Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 654/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť Stavebného bytového

družstva, M. Bela 852, Žilina, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Hrdinovou,

Advokátska kancelária ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha

Spanyola 1726/13, Žilina, pre namietané porušenie a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 6. marca 2013 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo Stavebného bytového družstva Žilina na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 6. marca 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Stavebnému bytovému družstvu Žilina p r i z n á v a úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov),

ktorú j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie

ADVOKÁT ADRIANA HRDINOVÁ, s. r. o., Vojtecha Spanyola 1726/13, Žilina, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Stavebného bytového družstva Žilina vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-25 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Stavebného

bytového družstva, M. Bela 852, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2013.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 26. novembra

2015 a krajský súd vo vyjadrení z 9. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 29. septembra 1998 spoločnosť Investičná a rozvojová

banka, a. s. (ďalej len „investičná banka“), a sťažovateľ podali na Správe katastra Žilina

(ďalej len „správa katastra“) návrh na zápis záložného práva na zabezpečenie úverov

poskytnutých investičnou bankou sťažovateľovi do katastra nehnuteľností záznamom.

Záznamom č. Z 4578/98 pod položkou výkazu zmien č. 208/1998 z 15. októbra 1998 správa

katastra požadovaný zápis aj vykonala.

Uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. marca 2008 bola povolená reštrukturalizácia sťažovateľa ako dlžníka. Uznesenie bolo

zverejnené 25. marca 2008 v Obchodnom vestníku. Veritelia sťažovateľa boli vyzvaní, aby

v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky na predpísaných

tlačivách a miestach, keďže na prihlášky doručené po tejto lehote alebo doručené v lehote

len správcovi alebo len súdu a na pohľadávky prihlásené v rozpore s § 121 a § 122 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) sa na túto reštrukturalizáciu

neprihliadne a do reštrukturalizačného plánu sa nezahrnú.

Uznesením okresného súdu č. k. -91 zo 14. januára 2009 bol

reštrukturalizačný plán sťažovateľa potvrdený v znení schválenom veriteľským výborom

a prijatom schvaľovacou schôdzou a reštrukturalizácia sťažovateľa sa ukončila. Uznesenie

bolo 19. januára 2009 uverejnené v Obchodnom vestníku.

Sťažovateľ 27. januára 2009 doručil správe katastra žiadosť o výmaz záložných práv

vedených v tom čase už na spoločnosť Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s. (ďalej len

„záručná banka“), zapísaných na nehnuteľnostiach vo vlastníctve sťažovateľa z dôvodu

ukončenia reštrukturalizácie v zmysle už uvedeného uznesenia. Sťažovateľ argumentoval

tým, že záručná banka si v rámci reštrukturalizácie neprihlásila svoje zabezpečené

pohľadávky z úverov poskytnutých na bytovú výstavbu, v dôsledku čoho podľa § 155 ods. 2

zákona o konkurze zaniklo jej právo vymáhať tieto pohľadávky a zaniklo aj záložné právo

zabezpečujúce tieto pohľadávky, ktoré boli správou zapísané záznamom do katastra

nehnuteľností.

Na základe , ktorým sa dopĺňa zákon

č. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov

v družstvách, ktorým sa mení a dopĺňa o osobnom vlastníctve bytov

v znení a (ďalej len „“),

správa katastra pod sp. zn. Z 391/09 pod položkou výkazu zmien č. 51/09 vymazala všetky

záložné práva zriadené v prospech záručnej banky.

Záručná banka sa žiadosťami z 18. februára 2009 a z 24. februára 2009 podanými

správe katastra domáhala opätovného zápisu zákonných záložných práv zriadených v jej

prospech, a to na základe zákonného opatrenia, pričom poukazovala na to, že nedošlo

k zániku záložných práv ani na základe ustanovenia , ale

ani podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze.

Na základe tejto žiadosti správa katastra zapísala opätovne záložné práva na

nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa v prospech záručnej banky, a to aktualizáciou

údajov v katastrálnom operáte.

Sťažovateľ podnetom z 19. marca 2009 požiadal Okresnú prokuratúru Žilina (ďalej

len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti opatrenia správy katastra

o opätovnom zápise záložného práva. Tento opätovný zápis považoval sťažovateľ za

nezákonný a vykonaný správou na nátlak zástupcov rozvojovej banky. Táto si totiž

v reštrukturalizácii svoje pohľadávky neprihlásila, čím zaniklo aj záložné právo

zabezpečujúce tieto pohľadávky. Podľa názoru sťažovateľa o opätovný zápis žiadala

záručná banka preto, lebo sa nedokázala vyrovnať s tým, že hrubým zanedbaním jej

povinností došlo k zániku týchto práv, ako aj k zániku práva vymáhať pohľadávky voči

sťažovateľovi.

