Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 433/2016
PDF · 187.69 KB
No categories available
I. ÚS 433/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, Mydlárska 187/19, Žilina, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 CoP 13/2016
z 29. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 13/2016 z 29. marca 2016
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu 29. marca 2016“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci je odôvodnenia uviedol, že ako odporca a otec
maloletého (ďalej len „maloletý“) podal prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vyjadrenie v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 50/2015 iniciovanom
návrhom matky – navrhovateľky (ďalej len „matka maloletého“)
na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa.
Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 158/2006 z 12. februára 2007, ktorým bol
maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný platiť výživné
v sume 1 500 Sk (50 €). Keďže matka maloletého v dostatočnej miere nezvládala
starostlivosť o maloleté dieťa, okresný súd na základe návrhu sťažovateľa z 27. apríla 2000
a so súhlasom matky rozsudkom sp. zn. 15 P 22/2010 z 15. novembra 2011 (právoplatným
2. decembra 2011) schválil rodičovskú dohodou a maloletého zveril do striedavej osobnej
starostlivosti jeho rodičov, pričom výživné žiadnemu z nich neurčil.
Podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že matka maloletého v súčasnosti začala
pracovať na polovičný úväzok a jej príjem jej „nestačí na uvedené jej prednosti, a preto sa
snažila zmanipulovať syna, aby ostal s ňou a otec im bude platiť“. Uvedený návrh matky
maloletého na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloleté dieťa nemal podľa
sťažovateľa žiadne opodstatnenie a v jeho obsahu sú uvedené podľa neho klamlivé
a zavádzajúce tvrdenia, a síce že striedavá starostlivosť nefungovala od začiatku, alebo že
sťažovateľ vytvára negatívne situácie, aby zabránil jej riadnemu priebehu, ďalej že maloletý
je prevažne v osobnej starostlivosti matky, či skutočnosť, že sťažovateľ nebýva doma,
pretože chodí ako hudobník hrávať na loď do Karibiku, čo taktiež nie je pravda.
Sťažovateľ je učiteľom na Základnej umeleckej škole L. Árvaya s príjmom 540 €, po
pracovnej dobe nikam nechodí a všetok svoj voľný čas venuje rodine, t. j. manželke
a deťom, medzi ktoré patrí aj maloletý. V čase, keď nie je doma, sa o maloletého stará jeho
manželka. Matka maloletého ho prihlásila na školu za automechanika, avšak táto bola pre
neho nezaujímavá a učenie mu v nej vôbec nešlo. Od roku 2015 začal chodiť
na konzervatórium, na ktoré ho prihlásil sťažovateľ, ktorý ho zároveň pripravoval na skúšky
a hradí mu na tejto škole všetky výdavky spojené so školou a taktiež mu zakúpil hudobný
nástroj – elektrickú gitaru.
Podľa názoru sťažovateľa matka maloletého podaným návrhom sledovala iba jeden
cieľ, a to kompenzáciu nedostatku jej finančných prostriedkov, a nie blaho maloletého.
Sťažovateľ so zrušením striedavej starostlivosti o maloletého nesúhlasil, keďže pre takéto
rozhodnutie neexistujú podľa neho dôvody, avšak chce sa pridržiavať rozhodnutia
samotného maloletého, ktorý má už 17 rokov. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nie je v jeho
schopnostiach platiť výživné v sume požadovanej matkou v podanom návrhu, okrem iných
okolností aj preto, že má spolu tri deti.
Okresný súd o podanom návrhu matky rozhodol rozsudkom sp. zn. 30 C 50/2015
z 22. júla 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 22. júla 2015“) tak, že maloletého
zveril do osobnej starostlivosti matky, zaviazal ho platiť na neho výživné v sume 90 €
mesačne k rukám matky a styk sťažovateľa s maloletým neupravil. Matka maloletého
podala proti rozsudku okresného súdu z 22. júla 2015 odvolanie. Sťažovateľ v tomto
vyjadrení poukázal na to, že matka má možnosť pracovať na celý pracovný úväzok, nemá
žiadne zdravotné problémy, a preto je pri rozhodovaní o výške výživného potrebné
prihliadnuť nielen na jej skutočné príjmy, ktoré v čase rozhodnutia dosahuje, ale
potencionálne príjmy, ktoré by mala, resp. mohla dosahovať.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že matka si pri podaní uvedeného návrhu musela
byť vedomá svojej vyživovacej povinnosti voči maloletému a výživné od sťažovateľa nemá
smerovať k tomu, aby uspokojovalo potrebu inej osoby ako maloletého. Matka maloletého
v konaní argumentuje tým, že nepoberá žiadnu podporu, pretože bola živnostníčka,
tlmočníčka a prekladateľka na súde.
