Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 892/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia

bližšie neoznačených základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Humenné

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. novembra

2016 doručené podanie , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť

podľa (ďalej len „“) vo veci namietaného

porušenia jeho bližšie neoznačených základných práv a slobôd postupom Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnutý postup okresného súdu“) a jeho uznesením z 12. októbra 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu

10. novembra 2016. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiadne prílohy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný; k jeho vzatiu do väzby

na území Slovenskej republiky došlo uznesením okresného súdu z 13. februára 2016

z dôvodov uvedených v a . Zo sťažnosti tiež

vyplýva, že pôvodne trestné stíhanie sťažovateľa prebiehalo na slobode, pričom sťažovateľ

sa zdržiaval na území Českej republiky, kde má trvalý pobyt. V Českej republike bolo

sťažovateľovi doručené aj uznesenie o vznesení obvinenia a predvolanie na výsluch. Proti

uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť.

Sťažovateľ sa na výsluch nedostavil, čo orgánom činným v trestnom konaní oznámil

aj písomne s odôvodnením, že orgánom Slovenskej republiky činným v trestnom konaní

nedôveruje a má s nimi zlú skúsenosť z minulosti. Následne bol sťažovateľ na základe

európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Mestským súdom Praha 2 vzatý do predbežnej

a následne vydávacej väzby a 13. februára 2016 bol vydaný na územie Slovenskej republiky

na účely trestného stíhania.

Dňa 26. augusta 2016 bola sťažovateľovi vznesená obžaloba a následne bol

predvolaný na výsluch pred sudcu okresného súdu na 12. október 2016. Okresný súd

12. októbra 2016 zároveň rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe z dôvodu

podľa , pričom väzobný dôvod podľa

ods. 1 písm. b) bol súdom „vypustený“. Proti uzneseniu okresného súdu

z 12. októbra 2016 podal sťažovateľ sťažnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:

„Dnes je 10. 11. 2016 a ja pořád trčím z nepochopitelných duvodu v koluzní vazbě.

Po 10 měsících mě tím pádem nebyla umožnena jediná kontaktní návštěva. Nějak jsem

s postupem orgánu činných v tr. řízení , soudnictva po předchozí zkušenosti, tak nějak

počítal, ale s takovou aroganci, nezájmem ...Okresní soud v Humenném mě ještě u toho

informativního výslechu dne 12. 10. 2016 řekl, že stání u soudu hodlá vylíčít v pulce ledna

2017. Obžaloba byla podaná dne 26. 8. 2016. Zaražejíci věc je taky to, že jeden

ze spoluobviněných p. stíhaný pro asi 10 skutku krádeží nebyl ve vyš. vazby ani

jeden den a dle mých informací nadále pácha tr. činnost – maŕení úředního rozhodnutí,

nebezpečné vyhrožování a nadále si užíva svobodu.

Žádam o nestranné prošetření délky mé vazby a duvodu vazby.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť neobsahuje všetky zákonom

predpísané náležitosti ustanovené v a v , čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ nie je v konaní pred ústavným súdom zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, preskúmal sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších

dôvodov na odmietnutie sťažnosti uvedených v .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na už citovaný ,

z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Napriek uvedenému ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane

ústavnosti, preskúmal sťažnosť aj z vecného hľadiska, pričom zároveň posudzoval, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

Na účely posúdenia, či nie je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, si ústavný

súd od okresného súd vyžiadal uznesenie sp. zn. z 12. októbra 2016, pričom

zároveň zistil, že o sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu

z 12. októbra 2016 rozhodol na neverejnom zasadnutí Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 8. novembra 2016 tak, že ju podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol. Označené uznesenie krajského súdu ani

postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažovateľ nenamieta.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Humennom zo dňa

13. 02. 2016 sp. zn. bol obv. z dôvodu uvedeného v

ods. 1 písm. a/, b/ vzatý do väzby s tým, že väzba u neho začala plynúť od dňa

14. 01. 2016 od 10.35 hod. a bude sa vykonávať v

. Uvedeným uznesením súd neprijal písomný sľub obvineného

, ktorým žiadal nahradiť väzbu.

