Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 585/2016
PDF · 117.62 KB
No categories available
III. ÚS 585/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátkou,
Herľanská 547, Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jeho „základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ uznesením Slovenskej
advokátskej komory č. 66/11/2015 z 10. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho „základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (ďalej len
„dohovor“) uznesením Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „komora“) č. 66/11/2015
z 10. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že komora napadnutým uznesením sťažovateľovi pozastavila
výkon advokácie podľa § 8 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) na základe oznámenia
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo 4. júna 2015 a doručenia rovnopisu
odsudzujúceho rozsudku sp. zn. PK-2T/23/2012-6336 zo 17. februára 2015. Z priloženej
kópie napadnutého uznesenia vyplýva, že toto nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2016.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie mu bolo doručené 5. mája 2016.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že „Postup SAK pri odôvodnení uznesenia
o pozastavení výkonu advokácie je v priamom rozpore s čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6
ods. 2 Dohovoru. Oba tieto ust. zaručujú sťažovateľovi prezumpciu neviny. SAK nemala
priamo aplikovať ust. § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii, ale túto závažnú otázku mala
najprv riešiť prostredníctvom využitia možnosti obrátiť sa na osoby oprávnené podať návrh
na Ústavný súd SR na jeho rozhodnutie o súlade § 8 ods. 1 písm. c) s Ústavou
a Dohovorom.“.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal vydať tento nález:
„1) Slovenská advokátska komora svojím postupom v konaní vedenom pod číslom:
66/11/2015 zo dňa 10. decembra 2015 porušila základné právo sťažovateľa na súdnu a inú
ochranu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.
2) Zrušuje Uznesenie Slovenskej advokátskej komory číslo: 66/11/2015 zo dňa
10. decembra 2015.
3) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 303,16 Eur, ktoré je
Slovenská advokátska komora povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Moniky
Ilčišinovej, Herľanská 547, 093 03 Vranov nad Topľou, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
2
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie komory ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnuté uznesenie komory, keďže toto má právomoc preskúmať
všeobecný súd, tak ako o tom bol sťažovateľ aj poučený v napadnutom uznesení.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
3
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná aj oneskorene,
keďže napadnuté uznesenie komory nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2016
a sťažovateľ podal sťažnosť až 30. júna 2016, teda zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ síce v prvom bode petitu sťažnosti namieta
porušenie svojich základných práv „postupom“ komory, ale zároveň tento „postup“
označuje číslom a konkrétnym dátumom, a tiež v druhom bode petitu sa domáha zrušenia
napadnutého uznesenia komory. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v skutočnosti
nenamieta porušenie svojich základných práv postupom komory, ale napadnutým
uznesením komory, od právoplatnosti ktorého začala plynúť lehota na podanie sťažnosti.
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným teda poukazuje tiež na nejasnosť a zmätočnosť
petitu sťažnosti. Zároveň je v petite nesprávne označené porušované právo, keďže
sťažovateľ označil svoje porušované právo ako „právo na súdnu a inú ochranu“ a uviedol
čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru. Princíp prezumpcie neviny je síce v ústave
systematicky zaradený do siedmeho oddielu druhej hlavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), avšak sťažovateľ mal v petite presne vyšpecifikovať porušované právo v súlade
s uvádzaným ustanovením ústavy a dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016
4