Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 584/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , toho

času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava, zastúpeného spol.

, , v mene ktorej koná advokát a konateľ

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a

a 4 v spojení s , ,

ods. 1, a , podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016

doručená sťažnosť , , toho času v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody Ilava (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 28. júla 2016, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a 4 (ďalej len „“)

v spojení s , , , a ,

podľa a práv podľa v spojení s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 6 ods. 3

písm. c) a d) a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. marca 2016 (ďalej len „namietané

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 13. októbra 2014 sp. zn. v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. januára 2015

sp. zn. uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa

ustanovenia a a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na ustanovenie

a v štádiu prípravy podľa

a tiež z ostatných trestných činov špecifikovaných v prvostupňovom rozsudku, za čo mu bol

uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré bolo

namietaným uznesením najvyššieho súdu v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietnuté pre nesplnenie dôvodov dovolania v zmysle ustanovení § 371 ods. 1

.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu v podstate kopíruje sťažovateľ argumentáciu

formulovanú v podanom dovolaní.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na obhajobu nevykonaním všetkých

obhajobou navrhovaných dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa, ktoré podrobnejšie

špecifikuje: námietka nekompletnosti záznamov z odpočúvania telekomunikačnej

prevádzky, námietka nevypracovania znaleckého posudku pre účely preskúmania

kompletnosti a pravosti záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že skutok v prvom bode rozsudku (zločin

lúpeže v štádiu prípravy) nebol správne kvalifikovaný, keďže nezákonné dokazovanie

viedlo k nesprávnosti zisteného skutku, čo podľa sťažovateľa vylučuje správnosť právnej

kvalifikácie.

V ďalšom bode sťažovateľ predostiera tvrdenie o existencii dôvodov na vylúčenie

prísediaceho súdu, ktorý konal a rozhodoval v jeho trestnej veci, konkrétne sťažovateľ

poukazuje na osobu prísediaceho, ktorý je príslušníkom Policajného zboru, čo považuje

za zásah do nezávislosti súdnictva, keďže podľa jeho názoru môže každý vykonávať

funkciu iba v rámci jednej zložky štátnej moci.

Sťažovateľ ďalej dôvodí neprípustnosťou trestného stíhania argumentujúc, že bolo

trestné stíhanie začaté na základe uznesenia obsahujúceho skutok, ktorý sa mal ešte len stať,

nie skutok, ktorý sa už stal.

Napokon ako ťažiskovú argumentáciu prezentuje sťažovateľ tvrdenie, že zo strany

polície došlo k nezákonnému konaniu, tzv. „policajnej provokácii“, keď mali byť

sťažovateľ a spoluodsúdení prostredníctvom jedného zo svedkov „spolupracujúceho“

s políciou iniciatívne navádzaní na spáchanie trestnej činnosti.

Sťažovateľ vidí v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý sa s takto prezentovanými

argumentmi sťažovateľa nevysporiadal v súlade s jeho predstavami, porušenie všetkých

v sťažnosti označených článkov a dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„1/ právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 7

ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo

2/ právo sťažovateľa na obhajobu podľa SR, ktorej zložkou je právo

na dôkaz ako imanentná súčasť práva na obhajobu Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo

3/ právo sťažovateľa na obhajobu, v jeho rámci práva na dôkaz, ako imanentná súčasť

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca

2016 porušené bolo

4/ právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,4

v spojení s

Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca

2016 porušené bolo

5/ právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo

6/ právo nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov uvedených v zákone podľa čl. 17 ods. 2

SR Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016

porušené bolo

7/ právo nebyť trestne stíhaný inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17 ods. 2

SR Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016

porušené bolo

8/ právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru Uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016 porušené bolo

9/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 9. marca 2016 sa zrušuje

a najvyššiemu súdu sa prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.

10/ Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom SR spolu vo výške 284,08 € za 2 úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ktorú

náhradu je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.

2, a 4 v spojení s , , ,

a , podľa a práv podľa v spojení s ods.

1 dohovoru, podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 13 dohovoru namietaným uznesením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ

podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení

, i) a a v dovolaní formuloval argumentáciu

totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ustanovení .

Ústavný súd preskúmal obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu a oboznámil

sa s argumentáciou, o ktorú najvyšší súd oprel svoje právne závery.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd interpretoval obsah dovolacieho

dôvodu podľa (porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom) zdôrazňujúc, že účelom dovolacieho konania v rámci uplatnenia

uvedeného dôvodu je zásadne posudzovanie otázok právnych, nie otázok skutkových.

