Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLs. ÚS 30/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLs. -13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,

Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika

prerokoval

- návrh Okresného súdu Dunajská Streda vedený pod sp. zn.

na začatie konania podľa a podľa

ods. 1 písm. d) o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov o súlade prvej a druhej vety

v znení neskorších predpisov s Slovenskej

republiky v spojení s a

- návrh Okresného súdu Dunajská Streda vedený pod sp. zn.

na začatie konania podľa a podľa

ods. 1 písm. d) o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov o súlade § 87 písm. f) a § 105 ods. 1 prvej a druhej vety zákona

č. v znení neskorších predpisov s

v spojení s a takto

rozhodol:

Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 1. februára

2016 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“ alebo

„navrhovateľ“), zastúpeného sudcom JUDr. Michalom Novotným, vedený pod sp. zn.

na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) o súlade prvej a druhej vety v tom čase

platného a účinného v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „OSP“) s

v spojení s . Predmetná vec vedená ústavným súdom pod sp. zn.

bola pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý je podľa

rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2016 do

28. februára 2017 schváleného plénom ústavného súdu 17. februára 2016 (ďalej len „rozvrh

práce“) členom tretieho senátu ústavného súdu. Okresný súd podal návrh na začatie konania

pred ústavným súdom vedený pod sp. zn. v súvislosti s konaním vedeným

okresným súdom pod sp. zn. , ktoré bolo z dôvodu podania návrhu

ústavnému súdu prerušené uznesením sp. zn. z 29. júna 2015, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2015.

Navrhovateľ v návrhu vedenom pod sp. zn. zdôrazňuje, že

predmetom konania vedeného pod sp. zn. je rozhodovanie o žalobe žalobcu,

ktorou sa domáha zaplatenia sumy 5 092,43 € z titulu nezaplatenia ceny za dodaný stavebný

materiál. Podľa navrhovateľa „V prerokúvanej veci je z ust. zrejmé, že súd má

v zásade skúmať podmienky, za ktorých môže vo veci konať, medzi ktoré patrí aj jeho

2

miestna príslušnosť. Miestna príslušnosť konajúceho súdu podľa a

v prerokúvanej veci nie je daná, keďže žalovaná právnická osoba má sídlo v obvode

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Jej všeobecným súdom je tak tento súd, nie tunajší

súd. Ustanovenie prvej a druhej vety však bránia súdu vôbec sa

zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú v Aplikácia

ustanovenia prvej a druhej vety tak bráni konajúcemu súdu prihliadnuť

na nedostatok svojej miestnej príslušnosti a postupovať podľa “.

Navrhovateľ argumentuje, že základné právo na zákonného sudcu v spojení

s princípom materiálneho právneho štátu nevyhnutne vyžaduje, aby zákonná úprava sudcovi

všeobecného súdu neznemožnila prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom.

Zákon tak nemôže sudcu všeobecného súdu «nútiť robiť procesné úkony napriek tomu, že je

vo veci „nezákonným“, teda napríklad pretože súd, na ktorom vykonáva funkciu, je na daný

procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne nepríslušný. V právnom štáte je totiž

vylúčené, aby bol súd zákonodarcom nútený vedome porušovať práva, a to bez toho, aby

bolo osobe, ktorá by tým mohla byť dotknutá, daný priestor na prípadné bránenie týchto

práv, alebo aby bol tento (formálne protiprávny) postup súdu racionálne ospravedlnený

nečinnosťou tejto osoby pri obrane svojich práv.».

Ustanovenia prvej a druhej vety podľa okresného súdu «v podstate

ukladajú sudcovi, ktorý o sebe napr. zjavne vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je

miestne alebo vecne príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na

zákonného sudcu a vykonať aspoň prvý procesný úkon („začať konanie vo veci samej“

v zmysle tretej vety , resp. vydať platobný rozkaz pri splnení podmienok

) predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor svoje právo na

zákonného sudcu uplatniť.». Na takéto obmedzenie základného práva druhého účastníka

konania nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné a racionálne dôvody.

