Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 157/2016
PDF · 178.26 KB
No categories available
II. ÚS 157/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Marcelom Habrmanom, Advokátska kancelária,
Tajovského 12, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája
2013, ako aj uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 CoE 31/2015 z 30. septembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
29. januára 2016 a poštou 2. februára 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája 2013, ako aj
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoE 31/2015
z 30. septembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. januára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 15/2009 z 21. júna
2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 141/2011 z 15. decembra 2011
bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu bývalých manželov, teda sťažovateľky a jej
bývalého manžela (ďalej len „povinný“). Súčasne bolo určené, že byt bude naďalej užívať
ako nájomníčka výlučne sťažovateľka. Povinnému bolo uložené byt vypratať v lehote 30
dní po zabezpečení mu zodpovedajúcej bytovej náhrady.
Sťažovateľka povinnému riadne zabezpečila bytovú náhradu, a to v zmysle § 5 ods. 4
zákona Slovenskej národnej rady č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich
s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o bytových náhradách“), podľa ktorého zabezpečením bytovej náhrady je predloženie
písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie,
o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.
Sťažovateľka bytovú náhradu zabezpečila tak, ako to predpokladá citované ustanovenie
zákona o bytových náhradách, a to predložením písomného vyhlásenia manželov
ako vlastníkov bytu na Hollého v o tom, že uzavrú s povinným
nájomnú zmluvu k predmetnému bytu.
Písomné vyhlásenie bolo povinnému zaslané listom z 29. februára 2012. Povinný si
však svoju povinnosť uloženú rozsudkom okresného súdu nesplnil a sporný byt nevypratal.
Odôvodnil to tým, že sa nespojil s majiteľmi bytu na Hollého , lebo ich tam nezastihol.
Táto argumentácia povinného je podľa sťažovateľky nepochopiteľná, keďže v písomnom
vyhlásení o poskytnutí bytovej náhrady je riadne uvedená adresa trvalého pobytu manželov
, teda .
Keďže povinný nesplnil, čo mu ukladali právoplatné rozsudky okresného súdu
a krajského súdu, sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie súdnym
exekútorom. Okresný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie
11. júna 2012 a tento vydal pod sp. zn. 28 Er 85/2012 upovedomenie o začatí exekúcie
zo 4. februára 2013.
Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal povinný námietky a uznesením
okresného súdu č. k. 28 Er 85/2012-38 z 29. mája 2013 bolo jeho námietkam v plnom
rozsahu vyhovené. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka nepreukázala zabezpečenie
bytovej náhrady, pretože predložené písomné vyhlásenie nepostačovalo na splnenie
podmienky zabezpečenia bytovej náhrady. Povinný upozornil sťažovateľku na nemožnosť
uzatvorenia zmluvy pre nečinnosť manželov , pričom sťažovateľka
nevyvinula potrebnú súčinnosť, a preto nemožnosť uzavrieť zmluvu nemohla ísť podľa
názoru okresného súdu na ťarchu práv povinného.
Sťažovateľka v podanom odvolaní zo 7. júna 2013 zdôraznila, že z vyhlásenia
jednoznačne vyplývalo, že manželia sa nezdržiavajú v byte na Hollého
v , pretože bývajú na Cintorínskej v . Povinnému nič nebránilo, aby
manželov na adrese trvalého pobytu vyhľadal a uzavrel s nimi zmluvu.
Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 31/2015-163 z 30. septembra 2015 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa konštatovania krajského súdu z vyhlásenia
manželov vyplýva, že sú ochotní poskytnúť povinnému podnájom bytu, nie
teda nájom bytu, ktorý požíva zvýšenú mieru ochrany, a to z viacerých pohľadov. Práva
podnájomníka a jeho ochrana naproti tomu nesiahajú tak ďaleko ako práva a ochrana
nájomcu bytu. Hoci podľa exekučného titulu mal povinný nárok na náhradný byt,
z vyhlásenia manželov vyplýva iba nárok na podnájom bytu, čo nezodpovedá
zákonu.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Krajský súd sa síce priklonil k tvrdeniam sťažovateľky o splnení podmienky
zabezpečenia bytovej náhrady, avšak vychádzal z toho, že manželia ako
vlastníci bytu ponúkajú uzavretie zmluvy o podnájme bytu, hoci povinný mal nárok na
uzavretie zmluvy o nájme bytu.
Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd absolútne nerešpektoval zásadu, podľa
ktorej každý právny úkon sa posudzuje nie podľa jeho označenia, ale podľa jeho obsahu,
ktorý treba zistiť prípadne aj s použitím stanovených interpretačných pravidiel. Podľa
sťažovateľky krajský súd svojvoľným vyhodnotením dôkazov nesprávne konštatoval, že
manželia ponúkli namiesto nájmu bytu iba podnájom bytu. V skutočnosti
nemohlo ísť o podnájom bytu, pretože manželia ako vlastníci zmluvu
o podnájme uzavrieť nemohli. Tú by totiž mohol uzavrieť iba nájomca bytu. Išlo iba
o nesprávne označenie vyhlásenia v znení „Písomné vyhlásenie o podnájme bytu“. Pre
občanov bez právneho vzdelania je bežné označovať nájom bytu pojmom „podnájom“,
k čomu došlo aj v danom prípade. V skutočnosti ak vlastníci prenechávajú byt do užívania
za odplatu, ide o nájom bytu, a to bez ohľadu na to, ako sa zmluvný vzťah označí.
