Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 584/2016
PDF · 170.06 KB
No categories available
III. ÚS 584/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , toho
času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, zastúpeného spol.
, , v mene ktorej koná advokát a konateľ
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a
čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 49 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 80/2015 z 9. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016
doručená sťažnosť , , toho času v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody Ilava (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 28. júla 2016, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 49 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 6 ods. 3
písm. c) a d) a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 80/2015 z 9. marca 2016 (ďalej len „namietané
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 13. októbra 2014 sp. zn. 1 T 34/2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. januára 2015
sp. zn. 3 To/88/2014 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa
ustanovenia § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie
§ 138 písm. a) a i) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona
a tiež z ostatných trestných činov špecifikovaných v prvostupňovom rozsudku, za čo mu bol
uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov.
Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré bolo
namietaným uznesením najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietnuté pre nesplnenie dôvodov dovolania v zmysle ustanovení § 371 ods. 1
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu v podstate kopíruje sťažovateľ argumentáciu
formulovanú v podanom dovolaní.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu nevykonaním všetkých
obhajobou navrhovaných dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, ktoré podrobnejšie
špecifikuje: námietka nekompletnosti záznamov z odpočúvania telekomunikačnej
prevádzky, námietka nevypracovania znaleckého posudku pre účely preskúmania
kompletnosti a pravosti záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že skutok v prvom bode rozsudku (zločin
lúpeže v štádiu prípravy) nebol správne kvalifikovaný, keďže nezákonné dokazovanie
viedlo k nesprávnosti zisteného skutku, čo podľa sťažovateľa vylučuje správnosť právnej
kvalifikácie.
V ďalšom bode sťažovateľ predostiera tvrdenie o existencii dôvodov na vylúčenie
prísediaceho súdu, ktorý konal a rozhodoval v jeho trestnej veci, konkrétne sťažovateľ
poukazuje na osobu prísediaceho, ktorý je príslušníkom Policajného zboru, čo považuje
za zásah do nezávislosti súdnictva, keďže podľa jeho názoru môže každý vykonávať
funkciu iba v rámci jednej zložky štátnej moci.
Sťažovateľ ďalej dôvodí neprípustnosťou trestného stíhania argumentujúc, že bolo
trestné stíhanie začaté na základe uznesenia obsahujúceho skutok, ktorý sa mal ešte len stať,
nie skutok, ktorý sa už stal.
Napokon ako ťažiskovú argumentáciu prezentuje sťažovateľ tvrdenie, že zo strany
polície došlo k nezákonnému konaniu, tzv. „policajnej provokácii“, keď mali byť
sťažovateľ a spoluodsúdení prostredníctvom jedného zo svedkov „spolupracujúceho“
s políciou iniciatívne navádzaní na spáchanie trestnej činnosti.
Sťažovateľ vidí v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý sa s takto prezentovanými
argumentmi sťažovateľa nevysporiadal v súlade s jeho predstavami, porušenie všetkých
v sťažnosti označených článkov ústavy a dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti týmto nálezom:
„1/ právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7
ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo
2/ právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ktorej zložkou je právo
na dôkaz ako imanentná súčasť práva na obhajobu Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo
3/ právo sťažovateľa na obhajobu, v jeho rámci práva na dôkaz, ako imanentná súčasť
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca
2016 porušené bolo
4/ právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,4 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 48 ods. 2 čl. 49 ods. 1 čl. 141 ods. 1 čl. 144 ods. 1 čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca
2016 porušené bolo
5/ právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo
6/ právo nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov uvedených v zákone podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016
porušené bolo
7/ právo nebyť trestne stíhaný inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016
porušené bolo
8/ právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru Uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo
9/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/80/2015 zo dňa 9. marca 2016 sa zrušuje
a najvyššiemu súdu sa prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.
10/ Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred
Ústavným súdom SR spolu vo výške 284,08 € za 2 úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ktorú
náhradu je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.
2, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 49 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods.
1 dohovoru, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ
podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení
§ 371 ods. 1 písm. c), e) i) a k) Trestného poriadku a v dovolaní formuloval argumentáciu
totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa
ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Ústavný súd preskúmal obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu a oboznámil
sa s argumentáciou, o ktorú najvyšší súd oprel svoje právne závery.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd interpretoval obsah dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom) zdôrazňujúc, že účelom dovolacieho konania v rámci uplatnenia
uvedeného dôvodu je zásadne posudzovanie otázok právnych, nie otázok skutkových.
