Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 441/2016
PDF · 171.56 KB
No categories available
III. ÚS 441/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť advokáta ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 35 T 32/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016
doručená sťažnosť advokáta (ďalej len „sťažovateľ“) pre
namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 T 32/2011 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Na základe: „Opatrenie“ zo dňa 18.01.2011, sp. zn.: OTp/23/2011... má v trestnej
veci Okresný súd Žilina ustanovil za obhajcu: , , bytom ,
ďalej len odsúdený.
Dňa 04.05.2011 sme na Okresnej prokuratúre Žilina uzavreli: „Dohoda o vine
a treste", sp. zn.: 4Pv 23/11-56...
Následne Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 30.05.2011, sp. zn.: 35T/32/2011 -
obvineného odsúdil na trest odňatia slobody. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 30.05.2011.
Následne som na Okresný súd Žilina podal podanie: „Vyúčtovanie odmeny
a hotových výdavkov spojených s obhajobou , narodený , bytom
“... Podanie som podal osobne do podateľne okresného súdu
dňa 23.12.2011. Okresný súd Žilina o mojom vyúčtovaní doposiaľ nerozhodol.»
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Skutočnosť je taká, že Okresný súd Žilina o
mojom vyúčtovaní za viac ako štyri roky nerozhodol, ani v predmetnej veci neurobil žiadny
úkon, čo spôsobilo v tomto konaní značné prieťahy.
Sťažnosť na predsedu Okresného súdu Žilina pre prieťahy v konaní som nepodal,
pretože to nie je potrebné, čo potvrdil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku: Ištvan
Ištvanová proti Slovenskej republike... Taktiež poukazujem na rozsudok Európsky súd pre
ľudské práva v rozsudku: Komanický proti Slovenskej republike - prieťahy a nepodanie
sťažnosti predsedovi súdu...
Postupom okresného súdu, predovšetkým jeho nečinnosťou mi vznikla značná škoda,
ktorá spočíva predovšetkým v tom, že s peniazmi, ktoré mi dávno patria za predmetné
právne služby nemôžem disponovať. Nemôžem za ne zaplatiť odvody do poisťovní, nemôžem
za ne načas uhradiť výplatu mojej asistentke, zakúpiť si potrebné veci k podnikaniu a iné.
Za viac ako štyri roky od podania predmetného vyúčtovania na okresný súd, súd
o ňom doposiaľ nerozhodol a ani neurobil žiadny úkon.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , advokáta,
na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručenej v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom
Okresného súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených s obhajobou
vedenom pod sp. zn. 35 T/32/2011.
3. Okresnému súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených
s obhajobou vedenom pod sp. zn. 35 T/32/2011 prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo
výške 5 000,- (slovom: päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd
svojím postupom v napadnutom konaní tým, že dosiaľ nerozhodol o ním uplatnenom
„vyúčtovaní odmeny a hotových výdavkov spojených s obhajobou ...“,
v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 35 T 32/2011 porušil jeho v sťažnosti označené práva.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005
podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05,
III. ÚS 401/2008), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať
sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba
za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa
zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi
všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu
iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného
zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon
o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti sám uviedol, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu z dôvodu, že to podľa jeho názoru nie je potrebné, pretože tento
prostriedok ochrany označeného základného práva považuje za neúčinný, pritom poukázal
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj ,,ESĽP“(Ištván,
Ištvánová proti Slovenskej republike, Komanický proti Slovenskej republike)], podľa
ktorých ESĽP mal odmietnuť „podmieňovanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR
predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.
Ústavný súd sa nestotožňuje s týmto názorom sťažovateľa, pretože
z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nevyplýva, že by ESĽP
považoval sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny
nástroj ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Skôr z odôvodnenia
namietaných rozhodnutí možno vyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych
prostriedkov nápravy ESĽP skúmal s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétne prípadu,
pričom zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti
aplikovateľné vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo
aplikované vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012
vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek
73 rozhodnutia z 12. 6. 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť
č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené
v odôvodnení označeného rozhodnutia ESĽP, že „podstatnou otázkou nebolo
zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35
dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto
článku dohovoru“ (odsek 77 rozhodnutia z 12. 6. 2012, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej
republike, sťažnosť č. 30189/07).
Ústavný súd preto konštatuje, že argumenty sťažovateľa týkajúce sa nevyužitia
sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na jeho
prípad. Európsky súd pre ľudské práva v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie
vnútroštátnych prostriedkov nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu
(neporovnateľných s prípadom sťažovateľa, čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania)
pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Z uvedeného
dôvodu nie je možné bez ďalšieho stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní
pred ESĽP a v konaní pred ústavným súdom.
V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je pre posudzovanie
podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodujúca vnútroštátna úprava,
konkrétne § 53 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažovateľ nevyužil
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti
porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedené skutočnosti zakladajú
dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd preto sťažnosť vyhodnotil ako predčasne podanú a podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ju odmietol ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
Ústavný súd nad rámec zdôrazňuje, že sťažovateľ ako osoba s právnickou
kvalifikáciou – advokát, po predložení vyúčtovania trov za zastupovanie v trestnej veci
vedenej pod sp. zn. 35 T 32/2011 okresnému súdu (osobne podané do podateľne okresného
súdu 23. decembra 2011) nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k realizácii ním uplatneného
práva a bez ďalšieho podal sťažnosť ústavnému súdu, čo nie je akceptovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad práva
„vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje
práva. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ podľa tejto zásady nepostupoval, naopak, bol pri
uplatňovaní svojho práva úplne pasívny, resp. nečinný.
Ústavný súd poukazuje na to, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom všeobecného súdu v označenom konaní dochádza
k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016