Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 573/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Klamárom, advokátska kancelária, Družstevná 5,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 2. decembra 2014 a postupom,

ktorý vydaniu uznesenia predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý vydaniu uznesenia

predchádzal (ďalej len „napadnutý postup“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

exekučného konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. o vymoženie sumy 413,40 € a trov exekúcie v prospech

oprávneného − Sociálnej poisťovne, pobočky Banská Bystrica (ďalej len „oprávnený“).

Sťažovateľ v označenom exekučnom konaní vzniesol námietky proti exekúcii, trovám

exekúcie a navrhol odklad exekúcie, ako aj zastavenie exekúcie. Okresný súd v označenom

exekučnom konaní rozhodol o návrhoch sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2013, ktorým námietky sťažovateľa zamietol, námietkam proti trovám

exekúcie vyhovel a návrh na prerušenie exekúcie, ako aj návrh na zastavenie exekúcie

zamietol. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu okresného súdu v časti výroku,

ktorým návrh na zastavenie exekúcie zamietol, odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti opätovne uvádza argumenty, ktoré predniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi v jeho exekučnej veci, a je toho názoru, že krajský súd sa

nedostatočným, arbitrárnym spôsobom vysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Taktiež

namieta, že napadnuté exekučné konanie trvá neprimerane dlho, a preto sa domnieva, že

postupom krajského súdu v označenom exekučnom dochádza k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušovaniu jeho základného práva podľa .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. - 186 zo dňa

02.12.2014 a postupom, ktorý tomuto uzneseniu predchádzal porušil základné právo

na súdnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky, základné právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a základné právo na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručené v .

2

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. - 186 zo dňa

02.12.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a

rozhodnutie.

3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici prikazuje konať vo veci bez prieťahov.

4. priznáva primerané zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré

mu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť náhradu

trov právneho zastúpenia advokátom s sume 159,52 € na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Igora Klamára, advokáta so sídlom Družstevná 5, 831 04 Bratislava.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť sťažnosťou

napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu

( ) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá

ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

4

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... Zohľadňujúc

skutočnosť, že argumentmi povinného spochybňujúcimi vykonateľnosť rozhodnutia

oprávneného ako exekučného titulu, ako aj otázkou doručovania predmetného rozhodnutia

verejnou vyhláškou sa už zaoberal odvolací súd vzrušujúcom uznesení č. k.

-109 zo dňa 29. 03. 2012, a vychádzajúc z neho okresný súd dospel

k záveru, že sporné rozhodnutie oprávneného zo dňa 25. 04. 2007 je exekučným titulom,

keďže nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť. Predmetné rozhodnutie oprávneného

bolo doručené povinnému verejnou vyhláškou s účinkami riadneho doručenia dňa

17.08.2007. Pokiaľ povinný tvrdil, že exekučný titul bol vydaný oprávneným v neprospech

„non subjektu“ osoby , súd vychádzajúc z administratívneho spisu uviedol,

že povinný je v exekučnom titule označený aj jeho rodným číslom a

na základe čoho je možné jednoznačne identifikovať osobu povinného. Vzhľadom

na uvedené nebol daný žiadny z taxatívne vymedzených dôvodov na zastavenie exekúcie

podľa § 57 ods. 1 písm. a), g) a h) Exekučného poriadku.

Odvolací súd s ohľadom na to, že povinný v odvolaní, ako aj v iných podaniach

opakovane namieta skutočnosti vzťahujúce sa na obdobie pred vydaním exekučného titulu

považuje za potrebné konštatovať, že tieto z hľadiska prebiehajúceho exekučného konania

nie sú pre rozhodovanie súdu relevantné. V exekučnom konaní súd už neskúma vecnú

správnosť vykonateľného rozhodnutia, na podklade ktorého je exekúcia vykonávaná, ale

skúma len tie náležitosti rozhodnutia, ktoré sú rozhodujúce pre povolenie exekúcie. Rozsah

prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či exekučný titul je vydaný orgánom

oprávneným na jeho vydanie, či exekučný titul je materiálne a formálne vykonateľný a či sú

oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaný z exekučného titulu. Skutočnosti

uvádzané v podaní mal povinný namietať v základnom konaní, v ktorom bol vydaný

exekučný titul, prípadne v odvolaní voči exekučnému titulu...

