Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 662/2015
PDF · 210.09 KB
No categories available
II. ÚS 662/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom,
Advokátska kancelária, Haškova 18, Nové Mesto nad Váhom, pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžo 15/2015 a jeho rozsudkom z 21. mája 2015 v súvislosti s námietkou
umožnenia účasti na miestnom zisťovaní a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 15/2015
p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s námietkou
umožniť mu zúčastniť sa miestneho zisťovania.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája
2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 662/2015-12 zo 6. októbra 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Sžo 15/2015 a jeho rozsudkom z 21. mája 2015 v súvislosti s námietkou
umožnenia účasti na miestnom zisťovaní.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní bez označenia
dátumu doručenom ústavnému súdu 10. decembra 2015 a najvyšší súd vo vyjadrení
z 5. novembra 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd
vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím obce V O (ďalej len „obec“) sp. zn.
18/2012-Mi, Ma/R zo 14. novembra 2012 bola dodatočne povolená stavba „Zmena
dokončenej stavby rodinného domu s. č. 164“ na pozemkoch parc. č. , a parc.
č. v k. ú. . Následným rozhodnutím odboru výstavby a bytovej politiky,
oddelenia štátnej stavebnej správy Obvodného úradu Trnava (ďalej len „obvodný úrad“)
sp. zn. ObU-TT-OVBP2-2013/00128/Pa z 18. januára 2013 bolo odvolanie sťažovateľa
zamietnuté a rozhodnutie obce bolo potvrdené.
Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S 15/2013-64
z 30. septembra 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia
obvodného úradu. Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 15/2015
z 21. mája 2015 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. júna 2015 bol rozsudok
krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom oboch správnych orgánov k jeho ukráteniu
na právach, a to z dvoch zásadných dôvodov.
Predovšetkým išlo o to, že 21. augusta 2012 uskutočnila obec miestne zisťovanie,
pričom sťažovateľovi nebol umožnený prístup k nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania.
Sťažovateľ totiž vystupoval v pozícii účastníka správneho konania ako vlastník susediacej
nehnuteľnosti a predmetom konania bola dodatočná legalizácia zmeny dokončenej stavby
rodinného domu. Neumožnením účasti sťažovateľa na miestnom zisťovaní sa mu odoprela
možnosť oboznámiť sa so skutočným stavom predmetnej nehnuteľnosti, ďalej možnosť
navrhnúť ďalšie dôkazy a klásť otázky, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie. Táto
skutočnosť je uvedená aj v zázname z ústneho konania a miestneho zisťovania
uskutočneného 21. augusta 2012.
Okrem toho považuje sťažovateľ za podstatné, že už vo svojom odvolaní
z 5. decembra 2012 podanom proti rozhodnutiu obce uviedol, že stavebník a starosta obce
sú v príbuzenskom pomere, a preto sťažovateľ má dôvodné podozrenie, že táto skutočnosť
mohla mať vplyv na priebeh konania a aj na rozhodnutie. Na spresnenie tohto
príbuzenského pomeru sťažovateľ uviedol, že otec stavebníka a manželka starostu obce sú
bratanec a sesternica.
Pokiaľ ide o námietku nemožnosti zúčastniť sa miestneho zisťovania v priebehu
konania, sťažovateľ namietal neumožnenie prístupu na nehnuteľnosť stavebníka. Najvyšší
súd bol toho názoru, že krajský súd sa s námietkou dostatočne vysporiadal, keď ju
nepovažoval za relevantnú, a uviedol, že okrem prístupu na pozemok stavebníka
sťažovateľovi boli umožnené všetky práva, ktoré mu ako účastníkovi stavebného konania
priznáva zákon. Podľa krajského súdu neumožnenie vstupu sťažovateľa na pozemok
stavebníka nie je takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Nemohla teda sťažovateľa ukrátiť na jeho právach.
