Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 279/2016
PDF · 207.03 KB
No categories available
II. ÚS 279/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, ,
, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015
a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. SKIS-KO-
SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015 (ďalej len „prípis generálnej
prokuratúry zo 6. februára 2015“) a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo vnútra“) vo veci vedenej pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-
154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015 (ďalej aj „prípis ministerstva vnútra
z 19. februára 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Na Okresnom súde Žilina je vedené trestné konanie pod. č. 36 T/29-2010 v ktorom
som procesnou stranou a to najskôr obvinený, obžalovaný a v súčasnosti odsúdený.
Pripravujem si podklady pre iniciovanie konania o mimoriadnom opravnom prostriedku
a to dovolania s predvídaním potreby podania sťažnosti na ÚS SR a ESĽP, ako
aj pripravujem návrh na povolenie obnovy konania...
V tomto konaní polícia úmyselne zatajila mnohé dôkazy na moju obhajobu
spôsobom, že ich nezačlenila do vyšetrovacieho spisu − (originálu), ktorý bol podaný na
súd spolu s obžalobou...“
Sťažovateľ podaniami z 18. marca 2014 a z 12. mája 2014 adresovanými Krajskému
riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) žiadal
o poskytnutie kópie celého rovnopisu vyšetrovacieho spisu na CD nosiči aj o poskytnutie
troch kusov dokumentov z vyšetrovacieho spisu ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009. Krajské
riaditeľstvo uvedené žiadosti postúpilo Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“),
2
keďže v čase ich podania sa spis nachádzal na danom súde. Keďže sťažovateľ
bezpodmienečne požadoval, aby kópia rovnopisu bola vyhotovená odborom kriminálnej
polície, a nie okresným súdom, krajské riaditeľstvo túto žiadosť sťažovateľa vybavilo
prípisom z 27. mája 2014, v ktorom mu oznámilo, že na vybavenie jeho žiadosti nie je
príslušné.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „[t]ento zásah do mojich práv som napadol
dvoma obsahovo totožnými opravnými prostriedkami, ktoré som v ich záhlaví koncipoval
ako sťažnosť podľa z. č. 9/2010 a ako podnet podľa z. č. 153/2001“.
Podnet podaný sťažovateľom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), v ktorom namietal označený postup
krajského riaditeľstva, vyhodnotila Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) prípisom č. k. Kv 38/09/5500-253 z 13. októbra 2014 ako nedôvodný.
Krajská prokuratúra v odôvodnení označeného prípisu s poukazom na § 69 ods. 1
Trestného poriadku uviedla, že „[p]rávo odsúdeného nahliadať do rovnopisu
vyšetrovacieho spisu zo žiadneho zákonného ustanovenia vyvodiť nemožno. Odopretím
nazretia a vyhotovenia kópií z rovnopisu spisu ani vecne žiadne... právo nemohlo byť
ukrátené, a už vôbec nie právo na obhajobu“, keďže k odsúdeniu sťažovateľa nedošlo
„na základe vyšetrovacieho spisu, ale na základe originálu súdneho spisu, ktorý sa
po skončení veci... nachádza na Okresnom súde v Žiline“.
Následne sťažovateľ podaním z 26. januára 2015 žiadal o preskúmanie postupu
krajskej prokuratúry, ktoré napadnutým prípisom zo 6. februára 2015 vybavila generálna
prokuratúra tak, že ho odložila ako nedôvodný.
