Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 348/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí

20. októbra 2015 o sťažnosti , zastúpeného JUDr. Jánom Chmelom,

advokátska kancelária, Royova 9, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ktoré j e mu Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume

533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatdeväť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Jána Chmelu, advokátska kancelária, Royova 9, Piešťany, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Jánom Chmelom, advokátska

kancelária, Royova 9, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (v období od roku 2005 do roku 2007 vedeného

Okresným súdom Trnava).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , a to na strane žalovaného, kde súdne

konanie bolo začaté na základe žaloby o uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady podanej

žalobcami v roku 2001.

Sťažovateľ formuluje vo svojej sťažnosti podrobný chronologický prehľad úkonov

súdneho konania a zdôrazňuje, že nečinnosť okresného súdu v namietanom konaní spôsobila

neprimeranú dĺžku tohto konania, ktorá ku dňu podania sťažnosti predstavuje takmer štrnásť

rokov.

V označenom postupe okresného súdu vidí sťažovateľ zbytočné prieťahy v konaní,

a teda porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v závere sťažnosti žiada ústavný súd,

aby rozhodol o jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať

vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

21 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojej predsedníčky. Stanovisko okresného súdu doručené ústavnému súdu

2. septembra 2015 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov

konania a argumentáciu, v ktorej predsedníčka okresného súdu poukázala na objektívne

okolnosti majúce negatívny vplyv na postup súdu vo veci sťažovateľa, a síce na dlhodobé

nedostatočné personálne obsadenie okresného súdu.

V liste okresného súdu vyjadrila jeho predsedníčka súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu

16. septembra 2015 sťažovateľ v podstate zotrval na dôvodoch ním podanej sťažnosti

a zdôraznil, že zbytočné prieťahy v konaní v jeho veci boli podľa neho zapríčinené

nečinnosťou súdu a jeho neefektívnym postupom.

Vo vyjadrení prezentoval sťažovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj

vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným

zisteniam:

Žalobcovia v 1. a 2. rade podali 26. júla 2001 okresnému súdu „Žalobu na

uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady a náhradu bezdôvodného obohatenia vo výške

62.324, Sk s prísl.“.

Okresný súd reagoval 27. augusta 2002, keď vyzval právneho zástupcu žalobcov

na doplnenie žaloby.

Okresnému súdu boli 8. decembra 2003 zo strany žalobcov predložené relevantné

listiny, ako aj ich vyjadrenie. Pojednávanie určené na 23. júl 2004 však bolo odročené

na neurčito pre „momentálnu indispozíciu zákonného sudcu“.

Okresný súd Trnava potom 2. mája 2006 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

na oznámenie súvisiacich informácií, pričom tento reagoval až na opakovanú výzvu súdu

z 25. januára 2007, a to 6. februára 2007.

Po oznámení predmetných informácií okresný súd 21. novembra 2008 vyzval

účastníkov konania na predloženie stanoviska týkajúceho sa znaleckého dokazovania.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na výzvu 19. marca 2009. Následne okresný súd

12. januára 2010 vyzval žalobcov, aby predložili stanovisko k vyjadreniu sťažovateľa.

Žalobcovia ho predložili 25. februára 2010.

Okresný súd po získaní uvedeného stanoviska žalobcov 24. októbra 2012 vyzval

kompetentné orgány na poskytnutie súčinnosti – zaslanie podkladov, ktoré boli okresnému

súdu doručené 8. novembra 2012. Na to okresný súd uznesením z 31. júla 2013 rozhodol

o nepripustení zámeny účastníkov na strane žalobcov. O podanom odvolaní žalobcu

v 2. rade rozhodol nadriadený súd uznesením z 10. marca 2015, ktorým napadnuté

uznesenie zrušil.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie

sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu vrátane postupu

Okresného súdu Trnava (3).