V skutočnosti predpokladom správnosti a zákonnosti postupu stavebného úradu je, že
postupuje so všetkými účastníkmi konania a dá im možnosť riadne a včas uplatniť ich
procesné práva. V opačnom prípade účastníkovi konania odoberá prostriedky a možnosti
právnej ochrany predpokladané zákonom. Predpokladom pre riadne a včasné uplatnenie
procesných práv je aj riadne oboznámenie sa so skutočným stavom veci. Neumožnením
prístupu k nehnuteľnosti stavebníka bolo preto porušené základné právo sťažovateľa podľa
S námietkou existencie príbuzenského pomeru medzi otcom stavebníka a manželkou
starostu obce sa podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy dostatočne nezaoberali. Iba
konštatovali, že ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov upravujú len možnosť vylúčenia pracovníka správneho
orgánu, a nie vylúčenie štatutára, ktorý nie je pracovníkom, ale správnym orgánom, a že
starosta obce, ktorý je vecne príslušným správnym orgánom v stavebnom konaní, nemôže
byť vylúčený z prerokúvania a rozhodnutia vo veci, pretože nie je zamestnancom, ale ani
členom správneho orgánu, a neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci mohol
rozhodnúť. Sťažovateľ však vyslovil podozrenie, že práve príbuzenský vzťah viažuci sa
k starostovi obce ako vecne príslušnému správnemu orgánu k stavebníkovi viedol k vydaniu
pôvodne napadnutého rozhodnutia obce. Rozhodovaním starostu obce došlo podľa názoru
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva, pretože vo veci nerozhodoval nestranný
a nezávislý orgán.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č. k. 20S/15/2013 zo dňa 30.09.2014 porušené
bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, č. k. 20S/15/2015 zo dňa 30.09.2014 sa zrušuje
a vec sa Krajskému súdu v Trnave vracia na ďalšie konanie.“
Alternatívne žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo/15/2015 zo dňa 21.05.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 8Sžo15/2015 zo dňa 21.05.2015 sa zrušuje
a vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.“
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-76 z 5. novembra 2015
doručeného ústavnému súdu 16. novembra 2015 vyplýva, že subjektívny názor sťažovateľa
a jeho nespokojnosť s rozhodnutím nemôže znamenať porušenie označených práv.
Obsahom týchto práv totiž nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka konania. Najvyšší súd uviedol dostatočné dôvody, pre ktoré nepovažoval
skutočnosť, že sťažovateľovi nebol umožnený vstup na pozemok stavebníka, za relevantnú.
Výlučne z neumožnenia vstupu sťažovateľovi na pozemok stavebníka nemožno vyvodzovať
porušenie sťažovateľom označených práv. Sťažovateľovi bola daná možnosť (ktorú aj
náležite využil) uplatniť všetky procesné práva vyplývajúce zo zákona. Rovnako z vyjadrení
a námietok predložených sťažovateľom v priebehu konania je nepochybné, že skutkový stav
týkajúci sa dotknutej stavby mu bol dostatočne známy. Z ústavnej judikatúry súdov
rozhodujúcich v oblasti správneho súdnictva vyplýva, že rozhodnutie sa nezrušuje preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či
výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Je preto na mieste konštatovať, že sťažovateľom
označené práva nemohli byť postupom a rozsudkom najvyššieho súdu porušené a podaná
sťažnosť tak nie je dôvodná.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa bez označenia dátumu, ktorá bola
ústavnému súdu doručená 10. decembra 2015, vyplýva, že sťažovateľ sa nestotožňuje
s názorom najvyššieho súdu a v plnom rozsahu sa pridržiava sťažnosti. Je toho názoru, že
už v priebehu stavebného konania boli niekoľkokrát porušené príslušné právne predpisy,
ako aj ústavné práva sťažovateľa. Následne pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu krajským súdom a najvyšším súdom boli nesprávne právne posúdené
námietky sťažovateľa, a tým došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 662/2015-12 zo 6. októbra 2015,
vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľa
Okresnému úradu Trnava (právnemu nástupcovi obvodného úradu), ako aj stavebníkovi
( , ), keďže títo boli tiež účastníkmi konania vedeného
všeobecnými súdmi, aby sa aj oni mohli vyjadriť vo veci samej, lebo by mohli byť dotknutí
na svojich právach rozhodnutím ústavného súdu.
Okresný úrad Trnava prevzal výzvu ústavného súdu 21. decembra 2015, ale k veci sa
nevyjadril.
Z vyjadrenia stavebníka z 28. decembra 2015 doručeného ústavnému súdu 4. januára
2016 vyplýva, že sťažovateľovi neumožnil 21. augusta 2012 vstúpiť na jeho pozemok na
účely miestneho zisťovania. K tomuto rozhodnutiu ho viedlo viacero dôvodov. Svojím
rozhodnutím neporušil zákon a neodoprel sťažovateľovi jeho práva. Sťažovateľovi bol
dostatočne známy skutkový stav týkajúci sa stavby, o zmenu ktorej v konaní išlo.