V prerokúvanej veci je prvým procesným úkonom súdu vydanie rozhodnutia

(platobného rozkazu), pričom samotná žaloba sa žalovanému doručuje až spoločne

s platobným rozkazom. Z príslušných ustanovení a

pre žalovaného vyplýva povinnosť odpor pod hrozbou jeho odmietnutia odôvodniť vecne

skutočnosťami, ktoré spochybňujú samotný uplatnený nárok. Vzhľadom na uvedené podľa

názoru navrhovateľa odporca reálne ani nemá možnosť namietnuť nedostatok miestnej

príslušnosti všeobecného súdu, a teda nezákonnosť sudcu v zmysle bez

toho, aby mal „voči platobnému rozkazu konkrétnu vecnú výhradu“. Týmto spôsobom sa

základné právo na zákonného sudcu podľa stáva len akýmsi

akcesorickým základným právom, „ktorého sa je možné dovolávať len spolu s vecnými

námietkami proti správnosti rozhodnutia, ktoré nezákonný sudca vydal. však právo

na zákonného sudcu priznáva každému účastníkovi, resp. zakazuje, aby bol ktokoľvek

tomuto sudcovi odňatý, a to bez ohľadu na vlastnú kauzalitu pôsobenia nezákonného sudcu

na výsledné rozhodnutie. Z SR nemožno vyvodiť, že by nezákonný sudca

bol nezákonný len vtedy, ak by bol nepríslušný, určený v rozpore s rozvrhom práce

a súčasne by jeho rozhodnutie bolo vecne nesprávne.“. Vzhľadom na to, že žalovaný

nemôže podať odpor len z dôvodu, že platobný rozkaz bol vydaný nepríslušným súdom,

nemôže uplatniť svoje zákonné právo na zákonného sudcu. Takúto možnosť nemá ani

samotný všeobecný súd, keďže prvej a druhej vety mu zakazuje skúmať

miestnu príslušnosť pred vydaním platobného rozkazu. Týmto spôsobom sa zároveň

znemožňuje všeobecnému súdu chrániť základné práva a slobody, čo je v rozpore s čl. 1

ods. 1 .

Pre prípad, ak by ústavný súd o jeho návrhu nerozhodol do 30. júna 2016 (týmto

dňom stratil platnosť a účinnosť , pozn.), navrhovateľ

poukazuje na (ďalej aj „“)

zdôrazňujúc, že „Ustanoveniu dnešného zodpovedá obsahovo C.

s. p., ktoré len inou formuláciou vyjadruje to isté, teda že súd neskúma miestnu príslušnosť

(okrem výlučnej) inak než na námietku žalovaného.“.

Na základe uvedeného navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

4

„Ustanovenia prvej a druhej vety

( v znení neskorších predpisov) nie je v súlade s v spojení

s .“

2. Dňa 2. februára 2016 bol ústavnému súdu doručený návrh okresného súdu,

zastúpeného taktiež sudcom JUDr. Michalom Novotným, vedený pod sp. zn.

na začatie konania podľa a podľa

písm. d) o súlade a prvej a druhej vety

s v spojení s .

Predmetná vec vedená ústavným súdom pod sp. zn. bola pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorý je podľa rozvrhu práce členom druhého senátu

ústavného súdu. Okresný súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom vedený

pod sp. zn. v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn.

, ktoré bolo z dôvodu podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením

sp. zn. z 23. apríla 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2015.

Okresný súd v návrhu vedenom pod sp. zn. zdôrazňuje, že v konaní

vedenom pod sp. zn. sa prerokúva návrh na nariadenie predbežného

opatrenia, ktorým sa navrhovateľ domáha, aby sa uložilo

- odporcovi zdržať sa použitia dvoch dohôd o zrážkach zo mzdy uzavretých medzi

navrhovateľom a odporcom 16. augusta 2012 (ďalej len „dohody“) a

- tretej osobe (zamestnávateľovi navrhovateľa) zdržať sa vykonávania zrážok zo

mzdy navrhovateľa na základe dohôd.

Okresný súd poukazuje na skutočnosť, že v prerokúvanej veci je miestna príslušnosť

všeobecného súdu daná , keďže navrhovateľ majúci bydlisko v obvode

„tunajšieho súdu, je spotrebiteľom v zmysle , odporca je

dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. a spor sa týka úverovej zmluvy medzi nimi, teda

spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Obč. zák.). Práve ustanovenie § 87 písm. f) v spojení

s tak núti súd dospieť k záveru, že na prerokovanie návrhu je daná jeho

príslušnosť. Zároveň ustanovenia prvej a druhej vety bránia súdu

vôbec sa zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú v “.

Podľa navrhovateľa zákonná úprava v súlade s druhej vety „musí

znemožňovať“ svojvoľnú a účelovú voľbu všeobecného súdu, pričom

takéto ovplyvňovanie miestnej príslušnosti všeobecného súdu voľbou bydliska žalobcovi

umožňuje. Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že „Citované ustanovenie sa týka

situácie, kedy spotrebiteľ vystupuje ako navrhovateľ (ak by vystupoval ako odporca,

určovala by sa príslušnosť podľa jeho bydliska už v zmysle a

a nebolo by potrebné osobitné ustanovenie). Spotrebiteľ ako navrhovateľ (žalobca) má však

v rukách jednak voľbu vlastného bydliska, ako aj okamih, kedy jeho návrh dôjde súdu.

