Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 227/2016
PDF · 197.04 KB
No categories available
II. ÚS 227/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou,
Družstevná 1, Nacina Ves, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou,
Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 CbR 14/2008 a jeho uznesením z 22. mája
2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob 180/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným
Vranov nad Topľou o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením
obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 CbR 14/2008 a jeho uznesením z 22.
mája 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 180/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„1/ Sťažovateľ sa návrhom zo dňa 04. 02. 2008 domáhal na Okresnom súde
Bratislava I. vydania poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti
..
2/ Okresný súd Bratislava I dňa 30. 03. 2009 vydal Uznesenie sp. zn.
36 CbR/14/2008, ktorým návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel a poveril sťažovateľa
zvolať v lehote 40 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia mimoriadne valné
zhromaždenie spoločnosti
3/ Sťažovateľ svoje právo na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia
spoločnosti využil a zvolal mimoriadne valné zhromaždenie
spoločnosti na deň 29. apríla 2009.
4/ Dňa 29. apríla 2009 sa v súlade s Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa
30. 03. 2009 sp. zn. 36 CbR 14/2008 uskutočnilo mimoriadne valné zhromaždenie
spoločnosti
5/ Dňa 20. mája 2009 Najvyšší súd SR vydal Uznesenie sp. zn. 6 MObdo 3/2009,
ktorým zrušil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 03. 2009, sp. zn.
36 CbR 14/2008 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
6/ Sťažovateľ návrhom zo dňa 20. 02. 2013 doručil dňa 26. 02. 2013 Okresnému
súdu Bratislava I späťvzatie návrhu na začatie konania.
2
7/ Okresný súd Bratislava I Uznesením zo dňa 22. 05. 2013, sp. zn. 36 CbR 14/2008
rozhodol, že konanie nezastavuje.
8/ Sťažovateľ proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 05. 2013,
sp. zn. 36 CbR 14/2008 podal v zákonnej lehote odvolanie.
9/ Krajský súd v Bratislave Uznesením zo dňa 28. 11. 2013, sp. zn. 2 Cob/180/2013-
315 Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 zo dňa 22. 05. 2013
potvrdil.
10/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob/180/2013-315 zo dňa
28. 11. 2013 bolo sťažovateľovi doručené 09. 01. 2014.“
Proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 CbR 14/2008 a jeho
uzneseniu z 22. mája 2013 a postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob 180/2013 a jeho uzneseniu z 28. novembra 2013 podala sťažovateľka podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv
podľa ústavy a dohovoru uvádza, že „[p]rávne závery Okresného súdu Bratislava I v konaní
sp. zn. 36 CbR 14/2008 a rovnako právne závery Krajského súdu v Bratislave v konaní
sp. zn. 2 Cob 180/2013 sú nezlučiteľné s Ústavou a Dohovorom nakoľko:... Okresný súd
Bratislava I sa v odôvodnení ani slovom nezmienil o dôvodoch sťažovateľa, pre ktoré
sťažovateľ podal návrh na zastavenie konania. Okresný súd Bratislava I sa vôbec
nezaoberal tou skutočnosťou tvrdenou v návrhu sťažovateľom, že sťažovateľ svoje právo na
zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti
zrealizoval ešte v roku 2009... a sťažovateľ už nemal záujem zvolávať ďalšie MVZ
spoločnosti na základe rozhodnutia súdu...
Okresný súd Bratislava I sa v odôvodnení uznesenia zo dňa 22. 05. 2013 sp. zn.
36 CbR 14/2008 rovnako vôbec nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa v návrhu na
zastavenie konania, že sa nevyžaduje súhlas inej osoby, keďže sa jedná o nesporové
konanie...
Krajský súd v Bratislave neodstránil nedostatky odôvodnenia uznesenia Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008, ale len sa snažil stručne doplniť chýbajúce
odôvodnenie napadnutého Uznesenia Okresného súdu Bratislava I.“.
V závere svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že „Uznesenie
Okresného súdu Bratislava I je absolútne nedostatočne odôvodnené, keď sa Okresný súd
Bratislava I bez ďalšieho len obmedzil na konštatovanie, že dôvody odporcu, pre ktoré
nesúhlasí so späťvzatím návrhu sú vážne na to, aby súd konanie nezastavil a je preto
nepreskúmateľné. Rovnako aj odôvodnenie Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 Cob/180/2013 zo dňa 28. 11. 2013 je nedostatočne odôvodnené, nie sú vyvrátené tvrdenia
sťažovateľa a právny názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v odôvodnení je zjavne
v rozpore so zákonom.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1/ Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 36 CbR 14/2008 a Krajský
súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 2 Cob/180/2013 porušili základné právo
spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou...
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2/ Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 05. 2013 sp. zn.