Okresná prokuratúra 30. júna 2009 podala protest s návrhom na zrušenie rozhodnutia

správy sp. zn. Z 4578/98 zapísaného pod položkou výkazu zmien č. 114/09 a č. 160/09

z dôvodu, že došlo k porušeniu § 34, § 36, § 42 ods. 1 až 4 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj

§ 155 ods. 2 zákona o konkurze. Z dikcie § 155 ods. 2 zákona o konkurze podľa okresnej

prokuratúry vyplýva, že zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu

v Obchodnom vestníku zanikajú všetky zabezpečujúce práva, ktoré neboli riadne a včas

prihlásené, čo sa vzťahuje aj na zabezpečovacie práva zaťažujúce majetok dlžníka. Keďže

záručná banka riadne a včas neprihlásila svoje práva v rámci reštrukturalizácie, došlo

k zániku záložného práva zaťažujúceho nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa. Podľa

okresnej prokuratúry je zrejmé, že správa katastra zapísala do katastra nehnuteľností

záložné práva na základe žiadosti záručnej banky z 18. februára 2009 a z 24. februára 2009

aj napriek tomu, že tieto písomnosti nespĺňali podmienky listiny spôsobilej na záznam

podľa § 34 katastrálneho zákona, keďže neobsahovali skutočnosti preukazujúce vznik,

zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnostiam. Správa katastra nemohla záznamom opätovne

zapísať zaniknuté (resp. neexistujúce) záložné práva.

Správa katastra podanému protestu nevyhovela a vec predložila Katastrálnemu úradu

v Žiline (ďalej len „úrad“) ako nadriadenému orgánu na ďalšie konanie. Rozhodnutím úradu

sp. zn. Zo 3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 bolo protestu okresnej prokuratúry

vyhovené a zápis záložného práva vykonaný správou katastra bol zrušený s tým, že vec bola

vrátená správe katastra na ďalšie konanie. Podľa názoru úradu správa katastra

nepostupovala v súlade so zákonom, keď vykonala aktualizáciu údajov v katastrálnom

operáte, pretože právny poriadok nepozná ako spôsob zápisu práv k nehnuteľnostiam do

katastra nehnuteľností aktualizáciu zápisu, ale len zápis formou vkladu, záznamu

a poznámky.

Záručná banka 20. novembra 2009 podala žalobu o preskúmanie a zrušenie

uvedeného rozhodnutia úradu. Namietala, že vznik záložného práva odvodzuje zo zákona

s poukazom na ustanovenie § 28b zákonného opatrenia, na základe ktorého vzniká záložné

právo ex lege, ak sú splnené zákonné podmienky. Záznamom sp. zn. Z 391/09 z 28. januára

2009, ktorým boli vymazané záložné práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa,

bolo porušené ustanovenie § 28b zákonného opatrenia. Z tohto dôvodu treba právny názor

úradu považovať za nesprávny. Právoplatné rozhodnutie okresného súdu potvrdzujúce

reštrukturalizáciu sťažovateľa ako dlžníka nie je listinou, na základe ktorej je možné podľa

§ 34 katastrálneho zákona vyznačiť výmaz zákonných záložných práv k nehnuteľnostiam.

Ďalej podľa právneho názoru záručnej banky zo znenia § 155 ods. 2 zákona o konkurze

jednoznačne vyplýva, že potvrdenie plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých

pohľadávok a zabezpečovacích práv, ktoré neboli riadne a včas prihlásené. V tomto

ustanovení nie je vyjadrené, že zabezpečovacie práva (teda aj záložné práva), ktoré neboli

prihlásené riadne a včas, zanikajú. Ustanovenie totiž jednoznačne hovorí len o zániku

vymáhať zabezpečovacie právo. Keďže pohľadávka a záložné práva záručnej banky

nezanikli, nemohlo následne dôjsť ani k ich výmazu podľa § 151md ods. 1 písm. h)

.

Uznesením krajského súdu č. k. -53 z 19. marca 2010 bol do konania

pribratý ako účastník konania aj sťažovateľ.

Hoci 25. mája 2011 vykonal krajský súd pojednávanie, na toto sťažovateľa ako

pribratého účastníka nepredvolal a ani s ním nekonal. Okrem toho v zápisnici o pojednávaní

zaprotokoloval prítomnosť záručnej banky ako navrhovateľa, resp. jej zástupcu  advokáta

, hoci v spise nie je predložená plná moc pre tohto advokáta, pričom

záručnú banku v celom konaní zastupovala poverená zamestnankyňa . Tieto

nedostatky však krajskému súdu nebránili vyhlásiť rozsudok č. k. -74

z 25. mája 2011, ktorým rozhodnutie úradu zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)

a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd tento rozsudok

podľa sťažovateľa neodôvodnil.

