Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 236/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, ,

, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1, 2 a 4

a a práv podľa a 2 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline

vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom z 3. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2, , 2 a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej

prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.

1 Kn 308/14/5500 a jej prípisom z 3. februára 2015 (ďalej aj „prípis krajskej prokuratúry“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„KR PZ v Žiline som dvoma žiadosťami podľa požiadal

o poskytnutie mi fotokópie spisov v ktorých som bol ako účastníkom trestného konania

v postavení obvinený a poškodený. Spolu sa jednalo o deväť vyšetrovacích spisov...

Prvú vybavili dvaja policajti, jeden mi vyhovel a teda fotokópiu poskytol a druhý

odmietol, lebo spisy sú vedené v listinnej forme...

Druhú vybavovalo KR PZ v Žiline, ktoré mi oznámilo, že mi ich neposkytne z dôvodu,

že už nevystupujem v procesnom postavení obvineného, preto už podľa nich nemám právo

využiť ...

Voči postupom som podal opravné prostriedky a to sťažnosť a podnet pod tou

istou argumentáciou... [k]toré boli vybavené listom okresnej prokuratúry Žilina

č. -9 zo dňa 6. 11. 2014 z ktorého je zrejme, že:

Postup policajta keď mi odmietol vyhotoviť ich fotokópie v elektronickej podobe na

CD nosiči, lebo ich má v listinnej, považuje za správny.

Postup KR PZ v Žiline keď mi ich neposkytol preto lebo podľa neho nemám právo

využiť , nebol správny. Aj napriek tomu mi neboli poskytnuté ani tieto

ktoré sa nachádzajú u prokuratúry lebo som ich žiadal v elektronickej podobe.

... Poznamenávam ústavnému súdu SR, že keď uvedené policajné riaditeľstvo

mi s tohto istého dôvodu neposkytlo rovnopis spisu trestnej veci pre ktorú som odsúdený,

tak to krajská prokuratúra Žilina nepovažovala za nesprávne. To len preukazuje moje

argumenty uplatnené v ústavnej sťažnosti o zatajovaní dôkazov...

Voči neposkytnutiu žiadaných fotokópií nebol účinný ani podnet podľa § 31 ods. 1

z. č. z. a preto som uplatnil opakovaný podnet...

Listom krajskej prokuratúry mi bolo oznámené, že ho odkladá ako nedôvodný, lebo

stanovisko OP Žilina bolo precízne a komplexné.“

2

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru

sťažovateľ uvádza:

«V trestnom konaní mi prístup k dôkazom obsiahnutých vo vyšetrovacom spise

ako osobe v postavení obvinenej alebo poškodenej zaručuje ustanovenie § 69 ods. 1

z. č. 301/2005...

Predmetné ustanovenie vôbec neupravuje o akú formu kópií sa jedná, či listinnú

alebo elektronickú. No to v žiadnom prípade nemožno vykladať tak ako to definovala

prokuratúra v konaní o prvom a opakovanom podnete, že iba zákon o slobodnom prístupe

k informáciám mi umožňuje zvoliť formu ich sprístupnenia, ale nie ust. , preto

s toho nevyplýva povinnosť ich v inej ak v listinnej forme poskytnúť. Takýto výklad

by spôsobil bránenie v účinnom uplatnení uvedeného práva nie len nemajetným osobám,

ale aj vtedy keď by majetný žiadali o poskytnutie dôkazov ktoré v listinnej forme nie sú ako

napr. zvukové, či obrazovo zvukové záznamy, ktoré sa uchovávajú iba na CD/DVD

nosičoch.

Prezentovaný výklad je reštriktívny a diskriminačný lebo umožňuje uplatniť toto

právo iba majetným, ktorý nemajú problém uhradiť desiatky, či stovky eur za kópie

a umožňoval by pri uplatnení ho ľubovôľu, čoho dôkazom je tvrdenie na konanie policajta

ktorými ich na CD/DVD poskytol, že „tak urobiť mohol, ale nemusel“...

