Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 540/2015
PDF · 235.35 KB
No categories available
III. ÚS 540/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom,
PhD., Advokátska kancelária, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zákazu
mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 58/2014
z 20. mája 2015
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 72/2008-2464 z 24. marca 2014 boli ,
, a , (spolu ďalej
len „obžalovaní“), stíhaní za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa
§ 13 Trestného zákona a oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní.
Sťažovateľ bol v označenom trestnom konaní v postavení poškodeného.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín
(ďalej len „prokurátor“) odvolanie č. k. 2 Pv 951/07/3309-237 z 28. mája 2014
v neprospech obžalovaných, ktoré krajský súd uznesením č. k. 3 To 58/2014-2505
z 20. mája 2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho
práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušil aj zákaz mučenia (čl. 3
dohovoru). Podľa jeho slov „oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu a konečné uznesenie
Krajského súdu sú svojvoľné a nepreskúmateľné, keďže vychádzajú z logických excesov
a z údajného skutkového stavu, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch
a v podstatných okolnostiach sa opiera výlučne o obhajobné tvrdenia obvinených, ktoré
v rozpore so zákonom nijako preverené neboli“.
2
Sťažovateľ tvrdí, že „prehľadne označil svojvoľné závery súdov, poukázal
na opomenuté skutočnosti a na ich význam pre rozhodnutie, čo Krajský súd v konečnom
uznesení ignoroval a zaťažil tak svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou“. Podľa jeho
názoru „Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu v spojení s konečným uznesením
Krajského súdu nemožno považovať za správny, nakoľko skutkové zistenia sú v extrémnom
nesúlade s vykonaným dokazovaním. Súdy zásadným spôsobom pochybili, keď skutkové
zistenia o vine obvinených úplne ignorovali, hoci po zrušení odsudzujúceho rozsudku
Okresný súd nevykonal žiadny dôkaz objektívne spochybňujúci tento dôkazný stav.
Usvedčujúce dôkazy tak ostali neprávom opomenuté.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „v žiadnom prípade... neobstoja špekulácie Krajského
súdu, že svedkovia obžaloby mohli vypovedať nepravdivo, že poškodený sa mohol
obvineným pomstievať a že mohlo ísť o zištný zámer týchto svedkov, či že spolupracovali
a sú spoločne trestne stíhaní, keďže sa tieto neprípustné domnienky zakladajú výlučne
na účelovej a objektívne nepravdivej obhajobe obvinených“.
Navyše, sťažovateľ považuje konečné rozhodnutie vo veci za predčasné. Je toho
názoru, že «Skončenie trestného konania aplikáciou zásady „in dubio pro reo“ v situácii
dôvodne spochybnených, či priamo vyvrátených záverov oslobodzujúceho rozsudku
Okresného súdu a pri možnosti (dostupnosti) vykonania ďalších dôkazov s relevantným
vzťahom k veci a vylučujúcich možnosť použitia tejto zásady, za opory oslobodzujúceho
rozsudku Okresného súdu v skutkovom stave, ktorý bol v podstatných okolnostiach
nesprávne zistený, resp. v časti priamo vykonštruovaný, predstavuje porušenie zákonom
stanoveného postupu a základných práv poškodeného. Predmetný skutok nebol riadne
súdmi vyšetrený a preto došlo k porušeniu práva poškodeného na účinné vyšetrovanie
vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru.
Základné práva poškodeného boli porušené aj nevysporiadaním sa (ignorovaním)
s jeho argumentačnými tvrdeniami, ktoré mali bezprostredný vzťah k rozhodujúcim
skutkovým okolnostiam, a aj od toho... sa odvíjajúcou arbitrárnosťou konečného uznesenia
Krajského súdu, ktorým sťažovateľ v rámci všeobecného súdnictva, ako obeť
3
pripravovaného trestného činu proti jeho telesnej integrite, stratil možnosť poskytnutia
spravodlivosti, ktorá mu bola zjavne odopretá.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015
došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015 sa
zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd
v Trenčíne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr.
Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
4
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
5
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie zákazu
mučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014
z 20. mája 2015, ktoré sťažovateľ považuje za svojvoľné a nepreskúmateľné, pretože závery
v ňom uvedené boli prijaté bez toho, aby sa konajúci druhostupňový súd riadne vysporiadal
s argumentmi predostretými sťažovateľom, ktoré podľa jeho názoru vyvracali správnosť
verdiktu prvostupňového súdu o oslobodení obžalovaných spod obžaloby.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015
Z citovaného znenia čl. 6 ods. 1 dohovoru jasne vyplýva, že jeho aplikovateľnosť
prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sa ochrany poskytovanej týmto ustanovením
domáha osoba vo svojej záležitosti a v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o jej
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nej. V prípade sťažovateľa išlo o trestné stíhanie týkajúce sa iných osôb –
rozdielnych od osoby sťažovateľa, ktorý v tomto konaní vystupoval v pozícii poškodeného.
6
V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania
je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie
o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje
trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom
vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne
vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej
uplatňovať trestné obvinenie (obdobne pozri napr. Mckay-Kopecka proti Poľsku,
rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 45320/99), preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže
disponovať právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim kvalitu
súdneho konania.
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody
a tento nárok uplatnil (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), je procesnou stranou v tzv.
adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa
rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci
ktorého mu je garantované právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(rozhoduje sa o občianskych právach poškodeného v rámci trestného konania – civilná
vetva ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
podľa ktorého rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku
o náhrade škody.
V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený
opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní
o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť
opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste
obžalovaného (pri oslobodení obžalovaného spod obžaloby ide prakticky o rozhodnutie
o vine). Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje.
7
V intenciách uvedeného sa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poškodený v trestnom konaní
pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,
ktorým je uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným čl. 6 ods. 1
dohovoru zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo
vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované
len pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej
trestným činom.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne
rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo
poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu.
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Corbu proti Rumunsku
(rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, § 30 – § 33) vyplýva, že záruk poskytovaných
ustanovením čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nebude môcť dovolávať ten poškodený, ktorý sa
trestného konania zúčastňuje iba s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa ňou jednoznačne domáha uznania
viny obžalovaných zo stíhaného skutku a ich potrestania. Jediná zmienka sťažovateľa,
ktorou odôvodňuje prípustnosť aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, spočívala v tomto tvrdení:
„Uvedené právo sťažovateľa (právo na účinné vyšetrenie skutku, pozn.), vážnosť
predmetného konania a priamy vplyv jeho výsledku na ďalšie jeho právo domáhať sa
občianskoprávnou žalobou náhrady škody, ktorá zjavne nemá nádej na úspech v prípade
neodsúdenia páchateľov inkriminovaného konania (de facto je trestné konanie priamo
rozhodujúce preto to občianske právo sťažovateľa), odôvodňuje aplikovanie čl. 6 Dohovoru
v jeho civilnej časti“. Ani náznakom sa však sťažovateľ nezmieňuje, že by v rámci trestného
konania, ktorého výsledok (uznesenie) napáda sťažnosťou pre porušenie jeho základných
práv, uplatnil akýkoľvek svoj občianskoprávny nárok.
8
Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
zisťovať, či vôbec sťažovateľovi mohla reálne vzniknúť škoda uplatniteľná v trestnom
konaní, aj keď sa to vzhľadom na skutočnosť, že stíhaný zločin sa nachádzal vo fáze
prípravy, javí ako málo pravdepodobné, ale za rozhodujúci pre posúdenie sťažnosti v tejto
časti ústavný súd považoval ten fakt, že absolútne prioritná argumentácia sťažovateľa
spočíva v poukazovaní na dôkazy odôvodňujúce potrebu uznať obžalovaných vinnými
zo zločinu kladeného im za vinu a na podľa neho neadekvátnu reakciu na tieto dôkazy
zo strany všeobecných súdov, avšak bez nadväznosti na akékoľvek prípadné
občianskoprávne súvislosti spojené s uvedeným trestným konaním.
Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014
z 20. mája 2015 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou krajský súd potvrdil
oslobodenie obžalovaných spod obžaloby, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ nebol osobou spôsobilou iniciovať napadnuté
konanie krajského súdu (nemohol proti prvostupňovému rozhodnutiu podať riadny opravný
prostriedok, keďže to neumožňuje platná a účinná právna úprava) a v konečnom dôsledku
sa v tomto konaní vzhľadom na jeho podstatu nekonalo o jeho právach v relevantnom
zmysle.
3. K namietanému porušeniu zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015
Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 3 dohovoru,
jeho porušenie (zákaz mučenia) sťažovateľ vidí v tom, že zo strany všeobecných súdov
nedošlo k účinnému úradnému vyšetreniu predmetnej trestnej veci, pretože tieto vychádzali
zo skutkového stavu, ktorý nemal oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. bol s ním v
9
extrémnom rozpore, súdy opomenuli, resp. ignorovali sťažovateľom uvádzané skutočnosti
dôležité pre rozhodnutie, a navyše konečné rozhodnutie bolo podľa presvedčenia
sťažovateľa predčasné, keďže závery oslobodzujúceho rozsudku boli podľa jeho názoru
spochybnené alebo priamo vyvrátené a existovala možnosť vykonania ďalších relevantných
dôkazov.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa čl. 2 (právo na život),
ako aj čl. 3 dohovoru vyplýva, že procedurálnou zložkou týchto úprav je aj povinnosť
príslušných orgánov štátu účinne úradne vyšetriť namietané prípady ich porušenia a vyvodiť
aj trestnoprávnu zodpovednosť voči tým subjektom, ktoré sa dopustili na iných takého
konania, ktoré čl. 2 alebo čl. 3 dohovoru nepripúšťa, resp. zakazuje. Takéto vyšetrovanie by
malo byť schopné viesť k odhaleniu a potrestaniu zodpovedných osôb (napr. prípad
McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 18984/91 z 27. 9. 1995).
K pozitívnemu záväzku účinného úradného vyšetrovania vyplývajúceho z čl. 3
dohovoru sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva, a to Ďurđević proti Chorvátsku, rozsudok č. 52442/09 z 19. 7. 2011;
Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998; Šečić proti
Chorvátsku, rozsudok č. 40116/02 z 31. 5. 2007; Okkali proti Turecku, rozhodnutie
zo 17. 10. 2006.
Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvádza, že všetky ním uvedené
prípady (a mnoho ďalších) boli pred Európskym súdom pre ľudské práva iniciované
sťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo zo strany
orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako mučenie,
prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe takéhoto
tvrdenia Európsky súd pre ľudské práva pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti,
účinnosti úradného vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešného
uplatňovania ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, je
teda tvrdenie o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniu
10
v skutočnosti došlo. Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevaha
hmotnoprávneho charakteru označeného článku.
Je nepochybné, že v prípade sťažovateľa materiálny prvok tohto ustanovenia
naplnený nebol. Už zo štádia trestnej činnosti, pre ktorú boli obžalovaní stíhaní, je zrejmé,
že sťažovateľ ako potencionálna obeť nebol reálne vystavený pôsobeniu žiadneho z v tomto
ustanovení (čl. 3 dohovoru) uvedeného konania zo strany orgánu verejnej moci alebo inej
súkromnej osoby, resp. nijako v tejto súvislosti nemohol nepociťovať zlé zaobchádzanie
s jeho osobou. Išlo o prípravu zločinu ublíženia na zdraví, t. j. nedošlo ani k jeho pokusu
a už vôbec nie k jeho dokonaniu, a teda prípadné zamýšľané následky pripravovaného
zločinu, ktoré by akokoľvek negatívne dopadali na sťažovateľa v reálnom čase, nenastali.