Na základe odvolania úradu, ako aj sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. júna 2012 bol

rozsudok krajského súdu č. k. -74 z 25. mája 2011 zrušený a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie preto, že krajský súd svoj rozsudok riadne neodôvodnil,

nevysporiadal sa s námietkami účastníkov konania, a preto treba rozsudok považovať za

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

V ďalšom krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice

o vyhlásení rozhodnutia zo 6. marca 2013 vyplýva, že opätovne nekonal so sťažovateľom

ako pribratým účastníkom konania. Svedčí o tom protokolácia prítomných účastníkov, kde

je opätovne zisťovaná iba prítomnosť záručnej banky ako navrhovateľa, jej právneho

zástupcu (ktorého nikdy nemala) a prítomnosť úradu ako odporcu a ním povereného

pracovníka. Prítomnosť sťažovateľa zisťovaná nebola.

Napriek uvedenej procesnej vade krajský súd bez nariadenia pojednávania vyhlásil

po neverejnej porade senátu rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie úradu podľa § 250j

ods. 3 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Záručnej banke

náhradu trov konania nepriznal a o trovách odvolacieho konania nerozhodol. Podľa názoru

krajského súdu vzhľadom na to, že správny orgán vychádzal pri výmaze záložného práva

iba z uznesenia okresného súdu č. k. -91 zo 14. januára 2009, má doplniť

administratívny spis o relevantnú listinu a následne potom rozhodnúť.

Na základe uvedeného rozsudku krajského súdu správa vykonala opätovný zápis

záložného práva do katastra nehnuteľností a túto skutočnosť sťažovateľovi oznámila listom

doručeným 23. apríla 2013.

Rozhodnutím správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 (ktorá

bola viazaná nezrozumiteľným právnym názorom krajského súdu) bolo konanie o proteste

prokurátora prerušené a účastníci konania boli vyzvaní v lehote 14 dní doručiť správe

katastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na nehnuteľnostiach

sťažovateľa zaniklo, s tým, že inak nebude protestu okresnej prokuratúry vyhovené.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 6. marca 2013, ktorý sa stal právoplatný 3. apríla 2013, boli porušené jeho označené

práva podľa a dohovoru, a to v súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania, možnosťou účastníka konať pred súdom, rovnosťou

účastníkov konania, riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia, právom na ústavne

súladný výklad zákona a právom na náhradu trov konania.

V súvislosti s právom na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania,

nemožnosťou účastníka konať pred súdom a porušením rovnosti účastníkov konania

poukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 250 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka

správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté. Zdôrazňuje, že krajský súd síce uznesením pribral sťažovateľa do

konania, ale v skutočnosti s ním nekonal. Sťažovateľ ani raz nemal možnosť, na rozdiel od

ostatných účastníkov, priamo na pojednávaní vyjadriť svoje názory a uplatniť námietky.

Na pojednávanie nariadené na 25. máj 2011 nebol vôbec predvolaný, pričom krajský súd

nijako nereflektoval na tento nedostatok. Svedčí o tom aj fakt, že pri zisťovaní prítomnosti

účastníkov konania sťažovateľa absolútne opomenul. Znamená to, že potom ako najvyšší

súd vrátil vec krajskému súdu, tento opätovne nekonal so sťažovateľom. Svedčí o tom aj

zápisnica o vyhlásení rozhodnutia zo 6. marca 2013, keď pri protokolácii prítomných

účastníkov sa zisťovala iba prítomnosť rozvojovej banky ako navrhovateľa, jej právneho

zástupcu, ktorého nikdy nemala, a prítomnosť úradu a jeho povereného zamestnanca.

Prítomnosť sťažovateľa zisťovaná nebola. O skutočnosti, že krajský súd so sťažovateľom de

facto nekonal, svedčí aj to, že nerozhodol o trovách odvolacieho konania, hoci sťažovateľ,

ktorý podal odvolanie, žiadal priznať trovy konania. Krajský súd sa ani náznakom

nevysporiadal s námietkami a právnou argumentáciou sťažovateľa, ktoré nastolil vo svojom

odvolaní z 8. júla 2011.

Uvedeným konaním krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom a hrubým spôsobom bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že mu

krajský súd reálne neumožnil ani raz v rámci kontradiktórneho procesu predniesť svoje

námietky a prezentovať svoj právny názor. Pritom ostatní účastníci mali túto možnosť

minimálne na pojednávaní 25. mája 2011. Aj keď teda krajský súd formálne deklaroval

prístup sťažovateľa k poskytnutiu súdnej ochrany vydaním uznesenia, ktorým ho pribral ako

účastníka konania, v skutočnosti v ďalšom procesnom postupe nenaplnil materiálne

predpoklady poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi.

