Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 634/2016
PDF · 157.94 KB
No categories available
III. ÚS 634/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva zaručeného
v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uzneseniami
sp. zn. 15 Erd 6/2015 z 3. novembra 2015 (Rvp 16461/2015) a sp. zn. 15 Erd 5/2015
z 3. novembra 2015 (Rvp 16462/2015) a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami Rvp 16461/2015 a Rvp 16462/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 634/2016.
Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), práva
zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých boli
účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorené rozhodcovské doložky, resp. rozhodcovské
zmluvy. Sťažovateľka podala návrhy na začatie exekúcii, v ktorých požadovala výkon
rozhodcovských rozsudkov. Okresný súd napadnutými uzneseniami zastavil exekučné
konania z dôvodu, že o totožných veciach sťažovateľky sa koná v skôr začatých exekučných
konaniach.
3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; vytýka im nesprávne právne posúdenie
existencie prekážky rozhodnutej veci a predčasnosť rozhodnutia o zastavení exekučného
konania vo fáze, kedy podľa názoru sťažovateľky je súd oprávnený rozhodovať
len o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. o zamietnutí
takéhoto návrhu. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej
právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“.
Sťažovateľka namieta, že exekučný súd vôbec nerozhodol o jej návrhu na udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi, a poukazuje na právny názor Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“), podľa ktorého zásada kontradiktórnosti zahŕňa aj právo
2
účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným
ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie.
4. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v namietaných veciach „... exekučný súd nesprávne
aplikoval § 251 ods. 4, § 159 ods. 3, § 104 ods. 1 prvá veta a § 103 OSP, pretože
v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo
uznesením o zastavení exekúcie... aplikovať zásadu res iudicata“. Sťažovateľka ďalej
poukazuje na to, že „Exekučné konanie nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale
predstavuje len proces. Akékoľvek skončenie exekučného konania, preto nie je spôsobilé
vytvoriť prekážku rozhodnutej veci.“.
5. Sťažovateľka odôvodňuje svoje sťažnosti aj tým, že „Súdna prax je jednotná
v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho
vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
6. Sťažovateľka namieta, že okresný súd napadnutými uzneseniami a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, porušil aj základné právo garantované v čl. 47 charty.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif
Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého
má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
k tomu, aby vyvodil právne dôsledky z tohto záveru, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti však zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať o tom účastníkov konania v spore
a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnostiach
rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami
okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a zrušil napadnuté uznesenia
a veci vrátil okresnému súdu, prípadne na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby jej
ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
8. Ústavný súd z napadnutých rozhodnutí okresného súdu zistil, že týmito
uzneseniami boli zastavené exekučné konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku [v znení účinnom do 31. júna 2016, pozn. (ďalej len „OSP“)] s odôvodnením,
že exekučné konania vedené na podklade tých istých exekučných titulov, vo vzťahu k tým
istým účastníkom konania sú predmetom predchádzajúcich neskončených exekučných
konaní a tvoria prekážku litispendencie (§ 83 OSP), ktorá je neodstrániteľnou podmienkou
konania a bráni pokračovaniu konania o tej istej veci. Okresný súd v poučeniach svojich
rozhodnutí uviedol, že odvolanie proti týmto rozhodnutiam je prípustné.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
9. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“).
4
10. V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,
avšak v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1
CSP.
11. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto
uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených ustanovení ústavy
a práv zaručených dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou napadnutými
uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
16. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práva. Podľa tvrdení
sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho
posúdenia vecí a s použitím nesprávnej aplikácie a interpretácie práva. Napadnutými
uzneseniami malo podľa sťažovateľky dôjsť k ohrozeniu jej existujúcich pohľadávok.
Sťažovateľka tiež namieta, že v napadnutých konaniach mala výrazne nevýhodné
postavenie a súdy s ňou zaobchádzali odlišne.
17. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Z princípu
subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá
všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
18. Podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
6
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) exekučné
konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie.
19. Začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné
exekučné konanie. Ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci
niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd;
v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné
odvolanie (§ 36 ods. 3 exekučného poriadku v znení účinnom do 22. decembra 2015).
20. Ako z napadnutých uznesení vyplýva, tieto obsahujú poučenie o tom,
že odvolanie je proti nim prípustné. Sťažovateľka teda mohla proti týmto rozhodnutiam
podať odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť odvolací súd. Právomoc
druhostupňového súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci.
21. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016