Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 540/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom,

PhD., Advokátska kancelária, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 20. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zákazu

mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. mája 2015

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -2464 z 24. marca 2014 boli ,

, a , (spolu ďalej

len „obžalovaní“), stíhaní za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

formou spolupáchateľstva podľa v štádiu prípravy podľa

a oslobodení spod obžaloby podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní.

Sťažovateľ bol v označenom trestnom konaní v postavení poškodeného.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín

(ďalej len „prokurátor“) odvolanie č. k. -237 z 28. mája 2014

v neprospech obžalovaných, ktoré krajský súd uznesením č. k. -2505

z 20. mája 2015 podľa zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd svojím rozhodnutím zasiahol do jeho

práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušil aj zákaz mučenia (čl. 3

dohovoru). Podľa jeho slov „oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu a konečné uznesenie

Krajského súdu sú svojvoľné a nepreskúmateľné, keďže vychádzajú z logických excesov

a z údajného skutkového stavu, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch

a v podstatných okolnostiach sa opiera výlučne o obhajobné tvrdenia obvinených, ktoré

v rozpore so zákonom nijako preverené neboli“.

2

Sťažovateľ tvrdí, že „prehľadne označil svojvoľné závery súdov, poukázal

na opomenuté skutočnosti a na ich význam pre rozhodnutie, čo Krajský súd v konečnom

uznesení ignoroval a zaťažil tak svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou“. Podľa jeho

názoru „Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu v spojení s konečným uznesením

Krajského súdu nemožno považovať za správny, nakoľko skutkové zistenia sú v extrémnom

nesúlade s vykonaným dokazovaním. Súdy zásadným spôsobom pochybili, keď skutkové

zistenia o vine obvinených úplne ignorovali, hoci po zrušení odsudzujúceho rozsudku

Okresný súd nevykonal žiadny dôkaz objektívne spochybňujúci tento dôkazný stav.

Usvedčujúce dôkazy tak ostali neprávom opomenuté.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „v žiadnom prípade... neobstoja špekulácie Krajského

súdu, že svedkovia obžaloby mohli vypovedať nepravdivo, že poškodený sa mohol

obvineným pomstievať a že mohlo ísť o zištný zámer týchto svedkov, či že spolupracovali

a sú spoločne trestne stíhaní, keďže sa tieto neprípustné domnienky zakladajú výlučne

na účelovej a objektívne nepravdivej obhajobe obvinených“.

Navyše, sťažovateľ považuje konečné rozhodnutie vo veci za predčasné. Je toho

názoru, že «Skončenie trestného konania aplikáciou zásady „in dubio pro reo“ v situácii

dôvodne spochybnených, či priamo vyvrátených záverov oslobodzujúceho rozsudku

Okresného súdu a pri možnosti (dostupnosti) vykonania ďalších dôkazov s relevantným

vzťahom k veci a vylučujúcich možnosť použitia tejto zásady, za opory oslobodzujúceho

rozsudku Okresného súdu v skutkovom stave, ktorý bol v podstatných okolnostiach

nesprávne zistený, resp. v časti priamo vykonštruovaný, predstavuje porušenie zákonom

stanoveného postupu a základných práv poškodeného. Predmetný skutok nebol riadne

súdmi vyšetrený a preto došlo k porušeniu práva poškodeného na účinné vyšetrovanie

vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru.

Základné práva poškodeného boli porušené aj nevysporiadaním sa (ignorovaním)

s jeho argumentačnými tvrdeniami, ktoré mali bezprostredný vzťah k rozhodujúcim

skutkovým okolnostiam, a aj od toho... sa odvíjajúcou arbitrárnosťou konečného uznesenia

Krajského súdu, ktorým sťažovateľ v rámci všeobecného súdnictva, ako obeť

3

pripravovaného trestného činu proti jeho telesnej integrite, stratil možnosť poskytnutia

spravodlivosti, ktorá mu bola zjavne odopretá.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 20. 05. 2015

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 20. 05. 2015 sa

zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd

v Trenčíne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr.

Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

4

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

5

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie zákazu

mučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2015, ktoré sťažovateľ považuje za svojvoľné a nepreskúmateľné, pretože závery

v ňom uvedené boli prijaté bez toho, aby sa konajúci druhostupňový súd riadne vysporiadal

s argumentmi predostretými sťažovateľom, ktoré podľa jeho názoru vyvracali správnosť

verdiktu prvostupňového súdu o oslobodení obžalovaných spod obžaloby.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. mája 2015

Z citovaného znenia čl. 6 ods. 1 dohovoru jasne vyplýva, že jeho aplikovateľnosť

prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sa ochrany poskytovanej týmto ustanovením

domáha osoba vo svojej záležitosti a v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o jej

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nej. V prípade sťažovateľa išlo o trestné stíhanie týkajúce sa iných osôb –

rozdielnych od osoby sťažovateľa, ktorý v tomto konaní vystupoval v pozícii poškodeného.

6

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania

je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie

o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje

trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom

vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne

vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej

uplatňovať trestné obvinenie (obdobne pozri napr. Mckay-Kopecka proti Poľsku,

rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 45320/99), preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže

disponovať právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim kvalitu

súdneho konania.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody

a tento nárok uplatnil ( ), je procesnou stranou v tzv.

adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa

rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci

ktorého mu je garantované právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rozhoduje sa o občianskych právach poškodeného v rámci trestného konania – civilná

vetva ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce ,

podľa ktorého rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku

o náhrade škody.

V zmysle uvedeného ustanovenia disponuje poškodený

opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní

o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť

opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste

obžalovaného (pri oslobodení obžalovaného spod obžaloby ide prakticky o rozhodnutie

o vine). Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje.

7

V intenciách uvedeného sa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poškodený v trestnom konaní

pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,

ktorým je uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným čl. 6 ods. 1

dohovoru zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo

vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované

len pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej

trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne

rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo

poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu.

Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Corbu proti Rumunsku

(rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, § 30 – § 33) vyplýva, že záruk poskytovaných

ustanovením čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nebude môcť dovolávať ten poškodený, ktorý sa

trestného konania zúčastňuje iba s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa ňou jednoznačne domáha uznania

viny obžalovaných zo stíhaného skutku a ich potrestania. Jediná zmienka sťažovateľa,

ktorou odôvodňuje prípustnosť aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, spočívala v tomto tvrdení:

„Uvedené právo sťažovateľa (právo na účinné vyšetrenie skutku, pozn.), vážnosť

predmetného konania a priamy vplyv jeho výsledku na ďalšie jeho právo domáhať sa

občianskoprávnou žalobou náhrady škody, ktorá zjavne nemá nádej na úspech v prípade

neodsúdenia páchateľov inkriminovaného konania (de facto je trestné konanie priamo

rozhodujúce preto to občianske právo sťažovateľa), odôvodňuje aplikovanie čl. 6 Dohovoru

v jeho civilnej časti“. Ani náznakom sa však sťažovateľ nezmieňuje, že by v rámci trestného

konania, ktorého výsledok (uznesenie) napáda sťažnosťou pre porušenie jeho základných

práv, uplatnil akýkoľvek svoj občianskoprávny nárok.

8

Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa

zisťovať, či vôbec sťažovateľovi mohla reálne vzniknúť škoda uplatniteľná v trestnom

konaní, aj keď sa to vzhľadom na skutočnosť, že stíhaný zločin sa nachádzal vo fáze

prípravy, javí ako málo pravdepodobné, ale za rozhodujúci pre posúdenie sťažnosti v tejto

časti ústavný súd považoval ten fakt, že absolútne prioritná argumentácia sťažovateľa

spočíva v poukazovaní na dôkazy odôvodňujúce potrebu uznať obžalovaných vinnými

zo zločinu kladeného im za vinu a na podľa neho neadekvátnu reakciu na tieto dôkazy

zo strany všeobecných súdov, avšak bez nadväznosti na akékoľvek prípadné

občianskoprávne súvislosti spojené s uvedeným trestným konaním.

Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2015 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou krajský súd potvrdil

oslobodenie obžalovaných spod obžaloby, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ nebol osobou spôsobilou iniciovať napadnuté

konanie krajského súdu (nemohol proti prvostupňovému rozhodnutiu podať riadny opravný

prostriedok, keďže to neumožňuje platná a účinná právna úprava) a v konečnom dôsledku

sa v tomto konaní vzhľadom na jeho podstatu nekonalo o jeho právach v relevantnom

zmysle.

3. K namietanému porušeniu zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. mája 2015

Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 3 dohovoru,

jeho porušenie (zákaz mučenia) sťažovateľ vidí v tom, že zo strany všeobecných súdov

nedošlo k účinnému úradnému vyšetreniu predmetnej trestnej veci, pretože tieto vychádzali

zo skutkového stavu, ktorý nemal oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. bol s ním v

9

extrémnom rozpore, súdy opomenuli, resp. ignorovali sťažovateľom uvádzané skutočnosti

dôležité pre rozhodnutie, a navyše konečné rozhodnutie bolo podľa presvedčenia

sťažovateľa predčasné, keďže závery oslobodzujúceho rozsudku boli podľa jeho názoru

spochybnené alebo priamo vyvrátené a existovala možnosť vykonania ďalších relevantných

dôkazov.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa čl. 2 (právo na život),

ako aj čl. 3 dohovoru vyplýva, že procedurálnou zložkou týchto úprav je aj povinnosť

príslušných orgánov štátu účinne úradne vyšetriť namietané prípady ich porušenia a vyvodiť

aj trestnoprávnu zodpovednosť voči tým subjektom, ktoré sa dopustili na iných takého

konania, ktoré čl. 2 alebo čl. 3 dohovoru nepripúšťa, resp. zakazuje. Takéto vyšetrovanie by

malo byť schopné viesť k odhaleniu a potrestaniu zodpovedných osôb (napr. prípad

McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 18984/91 z 27. 9. 1995).

K pozitívnemu záväzku účinného úradného vyšetrovania vyplývajúceho z čl. 3

dohovoru sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva, a to Ďurđević proti Chorvátsku, rozsudok č. 52442/09 z 19. 7. 2011;

Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998; Šečić proti

Chorvátsku, rozsudok č. 40116/02 z 31. 5. 2007; Okkali proti Turecku, rozhodnutie

zo 17. 10. 2006.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvádza, že všetky ním uvedené

prípady (a mnoho ďalších) boli pred Európskym súdom pre ľudské práva iniciované

sťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo zo strany

orgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako mučenie,

prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe takéhoto

tvrdenia Európsky súd pre ľudské práva pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti,

účinnosti úradného vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešného

uplatňovania ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, je

teda tvrdenie o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniu

10

v skutočnosti došlo. Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevaha

hmotnoprávneho charakteru označeného článku.

Je nepochybné, že v prípade sťažovateľa materiálny prvok tohto ustanovenia

naplnený nebol. Už zo štádia trestnej činnosti, pre ktorú boli obžalovaní stíhaní, je zrejmé,

že sťažovateľ ako potencionálna obeť nebol reálne vystavený pôsobeniu žiadneho z v tomto

ustanovení (čl. 3 dohovoru) uvedeného konania zo strany orgánu verejnej moci alebo inej

súkromnej osoby, resp. nijako v tejto súvislosti nemohol nepociťovať zlé zaobchádzanie

s jeho osobou. Išlo o prípravu zločinu ublíženia na zdraví, t. j. nedošlo ani k jeho pokusu

a už vôbec nie k jeho dokonaniu, a teda prípadné zamýšľané následky pripravovaného

zločinu, ktoré by akokoľvek negatívne dopadali na sťažovateľa v reálnom čase, nenastali.

