Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 376/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17

ods. 2 a a práv zaručených v a 2,

čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. mája 2015

a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv zaručených v a 2,

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. mája 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. sa žalobou podanou 4. marca 2014 podľa § 250v Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľ domáhal poskytnutia mu ochrany

pred nezákonnými zásahmi orgánu verejnej moci, a to konkrétne pred nezákonnými

zásahmi príslušníkov Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „príslušníci úradu“ alebo „príslušníci

úradu na ochranu ústavných činiteľov“), v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ku ktorým malo dôjsť 6. septembra 2013, keď

príslušníci úradu mali obmedziť osobnú slobodu sťažovateľa a brániť mu ako redaktorovi

portálu a periodika vyhotovovať zvukovoobrazové záznamy na verejne prístupnom

mieste v súvislosti s návštevou vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky v Humennom.

Ďalšieho nezákonného zásahu sa príslušníci úradu mali proti sťažovateľovi dopustiť

18. februára 2014, keď mu opäť po tom, ako sťažovateľ neuposlúchol výzvu zamestnankyne

Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „zamestnankyňa kancelárie

národnej rady“), aby vymazal záznamy, ktoré vyhotovil počas cesty do miestnosti, kde sa

mala konať tlačová konferencia, mala byť na pokyn tejto zamestnankyne kancelárie

národnej rady príslušníkmi úradu nezákonne obmedzená osobná sloboda sťažovateľa, malo

mu byť zakázané na verejne prístupnom mieste v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej

len „národná rada“), kde sa na tlačovej konferencii nachádzal spolu s ostatnými zástupcami

médií, vyhotovovať zvukovoobrazové záznamy a mal byť vyvedený z týchto verejne

prístupných priestorov národnej rady.

3. Žalobou podanou najvyššiemu súdu sa sťažovateľ domáhal, aby bola žalovanému

ministerstvu vnútra uložená povinnosť spočívajúca v zákaze obmedzovať osobnú slobodu

sťažovateľa a v zákaze obmedzovať ho pri vyhotovovaní obrazovo-zvukových záznamov

na verejne prístupných miestach, pričom svoju žalobu odôvodnil tým, že príslušníkom

úradu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie zakázať sťažovateľovi

vyhotovovať na verejne prístupných miestach zvukovoobrazové záznamy, navyše, ako

zástupcovi tlače, „... ktorý má privilegované postavenie a disponuje spravodajskou

licenciou...“.

4. Rozsudkom sp. zn. z 27. mája 2015 najvyšší súd žalobu sťažovateľa

ako nedôvodnú zamietol, pričom, ako uvádza v sťažnosti sťažovateľ, najvyšší súd zásah

orgánu verejnej moci proti integrite sťažovateľa nehodnotil všeobecne, ale ho rozdelil

na dva samostatné útoky, resp. zásahy, a to na zásah, ku ktorému došlo 6. septembra 2013

(ďalej len „prvý zásah“), žalobu v súvislosti s ktorým zamietol s odôvodnením, že bola

podaná po 30-dňovej lehote, odkedy sa sťažovateľ mohol o tomto prvom zásahu dozvedieť

(žaloba bola podaná 4. marca 2014), a na zásah, ku ktorému došlo 18. februára 2014

(ďalej len „druhý zásah“), pričom žalobu v tejto časti najvyšší súd zamietol z dôvodu,

že sťažovateľ pred podaním žaloby nevyčerpal ešte iný jemu dostupný prostriedok

nápravy pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci, a to sťažnosť podľa zákona

č. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sťažnostiach“) a tiež z dôvodu „všeobecnosti žalobného petitu“. Podľa sťažovateľa však

z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu nie je vôbec zrejmé, či dôvod zamietnutia

žaloby týkajúci sa nevyčerpania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach pred podaním

žaloby a dôvod „všeobecnosti žalobného petitu“ sa týkajú len druhého zásahu alebo aj

prvého zásahu. Podľa sťažovateľa totiž v danom prípade dochádza ku kolízii plynutia

zákonnej 30-dňovej lehoty na podanie žaloby pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

moci, ktorá (lehota) začína plynúť od okamihu, keď sa poškodený o tomto zásahu orgánu

verejnej moci dozvedel ( ), a lehoty na vybavenie iného účinného

prostriedku nápravy, ktorý má orgánom verejnej moci dotknutá osoba k dispozícii

pred podaním žaloby, keď napr. podľa zákona o sťažnostiach je lehota na vybavenie