V danej veci bolo povinnosťou porušovateľa rešpektovať základné práva

na informácie, súdnu ochranu a ochranu proti diskriminácií a vyvážiť tak svoj postup

spôsobom ich neporušenia, čo bolo možné iba tým, že mi ich v žiadanej forme poskytne.»

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 26 ods. 1, ods. 2,

ods. 4, SR a , ods. 2, dohovoru, postupom krajskej

prokuratúry Žilina v konaní č. 1 KN 308/14/5500-9 a jej listom zo dňa 3. 2. 2015, ktorým

môj opakovaný podnet odložila ako nedôvodný, porušené boli.

2. súd SR list porušovateľa zo dňa 3. 2. 2015 č. k. -9

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 200 eur..., ktoré je mu povinný zaplatiť porušovateľ do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Porušovateľ je povinný uhradiť kancelárii ÚS SR trovy konania.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

4

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

K namietanému prípisu krajskej prokuratúry ústavný súd zdôrazňuje, že v zásade nie

je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie

je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak

súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry

jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. ,

, ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

6

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti

aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,

na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu

povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa o odmietnutí

mu vyhotovenia obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu vedeného v jeho

trestnej veci, a to na elektronickom nosiči informácie, čím boli porušené ním označené

práva podľa a dohovoru.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný postup krajskej prokuratúry a jej prípis z 3. februára

2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa za ústavne udržateľný a akceptovateľný

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Prokurátor krajskej prokuratúry v namietanom prípise o vybavení opakovaného

podnetu sťažovateľa uvádza, že z vyžiadaných spisových podkladov „po... [ich]

preskúmaní... nezistil dôvod na prijatie opatrenia na nápravu“, pričom ďalej konštatuje,

že „namietané stanovisko okresnej prokuratúry... vyhodnotil ako precízne a komplexne

do tej miery, že nenechalo žiadny priestor na doplnenie, či akékoľvek pochybnosti

o správnosti a erudovanosti posúdenia právneho stavu a najmä pozície... žiadateľa o kópie

spisov v elektronickej podobe“.

Z odôvodnenia prípisu krajskej prokuratúry ďalej vyplýva, že «

(oproti Zákonu o slobodnom prístupe k informáciám) nepriznáva oprávneným osobám

právo žiadať kópiu spisu, či jeho častí v elektronickej podobe a naproti tomu nestojí potom

povinnosť na takýto postup zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Pri... postupe

vyhotovovania „normálnych“ kópií... bol (sťažovateľovi, pozn.) poskytnutý priestor na ich

riadne špecifikovanie a zároveň správne podmienené ich poskytnutie úhradou

predpokladaných nákladov.».

Na základe už uvedeného krajská prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa

odložila ako nedôvodný.

Z citovaných častí prípisu krajskej prokuratúry vyplýva, že krajská prokuratúra

reagovala na opakovaný podnet sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom, a teda nič

nesignalizuje, že si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona o prokuratúre

a , pričom vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným

prípisom, ktorý spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Krajská

prokuratúra reagovala primeraným spôsobom aj na námietky sťažovateľa a skutočnosť,

že právne závery krajskej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom

na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho opakovaného podnetu. Ústavný

súd konštatuje, že postupom krajskej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre

8

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním

opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v namietanom

prípise krajskej prokuratúry nie sú arbitrárne, a je nutné ich považovať za výraz

autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený

v tomto prípade zasahovať.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že z postupu orgánov verejnej moci

v sťažovateľovej veci je zrejmé, že sťažovateľ v dôsledku ich postupu nebol vylúčený

z možnosti získať ním požadované informácie, skutočnosť, že sťažovateľovi neboli

poskytnuté na elektronickom nosiči informácie, sama osebe zároveň nedosahuje intenzitu

porušenia ním označených práv.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom

na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania

už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd

rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho

zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016