Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 93/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.

Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , zastúpeného

advokátom Mgr. Markom Gutíkom, Advokátska kancelária, Armádna 1655/5, Trenčín,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2015 doručená osobne koncipovaná sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorá bola doplnená ďalším osobne koncipovaným podaním doručeným

ústavnému súdu 22. októbra 2015 a napokon podaním právneho zástupcu advokáta

Mgr. Marka Gutíka, Advokátska kancelária, Armádna 1655/5, Trenčín, doručeným

ústavnému súdu 12. apríla 2016. Z uvedených podaní vyplýva, že sťažnosť smeruje pre

namietané porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) proti postupu Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu z 24. októbra 2011. Pôvodné podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 10.

septembra 2015 bolo odovzdané na poštovú prepravu 8. septembra 2015.

2. Zo sťažnosti upravenej právnym zástupcom sťažovateľa a z ďalších podaní

vyplýva, že sťažovateľ podal ako žalobca žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako žalovanej o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 € spolu so žiadosťou o oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Konanie je

vedené na Okresnom súde Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Uznesením okresného súdu č. k. -14 z 9. októbra 2010 bolo

o žiadostiach sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie

právneho zástupcu z radov advokátov rozhodnuté tak, že týmto požiadavkám sa

nevyhovelo. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2011 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, spočívalo

najmä v tom, že podaním žaloby sťažovateľovi nešlo o dovolanie sa spravodlivosti, ale

o šikanovanie súdneho aparátu, čo je možné práve aj z dôvodu, že sťažovateľ si je vedomý

skutočnosti, že pre preukázateľne nepriaznivé majetkové pomery štát zrejme nebude od

neho žiadať splnenie poplatkovej povinnosti. Podľa názoru okresného súdu tak vlastne

nebude možné u sťažovateľa stanoviť hranice sústavnému domáhaniu sa „spravodlivosti“,

ktoré u ostatných občanov sú vymedzené inak, a to práve povinnosťou platiť za súdne

konanie poplatky, ktoré ich vedú k dôslednému zváženiu dôvodnosti podávanej žaloby.

Podľa názoru okresného súdu je sťažovateľova žaloba šikanózna, keďže aj na okresnom

súde sa vedie viacero konaní, v ktorých sa sťažovateľ ako žalobca domáha náhrady

nemajetkovej ujmy. Sústavné sledovanie a podozrievavosť zo strany personálu väznice voči

sťažovateľovi je v poriadku a na mieste a sťažovateľ za svoju situáciu (vrátane majetkovej

situácie) môže sám. Krajský súd v nadväznosti na odvolanie sťažovateľa, v ktorom

poukazoval na odopretie prístupu súdu, uviedol, že právo na prístup súdu nie je absolútne

a môže podliehať rôznym obmedzeniam.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júla 2015 odmietnuté ako neprípustné.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených

práv podľa a dohovoru. Ako to všeobecné súdy správne konštatovali, pri žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov sa musia skúmať jednak pomery žiadateľa, ale zároveň

aj to, či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

V súvislosti s prvou podmienkou boli podľa sťažovateľa konštatované preukázateľne jeho

nepriaznivé majetkové pomery. Šikanóznosť žaloby bola podľa názoru sťažovateľa

vyvodená len z faktu, že podal viaceré obsahovo obdobné žaloby, ako aj z toho, že je

nemajetný. Zo skutočnosti, že podal viaceré žaloby, však podľa sťažovateľa nemožno

a priori vyvodzovať, že tieto sú bezdôvodné. Všeobecné súdy síce konštatujú 14

prebiehajúcich súdnych konaní na okresnom súde, ale neuvádzajú, či, resp. koľko z nich

pripadalo na zamietnuté žaloby.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v skutočnosti bol doteraz na Európskom súde pre

ľudské práva úspešný v troch konaniach a na všeobecných súdoch v Slovenskej republike

minimálne v ôsmich prípadoch. Okresný súd len všeobecne uvádza, že sťažovateľ

úzkostlivo sleduje konanie personálu väznice, teda nijako v podrobnostiach konkrétne

neuvádza, prečo sa domnieva, že v prípade predmetnej žaloby ide o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešné uplatňovanie práva. Podľa názoru sťažovateľa fakticky sa takto úplne

neodôvodnene prejudikuje výsledok súdneho sporu. Navyše podľa sťažovateľa treba

zdôrazniť, že hoci by niekto podal viacero neodôvodnených žalôb, neznamená to, že aj

ďalšiu žalobu možno automaticky považovať za neodôvodnenú, či dokonca šikanóznu.

Úvahy okresného súdu majú všeobecný charakter a vyjadrujú nespokojnosť s tým, že súdny

systém môže byť zneužitý nemajetnými osobami s dostatkom voľného času a s vplyvom na

štátne výdavky. Spájanie osoby sťažovateľa s takýmto zneužívaním odôvodňované len

počtom podaným žalôb v spojení s jeho nemajetnosťou, bez rozvedenia konkrétnych

okolností daného posudzovaného prípadu, ktoré by odôvodňovali takýto záver, treba podľa

sťažovateľa považovať za neakceptovateľné a mimo zákonného rámca. Už len skutočnosť,

že okresný súd tú časť žaloby, v ktorej sťažovateľ požaduje majetkovú ujmu, za svojvoľné

alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva nepovažuje (hoci časť o nemajetkovej ujme

áno), je podľa sťažovateľa zarážajúca.

