Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PLs. ÚS 30/2016
PDF · 205.16 KB
No categories available
PLs. ÚS 30/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLs. ÚS 30/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa,
Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza (sudca spravodajca) a Rudolfa Tkáčika
prerokoval
- návrh Okresného súdu Dunajská Streda vedený pod sp. zn. Rvp 1103/2016
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18
ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov o súlade § 105 ods. 1 prvej a druhej vety zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
- návrh Okresného súdu Dunajská Streda vedený pod sp. zn. Rvp 1118/2016
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18
ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov o súlade § 87 písm. f) a § 105 ods. 1 prvej a druhej vety zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 48 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1103/2016
a sp. zn. Rvp 1118/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 1. februára
2016 doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“ alebo
„navrhovateľ“), zastúpeného sudcom JUDr. Michalom Novotným, vedený pod sp. zn.
Rvp 1103/2016 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade § 105 ods. 1 prvej a druhej vety v tom čase
platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) s čl. 48 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Predmetná vec vedená ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1103/2016 bola pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý je podľa
rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2016 do
28. februára 2017 schváleného plénom ústavného súdu 17. februára 2016 (ďalej len „rozvrh
práce“) členom tretieho senátu ústavného súdu. Okresný súd podal návrh na začatie konania
pred ústavným súdom vedený pod sp. zn. Rvp 1103/2016 v súvislosti s konaním vedeným
okresným súdom pod sp. zn. 16 Cb 15/2015, ktoré bolo z dôvodu podania návrhu
ústavnému súdu prerušené uznesením sp. zn. 16 Cb 15/2015 z 29. júna 2015, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2015.
Navrhovateľ v návrhu vedenom pod sp. zn. Rvp 1103/2016 zdôrazňuje, že
predmetom konania vedeného pod sp. zn. 16 Cb 15/2015 je rozhodovanie o žalobe žalobcu,
ktorou sa domáha zaplatenia sumy 5 092,43 € z titulu nezaplatenia ceny za dodaný stavebný
materiál. Podľa navrhovateľa „V prerokúvanej veci je z ust. § 103 O. s. p. zrejmé, že súd má
v zásade skúmať podmienky, za ktorých môže vo veci konať, medzi ktoré patrí aj jeho
2
miestna príslušnosť. Miestna príslušnosť konajúceho súdu podľa § 84 a § 85 ods. 2 O. s. p.
v prerokúvanej veci nie je daná, keďže žalovaná právnická osoba má sídlo v obvode
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Jej všeobecným súdom je tak tento súd, nie tunajší
súd. Ustanovenie § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p. však bránia súdu vôbec sa
zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú v § 88 O. s. p. Aplikácia
ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p. tak bráni konajúcemu súdu prihliadnuť
na nedostatok svojej miestnej príslušnosti a postupovať podľa § 105 ods. 2 O. s. p.“.
Navrhovateľ argumentuje, že základné právo na zákonného sudcu v spojení
s princípom materiálneho právneho štátu nevyhnutne vyžaduje, aby zákonná úprava sudcovi
všeobecného súdu neznemožnila prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom.
Zákon tak nemôže sudcu všeobecného súdu «nútiť robiť procesné úkony napriek tomu, že je
vo veci „nezákonným“, teda napríklad pretože súd, na ktorom vykonáva funkciu, je na daný
procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne nepríslušný. V právnom štáte je totiž
vylúčené, aby bol súd zákonodarcom nútený vedome porušovať práva, a to bez toho, aby
bolo osobe, ktorá by tým mohla byť dotknutá, daný priestor na prípadné bránenie týchto
práv, alebo aby bol tento (formálne protiprávny) postup súdu racionálne ospravedlnený
nečinnosťou tejto osoby pri obrane svojich práv.».
Ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety OSP podľa okresného súdu «v podstate
ukladajú sudcovi, ktorý o sebe napr. zjavne vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je
miestne alebo vecne príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na
zákonného sudcu a vykonať aspoň prvý procesný úkon („začať konanie vo veci samej“
v zmysle tretej vety § 105 ods. 1 O. s. p., resp. vydať platobný rozkaz pri splnení podmienok
§ 172 ods. 1 O. s. p.) predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor svoje právo na
zákonného sudcu uplatniť.». Na takéto obmedzenie základného práva druhého účastníka
konania nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné a racionálne dôvody.
V prerokúvanej veci je prvým procesným úkonom súdu vydanie rozhodnutia
(platobného rozkazu), pričom samotná žaloba sa žalovanému doručuje až spoločne
s platobným rozkazom. Z príslušných ustanovení § 172 ods. 1 a § 174 ods. 3 písm. b) OSP
pre žalovaného vyplýva povinnosť odpor pod hrozbou jeho odmietnutia odôvodniť vecne
skutočnosťami, ktoré spochybňujú samotný uplatnený nárok. Vzhľadom na uvedené podľa
názoru navrhovateľa odporca reálne ani nemá možnosť namietnuť nedostatok miestnej
príslušnosti všeobecného súdu, a teda nezákonnosť sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy bez
toho, aby mal „voči platobnému rozkazu konkrétnu vecnú výhradu“. Týmto spôsobom sa
základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy stáva len akýmsi
akcesorickým základným právom, „ktorého sa je možné dovolávať len spolu s vecnými
námietkami proti správnosti rozhodnutia, ktoré nezákonný sudca vydal. Ústava však právo
na zákonného sudcu priznáva každému účastníkovi, resp. zakazuje, aby bol ktokoľvek
tomuto sudcovi odňatý, a to bez ohľadu na vlastnú kauzalitu pôsobenia nezákonného sudcu
na výsledné rozhodnutie. Z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nemožno vyvodiť, že by nezákonný sudca
bol nezákonný len vtedy, ak by bol nepríslušný, určený v rozpore s rozvrhom práce
a súčasne by jeho rozhodnutie bolo vecne nesprávne.“. Vzhľadom na to, že žalovaný
nemôže podať odpor len z dôvodu, že platobný rozkaz bol vydaný nepríslušným súdom,
nemôže uplatniť svoje zákonné právo na zákonného sudcu. Takúto možnosť nemá ani
samotný všeobecný súd, keďže § 105 ods. 1 prvej a druhej vety OSP mu zakazuje skúmať
miestnu príslušnosť pred vydaním platobného rozkazu. Týmto spôsobom sa zároveň
znemožňuje všeobecnému súdu chrániť základné práva a slobody, čo je v rozpore s čl. 1
ods. 1 ústavy.
Pre prípad, ak by ústavný súd o jeho návrhu nerozhodol do 30. júna 2016 (týmto
dňom stratil platnosť a účinnosť Občianskeho súdneho poriadku, pozn.), navrhovateľ
poukazuje na zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“)
zdôrazňujúc, že „Ustanoveniu § 105 ods. 1 dnešného O. s. p. zodpovedá obsahovo § 41 C.
s. p., ktoré len inou formuláciou vyjadruje to isté, teda že súd neskúma miestnu príslušnosť
(okrem výlučnej) inak než na námietku žalovaného.“.
Na základe uvedeného navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
4
„Ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) nie je v súlade s čl. 48 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
2. Dňa 2. februára 2016 bol ústavnému súdu doručený návrh okresného súdu,
zastúpeného taktiež sudcom JUDr. Michalom Novotným, vedený pod sp. zn.
Rvp 1118/2016 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1
písm. d) zákona o ústavnom súde o súlade § 87 písm. f) a § 105 ods. 1 prvej a druhej vety
Občianskeho súdneho poriadku s čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Predmetná vec vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1118/2016 bola pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorý je podľa rozvrhu práce členom druhého senátu
ústavného súdu. Okresný súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom vedený
pod sp. zn. Rvp 1118/2016 v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn.
16 C 174/2015, ktoré bolo z dôvodu podania návrhu ústavnému súdu prerušené uznesením
sp. zn. 16 C 174/2015 z 23. apríla 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2015.