V súvislosti s namietaným porušením práva na riadne odôvodnenie rozsudku a práva

na ústavne súladný výklad zákona sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že hoci

v odôvodnení rozsudku krajského súdu je uvedené, že žaloba nie je dôvodná, v rozpore

s tým vo výroku rozsudku bolo vyslovené, že sa rozhodnutie úradu zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie. Znamená to, že výrok rozsudku nezodpovedá odôvodneniu.

V ďalšom sťažovateľ nesúhlasí s krajským súdom, podľa ktorého by z uznesenia

okresného súdu č. k. -91 zo 17. marca 2008 nemalo vyplývať posúdenie platnosti

hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi, teda že na základe potvrdenia

reštrukturalizačného plánu sťažovateľa ako dlžníka nebolo možné záložné právo vymazať,

pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom pre zápis zmien v katastri

nehnuteľností. Sťažovateľ rovnako nesúhlasí ani so záverom, podľa ktorého sa v spise

nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu, hoci práve krajským súdom tvrdená

absencia takejto listiny spôsobila, že rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu neúplného

administratívneho spisu v zmysle .

Sťažovateľ namieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého z ustanovenia § 155

ods. 2 zákona o konkurze má jednoznačne vyplývať, že potvrdenie reštrukturalizačného

plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok a zabezpečovacích práv,

ktoré neboli prihlásené riadne a včas. Napriek tomu ale krajský súd zmätočne

v predposlednej vete odôvodnenia na s. 5 konštatuje, že z ustanovenia § 155 zákona

o konkurze vyplýva, že zabezpečovacie práva, teda aj záložné práva, ktoré neboli prihlásené

riadne a včas, v reštrukturalizačnom konaní, zanikajú. V bezprostredne nasledujúcej vete sa

však už konštatuje, že záložné práva podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze zverejnením

uznesenia okresného súdu nezanikli, a preto toto uznesenie nemohlo byť podkladom pre

následný výmaz záložného práva podľa .

Aj priebeh súdneho konania popisuje krajský súd podľa názoru sťažovateľa

zmätočne, keď v rozpore so skutočnosťou na s. 3 rozsudku tvrdí, že predtým (25. mája

2011) krajský súd žalobu zamietol, hoci v skutočnosti 25. mája 2011 došlo k zrušeniu

rozhodnutia úradu a vráteniu veci na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku zo 6. marca 2013 sa podľa názoru sťažovateľa

zaoberá iba právnou argumentáciou záručnej banky týkajúcou sa výmazu záložných práv,

pričom doslovne prevzal túto právnu argumentáciu do odôvodnenia, no pokiaľ ide o právnu

argumentáciu úradu a sťažovateľa podporenú právnym názorom okresnej prokuratúry, túto

opätovne ignoroval. S právnou argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v jeho odvolaní proti

rozsudku krajského súdu z 25. mája 2011 sa nezaoberal vôbec, keďže so sťažovateľom ako

s účastníkom nekonal.

Sťažovateľ konštatuje, že krajský súd najprv (v rozsudku z 25. mája 2011) tvrdil, že

správny orgán nesprávne vec právne posúdil. Keďže napriek vyslovenému právnemu názoru

najvyššieho súdu nedokázal tento svoj záver odôvodniť, rozhodol sa využiť možnosť, ktorú

ponúka a ustálil údajnú neexistenciu relevantnej listiny

v administratívnom spise, ktorá by bola spôsobilá na vykonanie záznamu. Krajský súd tým,

že nedal zrozumiteľnú odpoveď, aká relevantná listina v spise absentuje, odoprel

sťažovateľovi právo na súdnu ochranu. Pomenovať „relevantnú“ listinu nevie ani správny

orgán, ktorý na základe tohto nepresvedčivého rozsudku koná ďalej vo veci.

V ďalšom sťažovateľ podrobne polemizuje s právnym posúdením krajského súdu

týkajúcim sa otázky zániku záložného práva.

V súvislosti s namietaným porušením práva na náhradu trov konania poukazuje

sťažovateľ na to, že hoci bol v odvolacom konaní týkajúcom sa rozsudku krajského súdu

z 25. mája 2011 úspešný, o náhrade týchto trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho

poplatku z odvolania a právnym zastúpením advokátom, nebolo rozhodnuté. Vo svojom

rozsudku zo 6. marca 2013 rozhodol totiž len o trovách záručnej banky. S trovami

vzniknutými sťažovateľovi sa vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie vyjadrené v , Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. zo dňa 06.03.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

03.04.2013 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 06.03.2013, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2013 zrušuje a Krajskému súdu v Žiline vracia vec na

ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 275,94 eur do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 453/2015 z 9. novembra 2015

doručeného ústavnému súdu 11. novembra 2015 vyplýva, že v prílohe pripája vyjadrenie

predsedníčky senátu a zároveň sudkyne spravodajkyne, ktoré je možné považovať aj za

vyjadrenie krajského súdu. Keďže v predmetnej veci ide takmer výlučne o bezprostredné

právne posúdenie záverov súdu, nie je možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie

(prostredníctvom jeho predsedu) zaujať konkrétne právne stanovisko. Z pozície predsedu

krajského súdu totiž neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí

krajského súdu vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia.