Sťažnosť sťažovateľa podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ktorou napádal postup krajského riaditeľstva,
vybavila sekcia kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra prípisom z 3. decembra
2014, v ktorom mu oznámila, že jeho sťažnosť je neopodstatnená. Sťažovateľ následne
podal podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť, ktorou namietal závery prešetrenia
pôvodnej sťažnosti sekciou kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, pričom aj túto
vyhodnotilo ministerstvo vnútra ako neopodstatnenú, čo oznámilo sťažovateľovi prípisom
z 19. februára 2015.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru
sťažovateľ uvádza:
„Namietané zásahy porušili moje právo na prístup /oboznámenie/ disponovanie
s dôkazmi so spisových materiálov mňa sa týkajúcich, čo je neoddeliteľnou súčasťou
procesu prípravy obhajoby v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkov,
čo vzhľadom na porušenie lepšie povedané odňatie tejto základnej možnosti na prípravu
obhajoby priamo porušuje aj moje právo na účinný mimoriadny opravný prostriedok proti
odsúdeniu a to dovolanie, sťažnosť na ÚS SR, ESĽP a obnova konania, lebo od ich
účinnosti závisí všetko to čim sú podložené podnety ktorými sa iniciujú a to sú
informácie/dôkazy rozmanitého obsahu, druhu a formy a bez toho aby mi k nim bola daná
možnosť prístupu oboznámeniu sa, disponovaním s nimi, je uplatnenie opravných
prostriedkov odsúdené na neúspech zapríčinený iba porušením mojich práv v dôsledku toho
sa stávajú iluzórnymi či formalistickými a teda je tým porušené moje ústavné právo
na súdnu ochranu, teda účinný prístup na súdy konajúce o mimoriadnych opravných
prostriedkov.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom generálnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára
2015 a postupom ministerstva vnútra v konaní vedenom pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-
154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015, napadnuté prípisy generálnej prokuratúry
a ministerstva vnútra zrušil, vec im vrátil na ďalšie konanie a zároveň mu priznal finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania.
II.
4
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie
je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich
právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
6
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa o odmietnutí mu
nahliadnuť do rovnopisu vyšetrovacieho spisu a vyhotovenia jeho obsahu na elektronickom
nosiči informácií, čím boli porušené ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, pretože
mu nebolo umožnené „oboznámiť sa a disponovať [s] dôkazmi týkajúcich sa trestného
konania pre ktoré... bol odsúdený...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež tvrdí, že obsahom
tohto spisového materiálu sú „zatajené“ dôkazné prostriedky údajne preukazujúce jeho
nevinu.
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak
súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný postup generálnej prokuratúry
a jej prípis zo 6. februára 2015 o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa
za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu
uplatňuje.
Prokurátor generálnej prokuratúry v namietanom prípise k opakovanému podnetu
sťažovateľa v súvislosti s ním namietaným porušením základného práva na obhajobu
uvádza, že v pozícii odsúdenej osoby už nemá legitímne právo nahliadať do rovnopisu
vyšetrovacieho spisu, pretože takéto právo mu nevyplýva zo žiadneho zákonného alebo
podzákonného právneho predpisu, pričom ďalej konštatuje, že „[d]ôkazy, na podklade
ktorých bola podaná obžaloba, ako aj následne vydané rozsudky súdov prvého a druhého
stupňa obsahuje jedine trestný spis okresného súdu (obsahom ktorého je aj vyšetrovací
spis...)“.
Z odôvodnenia prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľom označené
základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy nebolo namietaným postupom
porušené, pretože ho sťažovateľ „mohol využiť v celom procese od momentu keď zo zákona
vzniklo a to až do jeho právoplatného skončenia“.
Na základe už uvedeného generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa
odložila ako nedôvodný.
