Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 679/2016
PDF · 216.4 KB
No categories available
II. ÚS 679/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 13528/2015, Rvp 14373/2015, Rvp 14374/2015, Rvp 14375/2015, Rvp 14376/2015,
Rvp 14377/2015, Rvp 14650/2015, Rvp 14651/2015, Rvp 15274/2015, Rvp 15275/2015
a Rvp 15276/2015 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
19 CoE 51/2015 z 23. júla 2015 (Rvp 13528/2015), uznesením Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 15 Er 3259/2014 z 13. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a uzneseniami Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 14 Er 399/2015 zo 4. augusta
2015 (Rvp 14373/2015), sp. zn. 14 Er 387/2015 zo 4. augusta 2015 (Rvp 14374/2015),
sp. zn. 14 Er 392/2015 zo 4. augusta 2015 (Rvp 14375/2015), sp. zn. 14 Er 398/2015
zo 4. augusta 2015 (Rvp 14376/2015), sp. zn. 14 Er 394/2015 zo 4. augusta 2015
(Rvp 14377/2015), sp. zn. 5 Er 794/2015 z 25. augusta 2015 (Rvp 14650/2015), sp. zn.
6 Er 397/2015 z 28. augusta 2015 (Rvp 14651/2015), sp. zn. 7 Er 794/2015 z 25. septembra
2015 (Rvp 15274/2015), sp. zn. 6 Er 794/2015 zo 17. septembra 2015 (Rvp 15275/2015)
a sp. zn. 4 Er 419/2015 z 29. septembra 2015 (Rvp 15276/2015) a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 13528/2015, Rvp 14373/2015, Rvp 14374/2015, Rvp 14375/2015,
Rvp 14376/2015, Rvp 14377/2015, Rvp 14650/2015, Rvp 14651/2015, Rvp 15274/2015,
Rvp 15275/2015 a Rvp 15276/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 13528/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
30. septembra 2015, 26. októbra 2015, 9. novembra 2015 a 20. novembra 2015 doručené
sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami Okresného súdu
Považská Bystrica a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“) a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto
rozhodnutia, ako aj postupom, ktorý predchádza ich vydaniu.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých boli
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorené rozhodcovské doložky, resp. rozhodcovské
zmluvy. Sťažovateľka podala návrhy na začatie exekúcii, na základe exekučných titulov,
ktorými boli rozhodnutia rozhodcovského súdu.
3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým rozhodnutiami okresných súdov
a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; vytýka im nesprávne právne
posúdenie relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov
vzťahujúcich sa na predmetné právne veci. Podľa názoru sťažovateľky okresné súdy
„... rozhodli nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom...“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v namietaných veciach okresné súdy
a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...,
svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež uvádza, že
„všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) ale
aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho
právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe
správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po
vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.
4. Sťažovateľka odôvodňuje svoje sťažnosti aj tým, že „Súdna prax je jednotná
v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho
vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
5. V záverečnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka zdôrazňuje, že
„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi
poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na
výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k
zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací súd konal v rozpore s ust. §
214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď
nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal
bez osobnej účasti sťažovateľa“.
6. Sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, porušil aj základné právo garantované v čl. 47 charty. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani
a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na tomu, aby vyvodil právne dôsledky z tohto záveru, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená. Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti však zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať
o tom účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového
protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva
podľa čl. 47 charty napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, zrušil nimi napadnuté uznesenia okresných súdov a krajského súdu a veci vrátil
okresným súdom, prípadne krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby
jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, úhradu trov konania a zároveň
sa domáha, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 13528/2015 ústavný súd vydal aj
dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
8. Ústavný súd z rovnopisov napadnutých rozhodnutí okresných súdov zistil, že
uzneseniami boli zastavené exekučné konania podľa § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok [v znení účinnom do 31. júna 2016, pozn. (ďalej len „OSP“)]
v spojení s § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 OSP s odôvodnením, že exekučné konania
vedené na podklade tých istých exekučných titulov, vo vzťahu k tým istým účastníkom
konania už boli predmetom predchádzajúcich exekučných konaní, ktoré boli právoplatne
skončené a tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 OSP, ktorá je
neodstrániteľnou podmienkou konania a bráni opätovnému prejednaniu veci.
9. Sťažovateľka podala odvolanie len voči rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 15 Er 3259/2014 z 13. novembra 2015 (Rvp 13528/2015). Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a v odôvodnení
uviedol, že „... konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je
predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne
rozhodol iný súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka
rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých
má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie vo veci v prípade
prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy)... Vecou samou sa rozumie nárok
uplatňovaný iniciátorom súdneho (aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania,
spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť
oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia exekučného titulu, a to v prípade, ak povinný
dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým
v exekučnom konaní rozhodol o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti,
či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím vo veci samej. Odvolací súd po
preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z tohto istého exekučného
titulu medzi tými istými účastníkmi exekučného konania právoplatne rozhodol... Nakoľko
uvedeným uznesením bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý
bol priznaný v rozhodcovskom rozsudku, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru
o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie,
ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. ... a teda pokiaľ v totožnej veci podal
oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno
pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.
(uznesenie 19 CoE 51/2015 z 23. júla 2015, Rvp 13528/2015).“.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
10. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“).
11. V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na
spoločné konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,
avšak v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1
CSP.
12. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto
uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na
totožnosť v osobe sťažovateľky a okresných súdov a krajského súdu, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ústavy,
dohovoru, dodatkového protokolu a charty napadnutými uzneseniami okresných
súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práva. Podľa tvrdení
sťažovateľky okresné súdy vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho
posúdenia vecí a s použitím nesprávnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň
nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania
dokazovania, pričom svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili. Napadnutými uzneseniami
malo podľa sťažovateľky dôjsť k ohrozeniu jej existujúcich pohľadávok. Sťažovateľka tiež
namieta, že v napadnutých konaniach mala výrazne nevýhodné postavenie a súdy s ňou
zaobchádzali odlišne.
18. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje,
že napadnutými uzneseniami okresné súdy nerozhodovali o neprípustnosti exekúcií a o ich
zastavení z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve (k čomu vecne smerujú všetky námietky sťažovateľky), ale ide
o rozhodnutia, ktorými došlo k zastaveniu exekúcií z procesných dôvodov po zistení
existencie neodstrániteľnej prekážky ďalšieho postupu v konaní, ktorá tkvie
v predchádzajúcom právoplatnom rozhodnutí o totožnej veci sťažovateľky. Záver
všeobecných súdov o existencii neodstrániteľného nedostatku podmienok konania
v napadnutých veciach sťažovateľka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu
nenamieta.
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity. Z princípu
subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá
všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
20. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov a postupu, ktorý predchádzal ich
vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosti namietajúce uznesenia
a postup okresných súdov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE 51/2015
(Rvp 13528/2015) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
21. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka nenamieta právny
záver súdu prvého stupňa o tom, že v predmetnej právnej veci existuje prekážka právoplatne
rozhodnutej veci, s ktorým sa krajský súd v napadnutom uznesení stotožnil, t. j. námietky
sťažovateľky vecne a skutkovo nesmerujú proti právnym záverom krajského súdu, na
základe ktorých potvrdil správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu pri zastavení
exekučného konania z procesného dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej
veci. Sťažovateľkina sťažnostná argumentácia za uvedených okolností nie je v žiadnej
príčinnej súvislosti s právnymi závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom
uznesení (zastavenie exekúcií pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci), ale vzťahuje sa
k predchádzajúcej právoplatne už skončenej veci. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd po
preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že argumentácia, na
základe ktorej potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu, je
z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd
do nej zasahoval.
22. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 47 charty neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016