Z pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu z 2. novembra 2015 vyplýva, že

vzhľadom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2012, ktorým

bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -71 z 25. mája 20111 a vec bola

vrátená na ďalšie konanie a podľa ktorého bolo krajskému súdu uložené vec prerokovať

a svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, krajský súd sa už nebude vecne vyjadrovať k právoplatne zrušenému rozsudku.

Krajský súd opätovne podrobne preskúmal administratívny spis úradu a konštatoval, že sa

v ňom nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom na túto zistenú skutočnosť krajský súd mal možnosť podľa § 250f ods. 3

rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, a to v súvislosti

s dôvodmi uvedenými v ustanovení . Dňa

15. februára 2013 krajský súd oznámil na úradnej tabuli a na internetovej stránke vyhlásenie

rozsudku na 6. marec 2013. Vo vzťahu k námietke, že rozsudok č. k. -115

zo 6. marca 2013 nie je odôvodnený, treba uviesť, že podľa § 250j ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na

ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo

ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu,

že spisy neboli predložené. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd

viazaný. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania treba uviesť, že sťažovateľ je pribratý

účastník, t. j. je účastníkom bez procesného postavenia a súd koná iba za jeho účasti (§ 250d

ods. 1  správne má byť zrejme druhá veta

, pozn.). O trovách konania (vrátane odvolacích) súd

v správnom súdnictve rozhoduje podľa 250k ods. 1 ,

z ktorého vyplýva, že súd prizná právo na trovy konania žalobcovi, ak bol v konaní úspešný.

Vo vzťahu k žalovanému a pribratému účastníkovi konania súd nerozhoduje o náhrade trov

konania.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -53 z 10. marca 2010 vyplýva, že ním

bol pribratý do konania ako účastník konania sťažovateľ.

Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní sp. zn. z 25. mája 2011

vyplýva, že na začiatku pojednávania sa zisťovala prítomnosť záručnej banky ako

navrhovateľa, jeho zástupcu , žalovaného úradu a jeho splnomocnenca

. Po prednesoch poverenej pracovníčky záručnej banky (nie teda

zástupcu ) a povereného pracovníka úradu bol vyhlásený rozsudok,

ktorým došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia úradu a vráteniu veci na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -74 z 25. mája 2011 vyplýva, že ním

bolo podľa ustanovenia zrušené

rozhodnutie úradu sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 a vec bola vrátená na

ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu stanovisko úradu, podľa ktorého správa

katastra nepostupovala v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1 a § 36 katastrálneho zákona,

nie je správne. V predmetnom konaní totiž neboli zistené žiadne dôvody na vyhovenie

protestu okresnej prokuratúry. Krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom úradu

a okresnej prokuratúry a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa

ustanovenia .

Z odvolania sťažovateľa z 8. júla 2011 podaného proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. mája 2011 vyplýva inter alia, že nahliadnutím do zápisnice

z pojednávania krajského súdu z 25. mája 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa zistila, že

nebola konštatovaná neprítomnosť sťažovateľa, a preto tvrdenie, že predvolaní účastníci sa

dostavili, je nepresné a neúplné. Zápisnica nedokumentuje skutočný priebeh pojednávania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 20. júna 2012 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -74 z 25. mája 2011 a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd dostatočne

a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami účastníkov konania. Takýmto

postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri závere o skutkovom

stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu (správne asi má byť

právnu argumentáciu žalovaného, pozn.), resp. prečo považoval jeho námietky za

neopodstatnené, treba takýto rozsudok považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky preto, že bol vydaný spôsobom, ktorý by zabezpečil

ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

Zo zápisnice o vyhlásení rozhodnutia krajského súdu č. k. -113

zo 6. marca 2013 vyplýva, že sa zisťovala prítomnosť navrhovateľa a jeho právneho

zástupcu, ako aj odporcu a jeho povereného pracovníka s konštatovaním, že nikto z nich

prítomný nie je.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 6. marca 2013, ktorý sa stal podľa

doložky právoplatnosti právoplatný 3. apríla 2013, vyplýva, že ním bolo podľa

ustanovenia zrušené rozhodnutie úradu sp. zn.