Sťažovateľka je toho názoru, že formálne nesprávne označenie písomného vyhlásenia
nemohlo mať vplyv na posúdenie podstaty veci.
Podľa presvedčenia sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdne
konanie bez zbytočných prieťahov, resp. jej práva na súdne konanie v primeranej lehote
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to neprimeranou dĺžkou konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Er 85/2012. Okresný súd bol v konaní minimálne
20 mesiacov nečinný, a to v dôsledku oneskoreného predloženia odvolania sťažovateľky
krajskému súdu. Sťažovateľka sa 9. februára 2015 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu aj sťažovala na postup okresného súdu.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že vyčerpala všetky opravné prostriedky, pretože podľa
§ 237 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
v exekučnom konaní. Zdôrazňuje tiež, že jej sťažnosť je včas podaná, pretože uznesenie
krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 7. decembra 2015.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8CoE/31/2015-163 zo dňa 30. septembra 2015
a uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 28Er/5/2012-38 zo dňa 29. mája 2013 porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod spisovou značkou 28Er/85/2012 porušené
bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8CoE/31/2015-163 zo dňa 30. septembra
2015 a uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 28Er/85/20125-38 zo dňa 29. mája 2013 sa
zrušuje a vec sa Okresnému súdu Nitra vracia na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Nitre je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 12 000,- Eur (slovom dvanásťtisíc eur) na účet sťažovateľky.
5. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
303,16 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 28 Er 85/2012 z 29. mája 2013 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie
je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená v tomto rozsahu
právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľka právo podať odvolanie aj
využila.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 28 Er 85/2012 pre porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde
skončené 29. mája 2013 uznesením č. k 28 Er 85/2012-38. Pokiaľ z tvrdení sťažovateľky
vyplýva, že prieťahy v konaní vedenom okresným súdom spočívali v oneskorenom
predložení odvolania sťažovateľky krajskému súdu, treba konštatovať, že aj odvolacie
konanie pred krajským súdom bolo skončené 30. septembra 2015 uznesením č. k.
8 CoE 31/2015-163, ktoré bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručené podľa
obsahu sťažnosti 7. decembra 2015. Sťažovateľka sa napriek uvedeným skutočnostiam na
ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až podaním z 29. januára 2016, t. j. v čase, keď
porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka
konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala aj ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená jej právna neistota, jej sťažnosť bolo treba v tejto časti odmietnuť pre
zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 CoE 31/2015
z 30. septembra 2015 pre porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba
považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Jadrom argumentácie sťažovateľky je, že krajský súd nesprávne interpretoval obsah
písomného vyhlásenia manželov , keď vychádzal z použitého slovného
označenia, a nie zo skutočného obsahu vyhlásenia. Tým došlo k tomu, že exekúcia na
základe právoplatného rozsudku neprebehne, pretože potom, čo námietkam povinného proti
upovedomeniu o začatí exekúcie bolo v celom rozsahu vyhovené, bude nevyhnutné
exekučné konanie zastaviť.
Hoci z ustanovenia § 239 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že
proti uzneseniu krajského súdu podľa tohto ustanovenia nie je dovolanie prípustné,
neznamená to, že by dovolanie v prípadoch takéhoto druhu nebolo vôbec prípustné.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prichádzala do úvahy prípustnosť
dovolania na základe uvedeného zákonného ustanovenia.
Sťažovateľka vlastne tvrdí, že nesprávnym právnym posúdením obsahu vyhlásenia
manželov došlo k tomu, že exekúcia sledujúca realizáciu právoplatne
priznaných práv sťažovateľky neprebehne. Sťažovateľka teda tvrdí, že postupom
všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť ako oprávnenej konať v rámci exekučného
konania.
Ústavný súd navyše (nad rámec námietok uplatňovaných sťažovateľkou) poukazuje
na to, že uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za tzv. „prekvapivé rozhodnutie“,
keďže je založené na takom právnom posúdení, ktorým sa povinný nebránil a ktoré ani
okresný súd nepoužil. Prichádza teda do úvahy námietka, podľa ktorej krajský súd mal dať
najprv účastníkom konania možnosť posúdiť vec z hľadiska toho, aký je skutočný obsah
vyhlásenia manželov , a len potom vo veci rozhodnúť. I tento postup
krajského súdu naznačuje eventualitu odňatia možnosti účastníkovi konania konať pred
súdom.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016