Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 8/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 29. júna 2016

predbežne prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastúpeného

predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD., na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) o súlade

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a , , v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p r i j í m a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 30. mája 2016

doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Elenou Berthotyovou, PhD., na začatie konania

podľa (ďalej len „“) o súlade

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) s čl. 1 ods. 1,

čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, , v spojení s Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho návrhu informuje, že mu bolo doručené odvolanie

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -48

z 30. októbra 2015, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-

-004 z 2. decembra 2013 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie Policajného zboru, oddelenia cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-

2568-17/2013-Ž/Jai zo 6. augusta 2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie

trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na 5 rokov podľa § 48 ods. 2 písm. b)

zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v odvolaní uvádza, že v podanej žalobe namietal

skutočnosť, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou sp. zn.

D-45-73/2013 z 28. mája 2013, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba (ďalej len

„utajovaná informácia“) a na základe ktorej žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie.

Podľa podania najvyššieho súdu žalobca už v žalobe podanej na krajskom súde

namietal, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného nie je nijakým spôsobom ani len

naznačené, z akých dôvodov by sprístupnenie informácií žalobcovi mohlo ohroziť

bezpečnosť Slovenskej republiky. Žalobca v odvolaní vyčíta krajskému súdu, že sa nijako

nezaoberal rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-300/11 zo 4. júna

2013, na ktorý v žalobe poukazoval a podľa ktorého: „... Článok 30 ods. 2 a článok 31

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29.04.2004 o práve občanov Únie

a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať v rámci územia členských

štátov v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať

v tom zmysle, že vyžadujú, aby príslušný vnútroštátny súd v prípade, ak príslušný

vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých zakladá

rozhodnutie prijaté na základe článku 27 smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy,

zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru, a že sa dotknutej osobe v každom

prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadni nevyhnutný

dôverný charakter dôkazov.“. Podľa žalobcu bola uvedená námietka pre rozhodnutie

zásadná, a preto odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nemôže obstáť.

Podľa žalobcu nie je zrejmé, ako mohol krajský súd dospieť k záveru, že rozhodnutie

o odvolaní je zákonné, keďže neobsahuje základné náležitosti, na ktoré krajský súd

v odvolaním napadnutom rozsudku odkázal, a to že „Pokiaľ dôjde k stretu dvoch

základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život

garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1

Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva z dôvodu potreby

ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu

súkromného so záujmom verejným, treba, aby v administratívnom konaní bolo nad všetky

pochybnosti preukázané, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej

bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti správny orgán zváži aj hľadisko súkromné tak, aby

bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím

udelenia povolenia k jeho pobytu na území Slovenskej republiky nebolo neprimerane

obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život. Z odôvodnenia

rozhodnutia tak musí byť zrejmé, aké mali vplyv zistené okolnosti na jeho (odporca)

rozhodnutie o žiadosti žalobcu, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených okolností

a podrobne odôvodnil aplikáciu príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov a ako sa

vysporiadal s namietaným porušením práva žalobcu na súkromný a rodinný život z hľadiska

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, aby bolo zrejmé, ktorý

záujem uprednostnil (verejný alebo súkromný) a z akého dôvodu.“.

Žalovaný pritom v rozhodnutí sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2013/011050-004

z 2. decembra 2013 uviedol, že je postačujúce, ak správny orgán v odôvodnení rozhodnutia

uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky za predpokladu,

že policajt, ktorý koná v pobyte, je s konkrétnymi zisteniami SIS dostatočne oboznámený.

Vzhľadom na uvedené preto v rozhodnutí nepristúpil k preskúmaniu a odôvodneniu stretu

záujmu súkromného so záujmom verejným. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal

pochybnosť, že z konania žalobcu hrozí Slovenskej republike ohrozenie verejnej

bezpečnosti. V rozhodnutí o odvolaní sa ani neuvádza, aký vplyv mali zistené okolnosti

na jeho rozhodnutie o žiadosti žalobcu, akou úvahou bol vedený pri hodnotení zistených

okolností a z rozhodnutia nie je ani zrejmé, prečo uprednostnil verejný záujem pred

súkromným záujmom.

Žalobca sa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu dovoláva porušenia práva

na súdnu ochranu podľa a na spravodlivý proces podľa dohovoru, medzi

základné zásady ktorého patrí rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca je toho názoru, že krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia nevysporiadal takmer so žiadnou z námietok, ktoré uviedol

vo svojej žalobe. Z uvedených dôvodov žalobca žiada najvyšší súd rozsudok krajského súdu

zmeniť a rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie.

Najvyšší súd počas konania o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu č. k.