Pri príprave zločinu ide len o vzdialené nebezpečenstvo, že nastane následok, ktorý je
znakom skutkovej podstaty trestného činu (zločinu).
Prípadné naplnenie znakov mučenia sťažovateľa tým, že sa dozvedel o pripravovaní
protiprávneho činu na jeho osobu, sťažovateľ žiadnym hodnoverným spôsobom
nepreukázal. Z obsahu sťažnosti nevyplýva žiaden presvedčivý dôkaz, že by skutočne došlo
k nejakému faktickému konaniu proti integrite sťažovateľa alebo zlému zaobchádzaniu
s ním, či k jeho poníženiu, prípadne utrpeniu.
Prípustnosť aplikácie čl. 3 dohovoru si aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vyžaduje určiť, či utrpenie alebo poníženie obete mučenia, s prihliadnutím
na všetky relevantné okolnosti, prekročili minimálnu požadovanú úroveň závažnosti.
Ústavný súd v tejto veci jednoznačne dospel k záveru, že ak by aj sťažovateľovi v súvislosti
s jeho poznatkom prípravy zločinu na jeho osobu bol spôsobený určitý psychický
diskomfort, určite tento nedosiahol stupeň požadovaný pre úspešnú aplikáciu záruk
upravených čl. 3 dohovoru. Tento záver vyplýva už aj zo samotnej skutkovej vety uvedenej
v prvostupňovom rozhodnutí o oslobodení obžalovaných spod obžaloby, z ktorej vyplýva,
že sťažovateľ po tom, ako sa dozvedel o pripravovanom čine, sám inštruoval
(ktorého úloha mala spočívať v samotnom vykonaní činu – ublížiť sťažovateľovi na zdraví),
ako má v tejto veci ďalej postupovať, a teda oznámiť obžalovaným „úspešnosť“ ich
11
údajného zámeru, a to zrejme s úmyslom sledovať ich reakcie a ďalší postup, čo ale
nesvedčí o vzniku obáv sťažovateľa o svoj život alebo zdravie. Racionálnym vyhodnotením
týchto zistení pri uplatnení elementárnej logiky je potom možné dôjsť k opodstatnenému
záveru, že predmetná udalosť sa sťažovateľa nedotkla takou kvalifikovanou mierou, ktorá
by bola spôsobilá iniciovať úvahu o možnom zásahu do práva sťažovateľa na zákaz
mučenia, tak ako je obsiahnuté v čl. 3 dohovoru.
V texte sťažnosti to síce nie je priamo uvedené, ale pokiaľ sťažovateľ vytvára
analógiu medzi chápaním trestnosti prípravy podľa trestnoprávnych noriem Slovenskej
republiky (trestná zodpovednosť za prípravu zločinu ̶§ 13 Trestného zákona) a zákazu
„prípravy“ mučenia podľa čl. 3 dohovoru (t. j. uplatnenie ochrany podľa čl. 3 dohovoru pri
„príprave“ mučenia, podrobovania neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu), tak tento názor nemožno akceptovať, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielnosť
podstaty a prirodzenosti týchto úprav. To, že je príprava na zločin podľa právnej úpravy
Slovenskej republiky trestná, neznamená (bez splnenia ďalších podstatných podmienok),
že pokiaľ táto príprava smeruje k spáchaniu zločinu, ktorého následky by sa potencionálne
mohli prekrývať s následkami predpokladanými v čl. 3 dohovoru, že bude tento
automaticky aplikovateľný.
Aj z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998),
ktorým sťažovateľ argumentuje, vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšak
až po tom, ako sťažovateľ vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnému
zlému zaobchádzaniu. Iniciátorom začatia účinného úradného vyšetrovania je teda
dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť je
potrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade Európsky súd pre ľudské práva konštatoval
nedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
porušením zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo je
12
dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia označeného práva (pozri čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015
13