Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 283/2016
PDF · 175.68 KB
No categories available
I. ÚS 283/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom,
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 a jeho uznesením z 3. februára 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2016
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžnz 6/2015 a jeho uznesením z 3. februára 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na najvyššom súde sa domáha ochrany pred
nezákonným zásahom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu
finančnej správy Bratislava žalobou podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) z dôvodu evidencie sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 z 3. februára 2016 rozhodol o prerušení konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP s odkazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžnz 15/2014
z 3. februára 2016, ktorým bolo taktiež prerušené konanie z dôvodu predloženia
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Právomoc ústavného súdu
sťažovateľ zdôvodnil arbitrárnosťou a zjavnou neopodstatnenosťou namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu. Porušením označených práv a slobôd mu bol podľa jeho
tvrdenia zamedzený prístup k súdu a obmedzené právo na spravodlivý proces. Sťažovateľ
poukazujúc na znenie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. c) OSP vyslovil
názor, že najvyšší súd mal konanie vedené pod sp. zn. 1 Sžnz 6/2015 prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP, v dôsledku čoho by bol povinný aplikovať § 250c ods. 2 OSP a odložiť
vykonateľnosť nezákonného zásahu ex offo. Všeobecný súd preto vydaním napadnutého
rozhodnutia odmietol sťažovateľovi poskytnúť predbežnú súdnu ochranu vo forme
odloženia vykonateľnosti nezákonného zásahu bez patričného zdôvodnenia a len na základe
toho, že aplikoval nesprávny prípad prerušenia konania. Ak nastane prípad obligatórneho
prerušenia konania, tak súd je povinný prerušiť konania podľa tohto ustanovenia, a nie si
svojvoľne vyberať spôsob prerušenia konania, s čím zákon spája odlišné právne účinky.
Sťažovateľ trval na tom, že v prípade konania o zásahovej žalobe podľa § 250v OSP je
namieste priznať aj predbežnú ochranu vo forme odkladu vykonateľnosti zásahu. Namietal,
že najvyšší súd nerozhodol o jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti, v dôsledku čoho môžu
orgány finančnej správy naďalej aplikovať nezákonný zoznam, a porušovať tak základné
práva a slobody sťažovateľa až do právoplatného skončenia veci.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžnz 6/2015 zo dňa 03.02.2016
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis.
zn. 1 Sžnz/6/2015 zo dňa 03.02.2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Prikazuje sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vydať uznesenie o odložení
vykonateľnosti nezákonného zásahu, ktoré je predmetom konania na Najvyššom súde
Slovenskej republiky, spis. zn. 1 Sžnz/6/2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd posúdil sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sžnz 6/2015 z 3. februára 2016 z pohľadu rešpektovania ústavnosti a dospel k záveru, že
sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplynulo:
„Predmetom súdneho prieskumu je nezákonný zásah spočívajúci podľa navrhovateľa
v tom, že zaradením navrhovateľa do uvedeného zoznamu sa najmä narušuje právo
navrhovateľa na ochranu osobnosti, a to predovšetkým jeho právo na ochranu cti,
dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú povesť.
Najvyšší súd musí podotknúť, že v danej právnej problematike počas roku 2014
napadlo viacero obdobných odvolaní v konkrétnych sporoch s uvedenými orgánmi verejnej
správy, ktoré majú identický právny základ sporu.
Uznesením zo dňa 03. februára 2016 Najvyšší súd vo veci vedenej na tomto súde pod
sp. zn. 1Sžz/15/2014 konanie prerušil a v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil Súdnemu dvoru na rozhodnutie viacero prejudiciálnych otázok.
Za situácie, kedy nie je o prejudiciálnych otázkach právoplatne rozhodnuté, by
potom pokračovanie v súdnom konaní, hoci ide o urýchlené poskytnutie súdnej ochrany
v prípade tvrdeného zásahu do práv účastníka, bolo nutné hodnotiť v zmysle § 6 O. s. p.
v spoj. s nižšie uvedenými ústavnými a úniovými normami ako neefektívne. Na základe
uvedených skutočností konajúci súd rozhodol postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c)
v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. k jeho prerušeniu.“
Citovaným úvahám najvyššieho súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska, ani pri
zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ, nič podstatného
vytknúť. Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom a
nie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam. Ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovať
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov iba v prípade, ak tieto súdy nepostupujú
v zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných
medzinárodných zmlúv.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie iba so zreteľom na skutočnosť, že
mohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie je
opodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených
sťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.
Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o prerušení konania v právnej veci
sťažovateľa. Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, že
napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a ako také arbitrárne a zmätočné.
Ústavnému súdu však neprislúcha akokoľvek spochybňovať procesný postup najvyššieho
súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už
vôbec mu neprináleží meniť jeho, síce stručné, ale z ústavnoprávneho hľadiska
akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého
rozhodovania. V opačnom prípade by bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie
v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho
kompetencií.
Navyše, sťažovateľ nepredložil dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiu
najvyššieho súdu má atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer. V tejto spojitosti
treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci
princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti (piata časť – správne súdnictvo), sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej
a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto
časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 250c ods. 1 a 2 OSP žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosť
rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosť
účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by
okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predseda senátu
nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka. Ak bolo konanie prerušené podľa § 109
ods. 1 písm. c), súd vykonateľnosť rozhodnutia odloží uznesením, proti ktorému je
prípustné odvolanie.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na
rozhodnutie súdu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal zo skutočnosti, že
rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach bude mať podstatný vplyv na posúdenie právnej
veci sťažovateľa vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Sžz 15/2014, v ktorej došlo
k prerušeniu konania v dôsledku predloženia prejudiciálnych otázok, ako aj veci sp. zn.
1 Sžnz 6/2015, ktorej sa sťažnosť sťažovateľa sa týka, v dôsledku čoho pristúpil
k prerušeniu konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP bez opakovaného
predloženia prejudiciálnych otázok.
Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného stručného odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých dospel
k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP,
pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť
v inom smere za excesívne. Ústavný súd poukazom na citované ustanovenia zdôrazňuje, že
nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup
má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti zasahovať do právomoci všeobecných súdov nariadením
konkrétneho procesného postupu.
V súvislosti so zvoleným procesným postupom najvyššieho súdu sťažovateľ namietal
aj nerozhodnutie o jeho žiadosti o odklade vykonateľnosti nezákonného zásahu vo forme
zverejneného zoznamu „BIELYCH KONÍ“, teda pretrvávajúce porušovanie jeho základného
práva a slobody.
Ústavný súd k namietanému tvrdeniu uvádza, že sťažovateľ svoju sťažnosť
vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nezdôvodnil nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie
o odklade vykonateľnosti, ale zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu rozhodnúť
o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, procesným dôsledkom čoho by bola
aj jeho povinnosť rozhodnúť o odklade vykonateľnosti v súlade s § 250c ods. 2 OSP ex
offo. Pri závere ústavného súdu o ústavne konformnom zdôvodnení namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu je potrebné konštatovať, že nerozhodnutím o odklade
vykonateľnosti nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na
súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
S poukazom na zmienené skutočnosti ústavný súd nezistil, že by napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušením
označených práv sťažovateľa, resp. že by najvyšší súd rozhodol o prerušení konania
v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, teda aplikoval procesný predpis v rozpore
s jeho ústavne súladnou interpretáciou. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016