Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 248/2016
PDF · 149.98 KB
No categories available
II. ÚS 248/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Tos 61/2015 z 18. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“; v čase
podania sťažnosti Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, pozn.), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tos 61/2015 z 18. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bola podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá jeho sťažnosť proti zamietnutiu jeho návrhu
na obnovu konania.
2. Sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody pre prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia, pretože nenastúpil výkon trestu odňatia slobody, ktorý mal nastúpiť z dôvodu,
že sa už skôr neosvedčil počas podmienečného trestu. Počas výkonu trestu, vzápätí po jeho
nástupe, navrhol obnovu konania, pretože sa domnieval, že on nespáchal trestný čin
úmyselne, pretože ho síce neskôr, ale dobrovoľne nastúpil, pričom vypočutie jeho družky
a službukonajúceho policajta by viedlo k tomuto zisteniu a revízii jeho veci. Podstatou
sťažnosti je tak sťažovateľovo tvrdenie, že bola porušená jeho osobná sloboda a právo na
súdnu ochranu tým, že krajský súd nezohľadnením, neakceptovaním podľa neho nových
skutočností neústavne zasiahol do označených práv. V čase rozhodovania o sťažnosti už
sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody.
3. Sťažovateľ vzápätí po nástupe na výkon trestu 18. decembra 2014 podal žiadosť
o povolenie obnovy konania. Argumentoval svojou nevinou svedkami, ktorí mali dokázať,
že nemal v úmysle vyhnúť sa výkonu trestu odňatia slobody, a dobrovoľným nástupom na
výkon trestu. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Nt
2/15 jeho návrh zamietol s tým, že nesplnil zákonné podmienky a doplnil, že v pôvodnom
konaní nevyužil opravné prostriedky.
4. Podľa sťažovateľa okresný súd nebral do úvahy jeho rodinné dôvody
a dobrovoľnosť nástupu. Sťažovateľ uznáva, že neinformoval okresný súd o svojich
rodinných problémoch, ale nemal to „v hlave“, pretože zaobstarával ubytovanie pre družku
a dcéru, a keď sa mu to podarilo, riadne výkon trestu nastúpil. Z týchto dôvodov považuje
trest za neprimeraný, vysoký a prísny. Sťažovateľ opakovane prízvukuje v sťažnosti
uvedené argumenty. Krajský súd si osvojil závery okresného súdu a sťažnosť zamietol, čím
mal porušiť označené práva sťažovateľa. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd
napadnutým uznesením porušil zásady spravodlivého procesu, pretože nezohľadnil všetky
zadovážené i navrhované dôkazy, ktoré vyvracajú úmysel, ktorý je znakom skutkovej
podstaty.
5. Ústavná sťažnosť spĺňa predpísané náležitosti, pričom sťažovateľ požiadal
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na to, že v čase
podania sťažnosti bol vo výkone trestu. Sťažnosť je prípustná, pretože trestné dovolanie
proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti zamietnutiu návrhu na obnovu
konania, nie je prípustné.
6. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4Tos/61/2015 z 18. júna 2015 porušil
základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4Tos/61/2015 z 18. júna 2015 porušil
základné práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tos/61/2015 z 18. júna 2015 sa
zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy(...) môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podstatou sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že napadnutým uznesením bola
porušená jeho osobná sloboda a právo na súdnu ochranu tým, že krajský súd
nezohľadnením, neakceptovaním podľa neho nových skutočností, ktoré mali znamenať jeho
nevinu, neústavne zasiahol do označených práv.
9. Ústavný súd veľmi citlivo vníma zásahy do osobnej slobody, čo sa prejavuje
hlavne pri väzobnej judikatúre. Aj keď ide v predmetnej veci o obnovu konania, trestná vec
vždy vyžaduje starostlivé preskúmanie.
10. Zo štrasburského pohľadu však nie je obnova konania v zásade krytá zárukami
čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, a to ani v jeho trestnej časti (porov.
Vebiu proti Českej republike, rozhodnutie z 26.7.2003 č. 46168/99; Kulnev proti Rusku,
rozhodnutie z 18.3.2010 č. 7169/04, oddiel 1). Podľa ústavy sa ochrana osobnej slobody
a právo na súdnu ochranu na konanie o obnove konania vzťahujú, ale štrasburský prístup
naznačuje špecifickosť tohto konania – konania o tom, či otvoriť pôvodné konanie.
Porušenie osobnej slobody by mohlo byť vyvolané naozaj len špecificko-závažným
porušením trestných predpisov.
11. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu a konštatuje, že je ústavne udržateľné a korektné.
12. Sťažovateľ nenapadá rýdzo procesné komponenty konania, prítomnosť na konaní
či rozsah odôvodnenia. Sťažovateľ vlastne namieta nepovolenie konania samotné,
nezohľadnenie podľa neho dôvodne oneskoreného dobrovoľného nástupu na výkon trestu.