Z hľadiska dodržania zákonnej lehoty na podanie sťažnosti poukazuje sťažovateľ

na to, že sťažnosť podal v zákonnej dvojmesačnej lehote počítanej odo dňa právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu (14. augusta 2015).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, a základné právo podľa článku 47 ods. 2 ,

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. -25

zo dňa 24.10.2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. -25 zo dňa 24.10.2011 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,16

EUR (slovom tristotri eur a šestnásť eurocentov) za dva úkony právnej služby vrátane

režijného paušálu, ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet advokáta

Mgr. Mareka Gutíka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

3. Z uznesenia okresného súdu č. k. -14 z 9. októbra 2010 vyplýva, že

sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a nebol mu

ustanovený zástupca z radov advokátov.

4. Žalobou doručenou okresnému súdu 23. novembra 2009 žalobca žiada priznať mu

z titulu majetkovej ujmy sumu 320,60 €, ďalej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

20 000 € a napokon písomné ospravedlnenie. Žaloba je podľa sťažovateľa odôvodnená tým,

že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, kde pri prehliadke ciel 29. júna 2009

vykonávanej nezákonným spôsobom personálom väznice došlo k zásahu do jeho

osobnostných práv a slobôd a tiež k poškodeniu a odcudzeniu jeho osobných vecí. Navyše,

keď sa na postup väznice sťažoval, bol navrhnutý na disciplinárne potrestanie, ktoré bolo

tiež podľa jeho názoru v rozpore so zákonom.

Súčasťou žalobného návrhu bola aj žiadosť o priznanie oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Žiadosť

odôvodňuje sťažovateľ tým, že ide o spor o ochranu osobnosti, ktorý svojou povahou

vyžaduje citovú a osobnú zainteresovanosť, ktorá je nezlučiteľná so stupňom objektivity

potrebnej pri obhajovaní jeho práv na súde, ďalej pre zložitosť sporu, pričom on sám nemá

právnické vzdelanie, nemôže účinne hájiť svoje práva a úspešne viesť konanie pred súdom,

ale tiež preto, lebo sa nachádza v ústavnom zariadení, kde má fakticky znemožnené

zabezpečovanie dôkazov, zúčastňovanie sa na súdnych pojednávaniach a pod. Sťažovateľ

poukázal ďalej na skutočnosť, že dlhodobo sa nachádza v stave hmotnej núdze, a preto

nemá prostriedky na zaplatenie advokáta a súdnych poplatkov. Vo výkone trestu je

pracovne zaradený na pracovisku „obuv- ručné šitie“, kde každý mesiac má inú odmenu.

5. Podľa zistenia okresného súdu sťažovateľ je od 1. septembra 2001 vo výkone

trestu odňatia slobody na doživotie. Zarába priemerne mesačne asi 143 € a na svojom konte

finančných prostriedkov mal k 5. októbru 2009 uloženú sumu 120,21 €. Inak je nemajetný

(bol mu uložený aj trest prepadnutia majetku). Na okresnom súde prebieha viacero konaní,

v ktorých sťažovateľ vystupuje ako žalobca.

Podľa názoru okresného súdu predmetom žaloby je jednak majetková ujma vo výške

320,60 € (z toho 192 € za poškodené a odcudzené veci pri prehliadke ciel, 60 € ušlého zisku

za 10 dní samoväzby, počas ktorých nemohol pracovať, 12 € ušlého zisku za 2 pracovné

dni, počas ktorých nemohol pracovať pre psychické rozpoloženie, ktoré bolo následkom

konania personálu väznice pri inkriminovanej prehliadke, 46,30 € trov samoväzby a 10 € za

lieky), ale tiež nemajetková ujma vo výške 20 000 € za spôsobenú traumu, stres, fyzické

a duševné utrpenie, bolesť, ponižujúce zaobchádzanie, ktoré prežil ako priamy dôsledok

porušenia jeho práv, a napokon požiadavka na písomné ospravedlnenie.

V zmysle o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov je sťažovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok

vo výške 19 € za prvú časť petitu, 66 €, ako aj 3 % z 20 000 € za druhú časť petitu

a napokon 66 € za tretiu časť petitu.

Sťažovateľ bol v trestnom konaní uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia

slobody na doživotie. Viacerými žalobami súvisiacimi prevažne s jeho pobytom vo väzení

sa domáha ochrany osobnosti, prípadne tieto žaloby majú určitý vzťah k jeho trestnému

konaniu. Len na okresnom súde prebieha t. č. 14 konaní, prevažne o ochranu osobnosti,

v ktorých sťažovateľ požaduje značné sumy z titulu nemajetkovej ujmy.

