Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 248/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“; v čase

podania sťažnosti Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, pozn.), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bola podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietnutá jeho sťažnosť proti zamietnutiu jeho návrhu

na obnovu konania.

2. Sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody pre prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia, pretože nenastúpil výkon trestu odňatia slobody, ktorý mal nastúpiť z dôvodu,

že sa už skôr neosvedčil počas podmienečného trestu. Počas výkonu trestu, vzápätí po jeho

nástupe, navrhol obnovu konania, pretože sa domnieval, že on nespáchal trestný čin

úmyselne, pretože ho síce neskôr, ale dobrovoľne nastúpil, pričom vypočutie jeho družky

a službukonajúceho policajta by viedlo k tomuto zisteniu a revízii jeho veci. Podstatou

sťažnosti je tak sťažovateľovo tvrdenie, že bola porušená jeho osobná sloboda a právo na

súdnu ochranu tým, že krajský súd nezohľadnením, neakceptovaním podľa neho nových

skutočností neústavne zasiahol do označených práv. V čase rozhodovania o sťažnosti už

sťažovateľ vykonal trest odňatia slobody.

3. Sťažovateľ vzápätí po nástupe na výkon trestu 18. decembra 2014 podal žiadosť

o povolenie obnovy konania. Argumentoval svojou nevinou svedkami, ktorí mali dokázať,

že nemal v úmysle vyhnúť sa výkonu trestu odňatia slobody, a dobrovoľným nástupom na

výkon trestu. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Nt

2/15 jeho návrh zamietol s tým, že nesplnil zákonné podmienky a doplnil, že v pôvodnom

konaní nevyužil opravné prostriedky.

4. Podľa sťažovateľa okresný súd nebral do úvahy jeho rodinné dôvody

a dobrovoľnosť nástupu. Sťažovateľ uznáva, že neinformoval okresný súd o svojich

rodinných problémoch, ale nemal to „v hlave“, pretože zaobstarával ubytovanie pre družku

a dcéru, a keď sa mu to podarilo, riadne výkon trestu nastúpil. Z týchto dôvodov považuje

trest za neprimeraný, vysoký a prísny. Sťažovateľ opakovane prízvukuje v sťažnosti

uvedené argumenty. Krajský súd si osvojil závery okresného súdu a sťažnosť zamietol, čím

mal porušiť označené práva sťažovateľa. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd

napadnutým uznesením porušil zásady spravodlivého procesu, pretože nezohľadnil všetky

zadovážené i navrhované dôkazy, ktoré vyvracajú úmysel, ktorý je znakom skutkovej

podstaty.

5. Ústavná sťažnosť spĺňa predpísané náležitosti, pričom sťažovateľ požiadal

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na to, že v čase

podania sťažnosti bol vo výkone trestu. Sťažnosť je prípustná, pretože trestné dovolanie

proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti zamietnutiu návrhu na obnovu

konania, nie je prípustné.

6. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 18. júna 2015 porušil

základné práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky.

2. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. z 18. júna 2015 porušil

základné práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. júna 2015 sa

zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy(...) môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podstatou sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že napadnutým uznesením bola

porušená jeho osobná sloboda a právo na súdnu ochranu tým, že krajský súd

nezohľadnením, neakceptovaním podľa neho nových skutočností, ktoré mali znamenať jeho

nevinu, neústavne zasiahol do označených práv.

9. Ústavný súd veľmi citlivo vníma zásahy do osobnej slobody, čo sa prejavuje

hlavne pri väzobnej judikatúre. Aj keď ide v predmetnej veci o obnovu konania, trestná vec

vždy vyžaduje starostlivé preskúmanie.

10. Zo štrasburského pohľadu však nie je obnova konania v zásade krytá zárukami

čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, a to ani v jeho trestnej časti (porov.

Vebiu proti Českej republike, rozhodnutie z 26.7.2003 č. 46168/99; Kulnev proti Rusku,

rozhodnutie z 18.3.2010 č. 7169/04, oddiel 1). Podľa sa ochrana osobnej slobody

a právo na súdnu ochranu na konanie o obnove konania vzťahujú, ale štrasburský prístup

naznačuje špecifickosť tohto konania – konania o tom, či otvoriť pôvodné konanie.

Porušenie osobnej slobody by mohlo byť vyvolané naozaj len špecificko-závažným

porušením trestných predpisov.

11. Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu a konštatuje, že je ústavne udržateľné a korektné.

12. Sťažovateľ nenapadá rýdzo procesné komponenty konania, prítomnosť na konaní

či rozsah odôvodnenia. Sťažovateľ vlastne namieta nepovolenie konania samotné,

nezohľadnenie podľa neho dôvodne oneskoreného dobrovoľného nástupu na výkon trestu.