-48 z 30. októbra 2015 zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávajú pochybnosti

o rozpore niektorých ustanovení zákona o pobyte cudzincov, ktoré boli v prejednávanej veci

aplikované správnym orgánom s , dohovorom a chartou. Senát najvyššieho súdu

dospel k záveru, že ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov môžu byť

v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a , a v spojení s dohovoru a

charty.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. mája 2016

odvolacie konanie podľa prerušil

s tým, že po právoplatnosti uznesenia predloží ústavnému súdu návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa . Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 16. mája 2016.

Svoj návrh najvyšší súd odôvodnil takto:

K namietanému nesúladu § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s označenými

ustanoveniami , dohovoru a charty najvyšší súd na podklade judikatúry ústavného

súdu uvádza: „... konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel

k presvedčeniu, že v právnom štáte je nevyhnutné, aby zákonodarca osobitne pri tvorbe

právnych noriem, ktoré vykonávajú ustanovenia ( ) nielen

dôsledne dbali na ich súlad s ústavným textom a medzinárodnými záväzkami Slovenskej

republiky, ale aby aj vytváral podmienky preto, aby sa tieto právne normy uplatňovali

rovnako na každého a tiež aj preto, aby sa uplatňovali a interpretovali v súlade s príkazmi

a limitmi, ako ich obsahuje .“

K obsahu práva na spravodlivý proces najvyšší súd na podklade judikatúry ústavného

súdu uvádza, že jeho súčasťou je: „... aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“

Podľa najvyššieho súdu napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov

„... popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou

každého právneho štátu (ako sa k nemu hlási aj vo svojom ) a ktorý je

podporovaný aj zákazom diskriminácie obsiahnutom v (a ktorého súčasťou je

aj princíp rovnosti pred zákonom), v spojení s .“ Okrem toho:

„odopierajú tiež procesné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a ods. 2, č1. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , v a v spojení s Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.“.

Podľa najvyššieho súdu napadnuté ustanovenia zákona o pobyte cudzincov sú nielen

v rozpore s ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov, ale tiež aj s ich právom

na spravodlivé súdne konanie, keďže na ich základe postačuje, ak policajný útvar uvedie

v odôvodnení taxatívne vymenovaných rozhodnutí iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný

záujem Slovenskej republiky.

Podľa najvyššieho súdu je zásada rovnosti účastníkov konania narušená tým, že „...

správny orgán má k dispozícii dôkazy (utajované skutočnosti), ktorými cudzinec

nedisponuje a nemá ani žiadnu možnosť sa s týmito dôkazmi oboznámiť. Tieto dôkazy nie sú

súčasťou spisu a ani správny orgán utajovanú skutočnosť cudzincovi v žiadnom rozsahu

a v žiadnej forme nesprístupňuje.

Rovnaké možno konštatovať aj v konaní, v ktorom súd preskúmava zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu, vydaného podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Súd totiž účastníkovi konania nesprístupňuje v žiadnom rozsahu a v žiadnej forme dôvody

rozhodnutia (utajovanú skutočnosť).“.

Podľa najvyššieho súdu „Nesprístupnenie dôvodov, na základe ktorých orgán

verejnej správy rozhodol... odníma účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom. V prípade administratívneho konania, a rovnako aj

preskúmavajúceho konania pred súdom, uvedené vytvára pre tohto účastníka podstatne

nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý

účastník konania (orgán verejnej správy).“.

V dôsledku toho podľa najvyššieho súdu dochádza nielen k porušeniu práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa , ale aj k porušeniu princípu

kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd v návrhu uvádza: „Nakoľko napadnuté ustanovenia § 120 ods. 2

zákona... o pobyte cudzincov... zaväzujú dotknuté orgány verejnej správy (policajný útvar)

vydávať rozhodnutia, ktorých odôvodnenia obsahujú iba konštatovanie, že ide

o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, tieto ustanovenia nemôžu vyhovovať ani

štandardu spravodlivého konania, ktorý v sebe obsahuje ustanovenie ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Podľa najvyššieho súdu: „Z doterajšej rozhodovacej činnosti ESĽP ako aj SD EÚ...

vyplýva niekoľko dôležitých princípov, ktorými sa štáty musia riadiť, ak časť dôkazov pred

dotknutou osobou zataja v záujme vlastnej národnej bezpečnosti.“

Vychádzajúc z uvedenej, ako aj ďalšej v návrhu podrobnejšie rozpracovanej

argumentácie najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov sú v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4

v spojení s , ods. 2, a s ,

s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s ...

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak osoby

uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily

nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu

návrh na začatie konania.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak

návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Podľa § 19 zákona

o ústavnom súde súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo

samosudca. Podľa ak je účastníkom konania súd,

zastupuje senát jeho predseda.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd návrh navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna ústavného súdu podľa a dospel k záveru, že návrh

spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej

rozhodnúť.