Okresný súd v návrhu vedenom pod sp. zn. Rvp 1118/2016 zdôrazňuje, že v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 174/2015 sa prerokúva návrh na nariadenie predbežného
opatrenia, ktorým sa navrhovateľ domáha, aby sa uložilo
- odporcovi zdržať sa použitia dvoch dohôd o zrážkach zo mzdy uzavretých medzi
navrhovateľom a odporcom 16. augusta 2012 (ďalej len „dohody“) a
- tretej osobe (zamestnávateľovi navrhovateľa) zdržať sa vykonávania zrážok zo
mzdy navrhovateľa na základe dohôd.
Okresný súd poukazuje na skutočnosť, že v prerokúvanej veci je miestna príslušnosť
všeobecného súdu daná § 87 písm. f) OSP, keďže navrhovateľ majúci bydlisko v obvode
„tunajšieho súdu, je spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, odporca je
dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. a spor sa týka úverovej zmluvy medzi nimi, teda
spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Obč. zák.). Práve ustanovenie § 87 písm. f) v spojení
s § 75 ods. 2 O. s. p. tak núti súd dospieť k záveru, že na prerokovanie návrhu je daná jeho
príslušnosť. Zároveň ustanovenia § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p. bránia súdu
vôbec sa zaoberať otázkou, či je miestne príslušný, ak nejde o vec uvedenú v § 88 O. s. p.“.
Podľa navrhovateľa zákonná úprava v súlade s čl. 48 ods. 1 druhej vety ústavy „musí
znemožňovať“ svojvoľnú a účelovú voľbu všeobecného súdu, pričom § 87 písm. f) OSP
takéto ovplyvňovanie miestnej príslušnosti všeobecného súdu voľbou bydliska žalobcovi
umožňuje. Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že „Citované ustanovenie sa týka
situácie, kedy spotrebiteľ vystupuje ako navrhovateľ (ak by vystupoval ako odporca,
určovala by sa príslušnosť podľa jeho bydliska už v zmysle § 84 a § 85 ods. 1 O. s. p.
a nebolo by potrebné osobitné ustanovenie). Spotrebiteľ ako navrhovateľ (žalobca) má však
v rukách jednak voľbu vlastného bydliska, ako aj okamih, kedy jeho návrh dôjde súdu.
V zmysle ustálenej judikatúry sa síce za bydlisko považuje miesto, kde sa určitá osoba
zdržiava s trvalým úmyslom, pre súd je však v prípade žalobcu prakticky nemožné
vychádzať z iného ukazovateľa než z administratívne hláseného trvalého pobytu... Dôsledky
tejto právnej normy sú tak zrejmé – spotrebiteľ môže krátko pred podaním žaloby (návrhu)
zmeniť svoje trvalé bydlisko do obvodu okresného, resp. dokonca krajského súdu, ktorý je
napr. známy pro-spotrebiteľskou judikatúrou, podať žalobu s odkazom na § 87 písm. f)
O. s. p. a následne si svoje bydlisko prehlásiť späť, keďže takáto zmena nemá na už raz
založenú príslušnosť žiaden vplyv...“.