Sťažovateľovi boli umožnené okrem prístupu na pozemok stavebníka všetky práva, ktoré
mu ako účastníkovi stavebného konania priznáva zákon. V priebehu celého konania aktívne
vystupoval, pravidelne študoval spis, až nadmieru sa písomne vyjadroval, predkladal rôzne
námietky, sťažnosti a odvolania. Zámerne zavádzal štátne orgány nepravdivými
vyjadreniami s úmyslom uškodiť stavebníkovi. Pracovníkom obce ako stavebného úradu
bol 21. augusta 2012 umožnený vstup na stavbu v súvislosti s miestnym zisťovaním.
Ohliadkou bolo zistené, že stavba nie je v rozpore so záujmami spoločnosti a jej
dodatočným povolením nebude ohrozené zdravie a životy vlastníkov nehnuteľností, ako aj
vlastníkov a užívateľov susedných nehnuteľností. Prítomnosť sťažovateľa na svojom
pozemku stavebník nestrpí, keďže susedské vzťahy sú hlboko rozvrátené. Sťažovateľ pri
miestnych konaniach týkajúcich sa iných vecí, ako i pri vytyčovaní majetkovo-právnej
hranice pozemkov sa vulgárne správal, urážal stavebníka a mal nemiestne pripomienky.
Je arogantný, sleduje všetku činnosť na dvore aj v záhrade stavebníka. Často ho slovne
napáda, vykrikuje po ňom, vypisuje rôzne odkazy, ktoré následne lepí na plot alebo ich
popod plot podsúva. Na hranicu pozemkov zámerne vysádza popínavé rastliny brečtanu,
ktoré sa upínajú už aj po nehnuteľnosti stavebníka a znehodnocujú ju. Sťažovateľ svojimi
činmi a zákernosťami znepríjemňuje život rodiny stavebníka, hoci ide o nekonfliktnú
rodinu.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája 2015 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 20 S 15/2013-64 z 30. septembra 2014. Podľa
názoru najvyššieho súdu pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa príbuzenského vzťahu
stavebníka a starostu obce, treba uviesť, že starosta obce, ktorý je vecne príslušným
správnym orgánom v stavebnom konaní, nemôže byť vylúčený z prerokúvania
a rozhodovania veci, pretože nie je zamestnancom, ale ani členom správneho orgánu
a neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatosti
mohol rozhodnúť (pozri aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 43/2008 z 18. marca
2009). Tento názor potvrdzuje aj právna doktrína zaoberajúca sa problematikou správneho
práva, podľa ktorej ak tvorí správny orgán jediná osoba, ktorá však nie je v pracovnom
pomere k tomuto orgánu (prípad starostu obce), tak na tieto prípady sa ustanovenia
o vylúčení zamestnanca správneho orgánu nevzťahujú (pozri Sobihard J. Správny poriadok.
Komentár. 6. vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2013, s. 47. ISBN 978-80-8078-600-7).
Námietku sťažovateľa, že mu nebol umožnený vstup na pozemok stavebníka počas
ústneho konania a miestneho zisťovania, čím mu malo byť odopreté právo oboznámiť sa
so skutočným stavom predmetnej nehnuteľnosti, nemožno považovať za relevantnú.
Sťažovateľovi boli umožnené okrem prístupu na pozemok stavebníka všetky práva, ktoré
mu ako účastníkovi stavebného konania priznáva zákon. Sťažovateľ počas celého priebehu
stavebného konania v konaní aktívne vystupoval, a to najmä podával námietky, odvolanie,
zúčastnil sa ústneho konania, kde mu bola daná na podpis zápisnica. Stavebný úrad však
nemá oprávnenie prikázať vlastníkom pozemku, aby strpeli prítomnosť sťažovateľa na ich
pozemku. Z vyjadrení a podaných námietok sťažovateľa v priebehu stavebného konania je
zrejmé, že sťažovateľovi bol dostatočne známy skutočný stav predmetnej stavby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľ považuje za porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru skutočnosť,
že mu nebola umožnená účasť na miestnom zisťovaní konanom 21. augusta 2012, čím sa
mu odoprela možnosť oboznámiť sa so skutočným stavom nehnuteľnosti, navrhnúť ďalšie
dôkazy a klásť otázky, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie.
Najvyšší súd je toho názoru, že výlučne z neumožnenia vstupu sťažovateľovi na
pozemok stavebníka nemožno vyvodzovať porušenie označených práv, pretože sťažovateľ
uplatnil všetky procesné práva vyplývajúce zo zákona a skutkový stav týkajúci sa stavby mu
bol dostatočne známy.
