Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 738/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

30. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom prof. JUDr. Perom Vojčíkom, Csc.,

advokátska kancelária, Rázusova 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -333 zo

6. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -333 zo 6. mája 2016.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením o predbežnom opatrení sp. zn.

zo 14. septembra 2006 okresný súd na návrh sťažovateľky dočasne upravil pomery medzi

sťažovateľkou na jednej strane a žalovanými na strane druhej, a to tak, že žalovaným uložil

povinnosť zastaviť všetky stavebné práce na výstavbe rodinného domu na dotknutých

stavebných parcelách v katastrálnom území a súčasne okresný súd uložil

sťažovateľke, aby v ním stanovenej lehote podala žalobu o ochranu vlastníckeho

práva vo veci samej, ktorú sťažovateľka v tejto lehote aj podala. Okresný súd o nej konal

pod sp. zn. . Avšak vzhľadom na to, že žalovaní nerešpektovali predbežné

opatrenie a vo výstavbe rodinného domu pokračovali, sťažovateľka podala návrh

na výkon exekúcie, ktorú okresným súdom poverený súdny exekútor v konaní vedenom

pod sp. zn. Er 993/06 vykonal jediným do úvahy prichádzajúcim spôsobom, ktorým bolo

možné žalovaných „... donútiť v rámci exekúcie rešpektovať súdny príkaz...“, a to uložením

im peňažných pokút. Súdny exekútor uložil každému zo žalovaných manželov pokutu

v sume 100 000 Sk, ako aj povinnosť zaplatiť trovy exekúcie každému po 25 000 Sk, ktoré

(sumy) im na základe písomného príkazu súdneho exekútora boli ich zamestnávateľmi

preddávkovo zrážané z ich príjmov. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pri nahliadnutí

do súdneho spisu zistila, že od žalovanej bola vymožená celá pokuta v sume 100 000 €

a tiež trovy exekúcie v sume 25 000 Sk a žalovaný mal splatiť celkovo sumu 14 355 Sk.

3. Keďže sťažovateľka zobrala svoju žalobu vo veci samej späť v celom rozsahu,

okresný súd uznesením sp. zn. z 5. mája 2010 konanie zastavil a následne

po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia žalovaní (povinní z exekúcie) 28. júla 2008

navrhli zastavenie exekučného konania, „... keďže povinnosť uložená predbežným

opatrením ako exekučným titulom zanikla právoplatným skončením konania o mojej žalobe

na ochranu vlastníckeho práva“, pričom „Uznesením okresného súdu č. k. 12 Er 993/2006-

276 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením krajského súdu v Trnave č. k 10 CoE 314/2011-

290 z 28. novembra 2012 bolo návrhu povinných vyhovené a exekúcia bola zastavená“.

4. Po zastavení exekučného konania okresný súd uznesením č. k. -312

z 10. septembra 2014 vydaným vyšším súdnym úradníkom uložil sťažovateľke ako

oprávnenej z exekúcie, ktorá svojím konaním zavinila jeho zastavenie, aby uhradila trovy

exekúcie v sume 211,73 € k rukám súdneho exekútora. Z dôvodu sťažovateľkou

podaného odvolania proti tomuto uzneseniu zákonný sudca okresného súdu uznesením

č. k. -333 zo 6. mája 2016 uložil sťažovateľke zaplatiť trovy zastavenej

exekúcie v sume 201,01 € k rukám súdneho exekútora.

5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka síce nespochybňuje závery

okresného súdu, že ona sama svojím konaním „zavinila“ zastavenie exekučného konania,

avšak namieta, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že trovy exekučného konania

už boli raz súdnemu exekútorovi zaplatené, a to povinnými z exekúcie zrážkami z ich

príjmov, takže splnením jej uloženej povinnosti by išlo o ich duplicitnú úhradu.

6. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:

„Zákonná sudkyňa okresného súdu, ktorá na základe môjho odvolania uznesenie

vydané vyšším súdnym úradníkom preskúmala, v rámci oboznámenia obsahu môjho

odvolania uvedenú moju námietku o neprípustnosti duplicitnej úhrady trov konania

výslovne v odôvodnení svojho uznesenia skonštatovala. Napriek tejto skutočnosti na túto

námietku neprihliadla, nijako sa ňou nezaoberala a celkom evidentne rozhodla o náhrade

trov exekúcie bez toho, aby skúmala mnou tvrdenú a zo spisu vyplývajúcu existenciu úhrady

trov zo strany povinných. Zákonná sudkyňa teda na moju námietku vôbec žiadnu odpoveď

nedala...

Nepovažujem za mysliteľné, ale ani za logické, aby mal súdny exekútor nárok

na náhradu trov duplicitne tak od povinných, ako aj odo mňa. Pokiaľ totiž boli trovy

exekúcie od povinných vymožené, potom už neprichádzalo do úvahy rozhodovať o mojej

povinnosti tieto trovy exekútorovi zaplatiť, pretože by išlo celkom zjavne o duplicitné

plnenie, a teda o bezdôvodné obohatenie na strane súdneho exekútora...

