Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 415/2015
PDF · 424.68 KB
No categories available
I. ÚS 415/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti (sp. zn. Rvp 11463/2015) a
(sp. zn. Rvp 11464/2015), obaja bytom , zastúpených
advokátkou JUDr. Dášou Komkovou, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21
Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
a obydlia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 21/2014 z 22. apríla 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti (sp. zn. Rvp 11463/2015) a (sp. zn.
Rvp 11464/2015) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
Rvp 11463/2015 (I. ÚS 415/2015).
2. Sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júla 2015
doručené sťažnosti a (ďalej len „sťažovatelia“)
vedené pod v záhlaví uvedenými spisovými značkami, doplnené podaním ich právnej
zástupkyne z 28. augusta 2015, v ktorých namietali porušenie svojho základného práva
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 13/2012 zo 4. septembra 2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 21/2014
z 22. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu“). Okrem
toho v odôvodnení sťažností namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva
podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy.
2. Z obsahu sťažností a ich doplnenia vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozsudkom uložil sťažovateľom povinnosť vypratať byt, ktorého boli nájomcami, a to
v lehote 30 dní po zabezpečení prístrešia zo strany žalobcu (mesta Prešov) a uložil im
zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 603,73 €. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia
odvolanie, v ktorom namietali „predčasnosť, neúplnosť a nezákonnosť“ napadnutého
rozsudku okresného súdu. Krajský súd následne prvostupňový napadnutý rozsudok potvrdil.
3. Sťažovatelia porušenie svojich práv vidia v tom, že krajský súd sa dostatočne
nevysporiadal s ich námietkami, že im „zo strany exekútora boli zrážané sumy na dlžné
nájomné..., s platením nájomného do budúcna...“, a ich hmotnou núdzou (v spoločnej
domácnosti s nimi býva dcéra so svojimi troma maloletými deťmi, ktorá nepoberala výživné
a je dosiaľ sociálne odkázaná).
4. Krajský súd v ich veci tiež „neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva,
analógiu legis, prostredníctvom logického výkladu práva nezohľadnil dôsledky svojho
rozhodnutia na základe práva nás, sťažovateľov, čím porušil naše základné právo na
súkromie...“ a sťažovatelia sa s nestotožňujú s jeho závermi, že „nepreukázali hmotnú
núdzu, neuniesli... dôkazné bremeno a preto nám neprináleží priznanie bytovej náhrady
vo forme náhradného bytu resp. náhradného ubytovania ale prináleží nám len prístrešok.
Vyzdvihol len vlastnícke právo žalobcu obce, pričom nezohľadnil naše právo na obydlie,
garantované aj Dohovorom...
Mal poskytnúť nám, sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do nášho
práva na súkromie. Keďže k tejto otázke sa Krajský súd formalistický vyjadril, máme za to,
že vo veci rozhodol arbitrárne.
Dôsledkom takéhoto arbitrárneho rozhodnutia v otázke bytovej náhrady je naše
zníženie kvality života, ktorá je súčasťou sféry súkromného a rodinného života,
predstavujúceho nielen intímnu sféru človeka ale aj vzťahy so svojim bližším a vonkajším
svetom. V súlade s účelom ochrany základného práva zaručeného článkom 19 ods. 2 Ústavy
judikatúra k právnej úprave inštitútu bytových náhrad podrobne vykladá otázku
primeranosti náhradného bytu.
... formulovaný výklad krajského súdu o neunesení dôkazného bremena z dôvodu
hmotnej núdze a z tohto dôvodu pridelení len prístrešku, môže ísť o obchádzanie zákona,
ktoré umožňuje zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nás,
nájomcov, čo môže, v konečnom dôsledku, byť následkom porušenia procesných garancií
spravodlivého súdneho konania vyplývajúceho z článku 46, ods. 1., Ústavy, ako aj článku 6,
ods. 1 Dohovoru... Súd sa nevyporiadal ani s našou námietkou, v ktorej sme poukázali na
zákonné ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nájomca môže dlžné nájomné
vo výpovednej lehote uhrádzať, pričom zákon nestanovuje do akej doby, ale je nutné splniť
podmienku splácania a v takomto prípade dôvod výpovede zaniká. Z predložených dôkazov
jednoznačne vyplýva, že boli vykonávanie zrážky z dôchodkov, ktoré predložila sociálna
poisťovňa, ako aj podľa účtovnej karty samotného žalobcu vyplýva, že sme riadne uhrádzali
dlžné nájomné ako aj riadne nájomné. Preto máme za to, že súd sa dôsledne nevyporiadal
so zánikom výpovede. Vychádzal zo záveru, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania
skončil po uplynutí výpovednej doby plynúcej od doručenia platnej výpovede...
