Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 534/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Obvodnej

poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, zastúpenej advokátkou

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júna 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Obvodnej poľovníckej komory Martin o d m i e t a ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra

2015 doručená sťažnosť Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin

(ďalej len „obvodná poľovnícka komora“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že obvodná poľovnícka komora

bola účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. v postavení žalovanej. Žalobca sa žalobou doručenou krajskému súdu

10. decembra 2013 v súlade s a nasl. (ďalej len

„OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia obvodnej poľovníckej komory

č. 33/2011 z 22. júna 2011, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho

previnenia podľa § 3 ods. 2 písm. a) disciplinárneho poriadku Slovenskej poľovníckej

komory a bola mu zároveň uložená pokuta v sume 200 € a povinnosť nahradiť trovy

disciplinárneho konania v sume 30 €.

Žalobca v žalobe podanej krajskému súdu 10. decembra 2013 tvrdil, že 4. novembra

2013 prevzal jeho splnomocnenec na preberanie poštových doporučených zásielok výzvu na

zaplatenie sumy 230 € od obvodnej poľovníckej komory, pričom identickú zásielku prijal

25. novembra 2013 samotný žalobca priamo od advokátky JUDr. Gabriely Kľačanovej.

Podľa žalobcu mu rozhodnutie obvodnej poľovníckej komory č. 33/2011 z 22. júna 2011

nikdy nebolo doručené a nemal vedomosť ani o disciplinárnom konaní, ktoré bolo vedené

proti jeho osobe. Krajský súd konanie o žalobe uznesením sp. zn.

z 19. februára 2014 (ďalej len „uznesenie z 19. februára 2014“) zastavil a rozhodol, že

žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 9. júna 2015 zmenil uznesenie krajského

súdu z 19. februára 2014 tak, že konanie zastavil a vec postúpil disciplinárnej komisii

poľovníckej komory na konanie o odvolaní.

2

Obvodná poľovnícka komora namieta, že najvyšší súd „vydal svoje rozhodnutie dňa

09. 06. 2015, t. j. takmer po štyroch rokoch od vydania pôvodného rozhodnutia príslušným

orgánom sťažovateľa v rozpore s ust. ods. (3) , podľa ktorého súdu postupuje

podľa odseku 2, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené,

neuplynula lehota troch rokov. K zásadám právneho štátu, patrí aj princíp právnej istoty,

obsiahnutý v Článku 1 ods. (1) : Neoddeliteľnou súčasťou

právnej istoty je predvídateľnosť konania orgánov štátu, a teda i súdov. Súdy majú

aplikovať právnu normu v rovnakých podmienkach vždy rovnakým spôsobom, ustanovenie

účelu a obsahu právnej normy v právnom štáte nemôže podliehať zmenám od prípadu

k prípadu. ... žalobca podal žalobný návrh zo dňa 18. 12. 2013, ktorým sa domáhal

preskúmania rozhodnutia orgánu sťažovateľa Spisová značka 33/2011 zo dňa 22. 06. 2011,

právoplatného dňa 02. 07. 2011. Predmetné rozhodnutie je rozhodnutím prvostupňovým,

a teda je to rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom v správnom

súdnictve s poukazom na ust. ods. (2) Žalobca nevyčerpal a nepodal proti

disciplinárnemu rozhodnutiu riadny opravný prostriedok – odvolanie. Z tohto dôvodu podľa

presvedčenia sťažovateľa nemôže žiadať o preskúmanie zákonnosti predmetného

rozhodnutia. Pre podanie žalobného návrhu stanovuje lehotu

v ust. ods. (1) Žalobca zákonom určenú lehotu zmeškal, zmeškanie lehoty

odpustiť nemožno, napriek tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky o jeho žalobnom návrhu

rozhodoval. Najvyšší súd... konanie zastavil s odôvodnením, že žalobca je opomenutý

účastník a sťažovateľ s ním mal konať ako s účastníkom konania. Sťažovateľ sa domnieva,

že v tejto časti porušovateľ práva konal v omyle, keďže sťažovateľ so žalobcom konal riadne

v rámci celého disciplinárneho konania. Žalobca mal právo zúčastniť sa disciplinárneho

konania. Že toto svoje právo nevyužil a disciplinárneho konania sa nezúčastnil, je jeho

rozhodnutím. Sťažovateľ poukazuje opätovne na tú okolnosť, že žalobcu poučil

o následkoch nedostavenia sa v písomnej forme. Sťažovateľ rozhodnutie disciplinárneho

senátu zaslať žalobcovi ako poštovú zásielku číslo 66682996 z Pošty s doručenkou

do vlastných rúk, zásielku však Slovenská pošta, a. s. vrátila sťažovateľovi s poznámkou, že

žalobca – adresát je neznámy. Sťažovateľ aplikoval v danom prípade fikciu doručenia,

pretože žalobca bol povinný sťažovateľovi oznámiť zmenu adresy v prípade, ak táto nastala,

čo neurobil.“.

Podľa obvodnej poľovníckej komory je „Odôvodnenie prvostupňového súdneho

rozhodnutia... nepresvedčivé, nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne

a skutkové otázky súvisiace s prejednávanou právnou vecou. Porušovateľ mohol uvedené

pochybenia napraviť v rámci odvolacieho konania, k čomu však nedošlo. Iba tento prístup

Najvyššieho súdu SR by zodpovedal kritériám riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Svojím postupom

prvostupňový súd i porušovateľ vytvorili žalobcovi podstatne výhodnejšie podmienky, než

akými disponoval sťažovateľ, čím porušili princíp rovnosti zbraní ako základný prvok práva

na spravodlivé súdne konanie.“.

