Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 679/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 13528/2015, , , , ,

Rvp 14377/2015, , , ,

a vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 23. júla 2015 (), uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 13. novembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a uzneseniami Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. zo 4. augusta

2015 (), sp. zn. zo 4. augusta 2015 (),

sp. zn. zo 4. augusta 2015 (), sp. zn.

zo 4. augusta 2015 (), sp. zn. zo 4. augusta 2015

(), sp. zn. z 25. augusta 2015 (), sp. zn.

z 28. augusta 2015 (), sp. zn. z 25. septembra

2015 (), sp. zn. zo 17. septembra 2015 ()

a sp. zn. z 29. septembra 2015 () a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 14376/2015, , , , ,

Rvp 15275/2015 a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

30. septembra 2015, 26. októbra 2015, 9. novembra 2015 a 20. novembra 2015 doručené

sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami Okresného súdu

Považská Bystrica a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“) a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto

rozhodnutia, ako aj postupom, ktorý predchádza ich vydaniu.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých boli

účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorené rozhodcovské doložky, resp. rozhodcovské

zmluvy. Sťažovateľka podala návrhy na začatie exekúcii, na základe exekučných titulov,

ktorými boli rozhodnutia rozhodcovského súdu.

3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým rozhodnutiami okresných súdov

a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; vytýka im nesprávne právne

posúdenie relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

vzťahujúcich sa na predmetné právne veci. Podľa názoru sťažovateľky okresné súdy

„... rozhodli nad rámec zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť

konať pred súdom...“. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v namietaných veciach okresné súdy

a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...,

svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež uvádza, že

„všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu ( SR) ale

aj právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) tým, že nerešpektovali jeho

právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe

správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po

vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

4. Sťažovateľka odôvodňuje svoje sťažnosti aj tým, že „Súdna prax je jednotná

v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či

k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho

vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

5. V záverečnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka zdôrazňuje, že

„Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného

exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a

vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi

poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na

výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k

zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše „odvolací súd konal v rozpore s ust. §

214 ods. 1 , čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

ods. 1 SR a právo na spravodlivý súdny proces zaručené Dohovoru, keď

nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal

bez osobnej účasti sťažovateľa“.

6. Sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, porušil aj základné právo garantované v čl. 47 charty. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa

má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na tomu, aby vyvodil právne dôsledky z tohto záveru, čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená. Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti však zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať

o tom účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie a základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru, dodatkového

protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a základného práva

podľa čl. 47 charty napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, zrušil nimi napadnuté uznesenia okresných súdov a krajského súdu a veci vrátil

okresným súdom, prípadne krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby

jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, úhradu trov konania a zároveň

sa domáha, aby v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd vydal aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.

8. Ústavný súd z rovnopisov napadnutých rozhodnutí okresných súdov zistil, že

uzneseniami boli zastavené exekučné konania podľa

[v znení účinnom do 31. júna 2016, pozn. (ďalej len „OSP“)]

v spojení s , a s odôvodnením, že exekučné konania

vedené na podklade tých istých exekučných titulov, vo vzťahu k tým istým účastníkom

konania už boli predmetom predchádzajúcich exekučných konaní, ktoré boli právoplatne

skončené a tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa , ktorá je

neodstrániteľnou podmienkou konania a bráni opätovnému prejednaniu veci.

9. Sťažovateľka podala odvolanie len voči rozhodnutiu Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 13. novembra 2015 (). Krajský súd na základe

odvolania sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a v odôvodnení

uviedol, že „... konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je

predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne

rozhodol iný súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka

rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých

má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné rozhodnutie vo veci v prípade

prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy)... Vecou samou sa rozumie nárok

uplatňovaný iniciátorom súdneho (aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania,

spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť

oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia exekučného titulu, a to v prípade, ak povinný

dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým

v exekučnom konaní rozhodol o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti,

či určitých spôsobov vykonania exekúcie, je rozhodnutím vo veci samej. Odvolací súd po

preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

v predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,

uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z tohto istého exekučného

titulu medzi tými istými účastníkmi exekučného konania právoplatne rozhodol... Nakoľko

uvedeným uznesením bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý

bol priznaný v rozhodcovskom rozsudku, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru

o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie,

ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. ... a teda pokiaľ v totožnej veci podal

oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno

pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.

(uznesenie z 23. júla 2015, ).“.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len

„CSP“).

11. V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na

spoločné konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa

týkajú tých istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,

avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

12. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto

uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na

totožnosť v osobe sťažovateľky a okresných súdov a krajského súdu, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ,

dohovoru, dodatkového protokolu a charty napadnutými uzneseniami okresných

súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

16. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresných súdov a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práva. Podľa tvrdení

sťažovateľky okresné súdy vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho

posúdenia vecí a s použitím nesprávnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň

nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania

dokazovania, pričom svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili. Napadnutými uzneseniami

malo podľa sťažovateľky dôjsť k ohrozeniu jej existujúcich pohľadávok. Sťažovateľka tiež

namieta, že v napadnutých konaniach mala výrazne nevýhodné postavenie a súdy s ňou

zaobchádzali odlišne.

18. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje,

že napadnutými uzneseniami okresné súdy nerozhodovali o neprípustnosti exekúcií a o ich

zastavení z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve (k čomu vecne smerujú všetky námietky sťažovateľky), ale ide

o rozhodnutia, ktorými došlo k zastaveniu exekúcií z procesných dôvodov po zistení

existencie neodstrániteľnej prekážky ďalšieho postupu v konaní, ktorá tkvie

v predchádzajúcom právoplatnom rozhodnutí o totožnej veci sťažovateľky. Záver

všeobecných súdov o existencii neodstrániteľného nedostatku podmienok konania

v napadnutých veciach sťažovateľka v sťažnostiach adresovaných ústavnému súdu

nenamieta.

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity. Z princípu

subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá

všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

20. Proti napadnutým uzneseniam okresných súdov a postupu, ktorý predchádzal ich

vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosti namietajúce uznesenia

a postup okresných súdov odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a charty a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

() a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

21. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka nenamieta právny

záver súdu prvého stupňa o tom, že v predmetnej právnej veci existuje prekážka právoplatne

rozhodnutej veci, s ktorým sa krajský súd v napadnutom uznesení stotožnil, t. j. námietky

sťažovateľky vecne a skutkovo nesmerujú proti právnym záverom krajského súdu, na

základe ktorých potvrdil správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu pri zastavení

exekučného konania z procesného dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej

veci. Sťažovateľkina sťažnostná argumentácia za uvedených okolností nie je v žiadnej

príčinnej súvislosti s právnymi závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom

uznesení (zastavenie exekúcií pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci), ale vzťahuje sa

k predchádzajúcej právoplatne už skončenej veci. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd po

preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že argumentácia, na

základe ktorej potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu, je

z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd

do nej zasahoval.

22. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 47 charty neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016