Z ustanovenia § 711 ods. 2 OZ vyplýva, že písomná výpoveď z nájmu bytu musí byť skutkovo
výpovedný dôvod vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť. Teda nestačí len
vymedzenie s odkazom na citované ustanovenie, ale musí ísť o konkretizovanie naplnenia
uvedeného výpovedného dôvodu skutočnosťami, v ktorých prenajímateľ vidí realizáciu
zákonného dôvodu výpovede nájmu bytu, teda uvedenie mesiacov, kedy nájomca nezaplatil
nájomné. V prípade chýbajúceho skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu, tento
nedostatok nemožno doplniť ani napraviť, pretože výpoveď nemožno dodatočne meniť...“
5. Sťažovatelia k sťažnostiam pripojili i napadnuté rozsudky okresného súdu
a krajského súdu a v petite sťažností navrhli (bez zmeny, ktorú avizovali v doplnení
k sťažnosti spracovanej ich advokátkou), aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že ich
základné právo
„na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky
a základné práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia zakotvené
v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Prešov, č. k. 11C/13/2012 91 zo dňa 04.09.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove, č. k. 9Co/21/2014 121 zo dňa 22.04.2015 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu Prešov, č. k. 11C/13/2012 91 zo dňa 04.09.2013
a rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 9Co/21/2014 121 zo dňa 22.04.2015 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“.
Zároveň sťažovatelia navrhli „odložiť vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu
Prešov, č. k. 11C/13/2012 91 zo dňa 04.09.2013“.
II.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
7. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
8. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11463/2015 a sp. zn. Rvp 11464/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti smerujú proti tým
istým napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Pri predbežnom prerokovaní sťažností po vyžiadaní spisu okresného súdu ústavný
súd zistil, že na jej prerokovanie v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného
súdu nemá právomoc v zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy
(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), pretože právomoc rozhodnúť o
ochrane označených práv sťažovateľov, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho
inštančného postupu krajský súd na základe nimi podaného odvolania, ktoré bolo doručené
okresnému súdu 21. októbra 2013 (č. l. 94 v spise). Preto bola ich sťažnosť v tejto časti
odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
13. Predmetom sťažností sťažovateľov (vychádzajúc z ich petitu) je namietané
porušenie základného práva podľa čl. 21 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, ale okrem
toho v odôvodnení sťažností a v ich úvode sťažovatelia namietajú aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 2 (spresňujú – základného práva v čl. 21 ods. 1 a 3
ústavy) a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však nepremietli do
petitu, ktorým je ústavný súd viazaný, aj keď sú právne zastúpení kvalifikovanou právnou
zástupkyňou, ktorá bola povinná zosúladiť ich odôvodnenie s petitom. Ústavný súd aj
napriek tomu vzhľadom na to, že ide o veľmi citlivú vec, preskúmal ich námietky
v odôvodnení sťažností k údajnému porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
15. Zo sťažností možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
v arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý im nedal odpovede na ich námietky
uvedené v odvolaní, a tiež v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou
napadnutom rozsudku uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 3 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (pozri bod 4).
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho napadnutým rozsudkom, ktorým
rozhodol o odvolaní sťažovateľov, sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp.
dohovoru).
18. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že jeho rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne
správne, je náležite odôvodnené. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd
oboznámil podstatné (relevantné) časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku v konaní
o vypratanie bytu, z ktorého tiež vyplývalo, že nájomný vzťah k predmetnému bytu skončil
1. októbra 2011 a sťažovatelia ako žalovaní v tomto konaní návrh na neplatnosť výpovede
z nájmu nepodali, čiže od 2. októbra 2011 bývali v byte neoprávnene, a preto v danom
prípade boli splnené zákonné predpoklady na vyhovenie návrhu navrhovateľa na vypratanie
bytu. Potom krajský súd uviedol odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré spočívali v tom, že
okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa
ich názoru „ak nájomca dostáva výpoveď z nájmu z dôvodu neplatenia najmú a nájomca je
v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, predlžuje ochrannú lehotu 6 mesiacov, čiže
výpovedná lehota je celkovo 9 mesiacov“, a nie tri mesiace, ako uzavrel okresný súd.