Z citovaného vyplýva, že je v právomoci ústavného

súdu preskúmavať súlad zákonov s a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom. Okruh aktívne legitimovaných osôb na podanie návrhu

na začatie konania o súlade právnych predpisov v nadväznosti na

ustanovuje až f) a . V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že návrh podal najvyšší súd.

Návrh bol podaný v súvislosti s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. . Z odôvodnenia podaného návrhu ústavný súd zistil,

že v predmetnom konaní je potrebné použiť všeobecne záväzný právny predpis (napadnuté

zákonné právne normy), ktorého nesúlad s a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná, je uplatnený v návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom.

Predložený návrh nesignalizuje nedostatky procesných podmienok najvyšším súdom

vedeného konania o odvolaní, ktoré by vylučovali akúkoľvek možnosť aplikácie

napádaných zákonných právnych noriem v tomto konaní (m. m. ,

). Z toho ústavný súd vyvodil, že návrh podala oprávnená osoba,

pričom v súlade s bolo konanie o odvolaní uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. mája 2016 prerušené.

Návrh podľa názoru ústavného súdu spĺňa predpísané náležitosti návrhu na začatie

konania ustanovené v a .

Najvyšší súd v návrhu namieta nesúlad § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov aj

s čl. 47 charty.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené pre členské štáty výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde taktiež preskúmal, či najvyšším súdom napadnutá právna úprava

predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Ak by napadnutá právna

úprava nepredstavovala vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty, ústavný súd

by návrh v časti namietajúcej nesúlad napadnutej právnej úpravy s čl. 57 charty podľa § 25

ods. 2 musel odmietnuť z dôvodu, že by išlo o návrh,

na prerokovanie ktorého ústavný súd nemá právomoc.

Podľa vysvetliviek k charte (Ú. v. EÚ C 303, 14. 12. 2007, s. 17 – 35), ktoré

vychádzajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, povinnosť rešpektovať základné

práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú

v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie. Ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti

práva Únie, základné práva zaručené chartou musia byť dodržané a nemôže nastať prípad,

ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa základné práva zaručené chartou

(rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105, bod 21).

Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených chartou.

Prípady, kedy konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Európskej

únie, upresňuje judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie konanie členských štátov spadá do rámca pôsobnosti práva Únie v troch

prípadoch. Po prvé, ak členské štáty preberajú (implementujú) právo Únie (rozsudok Hubert

Wachauf proti Bundesamt für Ernährung und Forstwirtschaft, 5/88, EU:C:1989:321),

po druhé, ak ich konanie spadá pod výnimku z uplatňovania únijných pravidiel prípustnú

samotným právom Únie (rozsudok Elliniki Radiophonia Tiléorassi AE a Panellinia

Omospondia Syllogon Prossopikou proti Dimotiki Etairia Pliroforissis a Sotirios Kouvelas

a Nicolaos Avdellas a iní. („ERT“), C-260/89 EU:C:1991:254), a napokon po tretie, vtedy,

ak vo všeobecnosti ich konanie spadá do rámca práva Únie (rozsudok Daniele Annibaldi

proti Sindaco del Comune di Guidonia a Presidente Regione Lazio („Annibaldi“), C-

309/96, EU:C:1997:631). O tretiu situáciu ide vtedy, ak sa v konkrétnej a špecifickej situácii

v určitej spojitosti uplatní osobitná hmotnoprávna norma práva Európskej únie (rozsudok

Karner, C 71/02, EU:C:2004:181, body 48 až 53; rozsudok Åklagaren proti Hans Åkerberg

Fransson, C-617/10, EU:C:2013:105).

Najvyšší súd označuje za nesúladné s čl. 47 charty ustanovenie právnej úpravy,

ktorou Slovenská republika preberá do svojho právneho poriadku viaceré právne záväzné

akty Európskej únie, napr. smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ

z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie

na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín

a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom

štáte (Ú. v. EÚ L 343, 23. 12. 2011), smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES

z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať

a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS)

1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS,

75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ,

kap. 5/zv. 5; Ú. v. EÚ L 158, 30. 4. 2004) v znení nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 (Ú. v. EÚ L, 27. 5. 2011), smernicu Rady

2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín,

ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 6;

Ú. v. EÚ L 16, 23. 1. 2004), smernicu Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach

na trvalý pobyt, vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami

nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho

nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi (Mimoriadne

vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 7; Ú. v. EÚ L 261, 6. 8. 2004), alebo smernicu Rady

2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Mimoriadne vydanie

Ú. v. EÚ, kap. 19/zv. 6; Ú. v. EÚ L 251, 3. 10. 2003).

Keďže najvyšším súdom napadnutou právnou úpravou Slovenská republika preberá

(implementuje) právo Únie, napadnutá právna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva

Únie a predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty. Charta je na ňu

preto aplikovateľná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2016