Zo-3/2009-Ľu (Pd) z 22. septembra 2009 a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že

záručnej banke sa náhrada trov konania nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu

z uznesenia okresného súdu č. k. -91, z jeho kontextu, ale najmä z jeho

odôvodnenia nevyplýva, že by okresný súd právne záväzne posúdil platnosť

hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi. Správne orgány nemôžu vychádzať pri zápise či

výmaze záložného práva z takého rozhodnutia súdu, ktorým bola vyslovená platnosť, resp.

neplatnosť záložnej zmluvy, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom na

zápis akýchkoľvek zmien v katastri nehnuteľností, pretože takýmto rozhodnutím môže byť

iba rozhodnutie o určení existencie či neexistencie právneho (záložného) vzťahu. Správny

orgán nemohol na základe potvrdenia reštrukturalizačného plánu sťažovateľa vykonať

výmaz záložného práva, pretože takéto rozhodnutie nie je spôsobilým podkladom na zápis

akýchkoľvek zmien práv a povinností v katastri nehnuteľností. Takýmto rozhodnutím môže

byť iba rozhodnutie, ktorým súd určil existenciu či neexistenciu právneho (záložného)

vzťahu. Správny orgán nemohol preto vykonať zápis záložného práva, resp. vymazať zápis

týkajúci sa záložného práva, pretože obsahom výroku súdneho rozhodnutia nebola

existencia práva, ktoré bolo vložené do katastra nehnuteľností. Krajský súd dospel k záveru,

že na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu sp. zn. /Ľu (Pd) z 22. septembra

2009 je nevyhnutné preskúmať zákonnosť výmazu záložného práva záznamom č. Z 39/09,

preto opätovne preskúmal administratívny spis úradu a dospel k záveru, že v spise sa

nenachádza listina spôsobilá na vykonanie záznamu. Absencia listiny na vykonanie

záznamu spôsobila, že krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 205j ods. 3

z dôvodu neúplného administratívneho spisu. I napriek

tomu, že rozhodnutie úradu zrušil podľa uvedeného ustanovenia, považuje za potrebné

uviesť, že nesúhlasí s názorom prokuratúry s poukazom na ustanovenie § 155 ods. 2 zákona

o konkurze, podľa ktorého zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku

zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto

pohľadávky voči dlžníkovi, ako i riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva

vzťahujúce sa na majetok dlžníka. Z uvedeného znenia jednoznačne vyplýva, že

„potvrdenie plánu súdom spôsobuje len zánik vymáhateľnosti tých pohľadávok

a zabezpečovacích práv, ktoré neboli prihlásené riadne a včas. Zánik vymáhateľnosti

znamená nemožnosť vymáhať pohľadávky na súde, ak veriteľ už má priznanú pohľadávku

súdom, nie je možné priznanú pohľadávku vymáhať v rámci exekučného konania. Pretože

pohľadávka nezaniká, dlžník ju môže plniť a prijaté plnenie nie je bezdôvodným

obohatením. Z ustanovení vyplýva, že zabezpečovacie práva

(teda aj záložné práva), ktoré neboli prihlásené riadne a včas v reštrukturalizačnom

konaní), zanikajú. Z dôvodu, že záložné práva žalobcu podľa

nezanikli zverejnením Uznesenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. -91 zo dňa

14.1.2009 v Obchodnom vestníku, záložné právo nezaniklo a nemohlo byť následne

vymazané podľa .“. Vzhľadom na to, že

správny orgán vychádzal pri výmaze záložného práva iba z uznesenia okresného súdu č. k.

-91 zo 14. januára 2009, doplní administratívny spis o relevantnú listinu

a následne rozhodne. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k

ods. 1 tak, že úspešnej záručnej banke právo na náhradu

trov nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli.

Z prípisu správy katastra sp. zn. Z 2680/2013 z 15. apríla 2013 vyplýva, že bol

vykonaný zápis údajov o právach k nehnuteľnostiam do operátu katastra nehnuteľností na

základe záznamovej listiny sp. zn. Z-2680/2013 (opätovný zápis záložného práva)

v katastrálnom území Z s označenými listami vlastníctva.

Z rozhodnutia správy katastra sp. zn. Zo-3/2009-Ľu (Pd)-2 z 10. mája 2013 vyplýva,

že ním bolo prerušené konanie o proteste okresnej prokuratúry z 30. júna 2009 s tým, že

účastníci konania boli vyzvaní, aby do 14 dní od doručenia tohto rozhodnutia doručili

správe katastra relevantnú listinu, z ktorej bude vyplývať, že záložné právo na podiely

sťažovateľa na nehnuteľnostiach v katastrálnom území Z zaniklo, s tým, že inak

nebude vyhovené protestu okresnej prokuratúry.

Z prípisu okresnej prokuratúry č. k. Pd 121/13-5 z 31. januára 2014,

ktorý je odpoveďou na výzvu ústavného súdu, vyplýva, že proti rozhodnutiu úradu sp. zn.