Možno urobiť záver, že bolo povinnosťou okresného súdu sa s touto mojou

námietkou zaoberať a primerane sa s ňou v odôvodnení uznesenia aj vysporiadať, čo sa

však nestalo. Práve absencia akejkoľvek odpovede na moju relevantnú námietku znamená,

že uznesenie okresného súdu treba považovať za zjavne neodôvodnené a zároveň tým aj za

arbitrárne, čo zakladá porušenie mojich označených práv podľa a dohovoru.“

7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo 6. mája 2016 porušil základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

II. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -333

zo 6. mája 2016 zrušuje a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

III. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Zo sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu č. k. -333

zo 6. mája 2016 vyplýva, že sťažovateľka v nej nespochybňuje ani skutočnosť,

že by bola zavinila zastavenie exekučného konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. (túto skutočnosť spochybňovala iba v odvolaní proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka, pozn.), nespochybňuje ani sumu, resp. výšku jej okresným

súdom uloženej povinnosti zaplatiť trovy exekučného konania, a nespochybňuje ani rozsah

a charakter procesných úkonov súdneho exekútora, za ktoré mu okresný súd priznal úhradu

trov, na zaplatenie ktorých zaviazal sťažovateľku. Sťažovateľka namieta iba skutočnosť, že

okresný súd priznal súdnemu exekútorovi úhradu trov exekúcie duplicitne, pretože tie už

mali byť podľa jej názoru uhradené povinnými z exekúcie.

11. Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že na účely núteného vymoženia

splnenia povinnosti od z exekúcie povinných (manželov), ktorá im bola uložená exekučným

titulom (uznesením okresného súdu o predbežnom opatrení sp. zn.

zo 14. septembra 2006, pozn.) a ktorá spočívala v povinnosti zdržať sa ďalších stavebných

prác na výstavbe rodinného domu, okresným súdom poverený súdny exekútor každému

z povinných manželov vyrubil v súlade s § 192 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov peňažnú

pokutu vo výške každému po 100 000 Sk a tiež každému z nich vyrubil aj povinnosť

uhradiť trovy exekúcie vzniknuté v súvislosti s vymožením týchto pokút, a to každému

z nich po 25 000 Sk.

12. Podľa § 192 ods. 1 Exekučného poriadku ak vykonateľné rozhodnutie ukladá inú

povinnosť, exekútor na základe poverenia súdu uloží za každé porušenie alebo nesplnenie

tejto povinnosti povinnému pokutu. Výšku pokuty stupňuje až do úhrnnej sumy 30 000 €.

Pokuty sú príjmom štátneho rozpočtu.

13. Z príloh sťažnosti vyplýva, že peňažná pokuta vo výške 100 000 Sk uložená

povinnej (manželke) z exekúcie, ako aj trovy exekúcie vynaložené na vymoženie tejto

pokuty vo výške 25 000 Sk boli povinnou z exekúcie (manželkou) zaplatené v celom

rozsahu zrážkami z jej príjmu, a preto, pokiaľ ide o túto pokutu a trovy na jej vymoženie,

súdny exekútor ešte 8. októbra 2009 zrušil exekučný príkaz. Súdny exekútor však aj naďalej

vykonával procesné úkony v súvislosti s vymožením peňažnej pokuty uloženej povinnému

(manželovi) z exekúcie a trov na jej vymoženie, od ktorého však táto pokuta v celej jej

výške, t. j. v sume 100 000 Sk nebola vymožená ani do okamihu rozhodnutia o zastavení

konania o žalobe vo veci samej z dôvodu jej späťvzatia sťažovateľkou a od okamihu

právoplatnosti ktorého, t. j. od 3. júna 2010 (pozri stranu 3 napádaného uznesenia, pozn.)

zanikol aj exekučný titul (predbežné opatrenie), bola z toho dôvodu napokon exekúcia

v tejto časti nevymoženej pokuty a trov spojených s jej vymožením proti povinnému

zastavená. Z listu súdneho exekútora z 10. júla 2008 adresovaného zamestnávateľovi

povinného z exekúcie vyplýva, že pokiaľ ide o trovy vynaložené na vymoženie peňažnej

pokuty proti povinnému, súdny exekútor zaúčtoval 2-krát z jeho príjmu zrazenú sumu

595 Sk iba na „čiastočnú“ úhradu trov exekučného konania.

14. Vzhľadom na uvedené možno ustáliť, že aj keď exekučné konanie o vymoženie

peňažnej pokuty a trov na jej vymoženie proti povinnej z exekúcie bolo ukončené

už 8. októbra 2009, keď v tejto časti exekúcie súdny exekútor exekučný príkaz zrušil,

pretože tieto sumy (pokuta aj trovy) boli vymožené v celom rozsahu, stále toto exekučné

konanie pokračovalo ešte v časti vymoženia peňažnej pokuty a trov na jej vymoženie proti

povinnému z exekúcie (do okamihu jeho zastavenia, t. j. 28. novembra 2012, keď

o zastavení exekučného konania s konečnou platnosťou rozhodol Krajský súd v Trnave).

Teda aj v období po zrušení exekučného titulu vo veci exekúcie proti povinnej, t. j. aj

po 8. októbri 2009 súdny exekútor stále vykonával procesné úkony v súvislosti

s vymožením peňažnej pokuty od povinného, čomu korešpondovali aj súdnym exekútorom

vyčíslené trovy za tieto procesné úkony. Podanou sťažnosťou však sťažovateľka konkrétne

nespochybnila, resp. nekonkretizovala, ktoré z týchto procesných úkonov súdneho

exekútora by mali byť duplicitné a už by mali byť pokryté od povinného z exekúcie

vymožených súm na „čiastočnú“ úhradu trov a ktoré nie; teda ktoré by mala z dôvodu

zavinenia zastavenia exekučného konania uhradiť sťažovateľka. Iba konštatovanie

o domnelej duplicite ich vyčíslenia aj proti povinnému z exekúcie, aj proti sťažovateľke

nepostačuje na konštatovanie záveru o arbitrárnosti uznesenia okresného súdu, ktorý

sťažovateľku zaviazal povinnosťou na ich úhradu.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

16. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery okresného súdu

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť trovy exekúcie za vymoženie časti pokuty proti

povinnému z exekúcie z dôvodu ňou zavineného zastavenia tohto exekučného konania

sú z hľadiska jej námietok a ich odôvodnenia ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im

nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť napadnutého

uznesenia okresného súdu. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2016