Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 618/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej konateľom ,

právne zastúpenej advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom, Advokátska kancelária,

M. Rázusa 14, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 5. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti – , o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2016

doručená sťažnosť spoločnosti – , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. apríla 2016. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania vedeného Okresným

súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , a to ako žalovaná.

V tomto spore sa spoločnosť , s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala

výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť jej sumu 13 001,99 € s prísl.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. júna 2015 bolo rozhodnuté

o časti istiny tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 3 001,99 €. Tento

výrok rozsudku nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľka ako žalovaná podala odvolanie proti časti výroku, ktorým okresný súd

rozhodol o jej povinnosti zaplatiť príslušenstvo istiny.

Žalobkyňa nepodala odvolanie proti žiadnemu výroku rozsudku, neurobila ani žiadny

iný procesný úkon a vykonanie žiadneho procesného úkonu súdom nenavrhla.

Opravným uznesením okresného súdu č. k. -126 z 2. septembra 2015

postupom podľa bolo rozhodnuté tak, že rozsudok

okresného súdu č. k. -107 z 29. júna 2015 má vo výroku v časti istiny,

na ktorej zaplatenie bola sťažovateľka zaviazaná, správne znieť takto: „Odporca je povinný

zaplatiť navrhovateľovi sumu 13 001,99 €.“ Okrem toho zápisnica o pojednávaní č. k.

-107 z 29. júna 2015 má vo výroku rozsudku v časti istiny, na ktorej zaplatenie

bola sťažovateľka zaviazaná, správne znieť takto: „Odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľovi sumu 13 001,99 €.“

Opravu rozsudku a zápisnice odôvodnil okresný súd tým, že „porovnaním

rozsudku... zápisnice... a návrhu na začatie konania a tiež odôvodnenia predmetného

rozsudku, súd dospel k záveru, že vo výroku v časti výšky istiny, na ktorej zaplatenie súd

zaviazal odporcu je nesprávne uvedená istina vo výške 3 001,99 €, pričom správne malo byť

13 001,99 €“. Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že „ide o zrejmú

nesprávnosť, a preto rozhodol tak, že v zmysle opravil rozsudok...

a zápisnicu... vo výroku v časti istiny, na ktorej zaplatenie súd zaviazal odporcu“.

Proti opravnému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

namietala jednak neurčitosť a nezrozumiteľnosť výrokov opravného uznesenia, ďalej

nesprávne právne posúdenie veci a nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 164 Občianskeho

súdneho poriadku a napokon porušenie ustanovenia § 156 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Uznesením krajského súdu č. k. -149 z 5. apríla 2016 bolo opravné

uznesenie okresného súdu č. k. -126 z 2. septembra 2015 potvrdené.

Sťažovateľka predovšetkým spochybňuje, či formulácia výrokov uznesenia

okresného súdu o oprave rozsudku a zápisnice je určitá a zrozumiteľná. Sťažovateľka

poukazuje na to, že z gramatického a logického výkladu výroku uznesenia „má vo výroku

rozsudku v časti istiny, na ktorej zaplatenie súd zaviazal odporcu, správne znieť takto“

vyplýva skôr úvaha ako rozhodnutie, pričom uvedená formulácia nesvedčí o oprave –

zmene výroku rozsudku, resp. zápisnice. Ide podľa sťažovateľky skôr o hodnotiaci úsudok

o správnosti či nesprávnosti výroku písomného rozsudku, resp. zápisnice. Pritom výrok

rozsudku by mal byť určitý a zrozumiteľný, nemal by pripúšťať dvojitý výklad uloženej

povinnosti či priznaných práv. Z výrokov opravného uznesenia však bez akýchkoľvek

pochybností nevyplýva, že to, čo je uvedené vo výroku rozsudku v časti istiny, na ktorej

zaplatenie bola sťažovateľka zaviazaná (3 001,99 €), už neplatí, ale platí to, ako má výrok

podľa okresného súdu správne znieť (13 001,99 €). Oprava je podľa názoru sťažovateľky

zmenou a zmena v súdnej praxi ide predovšetkým cez formuláciu „mení sa“, „nahrádza

sa“ a pod. V prípade použitia slova „znieť“ by to malo byť jednoznačné (napr. „znie

takto:“), a nie v spojení so slovom „má znieť takto“.