Zo-3/2009-Ľu (Pd)-3 z 28. júna 2013, ktorým nebolo vyhovené protestu okresnej

prokuratúry, nebola podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa § 247

a nasl. .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že hoci bol osobitným uznesením z 19. marca

2010 pribratý do konania ako jeho účastník, na pojednávanie krajského súdu konané

25. mája 20111 nebol predvolaný a ani sa ho nezúčastnil na rozdiel od záručnej banky a jej

zástupcu advokáta , pričom plná moc pre advokáta nie je v spise

založená. Nový rozsudok zo 6. marca 2013 (po zrušení skoršieho rozsudku z 25. mája 2011)

bol vyhlásený bez nariadenia pojednávania, a preto sťažovateľ ani vtedy nemohol svoje

práva osobne pred súdom brániť. Ani z hľadiska náhrady trov konania sa so sťažovateľom

de facto nekonalo ako s účastníkom konania, keďže sa nerozhodlo o trovách odvolacieho

konania, hoci sťažovateľ požiadal o priznanie ich náhrady. Nedostatočné je aj odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, keďže jeho výrok je v rozpore s odôvodnením. Krajský súd totiž

na jednej strane rozhodnutie úradu zrušil, no na druhej strane v odôvodnení uviedol, že

žaloba nebola dôvodná. Napokon sťažovateľ nesúhlasí s hmotno-právnymi závermi

krajského súdu týkajúcimi sa podstaty posudzovanej právnej problematiky.

Krajský súd v súvislosti s námietkou o nepredvolaní sťažovateľa na pojednávanie

konané 25. mája 2011 poukazuje na to, že jeho rozsudok z tohto dňa bol najvyšším súdom

zrušený, a preto už nie je potrebné sa k nemu vyjadrovať, keďže z dôvodu zrušenia tohto

rozsudku nevyplývajú z neho pre sťažovateľa ako pribratého účastníka konania žiadne

povinnosti. Krajský súd vzhľadom na absenciu listiny spôsobilej na vykonanie záznamu

v administratívnom spise úradu mal oprávnenie vo veci rozhodnúť bez pojednávania,

k čomu aj došlo rozsudkom zo 6. marca 2013. Z hľadiska námietok sťažovateľa proti

odôvodneniu rozsudku zo 6. marca 2013 poukazuje na to, že v prípade takého zrušenia

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, ku ktorému dôjde pre neúplnosť spisov

správneho orgánu, nie je súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Napokon v súvislosti

s nerozhodnutím o náhrade trov konania vzniknutých sťažovateľovi je podstatné, že

sťažovateľ bol pribratým účastníkom, t. j. účastníkom bez procesného postavenia, v prípade

ktorého súd koná iba za jeho účasti v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku, pričom podľa náhradu trov konania

možno priznať iba žalobcovi, nie teda aj žalovanému a pribratému účastníkovi.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkové

okolnosti tejto veci sú medzi účastníkmi konania nesporné a vyplývajú jednoznačne

z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Ako sporné sa naproti tomu javia

viaceré právne otázky, pričom najpodstatnejšou je jednak otázka právneho statusu

sťažovateľa ako „pribratého“ účastníka konania vedeného v rámci správneho súdnictva, ako

aj otázka, či mohol krajský súd konať a rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa prvej vety pre riešenie otázok,

ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej

a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa účastníci majú v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo

v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv.

Podľa účastníkmi konania sú žalobca

a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania,

ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa názoru krajského súdu je sťažovateľ ako „pribratý účastník“ podľa § 250

ods. 1 druhej vety účastníkom bez procesného postavenia

a súd koná iba za jeho účasti. Tento právny názor krajského súdu treba považovať za

ústavne celkom neakceptovateľný. totiž v súlade s ustanovením

, ale najmä vzhľadom na nerozlišuje z hľadiska rozsahu

účastníckych práv medzi účastníkmi konania, ktorých takto označil žalobca a účastníkmi

konania, ktorí sa nimi stali rozhodnutím súdu („pribratý účastník“). Obe kategórie

účastníkov konania sú podľa výslovného ústavného a zákonného príkazu rovné v právach.

Len na okraj treba v tejto súvislosti dodať, že ústavnému súdu vôbec nie je jasné, čo

mal krajský súd na mysli pod pojmom „účastník bez procesného postavenia“ s dodatkom,

že „súd koná iba za jeho účasti“.

V súvislosti s otázkou, či mohol krajský súd konať a rozhodnúť vo veci bez

nariadenia pojednávania, treba predovšetkým zo skutkového hľadiska poukázať na to, že

vo veci sa 25. mája 2011 konalo pojednávanie, na ktoré sťažovateľ nebol predvolaný a ani

sa ho nezúčastnil. Úrad ako žalovaný naproti tomu predvolaný bol, pojednávania sa

zúčastnil a urobil aj účastnícky prednes. Navyše na tomto pojednávaní bol aj vyhlásený

rozsudok.

Podľa súd môže rozhodnúť o žalobe

bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti

vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na

základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť

spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie

správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa

zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa proti rozsudku súdu podľa

§ 250j ods. 1 a 2 je prípustné odvolanie.