V zmysle ustálenej judikatúry sa síce za bydlisko považuje miesto, kde sa určitá osoba

zdržiava s trvalým úmyslom, pre súd je však v prípade žalobcu prakticky nemožné

vychádzať z iného ukazovateľa než z administratívne hláseného trvalého pobytu... Dôsledky

tejto právnej normy sú tak zrejmé – spotrebiteľ môže krátko pred podaním žaloby (návrhu)

zmeniť svoje trvalé bydlisko do obvodu okresného, resp. dokonca krajského súdu, ktorý je

napr. známy pro-spotrebiteľskou judikatúrou, podať žalobu s odkazom na § 87 písm. f)

a následne si svoje bydlisko prehlásiť späť, keďže takáto zmena nemá na už raz

založenú príslušnosť žiaden vplyv...“.

Podľa navrhovateľa napadnuté ustanovenie nemá

žiadne opodstatnenie a nemožno ním naplniť ani účel sledovaný príslušnou novelizáciou

(ochranu spotrebiteľa, pozn.) vyvoditeľný z dôvodovej

správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(parlamentná tlač č. 642), keďže nie je zrejmé, ako spotrebiteľovi, ktorý «„nie vždy

všetkému rozumie“ pomôže v ochrane jeho práv miestna príslušnosť súdu jeho bydliska,

keďže spravidla nebude „vždy rozumieť“ ani tomu, že naň žalobu môže podať. Argumentom

v prospech takejto úpravy nemôže byť ani geografická nedostupnosť spravodlivosti, ktorá

v prípade štátu rozmerov Slovenskej republiky... nie je vôbec relevantná. Z uvedených

dôvodov neobstojí ani porovnávanie napríklad

6

s čl. 17 a 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 1215/2012 o právomoci

a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Tieto ustanovenia

totiž sledujú nespochybniteľný verejný záujem, ktorým je ochrana spotrebiteľa

v cezhraničných sporoch. Ich cieľom je zabrániť tomu, aby bol spotrebiteľ v určitých

prípadoch nútený viesť spor v inom štáte. Vedenie sporu v inom štáte so sebou totiž prináša

viaceré problémy – jazykovú bariéru, odlišné procesné pravidlá, rozdielne náklady

a rozdielna dostupnosť bezplatnej právnej pomoci a pod. Napriek tomu však čl. 17

nariadenia obmedzuje jeho aplikáciu na niektoré výslovne uvedené prípady, ktoré (okrem

prvých dvoch písmen ods. 1) sú v podstate charakteristické tým, že dodávateľ svoju

obchodnú resp. podnikateľskú činnosť zameriava aj na členský štát spotrebiteľa. Žiadne

z týchto dôvodov však neexistujú v prípade úpravy miestnej príslušnosti vnútroštátneho

práva.».

Navrhovateľ argumentuje, že «spotrebiteľ, ktorý uzavrie zmluvu na jednom mieste,

kde podľa údajov poskytnutých dodávateľovi aj žije aj pracuje, môže ľahko „preniesť“

jurisdikciu pokojne na ktorýkoľvek iný súd tým, že si v jeho obvode vytvorí bydlisko».

Právna úprava tak podľa názoru navrhovateľa síce spĺňa formálnu

požiadavku obsiahnutú v , avšak nespĺňa obsahové požiadavky, ktoré

možno s prihliadnutím na účel základného práva na zákonného sudcu vyvodiť z čl. 48 ods.

1 v spojení s princípom materiálneho právneho štátu zaručeného v

.

Namietaný nesúlad prvej a druhej vety s

v spojení s navrhovateľ odôvodňuje takto:

«Právna úprava upravujúca proces realizácie tohto práva (základné právo na

zákonného sudcu podľa )... musí súdu umožňovať taký procesný postup,

ktorým nedôjde k ukráteniu práva účastníka konania na zákonného sudcu, resp. ktorým sa

účastníkovi a súdu vytvorí dostatočný priestor na uplatnenie tohto práva. ... zákon nemôže

sudcovi úplne znemožniť prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom, a nútiť ho

robiť procesné úkony napriek tejto skutočnosti, teda napriek tomu, že napr. súd, na ktorom

vykonáva funkciu, je na daný procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne

nepríslušný.» Právna úprava obsiahnutá v prvej a druhej vete je

nedostatočná a bráni presadeniu základného práva na zákonného sudcu v súlade s čl. 48

ods. 1 , keďže všeobecnému súdu je «zakázané skúmať svoju miestnu príslušnosť

z iných dôvodov než z toho hľadiska, či náhodou nejde o matériu uvedenú v

a či preto nie je príslušný iný súd. Citované ustanovenia tak v podstate ukladajú sudcovi,

ktorý o sebe vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je miestne alebo vecne

príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na zákonného sudcu

a vykonať aspoň prvý procesný úkon... predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor

svoje právo na zákonného sudcu uplatniť. Na takéto obmedzenie práva súdu dbať na

ochranu základného práva na zákonného sudcu nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné

a racionálne dôvody.».