Sťažovateľka považuje za nesporné, že pri ústnom vyhlásení rozsudku na

pojednávaní 29. júna 2015 bol rozsudok vyhlásený zhodne s jeho znením uvedeným

vo výroku písomného vyhotovenia rozsudku z 29. júna 2015. Nespochybniteľným dôkazom

toho je zápisnica o pojednávaní okresného súdu konanom 29. júna 2015. Ani okresný súd,

ale ani krajský súd nespochybňujú, že okresný súd pri vyhlásení rozsudku vyslovil výrok,

ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu v sume 3 001,99 €.

Vzhľadom na ustanovenie po vyhlásení

rozsudku sa jeho výrok stáva záväzným a nie je možné ho dodatočne meniť.

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacím dôvodom o viazanosti okresného súdu

vyhláseným rozsudkom, teda s namietaným porušením § 156 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku. V tejto súvislosti uviedol, že „Viazanosť súdu vyhláseným rozsudkom v zmysle

tohto ustanovenia znamená, že súd nemôže vyhlásený rozsudok zmeniť ani v prípade, že by

neskôr zistil, že rozhodnutie je nesprávne.“. Sťažovateľka sa s týmto záverom v celom

rozsahu stotožňuje. Vyhlásenie výroku rozsudku je verbálnou formuláciou výroku rozsudku

samosudcom po skončení konania. Ústnemu vyhláseniu (zverejneniu) rozsudku musí vždy

časovo predchádzať jeho materializácia v písomnej forme. Rozsudok sa vyhlasuje vždy

verejne, pričom „samosudca pri tom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením

a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.“ (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku).

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pri ukladaní povinnosti na finančné plnenie je

nesporne určujúcim obsahom výroku konkrétne označenie nominálneho čísla výšky plnenia

v peniazoch v tuzemskej alebo cudzej mene. Nominálne číslo peňažného plnenia je tak

podstatnou náležitosťou výroku, že iba numerické označenie formou konkrétnej nominálnej

výšky je tou podstatnou náležitosťou, z ktorej možno odvodzovať, či rozhodnutie súdu je

správne alebo nesprávne. Celé občianskoprávne konanie, v ktorom sa navrhovateľ domáha

priznania peňažného plnenia voči odporcovi, je konaním, ktorého konečným výsledkom je

výrok s numerickým označením výšky peňažného plnenia. Preto vyhlásený rozsudok

a v jeho výroku uložená povinnosť na peňažné plnenie v konkrétnej číselne označenej výške

je to z výroku, čím podľa sťažovateľky súd musí byť viazaný a čo nemôže meniť ani

v prípade, ak neskôr zistí, že výška uloženej povinnosti peňažného plnenia je (číselne)

vyjadrená nesprávne.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, keďže aplikácia ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho

poriadku na zmenu výroku vyhláseného a písomne vyhotoveného rozsudku, ktorý

nadobudol právoplatnosť, je neudržateľná. Ustanovenie § 164 Občianskeho súdneho

poriadku je podkladom pre opravu zjavných chýb v písaní a počítaní, či iných zrejmých

nesprávností. Nemôže však byť procesným nástrojom na „akúkoľvek opravu“ písomného

vyhotovenia vyhláseného rozsudku, a to ani v zápisnici z pojednávania. Predovšetkým to

nie je možné v prípade, keď písomná forma rozsudku je obsahovo zhodná s výrokom

verejne vyhláseným.

Na rozdiel od krajského súdu sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd nerozhodol

o celej prerokúvanej veci, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 152 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku. Je totiž nesporné, že sa žalobkyňa domáhala priznania plnenia vo výške

13 001,99 €, ale okresný súd rozhodol iba o časti 3 001,99 €. O zvyšku nerozhodol, teda ani

ho žalobkyni nepriznal, ale ani ho v tejto časti nezamietol. Na takúto situáciu sa vzťahuje

ustanovenie o možnosti doplnenia chýbajúceho

výroku. Takýto postup je však možný iba v prekluzívnych lehotách, ktoré však už uplynuli,

a tým zanikla možnosť doplniť rozsudok o výrok o nerozhodnutej časti veci.

