa na vypratanie

bytu. Potom krajský súd uviedol odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré spočívali v tom, že

okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa

ich názoru „ak nájomca dostáva výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia najmú a nájomca je

v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, predlžuje ochrannú lehotu 6 mesiacov, čiže

výpovedná lehota je celkovo 9 mesiacov“, a nie tri mesiace, ako uzavrel okresný súd.

19. V odvolaní sťažovatelia poukázali tiež na to, že sú osoby s nízkym príjmom

(dôchodkom), z ktorého boli vykonávané pravidelné zrážky na vyrovnanie dlžného

nájomného, a nesúhlasili s tvrdením okresného súdu, že ich dlh bol ku dňu rozhodovania

okresného súdu až 7 000 €. Obdobne tvrdili, že okresný súd nebral do úvahy ich zdravotný

stav a iné okolnosti, ktoré súviseli s ich zlou situáciou spočívajúcou v tom, že sa v minulosti

snažili pomôcť ich dcére a jej deťom, a preto sa dostali „do nepriaznivej finančnej tiesne“,

a preto ich dlh rástol. Nesúhlasili tiež s tvrdením, že žiadnym spôsobom neprejavili

skutočnú snahu aspoň o čiastočné vyrovnanie dlhu, a podľa nich okresný súd „sa

nedostatočným spôsobom vyporiadal aj k možnosti aplikácie , pretože sú tu

skutočne výnimočné okolnosti pre výkon práv a povinností, ktoré nie sú v rozpore s dobrými

mravmi...

Pokiaľ sa týka trov konania, ku ktorým nás súd zaviazal, máme zato, že súd I. stupňa

nezisťoval dôsledne naše majetkové pomery a bez takto náležitého zistenia použil ust. § 142

, pričom podľa nášho názoru v danom prípade, keďže sme sa dostali i napriek dlhu do

hmotnej núdze, mal byť použitý , pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa

na nepriznanie trov konania, keďže nie sme vlastníkmi fakticky žiadneho hmotného

a nehmotného majetku...“.

20. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov

v odvolaní a v sťažnosti nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu. Ústavný súd nie je toho názoru, že by krajským súdom aplikovaný

postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Krajský súd sa námietkami

sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní

dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd ešte pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia.

21. Ústavný súd konštatuje, že niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Námietka sťažovateľov, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, tiež

neobstojí, pretože zo spisu okresného súdu vyplýva, že na pojednávaní 4. septembra 2013

zhodne uviedli (zápisnica č. l. 90 súdneho spisu), že nemajú návrhy na doplnenie

dokazovania. Obdobne krajský súd dal primeranú odpoveď aj na ich námietku týkajúcu sa

predĺženia ochrannej lehoty, ako aj na to, prečo považoval napadnutý rozsudok za správny

aj v otázke posúdenia bytovej náhrady (s. 5), vyjadril sa aj k ich požiadavke na aplikáciu § 3

vo vzťahu k ich nepriaznivej sociálnej situácii a napokon sa obšírne

vyjadril aj k náhrade trov konania (s. 6 až s.7). Tieto otázky boli jasne a zrozumiteľne

vysvetlené už predtým aj v napadnutom rozsudku okresného súdu na s. 2 až s. 5. Okrem

toho okresný súd uviedol, za aké úkony priznal žalobcovi náhradu trov konania, a napokon

zisťoval aj majetkové pomery sťažovateľov, keď uznesením č. k. 111

zo 14. januára 2014 im nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie

(uznesenie okresného súdu bolo doručené sťažovateľom 20. januára 2014). Sťažovatelia

proti tomuto uzneseniu nepodali opravný prostriedok a poplatok za odvolanie v sume

99,50 € zaplatili v kolkoch 10. februára 2014 (č. l. 112).

22. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za primerane argumentačne

zdôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

) a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na podstatné otázky, prečo krajský súd

rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,

v sťažnosti absentuje ústavno právny rozmer. Ústavný súd k tomu pripomína, že nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že niet žiadnej

spojitosti medzi posudzovaným napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa ods.

1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Pokiaľ sťažovatelia súčasne v sťažnosti namietali aj iné porušenie základných

práv (pozri bod 1), ústavný súd po odmietnutí sťažností k podstatným a nosným dôvodom sa

ich námietkami bližšie nezaoberal, lebo tieto argumenty jednak nepredniesli predtým

v odvolacom konaní (princíp subsidiarity) a okrem toho tieto práva (kvalifikovane zastúpení

advokátkou) v sťažnostiach bližšie nešpecifikovali a neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde. Odôvodnenie sťažností tiež nie je zosúladené s ich petitom, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažností v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie. Z toho dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o navrhovanom odklade

vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015