Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 606/2015
PDF · 173.21 KB
No categories available
III. ÚS 606/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
prerokoval sťažnosť , , pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd príkazom
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. IV/Gn 152/15/1000-9 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2015
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
č. k. IV/Gn 152/15/1000-9.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že sa trestným oznámením
zo 17. novembra 2014 „obrátila na Prezídium PZ, NAKA, Bratislava, z dôvodu podozrenia
z organizovaného trestného činu, v ktorom sú podozrivé aj štátne orgány Slovenskej
republiky, súdy a prokuratúra SR“.
Podaním z 22. januára 2015 adresovaným Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len ,,generálna prokuratúra“) sťažovateľka namietala postúpenie svojho
trestného oznámenia Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Prešove s následným
postúpením v časti oznamovaného skutku Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru
v Poprade a v časti Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Prešove.
Sťažovateľka podaním z 29. januára 2015 adresovaným generálnej prokuratúre
v trestnej veci, v ktorej bola oznamovateľkou, namietala zaujatosť Krajskej prokuratúry
v Prešove, a to z dôvodu „nevybavených trestných oznámení na prokurátorov Krajskej
prokuratúry v Prešove, nezákonného postupu Krajskej prokuratúry v Prešove vo veci
pod ČVS: ORP-380/SE-PO-2014 a nezákonného odstupovania časti skutkov z trestného
oznámenia“ zo 17. novembra 2014.
Sťažovateľka tiež uvádza, že podaniami „zo dňa 16. 03. 2015 a 26. 03. 2015
namietala postúpenie vybavovania podaní z Generálnej prokuratúry SR na Krajskú
prokuratúru v Prešove“.
Na generálnu prokuratúru sa tiež obrátila „sťažnosťou“ z 18. februára 2015
„z dôvodu, že Okresná prokuratúra v Poprade nemá právomoc dozorovať skutok
z trestného oznámenia zo dňa 17. 11. 2014, lebo ide o podozrenie z organizovaného
trestného činu, v ktorom sú podozrivé súdy a prokuratúra SR“.
Napokon podaním z 25. februára 2015 sťažovateľka „namietala zaujatosť
dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry v Poprade 1Pn 109/15/7706“.
Generálny prokurátor reagoval na podania sťažovateľky príkazom
sp. zn. IV/Gn 152/15/1000, pričom podľa názoru sťažovateľky nerozhodol ,,o námietkach
voči prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove vo veci pod ČVS: ORP-380/SE-PO-
2014 a právne nezohľadnila nerozhodnuté trestné oznámenia prokuratúrou SR voči dvom
prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove z roku 2013 a 2014“, a teda „vydala
rozhodnutie, ktoré odôvodnením nezodpovedá skutkovému stavu“, a preto je „právne
nepreskúmateľné“.
Na základe uvedených skutočností preto sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu
konštatovať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý príkaz generálneho prokurátora zrušiť a vrátiť vec
generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať „finančné
zadosťučinenie 1000,- EUR“.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru príkazom generálneho
prokurátora č. k. IV/Gn 152/1000-9 zo 16. apríla 2015.
Vo vzťahu k napadnutému príkazu sťažovateľka namieta, že generálny prokurátor
nerozhodol o jej námietkach zaujatosti voči prokurátorom Krajskej prokuratúry v Prešove
a nezohľadnil trestné oznámenia podané sťažovateľkou proti dvom prokurátorom Krajskej
prokuratúry v Prešove. Rozhodnutie generálneho prokurátora teda podľa sťažovateľky
„nezodpovedá skutkovému stavu“ a je „právne nepreskúmateľné“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 a nasl.
zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov
prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať
a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je
ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva
na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu,
resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že v namietanom príkaze č. k. IV/Gn 152/1000-
9 zo 16. apríla 2015 generálny prokurátor v zastúpení riaditeľky trestného odboru okrem
iného uviedol:
„Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ obvinený vznáša námietku zaujatosti len
všeobecne, napríklad voči všetkým sudcom určitého okresu, kraja a podobne, bez bližšej
konkretizácie dôvodov, z ktorých zaujatosť vyvodzuje a žiada vec delegovať inému súdu,
nie je potrebné postupovať podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku. V takýchto prípadoch sa
vec predloží príslušnému spoločne nadriadenému súdu, prípadne Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, ktorý priamo rozhodne o návrhu na delegáciu (§ 23 ods. 1 Trestného
poriadku).
Podľa § 201 ods. 6 Trestného poriadku, o odňatí a prikázaní veci medzi orgánmi
činnými v trestnom konaní rozhoduje príkazom s primeraným odôvodnením ich najbližšie
spoločne nadriadený orgán.
S poukazom na § 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z., je Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky príslušná preskúmať predmetný návrh na odňatie
veci, na podklade oboznámenia sa s obsahom predloženého spisového materiálu
Krajskej prokuratúry Prešov sp. zn. 1 Kn 94/15/7700, Okresnej prokuratúry Poprad
sp. zn. 1 Pn 109/15/7706 a vyšetrovacím spisom sp. zn. ORP-21/3-VYS-PP-2015.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa, o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený (analogicky
§ 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.).
