Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 736/2015
PDF · 349.7 KB
No categories available
II. ÚS 736/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Advokátska
kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 19 C 48/2011 z 15. januára 2014, ako aj
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 287/2014 z 28. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 48/2011 z 15. januára 2014,
ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 287/2014
z 28. júla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. októbra 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného
súdu č. k. 19 C 48/2011 100 z 15. januára 2014 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná
zaplatiť žalobcovi 18 257 € s úrokmi z omeškania, a to z dôvodu nezaplatenej kúpnej ceny
za byt.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 287/2014 134 z 28. júla 2015 doručeným
sťažovateľke 23. septembra 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nevykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, a to v súvislosti s existenciou pohľadávky voči žalobcovi. Vôbec neboli
zohľadnené plnenia, ktoré sťažovateľka žalobcovi poskytla (cigarety, strava, vyplatenie
dlhu), nebola zohľadnená ani skutočnosť, že žalobca do ceny bytu započítal aj záhradu,
ktorú nemal vo vlastníctve.
Pochybenie krajského súdu vidí sťažovateľka v tom, že vzhľadom na obsah podaného
odvolania sťažovateľky a v ňom uvedených podstatných skutočností malo byť v danom
prípade nariadené pojednávanie, aby tak bola sťažovateľke poskytnutá možnosť účinnej
obrany.
Sťažovateľka je toho názoru, že neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa
postupovalo spôsobom, ako to uskutočnil krajský súd. Bola tu potreba doplniť dokazovanie,
a preto bol aj dôvod, aby sa nariadilo pojednávanie.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu Trnava zo dňa
28.07.2015, sp. zn.: 9Co/287/2014 134 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011 100 porušené bolo.
2. Postupom Krajského súdu Trnava, Okresného súdu Trnava základné práva
sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
2
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa
28.07.2015, sp. zn.: 9Co/287/2014 134 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava
zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011 100 boli porušené.
3. Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 28.07.2015, sp. zn: 9Co/287/2014 134
a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011 100 sa zrušujú
a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na nové rozhodnutie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Trnava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík,
CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava. (...)
Celkom trovy právneho zastúpenia spolu = 296,44 eur.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu
č. k. 9 Co 287/2014 134 z 28. júla 2015 dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny smeruje proti konaniu a rozsudku okresného súdu sp. zn.
19 C 48/2011 z 15. januára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc
ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie proti
rozsudku okresného súdu aj využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny smeruje proti konaniu vedenému
krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 287/2014 a jeho rozsudku z 28. júla 2015. Túto časť
sťažnosti treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
4
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta, že jej bola postupom krajského súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, keďže tento konal a rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, hoci pre rozhodovanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
neboli splnené podmienky.
Za uvedeného stavu bolo možné podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie,
ktorého prípustnosť by vyplývala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Tým je
dané, že nevyužila účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii. To zakladá
neprípustnosť tejto časti sťažnosti.
Treba tiež uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že
dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy
ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že v danom prípade neprichádzala do
úvahy prípustnosť dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dovolanie
z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda i v tých prípadoch, v ktorých
dovolanie podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015
6