Podľa navrhovateľa napadnuté ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemá
žiadne opodstatnenie a nemožno ním naplniť ani účel sledovaný príslušnou novelizáciou
Občianskeho súdneho poriadku (ochranu spotrebiteľa, pozn.) vyvoditeľný z dôvodovej
správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(parlamentná tlač č. 642), keďže nie je zrejmé, ako spotrebiteľovi, ktorý «„nie vždy
všetkému rozumie“ pomôže v ochrane jeho práv miestna príslušnosť súdu jeho bydliska,
keďže spravidla nebude „vždy rozumieť“ ani tomu, že naň žalobu môže podať. Argumentom
v prospech takejto úpravy nemôže byť ani geografická nedostupnosť spravodlivosti, ktorá
v prípade štátu rozmerov Slovenskej republiky... nie je vôbec relevantná. Z uvedených
dôvodov neobstojí ani porovnávanie § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku napríklad
6
s čl. 17 a 18 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 1215/2012 o právomoci
a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Tieto ustanovenia
totiž sledujú nespochybniteľný verejný záujem, ktorým je ochrana spotrebiteľa
v cezhraničných sporoch. Ich cieľom je zabrániť tomu, aby bol spotrebiteľ v určitých
prípadoch nútený viesť spor v inom štáte. Vedenie sporu v inom štáte so sebou totiž prináša
viaceré problémy – jazykovú bariéru, odlišné procesné pravidlá, rozdielne náklady
a rozdielna dostupnosť bezplatnej právnej pomoci a pod. Napriek tomu však čl. 17
nariadenia obmedzuje jeho aplikáciu na niektoré výslovne uvedené prípady, ktoré (okrem
prvých dvoch písmen ods. 1) sú v podstate charakteristické tým, že dodávateľ svoju
obchodnú resp. podnikateľskú činnosť zameriava aj na členský štát spotrebiteľa. Žiadne
z týchto dôvodov však neexistujú v prípade úpravy miestnej príslušnosti vnútroštátneho
práva.».
Navrhovateľ argumentuje, že «spotrebiteľ, ktorý uzavrie zmluvu na jednom mieste,
kde podľa údajov poskytnutých dodávateľovi aj žije aj pracuje, môže ľahko „preniesť“
jurisdikciu pokojne na ktorýkoľvek iný súd tým, že si v jeho obvode vytvorí bydlisko».
Právna úprava § 87 písm. f) OSP tak podľa názoru navrhovateľa síce spĺňa formálnu
požiadavku obsiahnutú v čl. 48 ods. 1 ústavy, avšak nespĺňa obsahové požiadavky, ktoré
možno s prihliadnutím na účel základného práva na zákonného sudcu vyvodiť z čl. 48 ods.
1 ústavy v spojení s princípom materiálneho právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1
Namietaný nesúlad § 105 ods. 1 prvej a druhej vety OSP s čl. 48 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy navrhovateľ odôvodňuje takto:
«Právna úprava upravujúca proces realizácie tohto práva (základné právo na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)... musí súdu umožňovať taký procesný postup,
ktorým nedôjde k ukráteniu práva účastníka konania na zákonného sudcu, resp. ktorým sa
účastníkovi a súdu vytvorí dostatočný priestor na uplatnenie tohto práva. ... zákon nemôže
sudcovi úplne znemožniť prihliadnuť na to, že je vo veci „nezákonným“ sudcom, a nútiť ho
robiť procesné úkony napriek tejto skutočnosti, teda napriek tomu, že napr. súd, na ktorom
vykonáva funkciu, je na daný procesný úkon alebo konanie miestne alebo vecne
nepríslušný.» Právna úprava obsiahnutá v § 105 ods. 1 prvej a druhej vete OSP je
nedostatočná a bráni presadeniu základného práva na zákonného sudcu v súlade s čl. 48
ods. 1 ústavy, keďže všeobecnému súdu je «zakázané skúmať svoju miestnu príslušnosť
z iných dôvodov než z toho hľadiska, či náhodou nejde o matériu uvedenú v § 88 O. s. p.
a či preto nie je príslušný iný súd. Citované ustanovenia tak v podstate ukladajú sudcovi,
ktorý o sebe vie, že je sudcom „nezákonným“, pretože nie je miestne alebo vecne
príslušným, napriek tomu vedome porušiť právo druhého účastníka na zákonného sudcu
a vykonať aspoň prvý procesný úkon... predtým, než sa druhému účastníkovi dá priestor
svoje právo na zákonného sudcu uplatniť. Na takéto obmedzenie práva súdu dbať na
ochranu základného práva na zákonného sudcu nie sú dané žiadne ústavne akceptovateľné
a racionálne dôvody.».
