Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 685/2016
PDF · 224.9 KB
No categories available
II. ÚS 685/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody ,
zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 34/2016 z 5. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 34/2016 z 5. mája 2016. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. júla 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 2 T 198/2011-457 z 28. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2
Trestného zákona, zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona
v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4
rokov. K uvedenému odsúdeniu došlo v konaní proti ušlému, teda voči osobe, ktorá sa mala
vyhýbať trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo sa mala skrývať. Sťažovateľ sa v čase
vedenia súdneho konania zdržiaval v zahraničí, avšak v štáte, ktorého bol štátnym
príslušníkom (Veľká Británia). V súdnom konaní mu bol ustanovený obhajca majúci
rovnaké postavenie ako samotný sťažovateľ.
Trestné stíhanie proti sťažovateľovi malo podľa opisu v sťažnosti tento priebeh:
Uznesením vyšetrovateľa z 30. júla 2010 bolo proti sťažovateľovi vznesené
obvinenie pre už uvedené trestné činy. Počas celého priebehu prípravného konania sa
sťažovateľ zdržiaval na Slovensku a riadne sa zúčastňoval všetkých vyšetrovacích úkonov,
na ktoré bol predvolaný a na ktorých bola jeho prítomnosť nevyhnutná, poskytoval
súčinnosť v rámci náležitého zistenia skutkového stavu a cieleného preukázania svojej
neviny. Riadne preberal všetky písomnosti, ktoré mu boli doručované, pričom nikdy sa
nestalo, že by svojím konaním dal najavo čo i len malú pochybnosť o ochote podrobiť sa
trestnému konaniu. Sťažovateľ počas svojho pobytu na Slovensku oznámil orgánom činným
v trestnom konaní adresu pre doručovanie všetkých písomností z ich strany jeho osobe na
Slovensku, pričom tieto si vždy riadne a včas preberal a následne sa zúčastňoval na
úkonoch, na ktoré bol predvolávaný. Pre prípad odchodu zo Slovenska poskytol aj adresu
pre doručovanie písomností do zahraničia, a to do Veľkej Británie, ktorej bol štátnym
príslušníkom, teda adresu, kde sa bude v prípade stále vedeného trestného konania a pobytu
v zahraničí zdržiavať. Išlo o adresu, na ktorej v tom čase žila jeho sestra.
V dňoch 18. augusta 2011 a 7. septembra 2011 sa konalo záverečné preštudovanie
vyšetrovacieho spisu, pričom sťažovateľ sa na oboch týchto úkonoch osobne zúčastnil, čím
dal jasne najavo, že nemá záujem akýmkoľvek spôsobom mariť účel celého trestného
konania a vyhýbať sa prípadnému uloženiu trestu, avšak spáchanie trestnej činnosti zásadne
popieral.
V čase po ukončení prípravného konania sťažovateľovi skončila platnosť jeho
cestovného dokladu, a preto sa nevyhnutne musel vrátiť do krajiny, ktorej bol štátnym
príslušníkom. Z toho je zrejmé, že neodišiel zo Slovenska svojvoľne, ale preto, že mu
končila platnosť jeho cestovného pasu. Keďže v rámci úkonov v prípravnom konaní uviedol
vyšetrovateľovi adresu aj pre doručovanie písomností do zahraničia, nevznikli žiadne
pochybnosti o tom, že by týmto vycestovaním mal záujem sa vyhýbať trestnému konaniu.
Počas pobytu vo Veľkej Británii mu nebola doručená žiadna písomnosť týkajúca sa
vedeného trestného konania a nemal vedomosť o tom, v akom štádiu sa jeho trestná vec
nachádza.
Počas uvedeného obdobia, teda približne od augusta 2011 (keď opustil územie
Slovenska) až do augusta 2015 vystupoval pod svojou skutočnou identitou a predkladal
svoje reálne identifikačné údaje. Po príchode do Veľkej Británie si nevedel dlhšiu dobu
nájsť zamestnanie, v dôsledku čoho sa registroval na príslušnom orgáne v rámci evidencie
uchádzačov o zamestnanie, a to pod svojím pravým menom. Niekoľkokrát letecky cestoval
z Londýna do Dubaja, resp. do Larnaky a späť. Žil riadnym životom, z ktorého nebolo
možné vyvodiť snahu vyhnúť sa trestnému konaniu. Bolo to tak až do augusta 2015, kedy
bol na cyperskom letisku zadržaný v dôsledku medzinárodného zatýkacieho rozkazu
vydaného okresným súdom. Až týmto momentom sa sťažovateľ prvýkrát skutočne dozvedel
o priebehu súdneho konania a o jeho výsledku.
