Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 519/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DATALAN, a. s., Galvaniho

17/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rehákom, PhD., advokátska

kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

života podľa a 3, a , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DATALAN, a. s., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DATALAN, a. s., Galvaniho 17/A,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 a 3,

a (ďalej len „“), základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. novembra

2014 (ďalej len „rozsudok zo 4. novembra 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Protimonopolným úradom Slovenskej

republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) bola 4. februára 2014 v priestoroch sťažovateľa

vykonaná inšpekcia «v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) a ods. 3 ZOHS („Inšpekcia“) v súvislosti

s prešetrovaním vo veci možných dohôd obmedzujúcich súťaž prostredníctvom údajného

koluzívneho správania sa určitých podnikateľov (vrátane Sťažovateľa) vo verejných

obstarávaniach, ktoré boli vyhlásené v súvislosti s realizáciou projektu „Elektronizácia

služieb VÚC“, financovaného z prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky

a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Informatizácia

spoločnosti, so zameraním na určité špecifické projekty. ...

Inšpekciu za PMU vykonali poverení zamestnanci PMU... na základe Poverení

na vykonanie inšpekcie č. IP 6/2014, č. IP 3/2014, č. IP 5/2014 a č. IP 4/2014 (v uvedenom

poradí) zo dňa 30. januára 2014...

Počas Inšpekcie PMU zhromaždil veľký rozsah dokumentov a korešpondencie, ktoré

následne bez posúdenia toho, či spadajú do rozsahu Poverení, či nie sú výsostne súkromné

alebo chránené advokátskym či iným tajomstvom, v rozpore so zákonom odniesol

z priestorov Sťažovateľa a uchováva ich neznámym spôsobom v neznámych priestoroch

PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca.».

Sťažovateľ 6. marca 2014 podal najvyššiemu súdu žalobu podľa § 250v Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti protimonopolnému úradu ako žalovanému, ktorou

„sa domáhal ochrany pred nezákonným zásahom PMU vyplývajúcim z nezákonného

spôsobu výkonu Inšpekcie“.

Protimonopolný úrad sa k žalobe vyjadril podaniami zo 14. apríla 2014

a z 30. septembra 2014, v ktorých „v plnom rozsahu zotrval vo svojom presvedčení, že

Inšpekcia bola vykonaná v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi“.

Najvyšší súd o žalobe sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom zo 4. novembra

2014 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol ako neprípustnú „bez meritórneho preskúmania

argumentov, s odôvodnením, že Žaloba bola podaná predčasne, nakoľko v zmysle § 250v

ods. 3 Sťažovateľ pred jej podaním nevyčerpal prostriedky, ktorých podanie umožňuje

osobitný predpis, a ktorými by sa domáhal nápravy nezákonného zásahu na PMU“,

konkrétne preto, že sťažovateľ pred podaním žaloby nevyužil inštitút sťažnosti podľa zákona

č. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“). Rozsudok najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014 bol sťažovateľovi

doručený 8. decembra 2014.

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014

„došlo k odmietnutiu reálneho, včasného a efektívneho prístupu k súdu, zamedzeniu

realizácie práva na súdnu ochranu a súčasne, odmietnutím poskytnutia účinnej súdnej

kontroly ako jednej zo základných procesných garancií pri danom druhu zásahu

do súkromia, aj k porušeniu práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromia vo viacerých jeho aspektoch...“, a tým k porušeniu ním označených základných

a iných práv, ktorých ochrany sa domáhal sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

10. februára 2015. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie okrem iného namietal

nesprávnosť záverov najvyššieho súdu o tom, že nevyužitie sťažnosti podľa zákona

o sťažnostiach zakladá neprípustnosť žaloby proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej

správy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22

, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.

novembra 2014, sp. zn. porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2014,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril najvyšší súd podaním

z 26. marca 2015 doručeným 7. apríla 2015, v ktorom zotrval na správnosti svojich záverov

uvedených v jeho sťažnosťou napadnutom rozsudku zo 4. novembra 2014.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

zo 4. novembra 2014, ktorým najvyšší súd zamietol jeho žalobu, ktorou sa podľa § 250v

domáhal ochrany proti nezákonnému zásahu protimonopolného úradu v súvislosti

s inšpekciou vykonanou u sťažovateľa 4. februára 2014. Najvyšší súd napadnutým

rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa ako neprípustnú, a to bez jej meritórneho

preskúmania, z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu sťažovateľ pred podaním žaloby podľa

nevyčerpal prostriedky, ktorých podanie umožňuje osobitný predpis,

a ktorými by sa domáhal nápravy nezákonného zásahu na protimonopolnom úrade.

Protimonopolný úrad z vlastnej iniciatívy doručil 30. júla 2015 ústavnému súdu svoje

vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom odôvodňuje správnosť svojho postupu pri inšpekcii

vykonanej u sťažovateľa 4. februára 2014, ako aj správnosť rozsudku najvyššieho súdu zo 4.

novembra 2014. Protimonopolný úrad vo svojom vyjadrení poukázal na to, že o obdobnej

žalobe sťažovateľa (ako žaloba, o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom zo 4.

novembra 2014) rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2015.

Ústavný súd z databázy zverejnených rozsudkov najvyššieho súdu zistil, že najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu

z 25. júna 2015“) meritórne rozhodol o žalobe sťažovateľa podanej najvyššiemu súdu

4. apríla 2015 (zrejme chybne uvedený v rozsudku rok 2014), ktorou sa sťažovateľ opätovne

domáhal ochrany pred nezákonným zásahom protimonopolného úradu vyplývajúcim z

výkonu inšpekcie v jeho priestoroch 4. februára 2014 obdobne ako vo svojej skoršej žalobe

podanej najvyššiemu súdu 6. marca 2014 (o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom zo 4. novembra 2014 bez meritórneho posúdenia v žalobe namietanej

nezákonnosti zásahu protimonopolného úradu). Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

meritórne preskúmal žalobu sťažovateľa podanú 4. apríla 2015 a rozsudkom z

25. júna 2015 jej v celom rozsahu vyhovel z dôvodu ustálenia sťažovateľom namietanej

nezákonnosti zásahu protimonopolného úradu v súvislosti s inšpekciou vykonanou 4.

februára 2014.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať

ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré

mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom uvedeného princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a

aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný

súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Podľa názoru ústavného súdu v konaní vedenom všeobecným súdom (najvyšším

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. ) o obdobnej žalobe sťažovateľa, ako

bola jeho žaloba, o ktorej rozhodoval najvyšší súd napadnutým rozsudkom, bola poskytnutá

ochrana právam označeným sťažovateľom v jeho sťažnosti. Ústavný súd preto konštatuje, že

za daného stavu už nie je v jeho právomoci posudzovať možnosť porušenia označených práv

sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol pre nedostatok právomoci ústavného

súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015