Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 816/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia Slovenskej

republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. mája 2012,

ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred

2

zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok

sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie

exekučného konania.

Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením

okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená, resp. vyhlásená za neprípustnú a následne

zastavená.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na základe jej odvolania proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu krajský súd napadnutým uznesením z 31. januára 2013 uznesenie

okresného súdu z 30. mája 2012 potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že

postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a

prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie

v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa

sťažovateľky má síce v tom ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský

rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd

nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili

z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom

nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve

považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy

nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd konal v rozpore s právom Európskej

únie, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej zmluvnej podmienky

bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa

uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa

v rámci zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informovali sťažovateľku

a umožnili jej vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu,

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012, ako aj porušenie jej základných

práv podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 31. januára 2013, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší, vec vráti

na ďalšie konanie okresnému súdu a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

4

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesenie z 30. mája 2012, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil

ju.

Zo zistení ústavného súdu a zo skutočností uvedených v sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

z 30. mája 2012 odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

6

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s napadnutým uznesením krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať

do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že

krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa

sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo

už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie

exekúcie. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)

aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto

sťažovateľka namieta, že hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali, neprerušili

exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili

Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia

aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať

spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani

pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo

ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

Sťažovateľka v prvom rade namieta skutočnosť, že krajský súd na základe ňou

podaného riadneho opravného prostriedku potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Z prílohy sťažnosti, ktorú tvorilo

aj sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 49 z 31. januára

2013, však vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k.

z 30. mája 2012 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú, vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnosť sťažovateľky je preto v naznačenom rozsahu zjavne

neopodstatnená, a to pre obsahový rozpor odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu

so skutočným znením napadnutého uznesenia krajského súdu. Inak povedané, sťažnosť

sťažovateľky nekorešponduje s napádaným uznesením krajského súdu ako druhostupňového

súdu, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu

tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v tejto

sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách

predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej

argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej odkazuje, čo

sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k. 18 z 13. novembra 2013.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

8

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015