Sťažovateľ 8. septembra 2015 podal prostredníctvom zvoleného obhajcu žiadosť
o opätovné prerokovanie jeho veci, keďže bol jednoznačne presvedčený, že v jeho prípade
neboli splnené podmienky konať proti nemu ako proti ušlému v zmysle § 358 Trestného
poriadku. Uznesením okresného súdu č. k. 2 T 198/2011-685 z 21. januára 2016 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 34/2016-737 z 5. mája 2016 (ktoré bolo jeho
obhajcovi doručené 1. júna 2016) bola žiadosť o opätovné prerokovanie veci právoplatne
zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia všeobecných súdov, podľa ktorých sa
zdržiaval v cudzine a nepreberal písomnosti na adresách uvedených v spisovom materiáli,
sú správne. Naproti tomu v žiadnom prípade nemôže súhlasiť s vyvodenými závermi
o splnení podmienok na konanie proti ušlému. Je toho názoru, že realizácia tohto typu
konania bola účelová, bez riadneho skúmania splnenia zákonných podmienok. Vzhľadom
na závažnosť dôsledkov takéhoto konania konajúci súd si musí byť absolútne istý, že sú
splnené všetky podmienky. Sťažovateľ je ďalej presvedčený o tom, že všeobecné súdy sa
jeho návrhom na opätovné prerokovanie veci zaoberali nedostatočne, a to v súvislosti
s otázkou, či boli v pôvodnom konaní splnené podmienky konať proti nemu ako proti
ušlému, teda či skutočne mal záujem vyhýbať sa trestnému konaniu pobytom v cudzine,
resp. skrývať sa.
Podľa sťažovateľa zásadným a jediným faktom, pre ktorý nebolo jeho žiadosti
vyhovené, bola skutočnosť, že neprebral jedinú písomnosť, a to obžalobu s predvolaním na
hlavné pojednávanie na adresách, ktoré uviedol ako adresy pre doručovanie písomností.
Pri prvom výsluchu po vznesení obvinenia sťažovateľ oznámil dve adresy pre
doručovanie písomností. Prvá bola „S , “. Išlo o adresu, kde
si preberal všetky písomnosti počas obdobia, kedy sa zdržiaval na Slovensku vo fáze
prípravného konania. Nikdy sa v tejto fáze nestalo, že by sa mu nepodarilo nejakú
písomnosť doručiť. Druhá udaná adresa bola vo Veľkej Británii, a to „24 ,
C “. Išlo o adresu jeho sestry, na ktorú mu bolo možné doručovať
písomnosti pre prípad, že by sa nachádzal vo Veľkej Británii.
Podľa názoru sťažovateľa problém nepreberania písomností vznikol vo svojej
podstate práve z takto uvedenej adresy. V dôsledku akéhosi mylného pochybenia, resp.
nevedomosti o presnej adrese sestry, uviedol jej adresu nesprávne, pretože správna adresa
bola „23 , C “. Pritom je dôležité, že hoci uviedol nesprávnu
adresu, neuviedol ju v inom štáte, resp. inom meste a mylne uviedol iba súpisné číslo
patriace vedľajšej nehnuteľnosti. Neuviedol teda fiktívnu adresu s cieľom vyhnúť sa
trestnému konaniu, ale reálnu adresu, o ktorej predpokladal, že mu na ňu budú prípadné
písomnosti doručené.
Na základe skutočnosti, že sťažovateľ písomnosť zasielanú mu okresným súdom
neprevzal, dospel tento k presvedčeniu, že sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine
a že je na mieste konať proti nemu ako proti ušlému. S týmto názorom sa stotožnil aj
krajský súd.