1. Predmetom konania v posudzovanej veci je uplatnenie práv zo zodpovednosti

za vady diela. Ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie sa síce

vyznačuje určitým stupňom skutkovej zložitosti veci, ktorá je daná predovšetkým

potrebou vykonania znaleckého dokazovania, avšak táto okolnosť sa v doterajšom

štádiu konania nemohla nijako podpísať na plynulosti postupu konania, keďže

k nemu konajúce súdy do času posudzovania veci ústavným súdom nepristúpili.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd zistil určité okolnosti signalizujúce

nedostatočnú aktivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania. Išlo o pasivitu

sťažovateľa v súvislosti s výzvami konajúceho súdu, na ktoré sťažovateľ nereagoval pružne,

v primeraných lehotách (výzva súdu z 2. mája 2006 spojená s opakovanou výzvou

z 25. januára 2007 a tiež výzva súdu z 21. novembra 2008). Zároveň však ústavný súd

dodáva, že uvedené negatívne momenty na strane sťažovateľa majú neporovnateľný

charakter so závažnými nedostatkami v postupe konajúcich súdov popísanými v bode 3

uvedenej časti nálezu ústavného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov.

Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúcich súdov v posudzovanom konaní

dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti (v celkovom rozsahu takmer siedmych rokov), v ktorých súdy nekonali bez toho,

aby im v tom bránila zákonná prekážka.

V prvotnej fáze konania zaznamenal ústavný súd rozsiahle obdobie nečinnosti súdov

kvantifikovateľné dobou až dvoch rokov a štyroch mesiacov, keď súdy nekonali bez

existencie zákonnej prekážky. Ide o obdobie od 8. decembra 2003, keď boli okresnému súdu

zo strany žalobcov predložené relevantné listiny a vyjadrenie žalobcov, do 2. mája 2006,

keď Okresný súd Trnava vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil potrebné informácie.

Aj v ďalšom období konania ostali súdy pasívne po dobu približne jedného

roka a ôsmich mesiacov, a to v konaní od 6. februára 2007, keď právny zástupca sťažovateľa

požadovaným spôsobom reagoval na výzvu Okresného súdu Trnava, až do 21. novembra

2008, keď vyzval okresný súd účastníkov konania na predloženie stanoviska.

Ďalším krátkodobejším obdobím nečinnosti okresného súdu v rozsahu deviatich

mesiacov je poznačený úsek konania od 19. marca 2009, keď bolo zo strany sťažovateľa

predložené okresnému súdu jeho stanovisko k znaleckému dokazovaniu, do 12. januára

2010, keď okresný súd adresoval svoju výzvu žalobcom.

Aj v nasledujúcej etape konania ostal okresný súd pasívny a nekonal po dobu asi

jedného roka a siedmich mesiacov, a to od 25. februára 2010, keď mu bolo doručené

vyjadrenie žalobcov, do 24. októbra 2012, keď žiadal o poskytnutie súčinnosti kompetentné

orgány.

Obdobie ničím neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní zhruba siedmich

mesiacov potom nasledovalo od 8. novembra 2012, keď kompetentné orgány predložili

okresnému súdu súvisiace podklady, až do 31. júla 2013, keď okresný súd vydal uznesenie

o nepripustení zámeny účastníkov konania.

K obrane okresného súdu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým

súvisiacou jeho neprimeranou zaťaženosťou predstavujúcou podľa okresného

súdu objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným

štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému

nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní ().

Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo

znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup konajúcich súdov a zbytočné

prieťahy, ktorých sa dopustili v dôsledku zistených období nečinnosti.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd v závere dodáva, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov

vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe , ktorým

sa mení a dopĺňa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

a o zmene v znení neskorších predpisov

a dopĺňa o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva vo veci

sťažovateľa z Okresného súdu Trnava na okresný súd (u ktorého bola pôvodne aj žaloba

podaná). Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov nesie okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv

sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trnava.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru, ako aj

zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného

súdu ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a tiež osobnou frustráciou prameniacou

z pocitov právnej neistoty a nespravodlivosti. Vychádzajúc z týchto skutočností považoval

sťažovateľ za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 21 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj na neodôvodnenú

nečinnosť konajúcich súdov v celkovom trvaní takmer siedmich rokov, berúc do úvahy

správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj všetky okolnosti daného prípadu,

považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 533,59 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2014, ktorá

predstavovala sumu 839 €.

Úhradu priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného

súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho

za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €, k tomu

tiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

za tri úkony právnych služieb vykonaných v roku 2015. Keďže je právny zástupca

sťažovateľa platiteľom DPH, za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková priznaná

odmena vrátane režijného paušálu sumu 533,59 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume

533,59 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015