Krajský súd riadne a vecne správne vysvetlil, že dôkazy, ktoré považuje sťažovateľ za nové,

boli zohľadnené v pôvodnom konaní. Na tomto mieste sa žiada uviesť citát z napadnutého

uznesenia krajského súdu: „V návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol doručený

súdu prvého stupňa dňa 08.01.2015 odsúdený neuviedol žiadne nové dôkazy alebo

skutočnosti, z ktorých by sa dalo vyvodiť dôvodné podozrenie, že predchádzajúce

rozhodnutie súdu trpí závažnými skutkovými omylmi, pričom odsúdený len polemizoval

s tým, či bola alebo nebola naplnená subjektívna stránka pri prečine marenia výkonu

úradného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažnostný súd konštatuje, že odsúdený v návrhu na

povolenie obnovy konania (a napokon aj v podanej sťažnosti) v podstate len opakuje svoje

obhajobné tvrdenia, ktoré uvádzal už v pôvodnom konaní v prípravnom konaní (napríklad

v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, či vo svojom výsluchu), teda obhajobná

argumentácia odsúdeného bola už známa v pôvodnom konaní a poznal ju aj súd, ktorý na

podklade výsledkov prípravného konania vydal vo veci trestný rozkaz. V písomnom podaní

odsúdeného, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 26.02.2015 odsúdený navrhol

vypočuť svoju družku, pričom jeho výpoveď ako aj výpoveď družky by mohla potvrdiť aj

jeho matka a písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 04.03.2015 navrhol

vypočuť aj príslušníka PZ, ktorý mal službu na vrátnici v deň, keď nastúpil výkon trestu

odňatia slobody. Na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa odsúdený uviedol, že nechce

k návrhu nič dodať, len to čo písal o družke, že by to dosvedčila. Ak teda odsúdený navrhuje

vypočuť ako svedkyňu svoju družku , tak sťažnostný súd pripomína, že

táto svedkyňa vypovedala aj v pôvodnom konaní v rámci prípravného konania, pričom

potvrdzovala výpoveď odsúdeného. Aj tento dôkaz (obsah výpovede družky odsúdeného) bol

teda súdu známy v pôvodnom konaní a preto nejde o nový dôkaz, ktorý by súd v pôvodnom

konaní nepoznal. Menovaná svedkyňa už pritom v pôvodnom konaní uvádzala vo svojej

výpovedi, že matka odsúdeného im povedala, že môžu u nej ostať a hneď na druhý deň

odsúdený išiel na políciu. Súd v pôvodnej trestnej veci teda disponoval aj informáciou, že

súčasťou obhajobných tvrdení odsúdeného je aj konanie matky odsúdeného. Ani v tomto

smere teda nejde o novú informáciu, či návrh nového dôkazu, ktorý by nebol známy

v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o návrh vypočuť príslušníka PZ, ktorý mal službu v čase,

keď odsúdený nastúpil výkon trestu, tak tento návrh považuje sťažnostný súd za

bezpredmetný, nakoľko príslušník PZ zjavne nedisponuje žiadnymi informáciami o tom,

z akého dôvodu odsúdený riadne nenastúpil nariadený výkon trestu odňatia slobody, t. j.

nemá informácie o skutku, zo spáchania ktorého bol odsúdený , právoplatne

uznaný vinným. Na tomto mieste sťažnostný súd opätovne zdôrazňuje, že inštitút obnovy

konania neslúži na opakovanie dokazovania, ktoré bolo vykonané v pôvodnom konaní, či na

prehodnocovanie rozhodnutia súdu vydaného v pôvodnom konaní v tom smere, či sa

dostatočným spôsobom vysporiadal s obhajobou obvineného v ktorej namietal, že z jeho

strany nešlo o úmyselné zavinenie.“

13. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie pomerne lakonicky. Krajský súd však

rozsiahlo vysvetľuje povahu konania o povolení obnovy a aplikujúc tieto všeobecné

východiská, preveril spis z pôvodného konania, ktorý už obsahoval dôkazy, ktoré

sťažovateľ považuje za nové, a vecne správne rozhodol.

14. Ústavný súd k tomu dopĺňa, že podstatou veci, ktorá pre sťažovateľa nemusela

byť zrejmá kvôli právnemu jazyku súdnych rozhodnutí, je skutočnosť, že si zamieňa (i) na

jednej strane právno-teoretické poňatie úmyslu (ako druhu zavinenia), ktorý bol v jeho

prípade naplnený tým, že sťažovateľ mal vedomosť, že má nastúpiť výkon trestu a tento

včas vedome, resp. so znalosťou tejto skutočnosti, nenastúpil, s (ii) na druhej strane

takpovediac emočným poňatím spočívajúcim v tom, že sťažovateľ mal pre nenastúpenie

trestu dôvody, ktoré by ho mali z nenastúpenia ospravedlniť. Sťažovateľ však vedel, že má

trest nastúpiť, a tiež vedel, že v prípade nenastúpenia bude nasledovať sankcia, a napriek

tomu tak neurobil – v tom spočíva jeho úmysel z hľadiska trestného práva. Skutočnosť, že

pre nenastúpenie mal sťažovateľ osobné dôvody, ako aj skutočnosť, že po ich vyriešení trest

nastúpil dobrovoľne, sú z hľadiska úmyselného zavinenia nepodstatné (irelevantné).

Sťažovateľa preto zaráža napätie medzi požiadavkou úmyselnosti a jeho dobrovoľným

nástupom a chcel vlastne reinterpretovať pôvodné dôkazy v tomto zmysle.

15. Pretože rozhodnutie krajského súdu je podľa prieskumu ústavného súdu už

v režime konania o prijatí ústavne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného

postupu vrátane ustanovovania právneho zástupcu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016