Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 2/2017
PDF · 156.12 KB
No categories available
III. ÚS 2/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Cdo 230/2014 z 12.
decembra 2014 (Rvp 3289/2015), sp. zn. 5 Cdo 248/2014 z 8. januára 2015 (Rvp
3312/2015), sp. zn. 5 Cdo 248/2014 z 8. januára 2015 (Rvp 3313/2015) a sp. zn. 5 Cdo
248/2014 z 8. januára 2015 (Rvp 3314/2015), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 3289/2015, Rvp 3312/2015, Rvp 3313/2015 a Rvp 3314/2015 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 2/2017.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. marca 2015
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami označenými v záhlaví tohto
rozhodnutia (ďalej len „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len
„okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných
súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu
spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných
súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode
príslušného krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, príslušný krajský súd svojimi
rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia príslušného krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami,
o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako
procesne neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala
návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti),
hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach
rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP,
v spojení s § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:
1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav
bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou
justičnou praxou...“;
2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;
3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom
vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo
rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného
okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej
veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že príslušný krajský súd
nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide
o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže
podľa sťažovateľky «„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby,
ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca
v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako
účastníkovi konania, čo je dôvodom ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania daných
vecí. Najvyšší súd tento postup príslušného krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal
a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, zruší
napadnuté uznesenia a veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré
sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také
konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca,
u ktorého sa začalo konanie skôr.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami Rvp 3289/2015, Rvp 3312/2015, Rvp 3313/2015 a a sp. zn. Rvp 3314/2015,
z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažností zistil,
že uznesením sp. zn. III. ÚS 418/2016 z 28. júna 2016 rozhodol o skutkovo a právne
zhodných sťažnostiach sťažovateľky, pričom ich spojil na spoločné konanie a odmietol ako
zjavne neopodstatnené. Medzi uvedenými sťažnosťami boli aj sťažnosti vedené pod sp. zn.
Rvp 3288/2015 a sp. zn. Rvp 3311/2015, ktorými sťažovateľka žiadala o vydanie
rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami sp. zn.
6 Cdo 230/2014 z 12. decembra 2014 (Rvp 3288/2015) a sp. zn. 5 Cdo 248/2014
z 8. januára 2015 (Rvp 3311/2015), zrušil uvedené uznesenia najvyššieho súdu, veci mu
vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov konania.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 3289/2015 so sťažnosťou vedenou
pod sp. zn. Rvp 3288/2015, ako aj porovnaním sťažností vedených pod spisovými značkami
Rvp 3312/2015, Rvp 3313/2015 a sp. zn. Rvp 3314/2015 so sťažnosťou vedenou pod sp. zn.
Rvp 3311/2015 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy najvyššieho súdu
v totožných konaniach (sp. zn. 6 Cdo 230/2014 a sp. zn. 5 Cdo 248/2014) a totožné
uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Cdo 230/2014 z 12. decembra 2014 a sp. zn.
5 Cdo 248/2014 z 8. januára 2015) a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných
práv, zrušiť uvedené uznesenia najvyššieho súdu, priznať finančné zadosťučinenie a priznať
náhradu trov konania.
Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že sťažnosti sťažovateľky vedené
pod sp. zn. Rvp 3289/2015, Rvp 3312/2015, Rvp 3313/2015 a sp. zn. Rvp 3314/2015 sa
týkajú vecí, o ktorých už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 418/2016
z 28. júna 2016. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie týchto sťažností ako
neprípustných podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže došlo k naplneniu dôvodu
neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažností a ich celkové
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde argumentáciu obsiahnutou
v sťažnostiach bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017