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe

prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím

podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom

podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty,

ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa prvej vety policajt, prokurátor, sudca pre prípravné

konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby

trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že

povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží

obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného za

dostatočný a prijme ho.

V rámci nariadeného informatívneho výsluchu dňa 12. 10. 2016 súd u obvineného

skúmal, či dôvody väzby u neho naďalej trvajú. Obvinený uviedol, že má

za to, že dôvody väzby u neho nie sú, a preto žiadal, aby bol prepustený na slobodu

a stíhaný na slobode.

Prokurátor uviedol, že podľa neho dôvody väzby u obv. trvajú aj

naďalej, najmä pokiaľ ide o dôvod uvedený v , ale aj v

ods. 1 písm. b/ , teda že by mohol ovplyvňovať svedkov a preto navrhol ponechať ho

vo väzbe aj naďalej.

Obhajkyňa obvineného žiadala prepustenie obv. z väzby na

slobodu, lebo nie sú dané dôvody väzby u jeho osoby, čo sa týka § 71 ods. 1, písm. a/,

nakoľko spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a opätovne deklaroval, že sa

dostaví na akékoľvek predvolania v trestnom konaní. Vyjadril sa, je ochotný do skončenia

trestného konania bývať v Humennom v byte svojej matky, aby postup orgánom činným

v trestnom konaní uľahčil a urýchlil. Čo sa týka dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1, písm. b/

, má za to, že ani tento dôvod väzby nie je daný u , nakoľko

väčšina úkonov prípravného konania už bola vykonaná, a teda nie je potrebné sa

domnievať, že by mohol vplývať na svedkov alebo iné osoby.

Obvinený sa vyjadril tak, že z jeho pohľadu dôvody väzby u neho

nie sú, lebo nikoho neovplyvňoval, ani sa neskrýval, všetci o ňom vedeli, pretože aj pri

cestnej kontrole uviedol svoje iniciály, adresu, telefónne čísla, kontaktnú adresu do práce a

domov. Bolo mu povedané, že ho nebudú predvádzať na policajné oddelenie s tým, že

postačí, ak si iba preveria nejaké osobné údaje. V prípade potreby nemá problém zdržiavať

sa na Slovensku. Dodal, že k skutku uvedenému v obžalobe sa „doznal“.

Obvinený vo svojom písomnom podaní, ktoré adresoval súdu a pri informatívnom

výsluchu pred súdom ho prečítal, požiadal o zrušenie kolúznej väzby s tým, že uviedol, že

nebude ovplyvňovať žiadnych svedkov či spoluobvinených, ani mariť účel trestného konania

voči jeho osobe, a už vôbec nemieni utiecť, skrývať sa či vyhýbať sa. Poukázal na to, že

riadne preberal súdne zásielky zo Slovenska i z Čiech a ako jediný zo spoluobvinených je

stíhaný vo väzbe. Uviedol, že už 12 rokov žil usporiadaným životom, nedopustil sa trestnej

činnosti a je nepretržite zamestnaný. V prípade prepustenia nemá problém dostaviť sa

k úkonom a bude sa zdržiavať v byte svojej matky v . Toto

písomné podanie obvineného súd podľa obsahu považoval za písomný sľub.

Súd pri obligatórnom skúmaní dôvodov trvania väzby dospel k záveru, že väzobné

stíhanie obvineného je s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu aj naďalej

dôvodné, ale len z dôvodu uvedeného v , preto rozhodol

o ponechaní obvineného vo väzbe s tým, že vypustil u neho väzobný dôvod podľa ust. § 71

ods. 1 písm. b/ , pretože prípravné konanie už bolo skončené, na súd už bola podaná

obžaloba a teda nehrozí, aby obvinený mohol niekoho ovplyvňovať, alebo inač mariť

objasňovanie skutočnosti dôležitých pre trestné konanie. Obavu z možného úteku alebo

skrývania, s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu, odôvodňuje skutočnosť, že

obvinený sa od začiatku vyhýbal úkonom trestného konania napriek vedomosti o tom, že je

voči nemu vedené trestné stíhanie, a bol na neho vydaný aj európsky zatýkací rozkaz

Obvinený sa totiž už niekoľko rokov zdržiava v Českej republike a hrozí

obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by znova ušiel, aby sa vyhol trestnému

stíhaniu alebo hroziacemu trestu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd

rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe, pretože dôvody väzby u neho

trvajú, aj keď už len v zmysle , a súčasne neprijal jeho písomný

sľub ako náhradu väzby, lebo tento nepovažoval za dostatočný.».