19. V odvolaní sťažovatelia poukázali tiež na to, že sú osoby s nízkym príjmom
(dôchodkom), z ktorého boli vykonávané pravidelné zrážky na vyrovnanie dlžného
nájomného, a nesúhlasili s tvrdením okresného súdu, že ich dlh bol ku dňu rozhodovania
okresného súdu až 7 000 €. Obdobne tvrdili, že okresný súd nebral do úvahy ich zdravotný
stav a iné okolnosti, ktoré súviseli s ich zlou situáciou spočívajúcou v tom, že sa v minulosti
snažili pomôcť ich dcére a jej deťom, a preto sa dostali „do nepriaznivej finančnej tiesne“,
a preto ich dlh rástol. Nesúhlasili tiež s tvrdením, že žiadnym spôsobom neprejavili
skutočnú snahu aspoň o čiastočné vyrovnanie dlhu, a podľa nich okresný súd „sa
nedostatočným spôsobom vyporiadal aj k možnosti aplikácie § 3 ods. 1 OZ, pretože sú tu
skutočne výnimočné okolnosti pre výkon práv a povinností, ktoré nie sú v rozpore s dobrými
mravmi...
Pokiaľ sa týka trov konania, ku ktorým nás súd zaviazal, máme zato, že súd I. stupňa
nezisťoval dôsledne naše majetkové pomery a bez takto náležitého zistenia použil ust. § 142
OSP, pričom podľa nášho názoru v danom prípade, keďže sme sa dostali i napriek dlhu do
hmotnej núdze, mal byť použitý § 150 OSP, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa
na nepriznanie trov konania, keďže nie sme vlastníkmi fakticky žiadneho hmotného
a nehmotného majetku...“.
20. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľov
v odvolaní a v sťažnosti nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Ústavný súd nie je toho názoru, že by krajským súdom aplikovaný
postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Krajský súd sa námietkami
sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní
dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd ešte pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia.
21. Ústavný súd konštatuje, že niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Námietka sťažovateľov, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, tiež
neobstojí, pretože zo spisu okresného súdu vyplýva, že na pojednávaní 4. septembra 2013
zhodne uviedli (zápisnica č. l. 90 súdneho spisu), že nemajú návrhy na doplnenie
dokazovania. Obdobne krajský súd dal primeranú odpoveď aj na ich námietku týkajúcu sa
predĺženia ochrannej lehoty, ako aj na to, prečo považoval napadnutý rozsudok za správny
aj v otázke posúdenia bytovej náhrady (s. 5), vyjadril sa aj k ich požiadavke na aplikáciu § 3
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ich nepriaznivej sociálnej situácii a napokon sa obšírne
vyjadril aj k náhrade trov konania (s. 6 až s.7). Tieto otázky boli jasne a zrozumiteľne
vysvetlené už predtým aj v napadnutom rozsudku okresného súdu na s. 2 až s. 5. Okrem
toho okresný súd uviedol, za aké úkony priznal žalobcovi náhradu trov konania, a napokon
zisťoval aj majetkové pomery sťažovateľov, keď uznesením č. k. 11 C/13/2013 111
zo 14. januára 2014 im nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie
(uznesenie okresného súdu bolo doručené sťažovateľom 20. januára 2014). Sťažovatelia
proti tomuto uzneseniu nepodali opravný prostriedok a poplatok za odvolanie v sume
99,50 € zaplatili v kolkoch 10. februára 2014 (č. l. 112).
22. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za primerane argumentačne
zdôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2
OSP) a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na podstatné otázky, prečo krajský súd
rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané,
v sťažnosti absentuje ústavno právny rozmer. Ústavný súd k tomu pripomína, že nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v závere konštatuje, že niet žiadnej
spojitosti medzi posudzovaným napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Pokiaľ sťažovatelia súčasne v sťažnosti namietali aj iné porušenie základných
práv (pozri bod 1), ústavný súd po odmietnutí sťažností k podstatným a nosným dôvodom sa
ich námietkami bližšie nezaoberal, lebo tieto argumenty jednak nepredniesli predtým
v odvolacom konaní (princíp subsidiarity) a okrem toho tieto práva (kvalifikovane zastúpení
advokátkou) v sťažnostiach bližšie nešpecifikovali a neodôvodnili (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde. Odôvodnenie sťažností tiež nie je zosúladené s ich petitom, čo zakladá
dôvod na odmietnutie sťažností v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).
25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažností, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie. Z toho dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o navrhovanom odklade
vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015