Podľa presvedčenia sťažovateľa to, že písomnosti z okresného súdu mu neboli
doručené, spôsobil do značnej miery sám okresný súd, keď na adresu uvedenú na obálke
neuviedol „post code“, teda smerovacie číslo danej adresy. V prípade doručovania
písomností do Veľkej Británie bez toho smerovacieho čísla nemôže dôjsť k doručeniu
zásielky adresátovi. Jednoznačne to potvrdzuje vrátenie zásielky okresnému súdu
s označením (zo strany poštového prepravcu) adresy adresáta ako „WRONG“. Preto
zo strany okresného súdu nedošlo k vykonaniu všetkých potrebných úkonov na dostatočné
zistenie adresy sťažovateľa a na doručenie obžaloby a predvolania na hlavné pojednávanie.
Obhajkyňa sťažovateľa JUDr. K 29. septembra 2011 oznámila konajúcemu
súdu (zrejme okresnému súdu, pozn.), že sťažovateľ odišiel do Veľkej Británie na
vybavenie určitých skutočností, keďže mu v tom čase končila platnosť jeho cestovného
dokladu, s tým, že mimo Slovenska sa bude zdržiavať istú dobu. Okresný súd po
neúspešnom pokuse doručiť písomnosti na adresu „ , S “ vydal
30. januára 2012 žiadosť o vypátranie pobytu sťažovateľa, ktorú adresoval Okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru Považská Bystrica (ďalej len „okresné riaditeľstvo“). Pritom
táto zložka vykonáva pátranie po pobyte osôb len v rámci Slovenska, nikdy nie v zahraničí.
Zistenie pobytu osoby zdržiavajúcej sa v zahraničí sa vykonáva prostredníctvom špeciálnej
žiadosti na Prezídium Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „prezídium“).
Okresný súd nevykonal dostatočne úkony potrebné na zistenie pobytu sťažovateľa, keď
o vypátranie jeho pobytu požiadal len okresné riaditeľstvo, nie teda aj prezídium. Ide
o zásadné pochybenie zo strany okresného súdu, pretože jeho povinnosťou bolo vykonať
všetky potrebné úkony v rámci zisťovania pobytu sťažovateľa predtým, ako sa nariadi
konať proti nemu ako proti ušlému.
Napokon sťažovateľ poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
2016/343 z 9. marca 2016 a na základe jej čl. 8 bodu 2 a čl. 9, ako aj bodu 36 preambuly
dospieva k záveru, že v uznesení krajského súdu došlo k zásadnému porušeniu jeho práv,
keďže nebol včas informovaný o súdnom konaní a o dôsledkoch jeho neúčasti, pretože
obžaloba a predvolanie na pojednávanie mu neboli doručené, a nebol ani poučený
o dôsledkoch neúčasti na hlavnom pojednávaní.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tos/34/2016-737 zo dňa
05.05.2016 boli porušené práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1
a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
, keďže je jasné, že Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozhodnutím de facto
potvrdil správnosť predchádzajúceho konania Okresného súdu Považská Bystrica proti
osobe môjho klienta ako proti ušlému, napriek tomu že na tento typ konania neboli splnené
jeho zákonné podmienky a malo dôjsť k vyhoveniu ním podanej predmetnej žiadosti.
Zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23Tos/34/2016-737 zo dňa 05.05.2016 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
v Trenčíne, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Porušiteľ práva je zároveň povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania vo výške 363,90 €.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 34/2016-737 z 5. mája 2016 vyplýva, že ním
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 198/2011-685 z 21. januára
2016.
Podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti inter
alia namietal splnenie podmienky konať proti nemu ako proti ušlému. Hoci je pravdou, že
neprebral doručované písomnosti na adrese nachádzajúcej sa v trestnom spise, neznamená
to automaticky splnenie podmienok na vedenie konania proti ušlému. Sťažovateľ poukázal
na to, že tlmočník , ktorý prekladal skutočnosti poznamenané zo strany
štátneho orgánu, nie je a ani nebol súdnym tlmočníkom zapísaným v zozname znalcov,
tlmočníkov a prekladateľov vedeným Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Väčšina tlmočenia sa vykonávala pomocou mobilnej aplikácie, keď tlmočník zadal text
v slovenčine a potom preložený text ukázal sťažovateľovi v anglickom jazyku. Z tohto
pohľadu neboli preto naplnené podmienky § 28 Trestného poriadku. Pokiaľ je v spisovom
materiáli uvedená adresa „24 , C “, pochybil tlmočník, pretože
adresa, ktorú sťažovateľ pri výsluchu uviedol, mala mať číslo 23 ,
C . Toto pochybenie tlmočníka nie je možné dávať na zodpovednosť jemu.