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prerokúvaného prípadu navrhovateľ

argumentuje, že predbežné opatrenie je vykonateľné až doručením, pričom odporca dostáva

prvú možnosť brániť sa proti konaniu nezákonného sudcu až v momente, keď sudca voči

nemu vydá rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje. Pritom „K vydaniu takéhoto rozhodnutia bol...

nezákonný sudca nútený práve ustanoveniami prvej a druhej vety , ktoré

mu bránia, aby svoju vlastnú nezákonnosť (v podobe nedostatku miestnej príslušnosti súdu)

mohol akokoľvek zohľadniť.“.

Podľa navrhovateľa prvej a druhej vety bráni v zaistení ochrany

základného práva na zákonného sudcu podľa a zároveň bráni sudcom

všeobecného súdu zabezpečiť túto ochranu prípadnou ústavnokonformnou interpretáciou

príslušných procesných predpisov.

Pre prípad, ak ústavný súd o návrhu nerozhodne do 30. júna 2016, navrhovateľ

s poukazom na nadobudnutie účinnosti (účinného od 1. júla

2016, pozn.) zdôrazňuje, že «Ustanoveniu obsiahnutému v dnešnom

obsahovo zodpovedá .. Už z formulácie tohto ustanovenia je zrejmé, že

sa úplne opúšťa aspoň čiastočne objektivizujúci koncept „bydliska“ a nahrádza sa čisto

formálnym konceptom „adresy trvalého pobytu“... Pokiaľ by aj teda bolo možné tvrdiť, že

8

ustanovenie pripúšťa ústavnokonformný výklad tým, že sa bude

dôsledne skúmať, kde má spotrebiteľ „bydlisko“ (miesto, kde sa zdržiava s trvalým

úmyslom), takýto výklad pri vôbec neprichádza do úvahy. Ten totiž

viaže príslušnosť na čisto administratívne kritérium hláseného trvalého pobytu.

Ustanoveniu dnešného zodpovedá zasa obsahovo C s. p., ktoré len

inou formuláciou vyjadruje to isté, teda že súd neskúma miestnu príslušnosť (okrem

výlučnej) inak než na námietku žalovaného.».

Na základe uvedených skutočností okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

návrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Ustanovenia § 87 písm. f) a § 105 ods. 1 prvej a druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku ( v znení neskorších predpisov) nie sú v súlade s

v spojení s .“

II.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí na

spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa

týkajú tých istých strán.

Podľa čl. II ods. 10 rozvrhu práce v záujme hospodárnosti konania môže plénum

ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí, ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako

sudcom spravodajcom, na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo súvisia alebo sa

týkajú tých istých účastníkov. Návrh na rozhodnutie o spojení môže plénu ústavného súdu

podať sudca spravodajca vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje, alebo

predsedníčka ústavného súdu. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa

nerozhodne plénum inak, je na spoločné konanie o spojených veciach príslušný ten senát

ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej

začalo konanie na ústavnom súde skôr ( ).

Citované ustanovenie rozvrhu práce sa ipso facto dotýka spájania vecí, ktoré patria

v zmysle do pôsobnosti senátov ústavného súdu. Keďže však v rozvrhu

ústavného súdu absentuje osobitné ustanovenie o spájaní vecí, ktoré patria v zmysle čl. 131

ods. 1 do pôsobnosti pléna ústavného súdu, možno čl. II ods. 2 rozvrhu práce podľa

názoru ústavného súdu primerane použiť aj na spájanie vecí, ktoré patria do pôsobnosti

pléna ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľom je v oboch veciach okresný súd, pričom

v oboch prípadoch ide o návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

, ktorými sa na základe porovnateľnej argumentácie namieta nesúlad

príslušných ustanovení s v spojení

s . Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje za dôvodné

v záujme hospodárnosti konania spojiť konanie o oboch návrhoch navrhovateľa na spoločné

konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd podľa v spojení

s rozhodol, že veci ním vedené pod sp. zn. a sp. zn.

spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016

10