Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 433/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 187/19, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 29. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2016

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu 29. marca 2016“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci je odôvodnenia uviedol, že ako odporca a otec

maloletého (ďalej len „maloletý“) podal prostredníctvom svojho

právneho zástupcu vyjadrenie v konaní vedenom pod sp. zn. iniciovanom

návrhom matky – navrhovateľky (ďalej len „matka maloletého“)

na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa.

Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. februára 2007, ktorým bol

maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný platiť výživné

v sume 1 500 Sk (50 €). Keďže matka maloletého v dostatočnej miere nezvládala

starostlivosť o maloleté dieťa, okresný súd na základe návrhu sťažovateľa z 27. apríla 2000

a so súhlasom matky rozsudkom sp. zn. z 15. novembra 2011 (právoplatným

2. decembra 2011) schválil rodičovskú dohodou a maloletého zveril do striedavej osobnej

starostlivosti jeho rodičov, pričom výživné žiadnemu z nich neurčil.

Podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že matka maloletého v súčasnosti začala

pracovať na polovičný úväzok a jej príjem jej „nestačí na uvedené jej prednosti, a preto sa

snažila zmanipulovať syna, aby ostal s ňou a otec im bude platiť“. Uvedený návrh matky

maloletého na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa nemal podľa

sťažovateľa žiadne opodstatnenie a v jeho obsahu sú uvedené podľa neho klamlivé

a zavádzajúce tvrdenia, a síce že striedavá starostlivosť nefungovala od začiatku, alebo že

sťažovateľ vytvára negatívne situácie, aby zabránil jej riadnemu priebehu, ďalej že maloletý

je prevažne v osobnej starostlivosti matky, či skutočnosť, že sťažovateľ nebýva doma,

pretože chodí ako hudobník hrávať na loď do Karibiku, čo taktiež nie je pravda.

Sťažovateľ je učiteľom na Základnej umeleckej škole L. Árvaya s príjmom 540 €, po

pracovnej dobe nikam nechodí a všetok svoj voľný čas venuje rodine, t. j. manželke

a deťom, medzi ktoré patrí aj maloletý. V čase, keď nie je doma, sa o maloletého stará jeho

manželka. Matka maloletého ho prihlásila na školu za automechanika, avšak táto bola pre

neho nezaujímavá a učenie mu v nej vôbec nešlo. Od roku 2015 začal chodiť

na konzervatórium, na ktoré ho prihlásil sťažovateľ, ktorý ho zároveň pripravoval na skúšky

a hradí mu na tejto škole všetky výdavky spojené so školou a taktiež mu zakúpil hudobný

nástroj – elektrickú gitaru.

Podľa názoru sťažovateľa matka maloletého podaným návrhom sledovala iba jeden

cieľ, a to kompenzáciu nedostatku jej finančných prostriedkov, a nie blaho maloletého.

Sťažovateľ so zrušením striedavej starostlivosti o maloletého nesúhlasil, keďže pre takéto

rozhodnutie neexistujú podľa neho dôvody, avšak chce sa pridržiavať rozhodnutia

samotného maloletého, ktorý má už 17 rokov. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nie je v jeho

schopnostiach platiť výživné v sume požadovanej matkou v podanom návrhu, okrem iných

okolností aj preto, že má spolu tri deti.

Okresný súd o podanom návrhu matky rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 22. júla 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 22. júla 2015“) tak, že maloletého

zveril do osobnej starostlivosti matky, zaviazal ho platiť na neho výživné v sume 90 €

mesačne k rukám matky a styk sťažovateľa s maloletým neupravil. Matka maloletého

podala proti rozsudku okresného súdu z 22. júla 2015 odvolanie. Sťažovateľ v tomto

vyjadrení poukázal na to, že matka má možnosť pracovať na celý pracovný úväzok, nemá

žiadne zdravotné problémy, a preto je pri rozhodovaní o výške výživného potrebné

prihliadnuť nielen na jej skutočné príjmy, ktoré v čase rozhodnutia dosahuje, ale

potencionálne príjmy, ktoré by mala, resp. mohla dosahovať.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že matka si pri podaní uvedeného návrhu musela

byť vedomá svojej vyživovacej povinnosti voči maloletému a výživné od sťažovateľa nemá

smerovať k tomu, aby uspokojovalo potrebu inej osoby ako maloletého. Matka maloletého

v konaní argumentuje tým, že nepoberá žiadnu podporu, pretože bola živnostníčka,

tlmočníčka a prekladateľka na súde.