Na to, aby došlo k zákonnej zmene príslušnej prokuratúry na konanie v konkrétnej
trestnej veci, musia existovať závažné, dôležité dôvody, ktoré musia mať výnimočný
charakter. Prichádzajú do úvahy v takom prípade, ak umožnia na inej ako príslušnej
prokuratúre realizovať výkon prokurátorského dozoru hospodárnejšie a rýchlejšie.
Za dôležité dôvody treba považovať tiež také, ktoré zaistia nestranné a zákonné prejednanie
veci a náležité zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
pri uplatnení všetkých zásad trestného konania, ktoré sa môžu lepšie uplatniť na tej
prokuratúre, ktorej by vec mala byť prikázaná. V prípade zistenia takých závažných
skutočností, ktoré by viedli k pochybnostiam o nezaujatosti všetkých prokurátorov príslušnej
prokuratúry a v prípade následného vylúčenia týchto prokurátorov postupom podľa § 32
ods. 3 Trestného poriadku, by bolo o návrhu na odňatie veci potrebné rozhodnúť kladne.
Pri skúmaní, či sú v konkrétnej trestnej veci dané dôležité dôvody na delegáciu, je
potrebné posúdiť všetky okolnosti predmetnej veci. Z písomných vyjadrení všetkých
prokurátorov tak Krajskej prokuratúry Prešov, ako aj Okresnej prokuratúry Poprad
vyplýva, že sa necítia zaujatí a u žiadneho z nich nebol zistený prípadný osobný záujem
na predmetnej veci. Zároveň konštatujem, že neuviedla žiadne konkrétne
relevantné skutočnosti, ktoré by podporili jej tvrdenia o zaujatosti prokurátorov Krajskej
prokuratúry Prešov, ako aj prokurátorov Okresnej prokuratúry Poprad, uvádzané
opakovane v písomných podaniach podávateľky.
Zo znenia zákona vyplýva, že pomer vylúčenej osoby k veci alebo k osobe, ktorej
sa vec týka, musí mať konkrétnu podobu s takým zistením, aby mohol byť zrejmým dôvodom
podmieňujúcim vznik pochybnosti o schopnosti takej osoby konať objektívne. Ako vyplýva
z písomných vyjadrení prokurátorov, ktorí by v danej veci mohli byť poverení výkonom
prokurátorského dozoru, títo nevyslovili svoju zaujatosť k veci samej ani k osobám
v trestnom konaní zúčastneným.
Rozhodujúcim kritériom pre zistenie dôležitých dôvodov na odňatie veci je najmä
skutočnosť, že na inej ako príslušnej prokuratúre možno lepšie zabezpečiť dodržiavanie
základných zásad trestného konania vymedzených v § 2 Trestného poriadku a vylúčiť
akékoľvek pochybnosti o nestrannosti všetkých prokurátorov. Je potrebné zdôrazniť,
že vylúčenie prokurátorov z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci má len
výnimočný charakter a musí byť odôvodnené skutočne závažnými dôvodmi. Konštatujem,
že prokurátori Krajskej prokuratúry Prešov, ako aj prokurátori Okresnej prokuratúry
Poprad, ktorých zaujatosť opakovane namietala, sú schopní v danom
prípade nestranne konať a rozhodovať a zároveň sú na konanie o danej veci príslušní
s poukazom na § 46 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z. z.
Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné návrhu vyhovieť.
S poukazom na uvedené, generálny prokurátor Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 201 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku v spojení s § 40 zákona č. 153/2001 Z. z., pretože
nezistil dôvody na delegáciu veci vedenej na Krajskej prokuratúre Prešov pod sp. zn.
Ústavný súd konštatuje, že postup generálneho prokurátora pri vybavovaní podnetov
sťažovateľky nenesie prejavy svojvôle, pričom právne názory sú dostatočne odôvodnené
aplikovanou právnou úpravou a zisteným skutkovým stavom.
Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že generálny prokurátor
nerozhodol o námietkach sťažovateľky, resp. že tieto nezohľadnil. Ako z obsahu príkazu
generálneho prokurátora zo 16. apríla 2015 vyplýva, generálny prokurátor zreteľne vysvetlil
dôvod neodňatia trestnej veci sťažovateľky konajúcim prokuratúram. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s právnym názorom generálneho prokurátora nestotožnila, ešte sama
osebe nemôže znamenať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa príslušný prokurátor
návrhmi sťažovateľky zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre
S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým príkazom generálneho prokurátora a namietanými porušeniami
označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť
sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky nespĺňala
ani zákonom predpísané náležitosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), keďže táto
k sťažnosti nepriložila splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom a o jeho ustanovenie ústavným súdom ani nepožiadala. S ohľadom
na existenciu uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti však ústavný súd sťažovateľku
na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015