sťažnosti 60 pracovných dní (§ 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach), ktorého vyčerpanie

podmieňuje ešte pred podaním žaloby.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ak bol najvyšší súd

toho názoru, že v prípade obidvoch zásahov bolo nevyhnutné podať pred podaním

žaloby ešte sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach ako účinný prostriedok nápravy,

tak potom nemohol odmietnuť žalobu v súvislosti s prvým zásahom pre oneskorenosť,

t. j. pre zmeškanie 30-dňovej lehoty, pretože táto nemohla začať plynúť ešte

pred vybavením tohto iného účinného prostriedku nápravy. V tejto súvislosti podľa

sťažovateľa „Protirečivosť a vnútorná nekonzistentnosť napadnutého rozhodnutia spočíva

v tom, že sťažovateľovi sa vyčíta nedodržanie 30 dňovej subjektívnej lehoty na podanie

návrhu, avšak všeobecný súd sám nemá ujasnené, kedy táto lehota začína plynúť a to

navyše v spojení s tým, že súčasne trvá na využití inštitútu sťažnosti ako predpokladu

prípustnosti zásahovej žaloby.

Inými slovami povedané, ak všeobecný súd v prípade oboch zásahov má za to, že

bolo potrebné podať sťažnosť podľa Zákona č pričom správny orgán má

na vybavenie sťažnosti 60 pracovných dni..., tak nemôže subjektívna lehota na podanie

návrhu začať plynúť odo dňa zásahu, ale až od dňa doručenia vybavenia sťažnosti.“.

6. Súčasne v súvislosti s dôvodom odmietnutia žaloby kvôli nevyužitiu sťažnosti

podľa zákona o sťažnostiach ešte pred podaním žaloby ako účinného prostriedku

nápravy sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že potom, ako podal žalobu v záujme

stihnúť 30-dňovú lehotu na jej podanie, následne podal aj sťažnosť podľa zákona

o sťažnostiach, avšak najvyšší súd jeho návrhu na prerušenie konania do doby rozhodnutia

o tejto sťažnosti nevyhovel s odôvodnením, že „... odporca sa už vyjadril k uplatnenému

návrhu a nemožno predpokladať, že v odpovedi na sťažnosť by zmenil svoje stanovisko“.

Podľa sťažovateľa je takéto stanovisko najvyššieho súdu formalistické, pretože vyžaduje,

aby sťažovateľ pred podaním žaloby podal aj sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, avšak

sám najvyšší súd citovaným konštatovaním dospel k „predčasnému“ (t. j. ešte pred

vybavením sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach) záveru o neefektívnosti tohto prostriedku

nápravy, a preto návrhu na prerušenie konania z dôvodu jeho podania nevyhovel a

paradoxne žalobu zamietol pre nevyčerpanie tohto účinného prostriedku nápravy pred

podaním žaloby. Podľa sťažovateľa „... ak všeobecný súd sám dospel ku dňu vydania

napadnutého rozhodnutia k záveru, že inštitút sťažnosti neprispeje k náprave nezákonného

zásahu, tak je nezmyselné trvať na formálnej požiadavke vyčerpania riadneho opravného

prostriedku z dôvodu, že nie je efektívny. Takýto postoj všeobecného súdu je potrebné

považovať za prejav maximálneho formalizmu, ktorého sa v prvom rade musia všeobecné

súdy ako primárni ochrancovia práva vyvarovať.

Navyše všeobecný súd mal za preukázané, že formálna sťažnosť bola podaná pred

vyhlásením rozsudku, a preto z dôvodu nevyužitia tohto opravného prostriedku nemohla byť

žaloba zamietnutá. Protirečivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia spočíva v tom,

že na strane jednej všeobecný súd uvádza, že sťažnosť nebola využitá a na strane druhej

tvrdí, že aj tak by nemala praktický zmysel.“.

7. Sťažovateľ namieta, že postupom najvyššieho súdu bol porušený aj princíp

rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie, pretože má vedomosť, že najvyšší súd v iných

prípadoch vyhovel návrhom účastníkov konania na prerušenie konania o žalobe do doby

rozhodnutia o inom účinnom prostriedku nápravy „... prerušil konania, vyčkal na vybavenie

sťažnosti a vec nasledovne meritórne prejednal...“.