Pri príprave zločinu ide len o vzdialené nebezpečenstvo, že nastane následok, ktorý je

znakom skutkovej podstaty trestného činu (zločinu).

Prípadné naplnenie znakov mučenia sťažovateľa tým, že sa dozvedel o pripravovaní

protiprávneho činu na jeho osobu, sťažovateľ žiadnym hodnoverným spôsobom

nepreukázal. Z obsahu sťažnosti nevyplýva žiaden presvedčivý dôkaz, že by skutočne došlo

k nejakému faktickému konaniu proti integrite sťažovateľa alebo zlému zaobchádzaniu

s ním, či k jeho poníženiu, prípadne utrpeniu.

Prípustnosť aplikácie čl. 3 dohovoru si aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vyžaduje určiť, či utrpenie alebo poníženie obete mučenia, s prihliadnutím

na všetky relevantné okolnosti, prekročili minimálnu požadovanú úroveň závažnosti.

Ústavný súd v tejto veci jednoznačne dospel k záveru, že ak by aj sťažovateľovi v súvislosti

s jeho poznatkom prípravy zločinu na jeho osobu bol spôsobený určitý psychický

diskomfort, určite tento nedosiahol stupeň požadovaný pre úspešnú aplikáciu záruk

upravených čl. 3 dohovoru. Tento záver vyplýva už aj zo samotnej skutkovej vety uvedenej

v prvostupňovom rozhodnutí o oslobodení obžalovaných spod obžaloby, z ktorej vyplýva,

že sťažovateľ po tom, ako sa dozvedel o pripravovanom čine, sám inštruoval

(ktorého úloha mala spočívať v samotnom vykonaní činu – ublížiť sťažovateľovi na zdraví),

ako má v tejto veci ďalej postupovať, a teda oznámiť obžalovaným „úspešnosť“ ich

11

údajného zámeru, a to zrejme s úmyslom sledovať ich reakcie a ďalší postup, čo ale

nesvedčí o vzniku obáv sťažovateľa o svoj život alebo zdravie. Racionálnym vyhodnotením

týchto zistení pri uplatnení elementárnej logiky je potom možné dôjsť k opodstatnenému

záveru, že predmetná udalosť sa sťažovateľa nedotkla takou kvalifikovanou mierou, ktorá

by bola spôsobilá iniciovať úvahu o možnom zásahu do práva sťažovateľa na zákaz

mučenia, tak ako je obsiahnuté v čl. 3 dohovoru.

V texte sťažnosti to síce nie je priamo uvedené, ale pokiaľ sťažovateľ vytvára

analógiu medzi chápaním trestnosti prípravy podľa trestnoprávnych noriem Slovenskej

republiky (trestná zodpovednosť za prípravu zločinu ̶ ) a zákazu

„prípravy“ mučenia podľa čl. 3 dohovoru (t. j. uplatnenie ochrany podľa čl. 3 dohovoru pri

„príprave“ mučenia, podrobovania neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu), tak tento názor nemožno akceptovať, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielnosť

podstaty a prirodzenosti týchto úprav. To, že je príprava na zločin podľa právnej úpravy

Slovenskej republiky trestná, neznamená (bez splnenia ďalších podstatných podmienok),

že pokiaľ táto príprava smeruje k spáchaniu zločinu, ktorého následky by sa potencionálne

mohli prekrývať s následkami predpokladanými v čl. 3 dohovoru, že bude tento

automaticky aplikovateľný.

Aj z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998),

ktorým sťažovateľ argumentuje, vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšak

až po tom, ako sťažovateľ vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnému

zlému zaobchádzaniu. Iniciátorom začatia účinného úradného vyšetrovania je teda

dôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť je

potrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade Európsky súd pre ľudské práva konštatoval

nedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2015 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo je

12

dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia označeného práva (pozri a 3 ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015

13