Príjem sťažovateľa je síce 540 €, avšak uhrádza z neho taktiež 2 spotrebné úvery
a zároveň živí dve maloleté deti s manželkou poberajúcou len materskú, t. j. 250 € mesačne,
platí nájomné mesačne v sume 220 € a používa osobné motorové vozidlo Škoda Octavia,
ktoré patrí jeho svokrovi a má 14 rokov. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vo svojom
vyjadrení navrhol krajskému súdu odvolanie matky zamietnuť, vrátiť vec na nové konanie,
v ktorom by bol maloletý zverený do jeho osobnej starostlivosti.
Krajský súd rozsudkom z 29. marca 2016 zmenil rozsudok okresného súdu z 22. júla
2015 tak, že ho zaviazal platiť na maloletého výživné v sume 130 € mesačne, a to napriek
tomu, že podľa sťažovateľa k takémuto postupu súdu neboli splnené podmienky ustanovené
v § 214 ods. l písm. a) a ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Postup krajského súdu je podľa sťažovateľa aj v rozpore s § 220 OSP, pretože v predmetnej
veci neexistovali dôvody na zmenu rozsudku okresného súdu z 22. júla 2015 v spojení
s opravným uznesením z 28. januára 2016 a krajský súd v predmetnom konaní v rámci
svojho postupu nedoplnil dokazovanie, nerešpektoval výsledky dokazovania vykonaného
okresným súdom, a napriek tomu zmenil uvedený rozsudok. Podľa sťažovateľa uvedeným
postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež ním došlo
k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Rozsudok krajského súdu z 29. marca
2016 je podľa sťažovateľa nepreskúmateľný a nezrozumiteľný pre nedostatok dôvodov.
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie
a zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 29. marca 2016 až do
rozhodnutia vo veci samej.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci
vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu
z 29. marca 2016 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti späť krajskému súdu na
ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj
náhradu trov konania v sume 303,16 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
z 29. marca 2016. K namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku,
že krajský súd v predmetnej veci rozhodol len na základe dokazovania vykonaného
okresným súdom a vydal nepreskúmateľné a nezrozumiteľné rozhodnutie neobsahujúce
dostatok dôvodov.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv rozsudkom
krajského súdu z 29. marca 2016 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného rozsudku,
v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala
včas účastníčka konania - matka (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného
prostriedku nie je vylúčené podľa ustanovenia § 202 O. s. p., preskúmal v rozsahu danom
ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a z dôvodov uvedených v odvolaní a po
preskúmaní ho bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia ustanovenia
§ 156 ods. 3 O. s. p.) v napadnutej časti o určení výživného otca na maloleté dieťa podľa
ustanovenia § 220 O. s. p. zmenil tak, že určil výživné na maloletého vo
výške 130,- eur mesačne, ktoré je otec povinný poukázať matke vždy do 15-teho dňa
v mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné.
Pre stanovenie výšky výživného, ktoré sú povinní poskytovať rodičia svojim deťom,
platia predovšetkým všeobecné hľadiská uvedené v ustanovení § 75 ods. 1 veta prvá Zákona
o rodine, a to odôvodnené potreby oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného. Okrem nich platia aj ďalšie. V ustanovení § 62 ods. 2 Zákona o rodine
je stanovené, že obaja rodičia prispievajú na výživu detí podľa svojich možností, schopností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch rodičov.
Špeciálne kritérium pre určenie výšky vyživovacej povinnosti k deťom je uvedené
v ustanovení § 62 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné pri určení
rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa
osobne stará. Pritom z ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine je jednoznačne ustanovené,
že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní možností, schopností
a majetkových pomerov rodičov súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie
je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výšky výživného na maloleté dieťa odvolací súd prihliadol na potreby
dieťaťa spojené najmä s jeho vekom a v súvislosti so štúdiom na konzervatóriu, ako aj na
zárobkové možnosti a schopnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov. Matka si plní
vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu aj výkonom osobnej starostlivosti
a uspokojovaním jeho bytovej potreby. Otec je zamestnaný s príjmom 557,- eur mesačne
a okrem toho si privyrába.
Podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, ktoré
je v dospievajúcom veku, s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca
nezodpovedá výška vyživovacej povinnosti otca určenej okresným súdom. Zároveň je však
potrebné poznamenať, že pri posudzovaní potencionality príjmov povinného rodiča
(v prejednávanej veci otca), musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné
skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha rodiča znížiť vyživovaciu povinnosť na
najnižšiu možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že sa pri určovaní výšky vyživovacej
povinnosti (akejkoľvek) neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ktoré v čase vyhlásenia
rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa z jeho potencionálnych príjmov, teda príjmov, ktoré
by mal, resp. by mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázanej skutočnosti (vek,
stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, jeho zdravotný stav, schopnosti, prax,
dopyt na trhu práce a podobne).
