Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 157/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Marcelom Habrmanom, Advokátska kancelária,

Tajovského 12, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 29. mája

2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. septembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

29. januára 2016 a poštou 2. februára 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. mája 2013, ako aj

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júna

2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2011

bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu bývalých manželov, teda sťažovateľky a jej

bývalého manžela (ďalej len „povinný“). Súčasne bolo určené, že byt bude naďalej užívať

ako nájomníčka výlučne sťažovateľka. Povinnému bolo uložené byt vypratať v lehote 30

dní po zabezpečení mu zodpovedajúcej bytovej náhrady.

Sťažovateľka povinnému riadne zabezpečila bytovú náhradu, a to v zmysle § 5 ods. 4

o úprave niektorých pomerov súvisiacich

s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o bytových náhradách“), podľa ktorého zabezpečením bytovej náhrady je predloženie

písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie,

o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.

Sťažovateľka bytovú náhradu zabezpečila tak, ako to predpokladá citované ustanovenie

zákona o bytových náhradách, a to predložením písomného vyhlásenia manželov

ako vlastníkov bytu na Hollého v o tom, že uzavrú s povinným

nájomnú zmluvu k predmetnému bytu.

Písomné vyhlásenie bolo povinnému zaslané listom z 29. februára 2012. Povinný si

však svoju povinnosť uloženú rozsudkom okresného súdu nesplnil a sporný byt nevypratal.

Odôvodnil to tým, že sa nespojil s majiteľmi bytu na Hollého , lebo ich tam nezastihol.

Táto argumentácia povinného je podľa sťažovateľky nepochopiteľná, keďže v písomnom

vyhlásení o poskytnutí bytovej náhrady je riadne uvedená adresa trvalého pobytu manželov

, teda .

Keďže povinný nesplnil, čo mu ukladali právoplatné rozsudky okresného súdu

a krajského súdu, sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie súdnym

exekútorom. Okresný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie

11. júna 2012 a tento vydal pod sp. zn. upovedomenie o začatí exekúcie

zo 4. februára 2013.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky a uznesením

okresného súdu č. k. -38 z 29. mája 2013 bolo jeho námietkam v plnom

rozsahu vyhovené. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka nepreukázala zabezpečenie

bytovej náhrady, pretože predložené písomné vyhlásenie nepostačovalo na splnenie

podmienky zabezpečenia bytovej náhrady. Povinný upozornil sťažovateľku na nemožnosť

uzatvorenia zmluvy pre nečinnosť manželov , pričom sťažovateľka

nevyvinula potrebnú súčinnosť, a preto nemožnosť uzavrieť zmluvu nemohla ísť podľa

názoru okresného súdu na ťarchu práv povinného.

Sťažovateľka v podanom odvolaní zo 7. júna 2013 zdôraznila, že z vyhlásenia

jednoznačne vyplývalo, že manželia sa nezdržiavajú v byte na Hollého

v , pretože bývajú na Cintorínskej v . Povinnému nič nebránilo, aby

manželov na adrese trvalého pobytu vyhľadal a uzavrel s nimi zmluvu.

Uznesením krajského súdu č. k. -163 z 30. septembra 2015 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa konštatovania krajského súdu z vyhlásenia

manželov vyplýva, že sú ochotní poskytnúť povinnému podnájom bytu, nie

teda nájom bytu, ktorý požíva zvýšenú mieru ochrany, a to z viacerých pohľadov. Práva

podnájomníka a jeho ochrana naproti tomu nesiahajú tak ďaleko ako práva a ochrana

nájomcu bytu. Hoci podľa exekučného titulu mal povinný nárok na náhradný byt,

z vyhlásenia manželov vyplýva iba nárok na podnájom bytu, čo nezodpovedá

zákonu.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa , resp.

ods. 1 dohovoru.

Krajský súd sa síce priklonil k tvrdeniam sťažovateľky o splnení podmienky

zabezpečenia bytovej náhrady, avšak vychádzal z toho, že manželia ako

vlastníci bytu ponúkajú uzavretie zmluvy o podnájme bytu, hoci povinný mal nárok na

uzavretie zmluvy o nájme bytu.