Príjem sťažovateľa je síce 540 €, avšak uhrádza z neho taktiež 2 spotrebné úvery

a zároveň živí dve maloleté deti s manželkou poberajúcou len materskú, t. j. 250 € mesačne,

platí nájomné mesačne v sume 220 € a používa osobné motorové vozidlo Škoda Octavia,

ktoré patrí jeho svokrovi a má 14 rokov. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vo svojom

vyjadrení navrhol krajskému súdu odvolanie matky zamietnuť, vrátiť vec na nové konanie,

v ktorom by bol maloletý zverený do jeho osobnej starostlivosti.

Krajský súd rozsudkom z 29. marca 2016 zmenil rozsudok okresného súdu z 22. júla

2015 tak, že ho zaviazal platiť na maloletého výživné v sume 130 € mesačne, a to napriek

tomu, že podľa sťažovateľa k takémuto postupu súdu neboli splnené podmienky ustanovené

v ods. l písm. a) a ods. 2 a 3 (ďalej len „OSP“).

Postup krajského súdu je podľa sťažovateľa aj v rozpore s , pretože v predmetnej

veci neexistovali dôvody na zmenu rozsudku okresného súdu z 22. júla 2015 v spojení

s opravným uznesením z 28. januára 2016 a krajský súd v predmetnom konaní v rámci

svojho postupu nedoplnil dokazovanie, nerešpektoval výsledky dokazovania vykonaného

okresným súdom, a napriek tomu zmenil uvedený rozsudok. Podľa sťažovateľa uvedeným

postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež ním došlo

k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Rozsudok krajského súdu z 29. marca

2016 je podľa sťažovateľa nepreskúmateľný a nezrozumiteľný pre nedostatok dôvodov.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie

a zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 29. marca 2016 až do

rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho právo podľa dohovoru boli rozsudkom krajského súdu

z 29. marca 2016 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti späť krajskému súdu na

ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj

náhradu trov konania v sume 303,16 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

z 29. marca 2016. K namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku,

že krajský súd v predmetnej veci rozhodol len na základe dokazovania vykonaného

okresným súdom a vydal nepreskúmateľné a nezrozumiteľné rozhodnutie neobsahujúce

dostatok dôvodov.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv rozsudkom

krajského súdu z 29. marca 2016 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného rozsudku,

v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podala

včas účastníčka konania - matka (, ) proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), pričom podanie opravného

prostriedku nie je vylúčené podľa ustanovenia , preskúmal v rozsahu danom

ustanovením a z dôvodov uvedených v odvolaní a po

preskúmaní ho bez nariadenia pojednávania ( za použitia ustanovenia

) v napadnutej časti o určení výživného otca na maloleté dieťa podľa

ustanovenia zmenil tak, že určil výživné na maloletého vo

výške 130,- eur mesačne, ktoré je otec povinný poukázať matke vždy do 15-teho dňa

v mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné.

Pre stanovenie výšky výživného, ktoré sú povinní poskytovať rodičia svojim deťom,

platia predovšetkým všeobecné hľadiská uvedené v ustanovení § 75 ods. 1 veta prvá Zákona

o rodine, a to odôvodnené potreby oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové

pomery povinného. Okrem nich platia aj ďalšie. V ustanovení § 62 ods. 2 Zákona o rodine

je stanovené, že obaja rodičia prispievajú na výživu detí podľa svojich možností, schopností

a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov.

Špeciálne kritérium pre určenie výšky vyživovacej povinnosti k deťom je uvedené

v ustanovení § 62 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné pri určení

rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa

osobne stará. Pritom z ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine je jednoznačne ustanovené,

že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní možností, schopností

a majetkových pomerov rodičov súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie

je nevyhnutné vynaložiť.

Pri určení výšky výživného na maloleté dieťa odvolací súd prihliadol na potreby

dieťaťa spojené najmä s jeho vekom a v súvislosti so štúdiom na konzervatóriu, ako aj na

zárobkové možnosti a schopnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov. Matka si plní

vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu aj výkonom osobnej starostlivosti

a uspokojovaním jeho bytovej potreby. Otec je zamestnaný s príjmom 557,- eur mesačne

a okrem toho si privyrába.

Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, ktoré

je v dospievajúcom veku, s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca

nezodpovedá výška vyživovacej povinnosti otca určenej okresným súdom. Zároveň je však

potrebné poznamenať, že pri posudzovaní potencionality príjmov povinného rodiča

(v prejednávanej veci otca), musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné

skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha rodiča znížiť vyživovaciu povinnosť na

najnižšiu možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že sa pri určovaní výšky vyživovacej

povinnosti (akejkoľvek) neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ktoré v čase vyhlásenia

rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa z jeho potencionálnych príjmov, teda príjmov, ktoré

by mal, resp. by mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázanej skutočnosti (vek,

stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, jeho zdravotný stav, schopnosti, prax,

dopyt na trhu práce a podobne).