Podľa sťažovateľky keďže žiaden z účastníkov nepodal proti rozsudku okresného

súdu odvolanie čo do výroku o istine, rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti poukázala na to, že zápisnica z pojednávania,

na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, by mala byť materializovaným (pravdivým) opisom

priebehu toho pojednávania a presným opisom vyhláseného výroku rozsudku. Zápisnica

zo súdneho pojednávania je verejnou listinou osvedčujúcou priebeh určitej časti súdneho

konania. Vykonanie opravy zápisnice tak, že jej výsledkom je taký opis výroku rozhodnutia,

ktorý je v rozpore so skutočným výrokom predneseným na pojednávaní, nie je a nemôže

byť právne relevantný a ústavne konformný procesný postup. Nie je predsa možné, aby

v zápisnici správne zaznamenaný obsah výroku rozsudku bol len tak zmenený na výrok

s iným obsahom. Pokiaľ sa tak stalo, možno bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť, že tento

(opravený) opis výroku rozsudku zodpovedá tomu výroku, ktorý bol vyhlásený na

pojednávaní. Nie teda opravený výrok je iný výrok než ten, ktorý bol prednesený na

pojednávaní. Základom právne konformnej opravy zápisnice je iba taká jej oprava, ktorá

dáva do súladu zápisničný opis priebehu pojednávania so skutočným priebehom. Ide teda

o takú opravu, ktorá koriguje zápisničný opis nezodpovedajúci skutočnému priebehu

pojednávania. Napriek uvedenému však okresný súd vykonanou opravou v zápisnici zmenil

skutočne prednesený výrok rozhodnutia na taký, ktorý (možno) chcel predniesť, resp. mal

predniesť.

Keďže proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu nie je prípustné odvolanie,

ale ani dovolanie, je podľa presvedčenia sťažovateľky daná právomoc ústavného súdu

podľa . Sťažnosť je podaná včas, keďže uznesenie krajského súdu bolo

sťažovateľke doručené 8. apríla 2016.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa – , na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené podľa a základné právo na

spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -149 zo dňa

05.04.2016 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -149 zo dňa 05.04.2016

sa zrušuje a vec sa vracia Krajského súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi – (...),

do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 366,19 Eur na účet

advokáta JUDr. Václava Jaroščiaka(...)“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -149 z 5. apríla 2016.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej výrok rozsudku o platobnej

povinnosti sťažovateľky vo výške 3 001,99 € sa stal právoplatným, keďže žiaden

z účastníkov konania sa proti výroku o istine neodvolal. Navyše žalobkyňa nepožiadala

o vydanie dopĺňacieho rozsudku, čo sa týka istiny vo výške 10 000 €, o ktorej okresný súd

vo výroku nijako nerozhodol. Tým je podľa názoru sťažovateľky dané, že nebol a nemohol

byť na mieste postup podľa , ktorý si všeobecné súdy

zvolili.

Z pohľadu uplatnenej argumentácie sťažovateľky treba sťažnosť považovať za

neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

Sťažovateľka vychádza z toho, že z dôvodu procesnej pasivity žalobkyne výrok

o istine rozsudku okresného súdu nadobudol právoplatnosť vo vyhlásenom znení, podľa

ktorého sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť na istine 3 001,99 €. Pokiaľ okresný súd

následne opravným uznesením (ktoré bolo krajským súdom potvrdené) do tohto už

právoplatného výroku zasiahol a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy podstatne vyššej

(13 001,99 €), postupoval v rozpore so zákonom.

Hoci sťažovateľka výslovne nepoukázala na ustanovenie § 159 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku zakotvujúce zásadu rei iudicatae, z obsahového hľadiska jednoznačne

práve toto namieta.

Za uvedeného stavu prichádzalo do úvahy podanie dovolania proti uzneseniu

krajského súdu, ktorého prípustnosť by sa opierala o aktuálne platné a účinné ustanovenie

. Podľa zistenia ústavného súdu však

sťažovateľka dovolanie nepodala, a teda nevyužila účinný prostriedok nápravy, ktorý mala

k dispozícii v rámci všeobecných súdov. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

K dosiaľ uvedenému treba ešte dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej

preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016