8. Napokon sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť so závermi najvyššieho súdu o tom,

že petit jeho žaloby je všeobecný, a uviedol:

«V prvom rade všeobecný súd nevysvetlil z akého dôvodu považoval sťažovateľom

uplatnený petit za všeobecný, ktorému by práve z titulu „všeobecnosti“ nebolo možné

vyhovieť. ...

... sťažovateľ sa domáhal, aby súd zakázal žalovanému orgánu verejnej správy

vydávať výzvy alebo príkazy, ktorými by sa sťažovateľovi zakázalo právo na verejne

prístupnom mieste vyhotovovať zvukovo-obrazového záznamy. Žalobca pritom v návrhu

tvrdil, že orgány polície nemajú oprávnenie v zmysle zákona vydávať zákazy

na vyhotovovanie zvukovo-obrazových záznamov; takéto oprávnenie má v danom prípade

len súd, ktorý by sťažovateľovi mohol zakázať takúto činnosť. Všeobecný súd však

v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nevyhovel tejto žalobnej žiadosti....»

9. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu tiež namieta, že pri prvom

i druhom zásahu bola neústavne obmedzená jeho osobná sloboda, a teda že došlo aj

k porušeniu a dohovoru, a tým, že sťažovateľovi mal byť

znemožnený prístup k informáciám, malo dôjsť aj k porušeniu čl. 10 ods. 1 dohovoru.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 10 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 5 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, spis. zn. zo dňa 27.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 27.05.2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

(správne malo byť „ “, pozn.) do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy

konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. V danom prípade sa sťažovateľ žalobou podanou podľa domáhal

ochrany pred nezákonným zásahom príslušníkov úradu na ochranu ústavných činiteľov,

pričom žalobným petitom sa domáhal, aby najvyšší súd zakázal do budúcnosti príslušníkom

Policajného zboru obmedzovať osobnú slobodu sťažovateľa a aby im zakázal akokoľvek ho

obmedzovať pri vyhotovovaní zvukových a zvukovoobrazových záznamov na verejne

prístupných miestach alebo na miestach prístupných predstaviteľom tlače, aby im zakázal

na týchto miestach vydávať sťažovateľovi akékoľvek pokyny, výzvy alebo príkazy, ktorými

by sa sťažovateľ obmedzoval pri vyhotovovaní zvukovoobrazových záznamov, a tiež aby

im zakázal používať proti sťažovateľovi pri vyhotovovaní zvukových a zvukovoobrazových

záznamov na verejne prístupných miestach akékoľvek donucovacie prostriedky.

14. V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že príslušníci úradu na ochranu

ústavných činiteľov v súlade so

Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom

zbore“) plnia úlohy na úseku priamej, osobnej a sprievodnej ochrany našich určených osôb

[pozri § 2 ods. 1 písm. f) zákona o Policajnom zbore], a to na území Slovenskej republiky,

ako aj v zahraničí, a taktiež ochranu zahraničných určených osôb na Slovensku. Inými

slovami, ochrana určených osôb zabezpečovaná príslušníkmi úradu na ochranu ústavných

činiteľov zahŕňa ich osobnú ochranu, dopravnú ochranu, ako aj ochranu objektov, v ktorých

sa určené osoby zdržiavajú, pričom na účely zabezpečenia tejto funkcie sú príslušníci tohto

útvaru oprávnení kontrolovať a prehliadať osoby, batožiny a ostatný materiál vnášaný

a privážaný do týchto priestorov z dôvodu zabezpečenia ochrany určených osôb,

zahraničných delegácií a určených objektov pred prípadnými narušiteľmi.

15. Z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá

podľa , keď najvyšší súd „... jednomyseľne dospel k záveru,

že navrhovateľom podaný návrh je potrebné v zmysle zamietnuť“,

pričom podľa ustanovenia poslednej vety súd návrh zamietne, ak nie je

dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

16. Najvyšší súd sťažovateľom napádaný rozsudok v podstatnej časti týkajúcej sa

neprípustnosti a nevykonateľnosti jeho žalobného petitu odôvodnil takto:

