Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 441/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť advokáta ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016

doručená sťažnosť advokáta (ďalej len „sťažovateľ“) pre

namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Na základe: „Opatrenie“ zo dňa 18.01.2011, sp. zn.: OTp/23/2011... má v trestnej

veci Okresný súd Žilina ustanovil za obhajcu: , , bytom ,

ďalej len odsúdený.

Dňa 04.05.2011 sme na Okresnej prokuratúre Žilina uzavreli: „Dohoda o vine

a treste", sp. zn.: -56...

Následne Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 30.05.2011, sp. zn.: -

obvineného odsúdil na trest odňatia slobody. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 30.05.2011.

Následne som na Okresný súd Žilina podal podanie: „Vyúčtovanie odmeny

a hotových výdavkov spojených s obhajobou , narodený , bytom

“... Podanie som podal osobne do podateľne okresného súdu

dňa 23.12.2011. Okresný súd Žilina o mojom vyúčtovaní doposiaľ nerozhodol.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Skutočnosť je taká, že Okresný súd Žilina o

mojom vyúčtovaní za viac ako štyri roky nerozhodol, ani v predmetnej veci neurobil žiadny

úkon, čo spôsobilo v tomto konaní značné prieťahy.

Sťažnosť na predsedu Okresného súdu Žilina pre prieťahy v konaní som nepodal,

pretože to nie je potrebné, čo potvrdil Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku: Ištvan

Ištvanová proti Slovenskej republike... Taktiež poukazujem na rozsudok Európsky súd pre

ľudské práva v rozsudku: Komanický proti Slovenskej republike - prieťahy a nepodanie

sťažnosti predsedovi súdu...

Postupom okresného súdu, predovšetkým jeho nečinnosťou mi vznikla značná škoda,

ktorá spočíva predovšetkým v tom, že s peniazmi, ktoré mi dávno patria za predmetné

právne služby nemôžem disponovať. Nemôžem za ne zaplatiť odvody do poisťovní, nemôžem

za ne načas uhradiť výplatu mojej asistentke, zakúpiť si potrebné veci k podnikaniu a iné.

Za viac ako štyri roky od podania predmetného vyúčtovania na okresný súd, súd

o ňom doposiaľ nerozhodol a ani neurobil žiadny úkon.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , advokáta,

na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2

SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručenej v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom

Okresného súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených s obhajobou

vedenom pod sp. zn. .

3. Okresnému súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených

s obhajobou vedenom pod sp. zn. prikazuje konať bez

zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo

výške 5 000,- (slovom: päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd

svojím postupom v napadnutom konaní tým, že dosiaľ nerozhodol o ním uplatnenom

„vyúčtovaní odmeny a hotových výdavkov spojených s obhajobou ...“,

v trestnej veci vedenej pod sp. zn. porušil jeho v sťažnosti označené práva.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky

na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005

podľa a a nasl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať

sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil

protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, koná iba

za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa

zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa ( ).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje

za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi

všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu

iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného

zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon

o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti sám uviedol, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní

predsedovi okresného súdu z dôvodu, že to podľa jeho názoru nie je potrebné, pretože tento

prostriedok ochrany označeného základného práva považuje za neúčinný, pritom poukázal

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej aj ,,ESĽP“(Ištván,

Ištvánová proti Slovenskej republike, Komanický proti Slovenskej republike)], podľa

ktorých ESĽP mal odmietnuť „podmieňovanie sťažnosti podľa SR

predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.

Ústavný súd sa nestotožňuje s týmto názorom sťažovateľa, pretože

z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP, na ktoré sťažovateľ poukazuje, nevyplýva, že by ESĽP

považoval sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny

nástroj ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Skôr z odôvodnenia

namietaných rozhodnutí možno vyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych

prostriedkov nápravy ESĽP skúmal s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétne prípadu,

pričom zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti

aplikovateľné vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo

aplikované vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012

vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek

73 rozhodnutia z 12. 6. 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť

č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené

v odôvodnení označeného rozhodnutia ESĽP, že „podstatnou otázkou nebolo

zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35

dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto

článku dohovoru“ (odsek 77 rozhodnutia z 12. 6. 2012, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej

republike, sťažnosť č. 30189/07).

Ústavný súd preto konštatuje, že argumenty sťažovateľa týkajúce sa nevyužitia

sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na jeho

prípad. Európsky súd pre ľudské práva v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie

vnútroštátnych prostriedkov nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu

(neporovnateľných s prípadom sťažovateľa, čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania)

pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Z uvedeného

dôvodu nie je možné bez ďalšieho stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní

pred ESĽP a v konaní pred ústavným súdom.

V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa je pre posudzovanie

podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, rozhodujúca vnútroštátna úprava,

konkrétne .

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažovateľ nevyužil

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti

porušovaniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ). Uvedené skutočnosti zakladajú

dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd preto sťažnosť vyhodnotil ako predčasne podanú a podľa § 25 ods. 2

ju odmietol ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec zdôrazňuje, že sťažovateľ ako osoba s právnickou

kvalifikáciou – advokát, po predložení vyúčtovania trov za zastupovanie v trestnej veci

vedenej pod sp. zn. okresnému súdu (osobne podané do podateľne okresného

súdu 23. decembra 2011) nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k realizácii ním uplatneného

práva a bez ďalšieho podal sťažnosť ústavnému súdu, čo nie je akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad práva

„vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje

práva. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ podľa tejto zásady nepostupoval, naopak, bol pri

uplatňovaní svojho práva úplne pasívny, resp. nečinný.

Ústavný súd poukazuje na to, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom všeobecného súdu v označenom konaní dochádza

k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016