Podľa obvodnej poľovníckej komory najvyšší súd pochybil aj pri rozhodovaní

o náhrade trov konania. Obvodná poľovnícka komora k tejto námietke uvádza, že „Žalobca

v správnom súdnictve musí byť zastúpený advokátom, ktorý má vo vzťahu ku klientovi

poučovaciu povinnosť, čo sa týka platnej právnej úpravy. Podľa presvedčenia sťažovateľa

mal byť žalobca poučený o tom, že nie je možné preskúmavať prvostupňové rozhodnutie tým

viac, že márne uplynula subjektívna lehota pre podanie žalobného návrhu. Sťažovateľ si

myslí, že práve žalobca je tým subjektom, ktorý zavinil zastavenie súdneho konania, a teda

mal byť podľa ust. ods. (2) prvej vety zaviazaný na úhradu trov konania.

Sťažovateľ považuje právo na náhradu trov konania za nárok, požívajúci ochranu podľa

Článku 20 ods. (1) , pretože náhrada trov konania je

pohľadávkou účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je vymožiteľná ako

ktorýkoľvek iný peňažný nárok. To, že sťažovateľovi bude priznané právo na náhradu trov

konania sťažovateľ legitímne očakával, s prihliadnutím na neodstrániteľnú prekážku

postupu konania – neprípustnosť preskúmavania prvostupňového rozhodnutia a zmeškanie

lehoty pre podanie žalobného návrhu zo strany žalobcu.“.

Na základe uvedených skutočností obvodná poľovnícka komora navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1)

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru

4

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1)

Slovenskej republiky a Článkom 2 ods. (2) a právo vlastniť

majetok podľa Článku 20 .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 09. 06. 2015, sp. zn.: , zrušuje a vec vracia tomuto súdu na

ďalšie konanie.

3. Obvodnej poľovníckej komore Martin, priznáva právo na náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 296, 44 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená obvodnou poľovníckou komorou, ktorá

napadla uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júna 2015 vydané v konaní

o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu z 19. februára 2014 vydanému v konaní

o preskúmanie z 22. júna

2011, v rámci ktorého vystupovala na strane žalovanej, teda v postavení orgánu verejnej

správy, ktorý vydal rozhodnutie, ktorého preskúmania sa žalobca domáhal v konaní pred

krajským súdom a následne najvyšším súdom.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola

podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je

v posudzovanom prípade nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa .

Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických

a právnických osôb pred verejnou mocou. Z možno vyvodiť, že

verejná moc je povinná primárne rešpektovať a chrániť základné práva a slobody, ako aj

ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, pričom obsah

tejto povinnosti podmieňuje charakter jednotlivých základných práv. Vo všeobecnosti

možno konštatovať, že okruh nositeľov základných práv je determinovaný oblasťou

ochrany, ktorú majú jednotlivé základné práva zaručovať. Existujú základné práva, ktoré

prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo aj

práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také

práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát, resp. v jeho mene konajúce

štátne orgány v zásade nie sú nositeľmi základných práv, keďže nedisponujú pri právne

relevantnom konaní autonómnym priestorom a slobodnou vôľou („Štátne orgány môžu

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“

– ). Naopak, štátne orgány disponujú na účely plnenia svojich funkcií

právomocou, ktorú môžu uplatňovať v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Opačné vnímanie postavenia štátu, resp. štátnych orgánov, pri ochrane

základných práv by v konečnom dôsledku mohlo smerovať k popretiu podstaty právneho

štátu.

Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa

postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej

6

rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa

ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali

sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú

v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu

tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj

v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán

verejnej moci môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako

„nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát

vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ

verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom)

základných práv a slobôd (, ). Rovnako ústavný súd v minulosti

uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247

a nasl. , je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať

základné právo na súdnu ochranu podľa (obdobne

dohovoru). Na podporu tohto záveru ústavný súd uviedol, že orgán verejnej správy nie je

v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa a nasl. , pretože jeho

procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava

zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde orgán verejnej

správy mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu

postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve

().

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obvodnej poľovníckej komory ústavný súd

nezistil žiaden dôvod na odklon od svojej doterajšej judikatúry, ktorý by prípadne mohol

viesť k predloženiu návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov plénu

ústavného súdu podľa . V napadnutom súdnom konaní, ktorého

výsledkom bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júna 2015,

vystupovala obvodná poľovnícka komora ako orgán verejnej moci v konaní, v ktorom nie je

nositeľkou základných práv, preto je zjavne neoprávnenou osobou na podanie ústavnej

sťažnosti (obdobne rozhodol ústavný súd vo veci obvodnej poľovníckej komory aj

uznesením sp. zn. z 11. februára 2016, v ktorom dospel k záveru, že

obvodná poľovnícka komora je právnická osoba, ktorej zákon zveruje rozhodovanie

o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy).

Obvodná poľovnícka komora bola síce účastníčkou tohto súdneho konania, avšak bez

možnosti iniciovať jeho začatie, keďže toto právo patrí len fyzickej osobe alebo právnickej

osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch

rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

( a nasl. ).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že účelom konania pred najvyšším súdom, výsledkom

ktorého bolo vydanie napadnutého uznesenia, bolo preskúmať, či rozhodnutím obvodnej

poľovníckej komory pri výkone jej právomoci (orgán verejnej správy) vo vymedzenom

úseku došlo k ukráteniu práv fyzickej osoby, pričom z podstaty konania podľa § 247 a nasl.

zároveň vyplýva, že obvodná poľovnícka komora v tomto konaní nemohla disponovať

právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohla byť

osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa .

8

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť obvodnej

poľovníckej komory podľa ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016