Stavebník je rovnakého názoru ako najvyšší súd a zároveň nepopiera, že
sťažovateľovi neumožnil vstup na pozemok v súvislosti s miestnym zisťovaním, a to pre
konflikty so sťažovateľom a pre jeho nevhodné správanie.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že medzi účastníkmi
konania je nesporné, že sťažovateľ sa nemohol zúčastniť miestneho zisťovania konaného
21. augusta 2012, pretože stavebník ako vlastník pozemku mu neumožnil vstup na
pozemok. Ako sporné sa medzi účastníkmi konania javí právne posúdenie tejto nespornej
skutočnosti, resp. jej dopad na tvrdené porušenie označených práv sťažovateľa.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa § 140 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov ak nie je výslovne ustanovené inak,
vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 4 ods. 2 správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké
procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka
konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti
konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania.
Podľa § 43 ods. 1 písm. a) správneho poriadku správny orgán môže pred skončením
konania v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre zabezpečenie jeho účelu uložiť účastníkom,
aby niečo vykonali, niečoho sa zdržali alebo niečo strpeli.
Podľa § 45 ods. 1 správneho poriadku tomu, kto sťažuje postup konania, najmä tým,
že sa bez závažných dôvodov nedostaví na výzvu na správny orgán, ruší napriek
predchádzajúcemu napomenutiu poriadok, bezdôvodne odmieta svedeckú výpoveď,
predloženie listiny alebo vykonanie ohliadky, môže správny orgán uložiť poriadkovú
pokutu do 165 eur, a to aj opakovane.
Sťažovateľ bol ako vlastník susediacej nehnuteľnosti účastníkom stavebného konania
začatého na návrh stavebníka, ktorý sa domáhal povolenia zmeny dokončenej stavby svojho
rodinného domu. Vzhľadom na citované ustanovenie § 4 ods. 2 správneho poriadku, ale
predovšetkým vychádzajúc z čl. 47 ods. 3 ústavy, mal preto sťažovateľ v prebiehajúcom
konaní rovnaké procesné práva a povinnosti ako stavebník. Napriek tomu, hoci bol
o termíne miestneho zisťovania upovedomený a chcel sa ho zúčastniť, nemohol tak urobiť,
pretože stavebník ako vlastník pozemku mu nedovolil na pozemok vstúpiť.
Konajúca obec ako stavebný úrad miestne zisťovanie vykonala bez toho, aby sa
pokúsila zákonnými prostriedkami dosiahnuť účasť sťažovateľa ako účastníka konania pri
tomto procesnom úkone. Nedošlo teda k vydaniu rozhodnutia, ktorým by sa stavebníkovi
uložila povinnosť strpieť vstup sťažovateľa na jeho pozemok na účely vykonania miestneho
zisťovania [§ 43 ods. 1 písm. a) správneho poriadku], ale ani k uloženiu poriadkovej pokuty
stavebníkovi za sťažovanie postupu konania (§ 45 ods. 1 správneho poriadku). Konajúca
obec teda nepodnikla vôbec nič na presadenie práva sťažovateľa zúčastniť sa miestneho
zisťovania, ale len pasívne akceptovala stav nerovnosti sťažovateľa v jeho účastníckych
právach, ktorý vznikol v dôsledku postoja stavebníka.
Podľa názoru ústavného súdu preto došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní medzi
účastníkmi konania ako jedného zo základných princípov spravodlivého procesu.
Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu (Neumeister
c. Rakúsko). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo,
aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju
záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej
strane (Szwabovicz c. Švédsko).
Vychádzajúc z toho, že konajúca obec napriek námietkam sťažovateľa nepodnikla
žiadne zákonné kroky na ochranu jeho procesných práv, nemožno dospieť ani k záveru (ako
to naznačuje najvyšší súd a stavebník), že v danom prípade táto nerovnosť v postavení
účastníkov nediskvalifikovala celý proces ako proces spravodlivý. Nie je totiž možné
pripustiť, aby skrátenie práv účastníka konania spôsobené druhým účastníkom konania bolo
v konečnom dôsledku vyhodnotené v prospech toho účastníka konania, ktorý uplatnenie
práv druhého účastníka konania znemožnil.
Treba tiež dodať, že uvedené pochybenie obce nebolo napravené v odvolacom
konaní, ale ani v rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd zaujal dokonca stanovisko, podľa
ktorého stavebný úrad nemá oprávnenie prikázať vlastníkovi pozemku, aby strpel
prítomnosť sťažovateľa na svojom pozemku.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžo 15/2015 z 21. mája 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Najvyšší súd bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016