Sťažovateľovi zároveň vysvetlil, že ním predostretá argumentácia sa týka hodnotenia
dôkazov a úplnosti vykonaného dokazovania, teda zasahuje do sféry skutkových zistení,
ktorých preskúmavanie je z právomoci dovolacieho súdu vylúčené.
K námietkam sťažovateľa o nezákonnosti dokazovania spôsobenej podľa jeho názoru
absenciou právneho podkladu v podobe zákonného uznesenia o začatí trestného stíhania
najvyšší súd uviedol, že trestné stíhanie bolo začaté pre prípravu na zločin lúpeže, čo
zodpovedalo vtedy aktuálnemu vývojovému štádiu príslušného trestného činu, a teda
existoval riadny zákonný podklad pre vykonávanie regulárneho procesu zabezpečenia
dôkazného materiálu.
Najvyšší súd sa v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu o porušení práva
na obhajobu zásadným spôsobom vysporiadal aj s čiastkovou námietkou sťažovateľa
o nezákonnosti postupu súvisiaceho s prístupom strany obhajoby k zabezpečeným
záznamom z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky. Dovolací súd kvalifikoval
namietaný postup ako zákonný, zdôrazňujúc, že pochybenie orgánov činných v trestnom
konaní v štádiu prípravného konania bolo plnohodnotne reparované v etape súdneho
konania, keď konajúci súd poskytol strane obhajoby možnosť oboznámiť sa s kompletným
záznamom z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.
V ďalšom bode najvyšší súd konštatoval nepoužiteľnosť špecifikovanej skupiny
dôkazov, a to výpovede jedného zo svedkov a prostredníctvom neho získaných obrazovo-
zvukových záznamov, keďže svedkom plnené úlohy prislúchali v zmysle Trestného
poriadku iba agentovi, ktorého postavením svedok nedisponoval. Zároveň však najvyšší súd
zdôraznil, že sa v otázke viny odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku v rozhodujúcej miere
opiera o ďalší súbor dôkazov zákonného charakteru.
K sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku (vo veci konal a rozhodoval prísediaci, ktorý mal byť z vykonávania
úkonov trestného konania vylúčený) najvyšší súd argumentoval, že u sťažovateľom
namietaného prísediaceho (konajúceho súdu) nebol preukázaný žiadny pomer
k prerokúvanej veci ani k osobám, ktorých sa dotýkali úkony trestného konania, pričom
dodal, že posudzovanie zákonnosti voľby prísediaceho nespadá do obsahu právomoci
dovolacieho súdu.
K námietke dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku) najvyšší súd
opätovne pripomenul, že je jeho právomoc limitovaná, a to v prípade uvedeného dôvodu,
iba na posúdenie otázky, či je skutok formulovaný v napadnutom rozsudku subsumovateľný
pod konajúcim súdom zvolenú právnu kvalifikáciu. Najvyšší súd sťažovateľovi jasne
vysvetlil, že v rozsudku prezentovaný skutok obsahuje prvok násilia a zároveň úmysel ho
použiť pre účely zmocnenia sa cudzej veci, čo vylučuje sťažovateľom požadovanú právnu
kvalifikáciu (trestný čin krádeže, sprenevery či podvodu).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou sa tento snažil osvedčiť existenciu
dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku (proti obvinenému sa
viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné) najvyšší súd stručne konštatoval, že nezistil
žiadne skutočnosti odôvodňujúce neprípustnosť trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 1
Trestného poriadku. Nad rámec sa najvyšší súd vyjadril aj k tvrdeniam sťažovateľa o tzv.
neprípustnej provokácii zo strany polície (Trestným poriadkom špecifikovaná neprípustná
činnosť definovaná v rámci ustanovení o plnení úloh agenta − § 117 ods. 2) a vylúčil ich
opodstatnenosť, keď uviedol, že zo strany polície nešlo o iniciatívne navádzanie
na spáchanie trestného činu, naopak, dôkazná situácia plne osvedčila vážnosť úmyslu
odsúdených pripraviť a vykonať trestný čin lúpeže.
Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval
nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné
odmietol.
V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu
týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1písm. c), e), i)
a k) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých
argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové
argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o porušení práva na obhajobu zásadným
spôsobom, o danosti dôvodov vylúčenia prísediaceho konajúceho súdu, o nesprávnosti
právnej kvalifikácie konania a o neprípustnosti trestného stíhania osoby sťažovateľa.
Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa
citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho
neprípustnosť.
Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,
podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil
zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016