... V súvislosti s odvolacou námietkou povinného vytýkajúcou podanie návrhu

na vykonanie exekúcie subjektom, ktorý na podanie návrhu nebol miestne príslušný a nemá

právnu subjektivitu, odvolací súd v zmysle citovaných ustanovení uvádza, že predmetný

návrh podala pobočka Sociálnej poisťovne Banská Bystrica, konajúca v mene Sociálnej

poisťovne so sídlom v Bratislave, ako vecne a miestne príslušná organizačná zložka

Sociálnej poisťovne, vychádzajúc z údajov relevantných evidencií, ktoré mala Sociálna

poisťovňa v rozhodnej dobe k dispozícii. Vzhľadom na uvedené potom nemožno ani

námietky povinného vytýkajúce vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, upovedomenia

o začatí exekúcie a upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie v prospech subjektu bez

právnej subjektivity považovať za dôvodné.

Odvolací súd pokiaľ ide o námietku ohľadom doručovania rozhodnutia oprávneného

poukazuje na skutočnosť, že otázkou doručovania sa už zaoberal odvolací súd v zrušujúcom

uznesení č. k. -109 zo dňa 29. 03. 2012, ktorý usúdil, že podmienky

na doručovanie rozhodnutia oprávneného verejnou vyhláškou v zmysle § 212 ods. 13 a 14

zákona o sociálnom poistení splnené boli. Organizačná zložka poisťovne postupovala

zákonným spôsobom podľa citovaného ustanovenia, nakoľko bol naplnený zákonný

predpoklad, a to, že účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo neboli Sociálnej

poisťovni známi. Predmetné rozhodnutie oprávneného bolo doručené povinnému verejnou

vyhláškou s účinkami riadneho doručenia dňa 17. 08. 2007, pričom právoplatnosť

nadobudlo dňa 17. 09. 2007 a vykonateľnosť dňa 02. 10. 2007.

Pokiaľ ide o námietku povinného o vydaní exekučného titulu v neprospech „non

subjektu“ a vytýkané nedostatky doručenia vyvodzované z nesprávnosti v označení adresáta

(namiesto označenie ), aj táto otázka bola odvolacím

súdom v uznesení č. k. -109 zo dňa 29. 03. 2012 riešená, a to tak, že

samotné prípadné pochybenie pri písaní krstného mena bez ďalšieho nemôžu byť takým

pochybením, ktoré by malo za následok nemožnosť určitým zrozumiteľným spôsobom

identifikovať osobu, ktorej sa rozhodnutie týka.

Námietku povinného ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolací

súd nepokladá za opodstatnenú, keďže podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa

náležité zistil skutkový stav veci ( ), vec posúdil správne po právnej stránke

a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil ( ). Okresný súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval

za rozhodujúce pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, z akých

skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri vyhodnotení skutkového stavu riadil, čím

6

spĺňa podmienky ustanovenia v spojení s ustanovením

S odôvodnením napadnutého uznesenia sa odvolací súd plne stotožnil.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd rozhodol

správne, keď vzhľadom na skutočnosť, že sporné rozhodnutie oprávneného zo dňa 25. 04.

2007 je exekučným titulom, ked'že nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť, návrh

povinného na zastavenie exekúcie zamietol.»

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací

súd si osvojil skutkové i právne závery prvostupňového súdu a poukázal na to, že dôvody

uvádzané sťažovateľom nespochybňujú právoplatnosť a nezakladajú nevykonateľnosť

exekučného titulu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení svojho

rozhodnutia ústavne konformným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky

sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že nezistil signály, ktoré by svedčili

o neústavnom postupe krajského súdu alebo o aplikácii na vec vzťahujúcich sa noriem

práva, ktoré by popierali ich zmysel a účel, tak ako to namietal sťažovateľ vo svojej

sťažnosti.

Ústavný súd relevantné právne závery krajského súdu prezentované v napadnutom

uznesení nehodnotí ako vykazujúce známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak

je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti námietok

sťažovateľa, ktorým odôvodňoval namietané porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Ústavný súd už len dodáva, že sťažnosť je iba pokračujúcou polemikou sťažovateľa

s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu o ne/existencii dôvodov na zastavenie

exekúcie. Námietky sťažovateľa sú v podstate zhodné s obsahom odvolania sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu, s ktorými sa však ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal už okresný súd, pričom krajský súd sa so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu stotožnil. Pokiaľ by mal ústavný súd reagovať na námietky sťažovateľa, iba

by opakoval to, čo sa už sťažovateľ dozvedel z rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd

sa s uzneseniami okresného súdu a krajského súdu stotožňuje, nemá k nim čo dodať a na ich

obsah odkazuje.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že postupom krajského súdu

v označenom exekučnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu

jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa.

Vzhľadom na skutočnosť uvádzanú sťažovateľom a fakt, že sťažovateľ zároveň

napadol rozhodnutie krajského súdu, ktorým sa toto napadnuté konanie o jeho odvolaní

právoplatne skončilo vylučuje, že v čase doručenia sťažnosti dochádzalo k zbytočným

prieťahom, respektíve k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľa postupom

krajského súdu v napadnutom konaní, ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

8

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016