Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 816/2015
PDF · 392.65 KB
No categories available
II. ÚS 816/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 8/2007 a jeho uznesením
z 30. mája 2012,
ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Er 8/2007 a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 117/2012
a jeho uznesením z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred
2
zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok
sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie
exekučného konania.
Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením
okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená, resp. vyhlásená za neprípustnú a následne
zastavená.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na základe jej odvolania proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu krajský súd napadnutým uznesením z 31. januára 2013 uznesenie
okresného súdu z 30. mája 2012 potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že
postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a
prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať
pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie
v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa
sťažovateľky má síce v tom ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský
rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd
nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili
z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom
nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve
považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy
nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd konal v rozpore s právom Európskej
únie, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej zmluvnej podmienky
bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa
uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa
v rámci zásady kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informovali sťažovateľku
a umožnili jej vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012, ako aj porušenie jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
z 31. januára 2013, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zruší, vec vráti
na ďalšie konanie okresnému súdu a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
4
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a napadnutým
uznesením okresného súdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho
uznesenie z 30. mája 2012, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
ju.
Zo zistení ústavného súdu a zo skutočností uvedených v sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
z 30. mája 2012 odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
6
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2013
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s napadnutým uznesením krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať
do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že
krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa
sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo
už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že hoci krajský súd a tiež pred ním okresný súd mali, neprerušili
exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili
Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia
aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať
spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani
pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo
ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
Sťažovateľka v prvom rade namieta skutočnosť, že krajský súd na základe ňou
podaného riadneho opravného prostriedku potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Z prílohy sťažnosti, ktorú tvorilo
aj sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 11 CoE 117/2012 49 z 31. januára
2013, však vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k.
8 Er 8/2007 17 z 30. mája 2012 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú, vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnosť sťažovateľky je preto v naznačenom rozsahu zjavne
neopodstatnená, a to pre obsahový rozpor odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu
so skutočným znením napadnutého uznesenia krajského súdu. Inak povedané, sťažnosť
sťažovateľky nekorešponduje s napádaným uznesením krajského súdu ako druhostupňového
súdu, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu
tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v tejto
sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej
argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej odkazuje, čo
sa týka odôvodnenia, na svoje rozhodnutie č. k. II. ÚS 634/2013 18 z 13. novembra 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej
argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
8
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015