Podľa názoru krajského súdu podmienkou na vedenie konania proti ušlému podľa
ustanovenia § 358 Trestného poriadku je preukázanie úmyslu obvineného vyhýbať sa
trestnému konaniu, a to pobytom v cudzine v tomto prípade. Preukázanie úmyslu, že sa
obvinený vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine, je splnené napríklad vtedy, ak sa
obvinený zdržiava mimo územia Slovenska a odmieta prevzatie zásielok od slovenských
orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Za takúto okolnosť treba považovať aj
prípad, keď páchateľ úmyselne uvedie orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu
nesprávnu adresu na doručovanie zásielok. To by platilo v prípade, ak by sťažovateľ
skutočne uviedol adresu na doručovanie zásielok v cudzine „24 ,
C , Anglicko“ ako adresu nesprávnu. Krajský súd však nemá pochybnosti
o správnosti tejto adresy, ale ani o tom, že sťažovateľ zásielku od súdu na tejto adrese
neprevzal, v dôsledku čoho zásielka bola súdu vrátená. Na č. l. 27, 29 a 41 trestného spisu
v zápisniciach o zadržaní a o výsluchu sťažovateľa pred sudcom podpísaných samotným
sťažovateľom je táto adresa uvedená bez toho, aby ju sťažovateľ opravil ako nesprávnu.
Dokonca na č. l. 35 je táto adresa spolu s ďalšími údajmi týkajúcimi sa miesta narodenia
sťažovateľa ním vlastnoručne napísaná. Tento záver je napokon umocnený aj faktom, že
sťažovateľ po svojom zadržaní na Cypre podpísal splnomocnenie na svoju obhajobu
Advokátskej kancelárii gkg (č. l. 817 518), kde znova uviedol túto adresu. Preto je
nepravdivé tvrdenie sťažovateľa, že pri uvádzaní jeho adresy pochybil tlmočník,
o procesnom pribratí a kvalitách ktorého nemá krajský súd pochybnosti, čomu nasvedčuje
napokon vyčerpávajúce a podrobné zachytenie vyjadrenia v tom čase zadržaného
sťažovateľa k skutku. Pokiaľ sa však skutočne preukáže, že táto adresa je nesprávna (o čom
v spise nie je relevantný dôkaz), a sťažovateľ ju napriek tomu neuviedol na správu mieru,
potom z tohto jeho postoja možno jednoznačne a bez pochýb vyvodiť jeho úmysel takýmto
spôsobom zavádzať orgány činné v trestnom konaní a súd a nemožnosťou doručenia
zásielok vyhýbať sa trestnému konaniu. O vedomosti sťažovateľa o trestnom konaní
prebiehajúcom proti nemu na Slovensku nemožno mať žiadne pochybnosti, a to vzhľadom
na jeho výsluch, pobyt vo väzbe a účasť pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania. Aj
tvrdenie sťažovateľa, že na jednej strane sa zdržiaval v mieste bydliska a neskrýval sa, a na
druhej strane ním doložené časté cesty lietadlom po krajinách Európskej únie či iných, ktoré
podľa neho nasvedčujú, že sa neskrýval, je protirečivé a navzájom si odporujúce. Pokiaľ
preto sťažovateľ neprevzal zásielku určenú mu súdom, či už adresa na doručovanie bola
správna, alebo nesprávna (uvedená sťažovateľom ako zavádzajúca), okresný súd nemal inú
možnosť než využiť ustanovenia Trestného poriadku upravujúce konanie proti ušlému.
Slovenské súdy nemajú pre doručovanie zásielok do zahraničia inú možnosť ako poštu.
Z kópie obálky doporučenej listovej zásielky okresného súdu určenej sťažovateľovi
vo veci sp. zn. 2 T 198/2011 vyplýva, že adresa sťažovateľa bola uvedená takto:
( ), , 24 ,
C , Anglicko.