Ústavný súd si taktiež zabezpečil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2016, v ktorom sa uvádza:

„Sudca pre prípravné konanie vzal uznesením sp. zn. zo dňa

13. 2. 2016 obvineného do väzby podľa , Väzba začala

plynúť dňa 14. 1. 2016 o 10:35 hod.

Uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn. zo dňa 13. 7. 2016 bola

predĺžená lehota väzby u obvineného do 14. 12. 2016.

Dňa 26. 8. 2016 prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné podal na Okresný súd

Humenné obžalobu na tam uvedenom skutkovom základe proti obvinenému

pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák. v súbeh s prečinom

porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v spolupáchateľstve

podľa § 20 Tr. zák.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu v rozsahu zodpovedajúcom

rozhodnutiu o väzbe obvineného dospel aj sťažnostný súd k názoru, že doposiaľ zistené

skutočnosti vyplývajúce z dôkazov, o ktoré opiera prokurátor podanú obžalobu, a ktoré v jej

odôvodnení zrekapituloval spôsobom zodpovedajúcim obsahu vyšetrovacieho spisu, a preto

ich krajský súd nepovažuje za potrebné a ani účelné na tomto mieste opakovať, odôvodňujú

vo svojom súhrne, s takým stupňom pravdepodobnosti, ktorý zodpovedá tejto fáze trestného

stíhania, záver, že skutok, pre ktorý bola aj na obvineného podaná obžaloba, sa stal, tento

napĺňa znaky zločinu krádeže v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody a na jeho

spáchaní sa mal podieľať aj obvinený . Sťažnostný súd v tomto smere

poukazuje na to, že obvinený sa k spáchaniu skutku priznal a aj ďalšie

v prípravnom konaní vykonané dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, medzi inými

predovšetkým výpoveď spoluobvineného .

Podľa názoru krajského súdu aj naďalej doteraz zistené skutočnosti, nasvedčujú

tomu, že skutok, pre ktoré sa trestné stíhanie proti obvinenému vedie,

bol spáchaný. Je nepochybné, že tieto skutky majú znaky zločinu krádeže, za ktorý je možné

v zmysle § 212 ods. 4 Tr. zák. uložiť trest odňatia slobody vo výmere tri až desať rokov a aj

naďalej sú tu dôvody na podozrenie, že ich spáchal obvinený.

V prvom rade sťažnostný súd konštatuje, že obvinený na okresný súd dňa 10. 8. 2016

podal žiadosť o zrušenie kolúznej väzby a v tomto smere bolo jeho žiadosti vyhovené

a sťažnostný súd sa s dôvodmi vypustenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b)

uvedenými v napadnutom uznesení v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne.

Keďže však obvinený pri svojom výsluchu o rozhodovaní o väzbe podľa § 238 ods. 3

požiadal, aby bol prepustený na slobodu a bol stíhaný na slobode, správne preto

súd prvého stupňa skúmal, či dôvody väzby aj podľa trvajú.

V zhode so závermi uvedenými v dôvodoch napadnutého uznesenia aj krajský súd

dospel k záveru, že dôvody väzby uvedené v u obvineného

trvajú aj naďalej.

Účelom útekovej väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon

trestu ( ). Možnosť vzatia obvineného do väzby ustanovenie

ods. 1 podmieňuje existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného

alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej činnosti uvedenej

v písm. a) Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu

z následku alebo viacerých následkov uvedených v sa rozumejú

také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Súdy ich existenciu zisťujú

z dôkaznej situácie a skutkových okolností konkrétnej trestnej veci. Súčasne musia posúdiť

aj to, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania

a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku

nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy

konkrétnej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších zákonných

podmienok uvedených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka

odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri

vzatí do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby obvineného.

