Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 28/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia ,

základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. októbra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie (ďalej

len „ústava“), základných práv podľa a , práv podľa

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 47

Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu

Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uznesením zo 7. októbra 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove

(ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie krajského súdu“) a jeho uznesením z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení oprávnenej

účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením zo 7. októbra 2014 označenú exekúciu vedenú na podklade

rozhodcovského rozsudku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní sťažovateľky

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,

že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu

podľa a k právu podľa dohovoru, podľa ktorej „všeobecné

súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne

konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym

súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou

takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ

podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade

tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu

rozhodovania vo veci samej (m. m. )“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka

namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady

(Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je nepreukázanou

domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice

vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné

následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti

splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288

až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy

aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo

mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný

prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo

ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný

vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej

verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä

vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne

arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej

podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podat žalobu

nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal

spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních předpisů

[...]“.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového

práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu...

Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí

byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej

je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku

za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné

požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná

príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny

dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti

s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS

a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme

za to, že všeobecný súd mal na základe a zmluvy

o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza, že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii

exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému

komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná

nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol

exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo

v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom

absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. ... neprichádza do úvahy ani

jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach,

ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo

ako napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne

v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené

SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd

nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal

bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa a dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie postupom okresného súdu v napadnutom

konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením,

napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší, vec vráti

okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje predbežný odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z a vyplýva, že sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí podania musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, právoplatného rozhodnutia, ktorým sa porušili základné práva

alebo slobody a proti komu sťažnosť smeruje. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti zistil, že sťažovateľka k svojej

sťažnosti nepripojila napadnuté uznesenie okresného súdu, ako ani napadnuté uznesenie

krajského súdu. K sťažnosti bola pripojená fotokópia uznesenia Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 11. novembra 2014, ktorým krajský súd rozhodoval o odvolaní

proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. -48 z 15. júla 2014.

Sťažovateľkou predložená kópia rozhodnutia krajského súdu sa teda zjavne týka inej

právnej veci ako je tá, ktorú sťažovateľka namieta svojou sťažnosťou.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je podľa splnomocnenia pripojeného

k sťažnosti zastúpená advokátom, ktorý je znalý práva a je povinný riadne uplatňovať

všetky zákonné prostriedky na ochranu práv svojej klientky, ústavný súd nepovažoval za

potrebné vyzývať sťažovateľku na doplnenie chýbajúcich zákonom predpísaných náležitostí

sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že vo vzťahu k účastníkom,

ktorí sú zastúpení advokátom, nemá všeobecnú poučovaciu povinnosť o procesných

povinnostiach strán v konaní. Zároveň vzhľadom na vysoký počet sťažností podaných

sťažovateľkou je ústavný súd toho názoru, že zákonné náležitosti sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu sú sťažovateľke dobre známe.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že totožná sťažnostná

argumentácia, akú sťažovateľka uplatnila v posudzovanej sťažnosti, už bola predmetom

mnohých konaní pred ústavným súdom s tým, že sťažnosti sťažovateľky v týchto veciach

boli odmietnuté pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších uplatnených

návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017