Predovšetkým je potrebné zaoberať sa stanoviskom krajského súdu, podľa ktorého

námietka nepredvolania sťažovateľa na pojednávanie konané 25. mája 2011 je už

neaktuálna, keďže rozsudok krajského súdu z tohto dňa bol najvyšším súdom zrušený,

a preto z tohto zrušeného rozsudku nevyplývajú pre sťažovateľa ako „pribratého

účastníka“ konania žiadne povinnosti.

Podľa presvedčenia ústavného súdu skutočnosť, že na jediné pojednávanie,

ku ktorému vo veci došlo, bol predvolaný iba úrad a len tento mal možnosť prezentovať

svoje stanovisko súdu ústne a bezprostredne, sama osebe bez ďalšieho stavia sťažovateľa

ako ďalšieho účastníka konania do nerovnoprávneho postavenia v porovnaní s úradom, čo

treba považovať jednoznačne za ústavne nekonformné.

Za rozhodujúcu otázku považuje ústavný súd to, či po zrušení rozsudku krajského

súdu z 25. mája 2015 najvyšším súdom a vrátení veci na ďalšie konanie boli alebo neboli

splnené zákonné podmienky na to, aby krajský súd vo veci znova rozhodol, avšak už bez

nariadenia pojednávania.

Krajský súd je presvedčený, že vzhľadom na ustanovenie § 250f ods. 3 v spojení

s ustanovením mohol konať a rozhodnúť bez

nariadenia pojednávania, pretože rozhodnutie úradu bolo nepreskúmateľné pre neúplnosť

jeho spisov, keďže v spise sa nenachádzala listina spôsobilá na vykonanie záznamu

v katastri nehnuteľností.

Uvedený právny názor krajského súdu považuje ústavný súd za neprijateľný. Spis

správneho orgánu možno považovať za neúplný vtedy, keď neobsahuje listinu, ktorá bola

preukázateľne do spisu dodaná, resp. do spisu zadovážená, no napriek tomu nebola súdu

spolu so spisom predložená. Naopak, spis správneho orgánu nemožno považovať za

neúplný vtedy, keď je zrejmé, že určitá listina nikdy do spisu dodaná, resp. zadovážená

nebola, hoci podľa názoru súdu dodaná, resp. zadovážená mala byť.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľ, listina, absenciu ktorej krajský súd vytýka,

nikdy nebola súčasťou spisu správneho orgánu, a preto neobstojí záver, podľa ktorého

rozhodnutie úradu treba považovať za nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho

orgánu. Priamym následkom tohto záveru je, že krajský súd konal a rozhodol bez nariadenia

pojednávania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, došlo k porušeniu , ako aj

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť okolnosť, že po rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 6. marca 2013 a vrátení veci na ďalšie konanie správa katastra

rozhodnutím z 10. mája 2013 prerušila konanie o proteste okresnej prokuratúry s výzvou

doručiť do 14 dní relevantnú listinu preukazujúcu zánik záložného práva na spoluvlastnícke

podiely sťažovateľa a že ďalším rozhodnutím z 28. júna 2013 pre nedodanie listiny protestu

okresnej prokuratúry nevyhovela, proti čomu táto ďalšiu žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia už nepodala. Za situácie, keď rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 6. marca 2013 treba považovať za porušenie označených práv podľa a dohovoru,

nemožno prihliadať na následné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré vyplývali

z citovaného rozsudku (mutatis mutandis , ).

Napokon treba zdôrazniť, že ďalším priamym následkom nesprávneho právneho

názoru krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia úradu vzhľadom na neúplnosť

spisu správneho orgánu bol aj záver o neprípustnosti odvolania proti rozsudku krajského

súdu s poukazom na ustanovenie . Hoci to

sťažovateľ explicitne nenamieta, postupom krajského súdu bol pripravený aj o možnosť

podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Túto skutočnosť považuje ústavný súd za

významnú aj preto, že po novom rozhodnutí krajského súdu o podanej žalobe sa pre

sťažovateľa otvorí prípadná možnosť požiadať najvyšší súd o preskúmanie ďalších jeho

námietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci samej, kvality odôvodnenia rozhodnutia,

ako aj náhrady trov konania v odvolacom konaní. Ústavný súd sa práve preto týmito

ďalšími námietkami nepovažuje za potrebné zaoberať.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 6. marca 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

275,94 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi požadovanú odmenu v celom rozsahu, a to za 2

úkony právnych služieb advokáta v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť)

po 130,16 €, ako aj režijný paušál 2 x po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 46

ods. 1 , keďže súdna ochrana poskytovaná v rámci správneho súdnictva je ratione

materiae súčasťou , podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu

nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ustanovenie je totiž v pomere špeciality k ustanoveniu

ako generálnemu ustanoveniu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016