Krajský súd riadne a vecne správne vysvetlil, že dôkazy, ktoré považuje sťažovateľ za nové,
boli zohľadnené v pôvodnom konaní. Na tomto mieste sa žiada uviesť citát z napadnutého
uznesenia krajského súdu: „V návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol doručený
súdu prvého stupňa dňa 08.01.2015 odsúdený neuviedol žiadne nové dôkazy alebo
skutočnosti, z ktorých by sa dalo vyvodiť dôvodné podozrenie, že predchádzajúce
rozhodnutie súdu trpí závažnými skutkovými omylmi, pričom odsúdený len polemizoval
s tým, či bola alebo nebola naplnená subjektívna stránka pri prečine marenia výkonu
úradného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažnostný súd konštatuje, že odsúdený v návrhu na
povolenie obnovy konania (a napokon aj v podanej sťažnosti) v podstate len opakuje svoje
obhajobné tvrdenia, ktoré uvádzal už v pôvodnom konaní v prípravnom konaní (napríklad
v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, či vo svojom výsluchu), teda obhajobná
argumentácia odsúdeného bola už známa v pôvodnom konaní a poznal ju aj súd, ktorý na
podklade výsledkov prípravného konania vydal vo veci trestný rozkaz. V písomnom podaní
odsúdeného, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 26.02.2015 odsúdený navrhol
vypočuť svoju družku, pričom jeho výpoveď ako aj výpoveď družky by mohla potvrdiť aj
jeho matka a písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 04.03.2015 navrhol
vypočuť aj príslušníka PZ, ktorý mal službu na vrátnici v deň, keď nastúpil výkon trestu
odňatia slobody. Na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa odsúdený uviedol, že nechce
k návrhu nič dodať, len to čo písal o družke, že by to dosvedčila. Ak teda odsúdený navrhuje
vypočuť ako svedkyňu svoju družku , tak sťažnostný súd pripomína, že
táto svedkyňa vypovedala aj v pôvodnom konaní v rámci prípravného konania, pričom
potvrdzovala výpoveď odsúdeného. Aj tento dôkaz (obsah výpovede družky odsúdeného) bol
teda súdu známy v pôvodnom konaní a preto nejde o nový dôkaz, ktorý by súd v pôvodnom
konaní nepoznal. Menovaná svedkyňa už pritom v pôvodnom konaní uvádzala vo svojej
výpovedi, že matka odsúdeného im povedala, že môžu u nej ostať a hneď na druhý deň
odsúdený išiel na políciu. Súd v pôvodnej trestnej veci teda disponoval aj informáciou, že
súčasťou obhajobných tvrdení odsúdeného je aj konanie matky odsúdeného. Ani v tomto
smere teda nejde o novú informáciu, či návrh nového dôkazu, ktorý by nebol známy
v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o návrh vypočuť príslušníka PZ, ktorý mal službu v čase,
keď odsúdený nastúpil výkon trestu, tak tento návrh považuje sťažnostný súd za
bezpredmetný, nakoľko príslušník PZ zjavne nedisponuje žiadnymi informáciami o tom,
z akého dôvodu odsúdený riadne nenastúpil nariadený výkon trestu odňatia slobody, t. j.
nemá informácie o skutku, zo spáchania ktorého bol odsúdený , právoplatne
uznaný vinným. Na tomto mieste sťažnostný súd opätovne zdôrazňuje, že inštitút obnovy
konania neslúži na opakovanie dokazovania, ktoré bolo vykonané v pôvodnom konaní, či na
prehodnocovanie rozhodnutia súdu vydaného v pôvodnom konaní v tom smere, či sa
dostatočným spôsobom vysporiadal s obhajobou obvineného v ktorej namietal, že z jeho
strany nešlo o úmyselné zavinenie.“
13. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie pomerne lakonicky. Krajský súd však
rozsiahlo vysvetľuje povahu konania o povolení obnovy a aplikujúc tieto všeobecné
východiská, preveril spis z pôvodného konania, ktorý už obsahoval dôkazy, ktoré
sťažovateľ považuje za nové, a vecne správne rozhodol.
14. Ústavný súd k tomu dopĺňa, že podstatou veci, ktorá pre sťažovateľa nemusela
byť zrejmá kvôli právnemu jazyku súdnych rozhodnutí, je skutočnosť, že si zamieňa (i) na
jednej strane právno-teoretické poňatie úmyslu (ako druhu zavinenia), ktorý bol v jeho
prípade naplnený tým, že sťažovateľ mal vedomosť, že má nastúpiť výkon trestu a tento
včas vedome, resp. so znalosťou tejto skutočnosti, nenastúpil, s (ii) na druhej strane
takpovediac emočným poňatím spočívajúcim v tom, že sťažovateľ mal pre nenastúpenie
trestu dôvody, ktoré by ho mali z nenastúpenia ospravedlniť. Sťažovateľ však vedel, že má
trest nastúpiť, a tiež vedel, že v prípade nenastúpenia bude nasledovať sankcia, a napriek
tomu tak neurobil – v tom spočíva jeho úmysel z hľadiska trestného práva. Skutočnosť, že
pre nenastúpenie mal sťažovateľ osobné dôvody, ako aj skutočnosť, že po ich vyriešení trest
nastúpil dobrovoľne, sú z hľadiska úmyselného zavinenia nepodstatné (irelevantné).
Sťažovateľa preto zaráža napätie medzi požiadavkou úmyselnosti a jeho dobrovoľným
nástupom a chcel vlastne reinterpretovať pôvodné dôkazy v tomto zmysle.
15. Pretože rozhodnutie krajského súdu je podľa prieskumu ústavného súdu už
v režime konania o prijatí ústavne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného
postupu vrátane ustanovovania právneho zástupcu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016