36 CbR 14/2008 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 11. 2013 sp. zn.
2 Cob/180/2013 a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie
konanie.
3/ Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad
Topľou... priznáva náhradu trov konania...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
4
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 CbR 14/2008 a jeho uznesením z 22. mája 2013
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného
súdu a jeho uzneseniu riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu
6
jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 180/2013 a jeho uznesením
z 28. novembra 2013
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýka
nedostatočnú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, pretože „nie sú vyvrátené [jej]
tvrdenia... a právny názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v odôvodnení je zjavne
v rozpore so zákonom“.
Krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
36 CbR 14/2008 z 22. mája 2013, odôvodňuje takto:
«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.
Podľa ust. § 96 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je
návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Podľa ust. § 96 ods. 2 O. s. p. súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím
návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia
pokračuje v konaní.
Podľa ust. § 96 ods. 2 O. s. p. nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný,
ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie
návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatia návrhu.
Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály
dispozičných oprávnení navrhovateľa ako účastníka konania, ktorý má právo procesnými
úkonmi, ktoré sú prejavom jeho vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa navrhovateľa
dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však
limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením
konania a existenciu vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné
bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov v konaní nesie odporca.
Keďže zákon pojem vážne dôvody nerieši, treba vychádzať z toho, že posudzovanie
vážností dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie
sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní záväznosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé
skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné
dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi
účastníkmi konania a dopad na postavenie účastníkov, najmä odporcu, s prihliadnutím
na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru
o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať
podľa § 96 ods. 2 O. s. p.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nezastavil konanie, keď dôvody nesúhlasu
odporcu a vedľajšieho účastníka so späťvzatím návrhu považoval za vážne, a to s poukazom
na aktuálnu fázu konania, ktorá by pri zastavení konania umožnila navrhovateľovi procesnú
manipuláciu a nehospodárnosť v súdnych konaniach.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu,
pre ktoré konanie nezastavil.
Z obsahu spisu je nepochybné, že predmetné konanie je súčasťou komplexu viacerých
konaní iniciovaných navrhovateľom voči odporcovi, preto pre odporcu je rozhodnutie
v merite veci dôležité. O to viac, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím č. k.
5 M Obdo/1/2011 zo dňa 30. 06. 2011, zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.
36 CbR/14/2008-224, SA 507/B zo dňa 30. 03. 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v ktorom je prvostupňový súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.
Odvolací súd preto považuje dôvod odvolania navrhovateľa o „skonzumovaní“ jeho
práva za právne irelevantný. K dôvodu odvolania, že sa jedná o nesporové konanie, keď sa
nevyžaduje súhlas odporcu so späťvzatím návrhu, odvolací súd uvádza, že ani tento dôvod
nie je opodstatnený.
V konaní o vydanie poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie súdom
v zmysle § 181 Obch. zák. majú účastníci konania procesné postavenie navrhovateľa
8
a odporcu, t. j. postavenie účastníkov sporového konania v zmysle § 90 O. s. p. Súd prvého
stupňa preto postupoval správne, keď späťvzatie návrhu doručil na vyjadrenie odporcovi
a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu.
Dôvodná nie je ani námietka odvolateľa, že nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu
nie je účinný, pretože k späťvzatiu došlo pred pojednávaním (po vrátení veci
prvostupňovému súdu). V predmetnej veci začalo konanie dňa 06. 02. 2008 a vo veci sa
uskutočnilo ešte pred späťvzatím návrhu viacero pojednávaní. Aj po zrušení uznesenia
prvostupňového súdu a vrátení veci na ďalšie konanie sa jedná stále o to isté konanie, ktoré
začalo podaním návrhu na súd.
Vzhľadom k okolnostiam prípadu odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa
rozhodol vecne správne, keď konanie nezatavil. Z dôvodov vyššie uvedených preto
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.»
V súvislosti so sťažovateľkou formulovanými námietkami ústavný súd považuje
za rozhodujúce, že sťažovateľka opomenula náležitým spôsobom ozrejmiť vzťah
medzi účinkom uznesenia o nezastavení konania vedenom okresným súdom pod sp. zn.
36 CbR 14/2008 na základe späťvzatia jej návrhu a porušením ňou označených práv,
a to zvlášť v situácii, keď súčasťou jej argumentácie pred všeobecnými súdmi bolo tvrdenie
o „skonzumovaní“ jej práva na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej
spoločnosti , zvolania ktorého sa v označenom konaní pôvodne
domáhala. Sťažovateľka tak pre absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie
nepreukázala príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a ňou označenými právami, pretože aj prípadný záver
o ústavnoprávne relevantných nedostatkoch odôvodnenia uznesenia krajského súdu
by v okolnostiach danej veci nedosahoval intenzitu porušenia sťažovateľkou označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016
10