Sťažovateľovi zároveň vysvetlil, že ním predostretá argumentácia sa týka hodnotenia

dôkazov a úplnosti vykonaného dokazovania, teda zasahuje do sféry skutkových zistení,

ktorých preskúmavanie je z právomoci dovolacieho súdu vylúčené.

K námietkam sťažovateľa o nezákonnosti dokazovania spôsobenej podľa jeho názoru

absenciou právneho podkladu v podobe zákonného uznesenia o začatí trestného stíhania

najvyšší súd uviedol, že trestné stíhanie bolo začaté pre prípravu na zločin lúpeže, čo

zodpovedalo vtedy aktuálnemu vývojovému štádiu príslušného trestného činu, a teda

existoval riadny zákonný podklad pre vykonávanie regulárneho procesu zabezpečenia

dôkazného materiálu.

Najvyšší súd sa v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu o porušení práva

na obhajobu zásadným spôsobom vysporiadal aj s čiastkovou námietkou sťažovateľa

o nezákonnosti postupu súvisiaceho s prístupom strany obhajoby k zabezpečeným

záznamom z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky. Dovolací súd kvalifikoval

namietaný postup ako zákonný, zdôrazňujúc, že pochybenie orgánov činných v trestnom

konaní v štádiu prípravného konania bolo plnohodnotne reparované v etape súdneho

konania, keď konajúci súd poskytol strane obhajoby možnosť oboznámiť sa s kompletným

záznamom z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.

V ďalšom bode najvyšší súd konštatoval nepoužiteľnosť špecifikovanej skupiny

dôkazov, a to výpovede jedného zo svedkov a prostredníctvom neho získaných obrazovo-

zvukových záznamov, keďže svedkom plnené úlohy prislúchali v zmysle Trestného

poriadku iba agentovi, ktorého postavením svedok nedisponoval. Zároveň však najvyšší súd

zdôraznil, že sa v otázke viny odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku v rozhodujúcej miere

opiera o ďalší súbor dôkazov zákonného charakteru.

K sťažovateľom formulovanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e)

(vo veci konal a rozhodoval prísediaci, ktorý mal byť z vykonávania

úkonov trestného konania vylúčený) najvyšší súd argumentoval, že u sťažovateľom

namietaného prísediaceho (konajúceho súdu) nebol preukázaný žiadny pomer

k prerokúvanej veci ani k osobám, ktorých sa dotýkali úkony trestného konania, pričom

dodal, že posudzovanie zákonnosti voľby prísediaceho nespadá do obsahu právomoci

dovolacieho súdu.

K námietke dovolacieho dôvodu podľa

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku) najvyšší súd

opätovne pripomenul, že je jeho právomoc limitovaná, a to v prípade uvedeného dôvodu,

iba na posúdenie otázky, či je skutok formulovaný v napadnutom rozsudku subsumovateľný

pod konajúcim súdom zvolenú právnu kvalifikáciu. Najvyšší súd sťažovateľovi jasne

vysvetlil, že v rozsudku prezentovaný skutok obsahuje prvok násilia a zároveň úmysel ho

použiť pre účely zmocnenia sa cudzej veci, čo vylučuje sťažovateľom požadovanú právnu

kvalifikáciu (trestný čin krádeže, sprenevery či podvodu).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou sa tento snažil osvedčiť existenciu

dovolacieho dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. k) (proti obvinenému sa

viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné) najvyšší súd stručne konštatoval, že nezistil

žiadne skutočnosti odôvodňujúce neprípustnosť trestného stíhania v zmysle § 9 ods. 1

. Nad rámec sa najvyšší súd vyjadril aj k tvrdeniam sťažovateľa o tzv.

neprípustnej provokácii zo strany polície ( špecifikovaná neprípustná

činnosť definovaná v rámci ustanovení o plnení úloh agenta − § 117 ods. 2) a vylúčil ich

opodstatnenosť, keď uviedol, že zo strany polície nešlo o iniciatívne navádzanie

na spáchanie trestného činu, naopak, dôkazná situácia plne osvedčila vážnosť úmyslu

odsúdených pripraviť a vykonať trestný čin lúpeže.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1písm. c), e), i)

a k) ] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých

argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové

argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o porušení práva na obhajobu zásadným

spôsobom, o danosti dôvodov vylúčenia prísediaceho konajúceho súdu, o nesprávnosti

právnej kvalifikácie konania a o neprípustnosti trestného stíhania osoby sťažovateľa.

Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa

citovaných ustanovení a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho

neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil

zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016