Z citovaných častí prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že táto reagovala na
opakovaný podnet sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom, a teda nič nesignalizuje,
že si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona o prokuratúre a Trestného
poriadku, pričom vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným prípisom, ktorý
spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Generálna prokuratúra reagovala
primeraným spôsobom aj na námietky sťažovateľa a skutočnosť, že jej právne závery sú
odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti
vybavenia jeho opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnej
prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním opakovaného podnetu orgánom
prokuratúry a právne závery vyslovené v namietanom prípise generálnej prokuratúry nie sú
arbitrárne, a je nutné ich považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom ministerstva vnútra
v konaní vedenom pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom
z 19. februára 2015
Podstata argumentácie sťažovateľa je v tejto časti totožná s jeho predchádzajúcou
argumentáciou uplatnenou už voči postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípsiom zo 6. februára 2015.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom ministerstva vnútra
z 19. februára 2015, ktorým minister vnútra jeho sťažnosť podanú podľa § 22 ods. 1 zákona
o sťažnostiach odložil ako neopodstatnenú vo všetkých bodoch jej obsahu, ústavný súd
uvádza, že preskúmal napadnutý prípis ministerstva vnútra z 19. februára 2015, v ktorom
ministerstvo vnútra odôvodnilo svoj právny názor na sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti
takto:
„Prešetrením sťažnosti... bol preukázaný postup Sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súlade so zákonom o sťažnostiach a internými
predpismi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky...“
Tento záver ministerstva vnútra je založený na posúdení prípisu
z 10. októbra 2014 vydaného sekciou kontroly a inšpekčnej služby ministerstva
vnútra pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-918/2014 z 3. decembra 2014, ktoré odôvodnila
takto:
«Vaša žiadosť zo dňa 18. 03. 2014 bola správne vyhodnotená tak, že na jej vybavenie
je príslušný Okresný súd v Žiline, nakoľko predsúdne konanie upravené v druhej časti
Trestného poriadku, konkrétne prípravné konanie vykonávané odborom kriminálnej polície
pod ČVS KRP-116/OVK-ZA-2009 bolo ukončené predložením spisu prokurátorovi
s návrhom na podanie obžaloby v zmysle § 209 Trestného poriadku po vykonaní
preštudovania originálu vyšetrovacieho spisu oprávnenými osobami podľa § 208 Trestného
poriadku. V čase podania žiadosti sa predmetný spis (súdny spis) nachádzal na Okresnom
súde v Žiline, pričom nazeranie do súdneho spisu je upravené osobitným predpisom... Na
základe uvedeného bola predmetná žiadosť správne postúpená na vybavenie Okresnému
súdu v Žiline o čom ste s uvedením dôvodov o odstúpení boli informovaný... Keďže Okresný
súd predmetnú žiadosť vrátil odboru kriminálnej polície s tým, že žiadosť bola adresovaná
im ako povinnej osobe, ako aj s tým, že v podaní adresovanom predsedovi Okresného súdu
v Žiline výslovne požadujete, aby kópia rovnopisu spisu bola vyhotovená odborom
kriminálnej polície a nie súdom, odbor kriminálnej polície Vás správne písomnosťou zo dňa
27. 05. 2014 nazvanou „Informácia o vybavení podania − zaslanie“ okrem iného
informoval o tom, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline k vybaveniu Vašej
žiadosti nie je príslušné...
Ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku je predmetným zákonom vysvetľované
tak, že oprávnenie nazerať do spisu a s ním spojené práva sa vzťahuje len na tzv. základné
trestné spisy, ktoré obsahujú dôkazy a rozhodnutia, a nevzťahuje sa napríklad
na interné spisy policajtov, ani dozorový spis prokurátora, resp. na zberné spisy vyšších
súdov.
Nadväzne na skutočnosť, že ste mali možnosť preštudovať vyšetrovací spis, ktorú
možnosť ste aj využili Vám zároveň uvádzame, že v priebehu prešetrovania Vašej sťažnosti
bolo zistené, že Vám počas prípravného konania na Vašu žiadosť bola vyšetrovateľom
odboru kriminálnej polície vyhotovená fotokópia vyšetrovacieho spisu, čo potvrdzujú
jednotlivé písomností o zasielaní častí vyšetrovacieho spisu, ako aj Vami podpísaný záznam
o preštudovaní vyšetrovacieho spisu.»
Podľa názoru ústavného súdu je vybavenie sťažnosti sťažovateľa podanej podľa § 22
ods. 1 zákona o sťažnostiach namietaným prípisom ministerstva vnútra z 19. februára 2015
ústavne akceptovateľné, pretože v napadnutom prípise v spojení s prípisom ministerstva
vnútra z 3. decembra 2014 je dostatočným spôsobom vysvetlené, prečo bola táto sťažnosť
sťažovateľa posúdená ako neopodstatnená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
10
V Košiciach 23. marca 2016