Podľa môže byť totiž obvinený vzatý do väzby (prípadne

vo väzbe ponechaný) len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na

podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále

bydlisko, alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Z konkrétnych skutočností, majúcich svoj podklad najmä v skutočnosti, že obvinený

sa vyhýbal úkonom trestného konania svojím pobytom v Českej republike, je možné urobiť

záver o tom, že tu naozaj aj naďalej existuje dôvodná obava, že by obvinený mohol ujsť

alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obvinený vo svojej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia (čl. 25) konštatuje,

že sa nevyhýba trestnému stíhaniu ani sa neskrýva, no na druhej strane sám uvádza, že

Slovenskú republiku sa rozhodol opustiť natrvalo z dôvodu vykonštruovanej trestnej

činnosti zo strany kriminálnej polície. Ďalej uviedol, že jeho dôvera v orgány činné v

trestnom konaní na území Slovenskej republiky je nulová. Je teda zrejmé, že z dôvodu

predchádzajúceho trestného stíhania a činnosti orgánov činných v trestnom konaní opustil

Slovenskú republiku, a to ako sám uvádza natrvalo. Obvinený si však bol vedomý, že je

proti nemu vedené trestné stíhanie pre zločin krádeže v jednočinnom súbehu s prečinom

porušovania domovej slobody, keďže mu bolo dňa 22. 6. 2015 doručené uznesenie

o vznesení obvinenia, no na úkony trestného konania sa nedostavil.

Vyhýbanie sa úkonom trestného konania možno nepochybne vyvodiť zo skutočnosti,

že na predvolanie zo dňa 15. 6. 2015 na výsluch nariadený na deň 29. 6. 2015 OO PZ,

odborom kriminálnej polície v Humennom sa nedostavil, pričom toto predvolanie si riadne

prevzal dňa 22. 6. 2015. K jeho výsluchu teda dôjsť malo a bol o ňom oboznámený,

bezdôvodne sa však nedostavil.

Okresný súd najprv vydal dňa 18. 5. 2015 príkaz na jeho zatknutie (čl. 1230), keďže

sa nepodarilo doručiť uznesenie o vznesení ani predvolanie na výsluch, pričom v mieste

bydliska sa nezdržiaval a nebola známa ani adresa jeho aktuálneho pobytu. Po jeho

lokalizovaní v Českej republike okresný súd vydal európsky zatýkací rozkaz dňa 2. 9. 2015

(čl. 1245), aby zabezpečil jeho účasť na úkonoch trestného konania, keďže sa jeho riadne

predvolanie minulo účinkom.

Z obsahu spisu bolo totiž zistené, že obvinenému po zistení adresy

síce nebolo obtiažne doručovať rôzne písomnosti, preberal si ich, no svojím

konaním nepochybne maril bezprieťahový priebeh trestného konania, keďže bez jeho

prítomnosti nebolo možné vykonať nariadené úkony trestného konania, predovšetkým jeho

výsluch a konfrontáciu s , ktorý obvinených

a zo spáchania skutkov prvotne usvedčoval. Až následne, potom čo bola

účasť obvineného na úkonoch trestného konania zabezpečená na základe európskeho

zatýkacieho rozkazu, sa k spáchaniu skutku priznal. K uvedenému však došlo až potom,

čo došlo ku konfrontácii spoluobvinených a .

Dôvody útekovej väzby podľa , ktoré si obvinený

zapríčinil svojím správaním v priebehu trestného konania sám, sú preto podľa názoru

krajského súdu naďalej dané. Odôvodňuje to predovšetkým ním tvrdený postoj o opustení

Slovenskej republiky natrvalo potom, čo boli na ňom vykonané úkony trestného konania

v inej trestnej veci a väzbami v Českej republike, keď konštatuje, že už tam býva

už 11 rokov, je tam ženatý. Je preto dôvodná obava, že by obvinený opätovne opustil územie

Slovenskej republiky v dôsledku ďalšieho trestného stíhania.

Majúc na zreteli uvedené sťažnostný súd sťažnosť obvineného podľa § 193

ods. 1 písm. c) ako nedôvodnú zamietol.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že okresný súd

(a následne aj krajský súd) sa v napadnutom uznesení podrobne zaoberal dôvodmi ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa, pričom závery, ku ktorým dospel a ktoré následne „odobril“

i krajský súd, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci a tiež z dôvodu, že je

zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016