Z dokazovania vykonaného okresným súdom nevyplynulo, že by otec, ktorý je
v produktívnom veku, v záujme zabezpečenia výživy svojho maloletého dieťaťa by nebolo
v jeho schopnostiach a možnostiach nájsť si zamestnanie, z ktorého by mal dostatočný
príjem. Rovnako je potrebné zohľadniť fakt, že otec si voči dieťaťu vyživovaciu povinnosť
plní v minimálnej miere. I keď je otec schopný si privyrobiť podľa vlastného vyjadrenia cca
100,- eur mesačne, neušlo pozornosti odvolacieho súdu vyjadrenie matky, spočívajúce
v tom, že maloletý v čase, keď býval v spoločnej domácnosti s otcom, sa vyjadril, že otec od
stredy do nedele hráva v kaviarni. Uvedené nenasvedčuje, že suma 100,- eur zodpovedá
vynaloženému úsiliu otca o zvýšenie príjmu hrávaním v kaviarni v pomere k počtu dní do
mesiaca (20 dní). To nasvedčuje tomu, že výška príjmu otca z tejto činnosti, ktorá síce nie je
dokázateľná, avšak je zohľadniteľná aspoň v kritériách potencionálnych schopností
a možností dosahovať vyšší príjem, je podstatne vyššia. Za tejto situácie je prakticky
vylúčené, aby otec nedosahoval neoficiálne príjmy. Navyše súd nedostatočne právne
vyhodnotil poskytnutie spotrebiteľského úveru na kúpu hudobného nástroja otcom, keď
podľa odvolacieho súdu tento výdavok nemožno uznať ako nevyhnutný. Otec je povinný
správať sa zodpovedne tak. ako to vyplýva zo Zákona o rodine a využiť všetky nástroje
a možnosti, aby si zabezpečil také príjmy, ktoré zodpovedajú jeho objektívnym
schopnostiam a možnostiam, vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie a prax v danom
odbore a splnil si tak svoju zákonnú povinnosť v primeranej výške. Pokiaľ si otec volí cestu
dosahovania neoficiálnych príjmov, čo sám potvrdil vo svojom vyjadrení na pojednávaní,
ktoré sú z hľadiska dokazovania ich výšky značne problematické, musí rátať s tým, že súd
bude posudzovať túto jeho povinnosť aj z hľadiska potencionality jeho schopností a
možností, ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ ide o tvrdenie otca, že v prípade, ak matka
nezvláda finančne zabezpečiť starostlivosť o maloletého a je schopný sa o syna finančne
postarať, touto skutočnosťou len utvrdil súd vtom, že má dostatočný potenciál na to, aby
zabezpečil plnenie vyživovacej povinnosti v takej miere, ktorá zodpovedá veku a záujmovej
realizácie syna, ktorý navštevuje konzervatórium. Preto jeho tvrdenia považoval odvolací
súd za účelové, v snahe eliminovať výšku vyživovacej povinnosti.
V časti, nenapadnutej odvolaním, v ktorej prvostupňový súd rozhodol o zverení
maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, ako aj v časti o úprave styku otca
s dieťaťom zostal prvostupňový rozsudok nedotknutý rozhodnutím odvolacieho súdu.
Výrok o trovách odvolacieho konania, ako aj prvostupňového konania sa opiera
o ustanovenie § 224 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.,
podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa výsledku, ak
sa konanie mohlo začať aj bez návrhu. V danom prípade sa výrok o trovách konania týka
tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, keďže odvolací súd čiastočne zmenil
rozhodnutie prvostupňového súdu.“
Sťažovateľ v predmetnom konaní argumentoval arbitrárnosťou rozsudku krajského
súdu z 29. marca 2016 z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Z obsahu rozsudku
krajského súdu z 29. marca 2016 je zrejmé, že krajský súd v konaní pred okresným súdom
vykonané dokazovanie v predmetnej veci týkajúce sa možností, schopností a majetkových
pomerov povinného vyhodnotil sčasti odlišne od okresného súdu a pri svojom rozhodovaní
prihliadol predovšetkým na dôkazy preukazujúce skutočnosti rozhodné z hľadiska princípu
potencionality príjmov, ktorý nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného
(sťažovateľa), pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania povinného
vymedzuje fiktívny (prezumovaný) príjem, ktorý je následne základom pre určenie
výživného na dieťa. V súvislosti s dôvodmi svojho rozhodnutia krajský súd poukázal aj na
výdavky povinného (sťažovateľa) preukázané v konaní, ktoré posúdil z pohľadu povinnosti
rodiča korigovať si svoje výdavky tak, aby predovšetkým mohol plniť svoju vyživovaciu
povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, a následne v týchto súvislostiach dospel k záveru
o zmene rozsudku okresného súdu vo výroku o určení výživného.
Uvedené právne závery krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie sú
poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázaním na konkrétne v konaní
preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 29. marca
2016 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za
neospravedlniteľné, resp. neudržateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016