S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prerokúvaného prípadu navrhovateľ
argumentuje, že predbežné opatrenie je vykonateľné až doručením, pričom odporca dostáva
prvú možnosť brániť sa proti konaniu nezákonného sudcu až v momente, keď sudca voči
nemu vydá rozhodnutie, ktoré ho zaväzuje. Pritom „K vydaniu takéhoto rozhodnutia bol...
nezákonný sudca nútený práve ustanoveniami § 105 ods. 1 prvej a druhej vety O. s. p., ktoré
mu bránia, aby svoju vlastnú nezákonnosť (v podobe nedostatku miestnej príslušnosti súdu)
mohol akokoľvek zohľadniť.“.
Podľa navrhovateľa § 105 ods. 1 prvej a druhej vety OSP bráni v zaistení ochrany
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a zároveň bráni sudcom
všeobecného súdu zabezpečiť túto ochranu prípadnou ústavnokonformnou interpretáciou
príslušných procesných predpisov.
Pre prípad, ak ústavný súd o návrhu nerozhodne do 30. júna 2016, navrhovateľ
s poukazom na nadobudnutie účinnosti Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla
2016, pozn.) zdôrazňuje, že «Ustanoveniu obsiahnutému v dnešnom § 87 písm. f) O. s. p.
obsahovo zodpovedá § 19 písm. d) C. s. p... Už z formulácie tohto ustanovenia je zrejmé, že
sa úplne opúšťa aspoň čiastočne objektivizujúci koncept „bydliska“ a nahrádza sa čisto
formálnym konceptom „adresy trvalého pobytu“... Pokiaľ by aj teda bolo možné tvrdiť, že
8
ustanovenie § 87 písm. f) o. s. p. pripúšťa ústavnokonformný výklad tým, že sa bude
dôsledne skúmať, kde má spotrebiteľ „bydlisko“ (miesto, kde sa zdržiava s trvalým
úmyslom), takýto výklad pri § 19 písm. d) C. s. p. vôbec neprichádza do úvahy. Ten totiž
viaže príslušnosť na čisto administratívne kritérium hláseného trvalého pobytu.
Ustanoveniu § 105 ods. 1 dnešného O. s. p. zodpovedá zasa obsahovo § 41 C s. p., ktoré len
inou formuláciou vyjadruje to isté, teda že súd neskúma miestnu príslušnosť (okrem
výlučnej) inak než na námietku žalovaného.».
Na základe uvedených skutočností okresný súd navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
návrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Ustanovenia § 87 písm. f) a § 105 ods. 1 prvej a druhej vety Občianskeho súdneho
poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) nie sú v súlade s čl. 48 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa prvej vety § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na
spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých strán.
Podľa čl. II ods. 10 rozvrhu práce v záujme hospodárnosti konania môže plénum
ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí, ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako
sudcom spravodajcom, na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo súvisia alebo sa
týkajú tých istých účastníkov. Návrh na rozhodnutie o spojení môže plénu ústavného súdu
podať sudca spravodajca vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje, alebo
predsedníčka ústavného súdu. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa
nerozhodne plénum inak, je na spoločné konanie o spojených veciach príslušný ten senát
ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej
začalo konanie na ústavnom súde skôr (§ 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Citované ustanovenie rozvrhu práce sa ipso facto dotýka spájania vecí, ktoré patria
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátov ústavného súdu. Keďže však v rozvrhu
ústavného súdu absentuje osobitné ustanovenie o spájaní vecí, ktoré patria v zmysle čl. 131
ods. 1 ústavy do pôsobnosti pléna ústavného súdu, možno čl. II ods. 2 rozvrhu práce podľa
názoru ústavného súdu primerane použiť aj na spájanie vecí, ktoré patria do pôsobnosti
pléna ústavného súdu.
Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľom je v oboch veciach okresný súd, pričom
v oboch prípadoch ide o návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorými sa na základe porovnateľnej argumentácie namieta nesúlad
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje za dôvodné
v záujme hospodárnosti konania spojiť konanie o oboch návrhoch navrhovateľa na spoločné
konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že veci ním vedené pod sp. zn. Rvp 1103/2016 a sp. zn.
Rvp 1118/2016 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016
10