„Najvyšší súd... vyhodnotil uplatnený návrh v tejto časti ako nedôvodný, pretože

uplatnenému petitu nebolo možné vyhovieť. V zmysle platnej právnej úpravy pokiaľ súd

návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom vyhovie, uloží orgánu verejnej správy

povinnosť spočívajúcu v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze,

ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. To priamo vylučuje možnosť uložiť v takomto

konaní odporcovi povinnosť zaslať navrhovateľovi ospravedlnenie, ale rovnako vylučuje aj

možnosť uloženia požadovaného všeobecného zákazu obmedzovania osobnej slobody,

vydávania akýchkoľvek výziev, pokynov, príkazov a požiadaviek, ako aj použitia

donucovacích prostriedkov príslušníkmi policajného zboru voči navrhovateľovi

pri vyhotovovaní zvukovo-obrazových záznamov na verejne prístupných miestach alebo

miestach bežne prístupných predstaviteľom médií, pretože - ako namietal aj odporca,

nemožno vopred, bez poznania konkrétnych okolností, mať za to, že by išlo o zásahy

nezákonné, resp. o prekročenie oprávnení vyplývajúcich zo zákona o policajnom zbore.“

17. Rozhodnutie najvyššieho súdu o neodôvodnenosti žalobného petitu sťažovateľa

vychádza z premisy, že nie je objektívne možné vopred globálne do budúcnosti

predpovedať, resp. prognózovať, že postupy príslušníkov Policajného zboru pri plnení ich

úloh v zmysle zákona o Policajnom zbore, ktoré by prípadne v budúcnosti realizovali voči

sťažovateľovi, budú a priori automaticky nezákonné, a teda neprípustné, pretože účinnosť

a nevyhnutnosť použitia postupov a prostriedkov ochrany, na využitie ktorých sú príslušníci

Policajného zboru zákonne oprávnení, posudzujú až v každom jednotlivom prípade reagujúc

na aktuálny vývoj bezpečnostnej situácie. Inými slovami, ak by najvyšší súd žalobnému

petitu sťažovateľa vyhovel, neprípustne by tým zasiahol do výlučnej kompetencie

príslušníkov Policajnému zboru operatívne vyhodnocovať aktuálny vývoj bezpečnostnej

situácie a s tým súvisiacu voľbu najúčinnejších prostriedkov na jej zabezpečenie.

18. Podľa ústavného súdu uvedené závery najvyššieho súdu o neodôvodnenosti

a nevykonateľnosti žalobného petitu sťažovateľa, kvôli ktorým žalobu sťažovateľa ako

nedôvodnú zamietol, sú ústavne udržateľné a nemožno im vyčítať rozporuplnosť

a svojvoľnosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. mája 2015, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia a dohovoru už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

19. Keďže najvyšší súd napádaným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol

z dôvodu danosti obidvoch alternatívnych dôvodov uvedených v , t. j. aj

z dôvodu jej nedôvodnosti (pozri už uvedené dôvody), ako aj z dôvodu jej neprípustnosti

(t. j. zmeškanie lehoty na jej podanie a nevyčerpanie iných účinných prostriedkov nápravy

pred jej podaním, pozn.), keďže vzhľadom na rovnocennosť týchto dvoch zákonných

dôvodov (dokonca zákon nedôvodnosť návrhu uvádza ako prvý z dôvodov pre zamietnutie

žaloby, pozn.) ústavný súd zistil už ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu

pre odmietnutie žaloby sťažovateľa už pre jej nedôvodnosť, nepovažoval za nevyhnutné

zaoberať sa závermi najvyššieho súdu aj o neprípustnosti tejto žaloby sťažovateľa, ktorá by

v konečnom dôsledku bola aj tak ako nedôvodná zamietnutá.

20. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v a práva na slobodu zaručeného v a 2

dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2015, ktorým najvyšší súd rozhodol

vo veci návrhu na ochranu sťažovateľa pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením označených práv a predmetom konania najvyššieho

súdu vedeného pod sp. zn. , ktorým nebolo konanie vo veci obmedzenia alebo

zásahu do osobnej slobody sťažovateľa, a teda najvyšší súd v tomto konaní napádaným

rozhodnutím ani nemohol žiadnym spôsobom neústavne obmedziť osobnú slobodu

sťažovateľa. Inými slovami, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu stotožnil

postup orgánu verejnej moci, ktorý mal byť namierený proti jeho osobnej slobode,

s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý však bezprostredne svojím rozhodnutím

nerozhodoval o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa, ale konal iba o ochrane pred týmto

nezákonným postupom orgánu verejnej moci. Z obdobných dôvodov ústavný súd posúdil

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú aj v časti namietaného porušenia práva

na slobodu prejavu zaručeného v čl. 10 ods. 1 dohovoru, do práva ktorého najvyšší súd

svojím rozhodnutím vzhľadom na predmet jeho konania nemohol žiadnym spôsobom

zasiahnuť.

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľovi úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jeho práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2016