Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 6/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

CD Consulting s. r. o., Politických vězňů 1272/21, Praha, Česká republika, zastúpenej

Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa

a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , ako aj jeho uzneseniami sp. zn. a sp. zn.

z 31. marca 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júna 2015

a 3. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Politických

vězňů 1272/21, Praha, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj jeho uzneseniami sp. zn.

a sp. zn. z 31. marca 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté

konania“ a „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza, že súdy prvého stupňa jej

uzneseniami uložili povinnosť zaplatiť súdny poplatok, „za spracovanie hromadného

podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha

Zb.).

Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu

odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu

a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú

vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa rozhodol

krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia súdov

prvého stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok potvrdil.

Sťažovateľka uvádza, že sa nemôže „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu

druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom

limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupom v napadnutých konaniach

a napadnutými uzneseniami porušil jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 ;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené ;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

Tvrdíme, že Okresný súd(...) a porušovateľ porušili právo sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručene SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva

a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie

domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole

ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje predovšetkým takto:

„... vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria

spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie v naznačenom smere

nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu... Podľa ust. §

1 súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony

vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne

uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného

podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé,

prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než

desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň... či spoplatnené podanie je

vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným

a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú

náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „porušovateľ, alebo súd prvého

stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne

záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha

), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud

prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, a opísala, v čom spočíva podľa jej názoru rozpor

položky č. 20b sadzobníka súdnych poplatkov [príloha o súdnych

poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“)] s .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom krajského súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj jeho uzneseniami sp. zn.

a sp. zn. z 31. marca 2015 bolo porušené jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, označené uznesenia

krajského súdu zruší, veci mu vráti na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,

a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

(bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými

tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o veciach

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne

aplikoval o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnych

poplatkov položka 20 b) ] a napadnuté uznesenia neodôvodnil,

čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z príloh k jednotlivým sťažnostiam ústavný súd zistil, že argumentácia krajského

súdu vo vzťahu k odvolaniam sťažovateľky proti rozhodnutiam súdom prvého stupňa je

založená na rovnakom právnom posúdení veci, preto len poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia jedného z napadnutých rozhodnutí, v ktorom krajský súd uvádza:

«Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ktorý uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za spracovanie hromadného podania, doručeného žalobcom dňa 22. 09. 2014, súdny

poplatok súd prvého stupňa vyrubil v sume 10,- eur podľa položky č. 20b Sadzobníka.

Podľa položky 20b Sadzobníka, za spracovanie hromadného podania za každé

podanie, ktoré tvorí hromadné podanie sa vyberie 1,- euro.

Podľa ust. , hromadné podanie tvorí

najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 22. 09. 2014 bolo súdu prvého

stupňa v elektronickej podobe doručených 10 podaní - odvolaní voči rozsudkom

(sp. zn.: , , , , ,

, , , , ). Okresný súd Senica

podania zaevidoval dňa 22. 09. 2014. Jedná sa teda o hromadné podanie v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia. Správne preto súd prvého stupňa vyrubil súdny

poplatok podľa položky 20b Sadzobníka.

Žalobca napadol uznesenie, ktorým mu bol vyrubený súdny poplatok za spracovanie

hromadného podania predovšetkým z dôvodu, že uznesenie neobsahuje odôvodnenie.

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, príp. iný účastník konania,

stručne, jasne, výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerané ustanovenia o rozsudku.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že ust. odkazuje

na ust. a nasl. , z ktorých sa použijú iba tie, ktoré sú primerané forme

uznesenia, pokiaľ zákon nemá osobitné ustanovenie. Primeranosť vyplýva z účelu toho -

ktorého konkrétneho uznesenia, v preskúmavanej veci je napadnutým uznesenie, ktorým súd

prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za spracovanie

hromadného podania. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že napadnuté uznesenie

neobsahuje odôvodnenie. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje odôvodnenie,

ktoré je primerané účelu, pre ktorý bolo vydané - obsahom odôvodnenia je konštatovanie,

že bolo doručené hromadné podanie, sú vymenované jednotlivé konania, ku ktorým boli

podania - odvolania priradené, správne je vec právne posúdená s citáciou zákonných

ustanovení.

Súd prvého stupňa teda svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, odvolacie námietky

žalobcu sú nedôvodné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa

ust. ako vecne správne potvrdil.»

Na základe citovaného, majúc na zreteli obsahovú podobnosť (až identickosť) vecí,

ktoré tvoria predmet oboch prerokúvaných sťažností, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto

predmetné uznesenia súdov prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené

a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení (upravujúcich hromadné podanie) a zákona

o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa,

mali prerušiť konanie podľa ust. . Totižto všeobecne záväzný

právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona

č. ), ktorý sa týka veci, je v rozpore s . Porušovateľ, alebo sud prvého

stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú

právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b)

je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade

všeobecne záväzného predpisu s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník konania.

V posudzovaných veciach z dokumentácie predloženej sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej

veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že alebo položka 20b sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaca prílohu je v rozpore s právnymi

predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016 .