Z dokazovania vykonaného okresným súdom nevyplynulo, že by otec, ktorý je

v produktívnom veku, v záujme zabezpečenia výživy svojho maloletého dieťaťa by nebolo

v jeho schopnostiach a možnostiach nájsť si zamestnanie, z ktorého by mal dostatočný

príjem. Rovnako je potrebné zohľadniť fakt, že otec si voči dieťaťu vyživovaciu povinnosť

plní v minimálnej miere. I keď je otec schopný si privyrobiť podľa vlastného vyjadrenia cca

100,- eur mesačne, neušlo pozornosti odvolacieho súdu vyjadrenie matky, spočívajúce

v tom, že maloletý v čase, keď býval v spoločnej domácnosti s otcom, sa vyjadril, že otec od

stredy do nedele hráva v kaviarni. Uvedené nenasvedčuje, že suma 100,- eur zodpovedá

vynaloženému úsiliu otca o zvýšenie príjmu hrávaním v kaviarni v pomere k počtu dní do

mesiaca (20 dní). To nasvedčuje tomu, že výška príjmu otca z tejto činnosti, ktorá síce nie je

dokázateľná, avšak je zohľadniteľná aspoň v kritériách potencionálnych schopností

a možností dosahovať vyšší príjem, je podstatne vyššia. Za tejto situácie je prakticky

vylúčené, aby otec nedosahoval neoficiálne príjmy. Navyše súd nedostatočne právne

vyhodnotil poskytnutie spotrebiteľského úveru na kúpu hudobného nástroja otcom, keď

podľa odvolacieho súdu tento výdavok nemožno uznať ako nevyhnutný. Otec je povinný

správať sa zodpovedne tak. ako to vyplýva zo Zákona o rodine a využiť všetky nástroje

a možnosti, aby si zabezpečil také príjmy, ktoré zodpovedajú jeho objektívnym

schopnostiam a možnostiam, vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie a prax v danom

odbore a splnil si tak svoju zákonnú povinnosť v primeranej výške. Pokiaľ si otec volí cestu

dosahovania neoficiálnych príjmov, čo sám potvrdil vo svojom vyjadrení na pojednávaní,

ktoré sú z hľadiska dokazovania ich výšky značne problematické, musí rátať s tým, že súd

bude posudzovať túto jeho povinnosť aj z hľadiska potencionality jeho schopností a

možností, ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ ide o tvrdenie otca, že v prípade, ak matka

nezvláda finančne zabezpečiť starostlivosť o maloletého a je schopný sa o syna finančne

postarať, touto skutočnosťou len utvrdil súd vtom, že má dostatočný potenciál na to, aby

zabezpečil plnenie vyživovacej povinnosti v takej miere, ktorá zodpovedá veku a záujmovej

realizácie syna, ktorý navštevuje konzervatórium. Preto jeho tvrdenia považoval odvolací

súd za účelové, v snahe eliminovať výšku vyživovacej povinnosti.

V časti, nenapadnutej odvolaním, v ktorej prvostupňový súd rozhodol o zverení

maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, ako aj v časti o úprave styku otca

s dieťaťom zostal prvostupňový rozsudok nedotknutý rozhodnutím odvolacieho súdu.

Výrok o trovách odvolacieho konania, ako aj prvostupňového konania sa opiera

o ustanovenie , v spojení s ustanovením ,

podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak

sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. V danom prípade sa výrok o trovách konania týka

tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, keďže odvolací súd čiastočne zmenil

rozhodnutie prvostupňového súdu.“

Sťažovateľ v predmetnom konaní argumentoval arbitrárnosťou rozsudku krajského

súdu z 29. marca 2016 z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Z obsahu rozsudku

krajského súdu z 29. marca 2016 je zrejmé, že krajský súd v konaní pred okresným súdom

vykonané dokazovanie v predmetnej veci týkajúce sa možností, schopností a majetkových

pomerov povinného vyhodnotil sčasti odlišne od okresného súdu a pri svojom rozhodovaní

prihliadol predovšetkým na dôkazy preukazujúce skutočnosti rozhodné z hľadiska princípu

potencionality príjmov, ktorý nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného

(sťažovateľa), pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania povinného

vymedzuje fiktívny (prezumovaný) príjem, ktorý je následne základom pre určenie

výživného na dieťa. V súvislosti s dôvodmi svojho rozhodnutia krajský súd poukázal aj na

výdavky povinného (sťažovateľa) preukázané v konaní, ktoré posúdil z pohľadu povinnosti

rodiča korigovať si svoje výdavky tak, aby predovšetkým mohol plniť svoju vyživovaciu

povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, a následne v týchto súvislostiach dospel k záveru

o zmene rozsudku okresného súdu vo výroku o určení výživného.

Uvedené právne závery krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie sú

poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázaním na konkrétne v konaní

preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 29. marca

2016 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za

neospravedlniteľné, resp. neudržateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016