Po oboznámení sa s predmetom konania a okolnosťami prípadu bolo potrebné

dospieť k záveru, že podaním žaloby sťažovateľovi nejde o dovolanie sa spravodlivosti

(za ktorú, ako to vyplýva aj z ďalších žalôb, považuje prevažne zaplatenie nemajetkovej

ujmy 100 000 €, 20 000 € a iné), ale o šikanovanie súdneho aparátu, čo je umožnené práve

aj z dôvodu, že sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že pre preukázateľne nepriaznivé

majetkové pomery (ktoré si spôsobil výlučne vlastným zavinením) zrejme štát od neho

nebude žiadať splnenie poplatkovej povinnosti. Takto vlastne nebude možné u sťažovateľa

stanoviť hranice sústavnému domáhaniu sa „spravodlivosti“, ktoré u ostatných občanov sú

vymedzené práve povinnosťou platiť za súdne konania poplatky, ktoré ich vedú

k dôslednému zváženiu dôvodnosti žaloby.

Sťažovateľ vo svojej žalobe vyjadruje nespokojnosť so spôsobom vykonávania práce

personálu väznice a jeho postupom. Podrobne opisuje priebeh prehliadky jeho cely, sťažuje

sa na správanie dozorcov, popisuje aj priebeh nasledovných dní a tvrdí, že došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv spôsobmi tam opísanými.

Samotný pobyt sťažovateľa vo väznici však predstavuje a predpokladá dennodenné

obmedzenie jeho osobnostných práv a slobôd 24 hodín denne. Netreba zabúdať, že jeho

účelom je aj trest za konanie, ktoré spoločnosť odsudzuje. Jeho súčasťou je aj sústavný

dozor a kontrola, prísnosť a podozrievavosť zo strany personálu väznice zodpovedného za

bezpečný priebeh výkonu trestu. Úzkostlivé sledovanie „zákonnosti“ postupu personálu

väznice pri plnení každodenných povinností v spojení s dostatkom voľného času poskytujú

sťažovateľovi neobmedzený priestor na produkovanie ďalších a ďalších žalôb, ktorými

môže prejaviť nespokojnosť so svojím postavením väzňa a šikanovať štát, ktorý ho pozbavil

slobody. Podľa názoru okresného súdu zo strany sťažovateľa ide v tomto prípade o zrejmé

zneužitie toho, že ako preukázateľne nemajetný nebude povinný znášať žiadne náklady

tohto súdneho konania (a mnohých ďalších), pretože ho súd na jeho žiadosť od tejto

povinnosti oslobodí.

Konanie sťažovateľa, ktorý začal spor o nemajetkovú ujmu z takých dôvodov, ako sú

uvedené v žalobe, sa v kontexte s už uvedeným javí ako svojvoľné uplatňovanie práva.

Preto sťažovateľ nespĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v časti žaloby

o nemajetkovú ujmu. Je to tak z dôvodu svojvoľného uplatňovania práva. Toto posúdenie sa

nevzťahuje na žalobu v časti zaplatenia majetkovej ujmy vo výške 320,60 €, tu však súdny

poplatok predstavuje 19 €, túto sumu je sťažovateľ schopný uhradiť aj pri svojej

preukázateľne nepriaznivej situácii, a to zo svojho pravidelného, hoci nízkeho príjmu.

Keďže nebola preukázaná súčasná existencia oboch podmienok potrebných pre oslobodenie

od súdnych poplatkov, okresný súd žiadosti nevyhovel a z tohto dôvodu neustanovil

sťažovateľovi ani zástupcu z radov advokátov.

6. Z uznesenia krajského súdu č. k. -25 z 24. októbra 2011 vyplýva,

že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -14 z 9. októbra 2010.

Podľa názoru krajského súdu je potrebné sa v celom rozsahu stotožniť so skutkovými

a právnymi závermi okresného súdu. Právo na prístup k súdu v sebe zahŕňa zákaz vytvárať

neprimerané prekážky v prístupe k súdu. Právo na súd však nie je absolútnym právom,

pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ je v danej veci právne zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

‒advokátom, pričom podľa jeho spresnenia sťažnosť smeruje proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 24. októbra 2011.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. -25

z 24. októbra 2011 nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 2011. Vzhľadom na uvedené

sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 8. septembra 2015 bola podaná dávno po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako oneskorene

podanú.

Treba tiež dodať, že v danom prípade podanie dovolania nemohlo spôsobiť odklad

začatia plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu do momentu doručenia

dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože práve aj z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. júla 2015 vyplýva, že „keďže procesná prípustnosť dovolania

žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa nevyplýva ani z ani z , dovolací súd odmietol toto jeho dovolanie

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné“. Vzhľadom teda

na v aktuálnom čase platné a účinné ustanovenia § 239 a § 237 Občianskeho súdneho

poriadku, ako aj na povahu napadnutého rozhodnutia (uznesenie), v okolnostiach danej veci

bolo nepochybné, že ide ab ovo o neprípustné dovolanie.

9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2017