Z kópie doručenky k tej istej zásielke vyplýva rovnako uvedená adresa sťažovateľa,
pričom časť adresy „24 “ je ručne zakrúžkovaná a je k nej ručne pripísaná
poznámka „WRONG“. Podľa všetkého ide o poznámku poštového doručovateľa.
Z kópií „Council tax bill“ za roky 2001/2001 a 2016/2017 vyplýva, že sú určené
R. a S. na adrese „23 , C , “.
Podľa všetkého ide o vyúčtovanie dane z majetku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa názoru sťažovateľa zásadným a jediným dôvodom, pre ktorý nebolo jeho
žiadosti o nové prerokovanie veci vyhovené, bola skutočnosť, že neprebral obžalobu
s predvolaním na hlavné pojednávanie na žiadnej z adries, ktoré v prípravnom konaní
uviedol ako svoje adresy pre doručovanie písomností.
V uvedenej súvislosti sťažovateľ v opravnom konaní v rámci dôvodov sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 2 T 198/2011-685 z 21. januára 2016 tvrdil, že adresa
„24 , C “ bola uvedená omylom, pretože správna adresa bola
„23 , , C “. Toto pochybenie spôsobil tlmočník, ktorý
nesprávne pretlmočil sťažovateľom uvedenú adresu.
Krajský súd v napadnutom uznesení toto tvrdenie sťažovateľa vyvrátil, keď poukázal
na viacero miest v spise, kde sťažovateľ opakovane uviedol prvú z uvedených adries, a to
dokonca ju raz aj vlastnoručne sám napísal, pričom nikdy sa nestalo, že by chybu v adrese
vytkol a žiadal jej opravu. Dospel preto k záveru, že sťažovateľ uviedol adresu tak, ako ju
naozaj mal v úmysle uviesť, pričom o svojom tvrdení, že správna adresa je iná, žiaden
dôkaz krajskému súdu nepredložil.
V rozpore s dosiaľ uvedeným sťažovateľ ústavnému súdu teraz tvrdí, že v dôsledku
akéhosi mylného pochybenia, resp. nevedomosti o presnej adrese sestry uviedol jej adresu
nesprávne, pretože správna adresa bola „23 , C “. Zároveň na
dôkaz tejto skutočnosti predložil ústavnému súdu vyúčtovanie dane z majetku za roky
2001/2002 a 2016/2017 znejúce na mená R. a S. .
Možno konštatovať, že tvrdenia sťažovateľa v opravnom konaní pred všeobecnými
súdmi sú odlišné od jeho terajších tvrdení, pričom na podporu svojich terajších tvrdení
predkladá listinné dôkazy, ktoré v konaní pred všeobecnými súdmi nepoužil, resp. sa na ne
neodvolával.
Okrem dosiaľ uvedeného sťažovateľ vytýka teraz aj pochybenie okresného súdu
spočívajúce v tom, že tento na obálke listovej zásielky, ktorou sťažovateľovi do Veľkej
Británie doručoval obžalobu s predvolaním na hlavné pojednávanie, neuviedol v rámci
adresy sťažovateľa „post code“, teda poštové smerovacie číslo, hoci podľa jeho tvrdenia
bez tohto údaju vo Veľkej Británii nemôže dôjsť k doručeniu zásielky adresátovi. Pritom
túto námietku v konaní pred všeobecnými súdmi neuplatnil, hoci podľa jeho presvedčenia
ide o zásadné pochybenie okresného súdu, ktoré malo byť samo osebe spôsobilé doručenie
zásielky zmariť.
Na základe dosiaľ uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že hoci sťažovateľ
formálne využil možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, z materiálneho
hľadiska vzaté neuplatnil v sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku niektoré
argumenty, ktoré teraz uplatňuje v konaní pred ústavným súdom, a to vrátane dôkazov
o nich, pričom ide o skutočnosti, ktoré podľa jeho vlastného presvedčenia treba považovať
pre posúdenie veci za relevantné, ba rozhodujúce.
V konečnom dôsledku to znamená, že sťažovateľ z materiálneho hľadiska nevyužil
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo zakladá jej neprípustnosť. Treba k tomu dodať,
že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej dokazoval), že uvedené námietky neuplatnil
v riadnom opravnom prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016