Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 49/2016
PDF · 82.71 KB
No categories available
I. ÚS 49/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpený advokátom Mgr. Jozefom Slíškom, Coboriho 2, Nitra,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 5 ods. 1písm. c) a ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a občianskych slobôd a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky z 2. júla 2015 v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Tp 48/2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Nitra z 21. júla
2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 55/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“). Sťažnosť bola podaná
v lehote a spĺňa i ďalšie formálne náležitosti uvedené v § 20 a 49 a nasl. zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), s odkazom na porušenie svojich práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia v záhlaví citovaných uznesení
všeobecných súdov, na základe ktorých bolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby tak, že bol ponechaný vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c)
Trestného poriadku, v dôsledku čoho bola jeho žiadosť zamietnutá, keď súdy neprijali ani
alternatívne inštitúty vo vzťahu k nahradeniu väzby.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že dôvodnosť väzby bola založená na fiktívnych
a ničím nepodložených hypotézach, ktoré sú v rozpore so skutkovým a právnym stavom
vyplývajúcim zo spisu, preto sú napadnuté rozhodnutia svojvoľné a protiústavné.
3. Ústavný súd následne posúdil obsah ústavnej sťažnosti v kontexte s napadnutými
uzneseniami všeobecných súdov a dospel k záveru, že táto predstavuje zjavne
neopodstatnený návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie
v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc
posúdiť „prijateľnosť“ návrhu pred tým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne
meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá
nemá charakter konania kontradiktórneho, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť
bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a údajov
obsiahnutých v samotnej sťažnosti. Ak smeruje sťažnosť proti rozhodnutiu všeobecných
súdov, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak napadnuté
rozhodnutie nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným vadám svojim či vadám
konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva a slobody
sťažovateľa, t. j. kedy sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
4. Ako je z porovnania odôvodnenia napadnutých súdnych rozhodnutí a obsahu
ústavnej sťažnosti zjavné, sťažovateľ v princípe len opakuje svoju argumentáciu, ktorú
uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorou sa tieto veľmi podrobne zaoberali
a s ktorou sa bezozvyšku vysporiadali spôsobom, ktorý korešponduje s princípmi
spravodlivého procesu vzťahujúcimi sa na toto väzobné konanie; preto vo vydaní
sťažnosťou napadnutých rozhodnutí nemožno vidieť svojvôľu v rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov.
5. Vo vzťahu k väzobnému konaniu ústavný súd vo všeobecnosti judikuje, že sú to
predovšetkým všeobecné súdy, ktoré so znalosťou konkrétnej trestnej veci, štádia, v ktorom
sa nachádza, a na základe znalostí všetkých okolností a súvislostí prípadu musia posúdiť,
či existujú a trvajú väzobné dôvody. Vzhľadom na svoje postavenie sa ústavný súd v zásade
nezaoberá prehodnocovaním existencie či neexistencie väzobných dôvodov. Do rozhodnutia
všeobecných súdov sa cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak nie je rozhodnutie
všeobecného súdu o väzbe (ponechaní vo väzbe alebo jej predĺžení) podložené zákonným
dôvodom buď vôbec, alebo ak nie sú tvrdené a nedostatočne zistené dôvody väzby
v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi z ústavného poriadku; v posudzovanej veci
ani o jeden taký prípad nešlo.
6. Sťažovateľ totiž v podstate brojil iba proti rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby, ktoré
sa stalo právoplatným. Pre posúdenie predpokladov na zmenu tohto rozhodnutia o väzbe
však musí byť doložený záver (sťažovateľ ho musí najskôr tvrdiť, a potom aj preukázať),
že došlo k zmene pomerov a že v dôsledku toho je potrebné zmeniť i rozhodnutie
o obmedzení jeho osobnej slobody. Nestačí iba úvaha o tom, či uvalenie väzby bolo alebo
nebolo primerané a pod., pretože by išlo o neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho
rozhodnutia inými prostriedkami, ako pozná náš právny poriadok.
7. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť bez ústneho pojednávania bez prítomnosti
účastníkov konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016