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd absolútne nerešpektoval zásadu, podľa

ktorej každý právny úkon sa posudzuje nie podľa jeho označenia, ale podľa jeho obsahu,

ktorý treba zistiť prípadne aj s použitím stanovených interpretačných pravidiel. Podľa

sťažovateľky krajský súd svojvoľným vyhodnotením dôkazov nesprávne konštatoval, že

manželia ponúkli namiesto nájmu bytu iba podnájom bytu. V skutočnosti

nemohlo ísť o podnájom bytu, pretože manželia ako vlastníci zmluvu

o podnájme uzavrieť nemohli. Tú by totiž mohol uzavrieť iba nájomca bytu. Išlo iba

o nesprávne označenie vyhlásenia v znení „Písomné vyhlásenie o podnájme bytu“. Pre

občanov bez právneho vzdelania je bežné označovať nájom bytu pojmom „podnájom“,

k čomu došlo aj v danom prípade. V skutočnosti ak vlastníci prenechávajú byt do užívania

za odplatu, ide o nájom bytu, a to bez ohľadu na to, ako sa zmluvný vzťah označí.

Sťažovateľka je toho názoru, že formálne nesprávne označenie písomného vyhlásenia

nemohlo mať vplyv na posúdenie podstaty veci.

Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdne

konanie bez zbytočných prieťahov, resp. jej práva na súdne konanie v primeranej lehote

podľa , resp. dohovoru, a to neprimeranou dĺžkou konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd bol v konaní minimálne

20 mesiacov nečinný, a to v dôsledku oneskoreného predloženia odvolania sťažovateľky

krajskému súdu. Sťažovateľka sa 9. februára 2015 prostredníctvom svojho právneho

zástupcu aj sťažovala na postup okresného súdu.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že vyčerpala všetky opravné prostriedky, pretože podľa

dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

v exekučnom konaní. Zdôrazňuje tiež, že jej sťažnosť je včas podaná, pretože uznesenie

krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 7. decembra 2015.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -163 zo dňa 30. septembra 2015

a uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -38 zo dňa 29. mája 2013 porušené

bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod spisovou značkou porušené

bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -163 zo dňa 30. septembra

2015 a uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. -38 zo dňa 29. mája 2013 sa

zrušuje a vec sa Okresnému súdu Nitra vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Nitre je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 12 000,- Eur (slovom dvanásťtisíc eur) na účet sťažovateľky.

5. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

303,16 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 29. mája 2013 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru nie

je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal

krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahu

právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj

využila.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. pre porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie ().

Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde

skončené 29. mája 2013 uznesením č. k -38. Pokiaľ z tvrdení sťažovateľky

vyplýva, že prieťahy v konaní vedenom okresným súdom spočívali v oneskorenom

predložení odvolania sťažovateľky krajskému súdu, treba konštatovať, že aj odvolacie

konanie pred krajským súdom bolo skončené 30. septembra 2015 uznesením č. k.

-163, ktoré bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručené podľa

obsahu sťažnosti 7. decembra 2015. Sťažovateľka sa napriek uvedeným skutočnostiam na

ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 29. januára 2016, t. j. v čase, keď

porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka

konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé

naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci

domáhala aj ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená jej právna neistota, jej sťažnosť bolo treba v tejto časti odmietnuť pre

zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru treba

považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

Jadrom argumentácie sťažovateľky je, že krajský súd nesprávne interpretoval obsah

písomného vyhlásenia manželov , keď vychádzal z použitého slovného

označenia, a nie zo skutočného obsahu vyhlásenia. Tým došlo k tomu, že exekúcia na

základe právoplatného rozsudku neprebehne, pretože potom, čo námietkam povinného proti

upovedomeniu o začatí exekúcie bolo v celom rozsahu vyhovené, bude nevyhnutné

exekučné konanie zastaviť.

Hoci z ustanovenia možno vyvodiť, že

proti uzneseniu krajského súdu podľa tohto ustanovenia nie je dovolanie prípustné,

neznamená to, že by dovolanie v prípadoch takéhoto druhu nebolo vôbec prípustné.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosť

dovolania na základe uvedeného zákonného ustanovenia.

Sťažovateľka vlastne tvrdí, že nesprávnym právnym posúdením obsahu vyhlásenia

manželov došlo k tomu, že exekúcia sledujúca realizáciu právoplatne

priznaných práv sťažovateľky neprebehne. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupom

všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť ako oprávnenej konať v rámci exekučného

konania.

Ústavný súd navyše (nad rámec námietok uplatňovaných sťažovateľkou) poukazuje

na to, že uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za tzv. „prekvapivé rozhodnutie“,

keďže je založené na takom právnom posúdení, ktorým sa povinný nebránil a ktoré ani

okresný súd nepoužil. Prichádza teda do úvahy námietka, podľa ktorej krajský súd mal dať

najprv účastníkom konania možnosť posúdiť vec z hľadiska toho, aký je skutočný obsah

vyhlásenia manželov , a len potom vo veci rozhodnúť. I tento postup

krajského súdu naznačuje eventualitu odňatia možnosti účastníkovi konania konať pred

súdom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016