Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 85/2016
PDF · 98.83 KB
No categories available
I. ÚS 85/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , v zastúpení advokátom
JUDr. Dušanom Divkom, Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica z 28. augusta 2014 v konaní vedenom
pod č. k. 4 C 217/2012-167 a rozsudkom Krajského súdu Trenčín z 20. mája 2015 v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 776/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 6. augusta 2015 (ďalej len „sťažovateľ“) napadol označené súdne
rozhodnutia o vyporiadanie BSM s tvrdením, že nimi bolo porušené jeho základné právo
zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Žiadal
preto napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej
len „okresný súd“) na ďalšie konanie.
2. Okresný súd napadnutým rozsudkom určil veci a majetkové práva účastníkov
konania do ich bezpodielového spoluvlastníctva, nehnuteľnosti prikázal do vlastníctva
sťažovateľa s tým, že na úplné vyrovnanie zaplatí navrhovateľke ako bývalej manželke
sumu 48 405 € do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Z hľadiska prejednávanej veci bolo
podstatné, že v zmysle kritérií uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka použil
na vyrovnanie podielov disparitu vyjadrenú pomerom v percentách (75 % : 25 %)
v prospech bývalej manželky pre agresívne, nezodpovedné a neznesiteľné správanie
sťažovateľa voči nej i deťom narodeným z manželstva. Na odvolanie sťažovateľa Krajský
súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom napadnutým sťažnosťou rozsudok
okresného súdu v podstate potvrdil, keď sa nestotožnil ani s jednou jeho námietkou (odňatie
možnosti konať pred súdom, prikázaním nehnuteľností do jeho vlastníctva a disparitou
podielov bývalých manželov pri vyporiadaní spoločných vecí).
3. Ústavný súd najskôr skúmal splnenie podmienok konania a zistil, že sťažnosť bola
podaná včas, oprávneným sťažovateľom, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom bolo
vydané rozhodnutie napadnuté ústavnou sťažnosťou, a ústavný súd je k jej prejednávaniu
príslušný. Sťažovateľ je právne zastúpený advokátom a sťažnosť je prípustná, lebo
sťažovateľ vyčerpal všetky zákonné procesné prostriedky na ochranu svojho práva [§ 53
ods. 1 a contrario zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
4. Ústavný súd následne posúdil obsah sťažnosti a dospel k záveru, že táto
predstavuje zjavne neopodstatnený/neprípustný návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity v konaní
pred ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc posúdiť „prijateľnosť“ návrhu pred tým,
ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú
a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter konania kontradiktórneho, keď
ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti. Ak potom
smeruje sťažnosť proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci (všeobecnému súdu), považuje ju
ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak napadnuté rozhodnutie nie je vzhľadom
na svoju povahu, namietaným vadám svojim či vadám konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzali, spôsobilé porušiť základné práva a slobody sťažovateľa, t. j. keď sťažnosti
chýba ústavnoprávna dimenzia.
5. Ako je zjavné z porovnania odôvodnenia napadnutých súdnych rozhodnutí
a obsahu ústavnej sťažnosti, sťažovateľ v princípe iba opakuje svoju argumentáciu, ktorú už
uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi (odňatie možnosti konať pred súdom, prikázanie
nehnuteľnosti do jeho vlastníctva a rozdielnosť podielov manželov pri vyporiadaní
spoločných vecí), ktorou sa tieto veľmi podrobne zaoberali a s ktorou sa bez zvyšku
vyporiadali, a to spôsobom, ktorý plne korešponduje s princípmi spravodlivého procesu,
t. j. zrozumiteľne a v súlade s pravidlami logického myslenia.
6. Konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním predchádzajúceho konania, lebo
ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecných súdov, a je preto profesionálne
(odborne) chybné, pokiaľ si advokáti zamieňajú procesné pravidlá pre tieto odlišné konania.
Advokátsky primus v konaní pred ústavným súdom by mal práve zamedziť podávaniu
nekvalifikovaných sťažností na ústavný súd, a nie ich rozmnožovať po každom neúspešnom
konaní pred všeobecným súdom, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade. V dôsledku toho je
ústavný súd v súčasnosti zahlcovaný množstvom podaní (do podania tejto sťažnosti ich
prišlo vyše 11 000), ktorých spracovanie bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam,
ktoré si zasluhujú jeho pozornosť či dokonca aj jeho zásah.
7. Preto ak krajský súd spolu s okresným súdom dospeli ku kladnému záveru,
že pri vyporiadaní spoločnej stavby postavenej na pozemku vlastnícky patriacom iba
sťažovateľovi túto stavbu môžu pririeknuť iba do jeho výlučného vlastníctva, že znenie
§ 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje vyjadriť disparitu podielov manželov
pri vyporiadaní spoločných vecí a že hájenie svojich práv v súdnom konaní demokraticky
a právny štát nevnucuje, ale iba umožňuje (sťažovateľ ju nevyužil), mal by byť tento záver
aj z hľadiska ústavnosti akceptovateľný za podmienky, že advokát neponúkne ústavnému
súdu iné konkurujúce ústavnoprávne argumenty; tento rozmer v sťažnosti absentoval
vo vzťahu ku konečnému rozsudku odvolacieho súdu.
8. Proti rozhodnutiu okresného súdu chýba sťažnosti ústavnoprávna dimenzia vôbec,
lebo opravným prostriedkom je riadne odvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, a nie sťažnosť podľa čl. 127 ústavy; v tomto smere je sťažnosť neprípustná.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016