Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 168/2017
PDF · 122.14 KB
No categories available
II. ÚS 168/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
TECHNOSOL, s. r. o. v likvidácii, Námestie SNP 1, Trnava, zastúpenej likvidátorkou
, , vo veci namietaného porušenia bližšie
neoznačených základných práv postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 145/2016 a jeho uznesením z 26. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TECHNOSOL, s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a
ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2017 elektronicky a 13. februára 2017 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
TECHNOSOL, s. r. o. v likvidácii, Námestie SNP 1, Trnava (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia bližšie neoznačených základných práv postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 145/2016 a jeho
uznesením z 26. októbra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. februára
2017.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že na základe žaloby
(ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej rozsudkom
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 101/2003-376 z 5. mája 2010
bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi 131 765,78 €. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 23 Co 205/2010-522 z 27. októbra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie a hoci bola vyzvaná na
zaplatenie súdneho poplatku z dovolania vo výške 36 472 €, tento neuhradila. Namiesto
toho doručila žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením okresného súdu č. k.
12 C 101/2003-722 z 28. februára 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
9 Co 151/2013-742 z 11. februára 2014 oslobodenie od súdnych poplatkov nebolo
sťažovateľke priznané.
Sťažovateľka súdny poplatok neuhradila ani po opakovanej výzve. Namiesto toho
doručila opätovne novú žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie
s tým, že vstúpila 7. októbra 2006 do likvidácie z dôvodu nezákonných vstupov do jej
účtovnej evidencie živnostníčkou .
Uznesením okresného súdu č. k. 12 C 101/2003-842 zo 14. apríla 2016 bolo
dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené.
Uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 145/2016-959 z 26. októbra 2016 bolo
uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania potvrdené. Písomné
vyhotovenie uznesenia krajského súdu spolu so spisom bolo z krajského súdu okresnému
súdu vrátené 28. novembra 2016.
Podľa názoru sťažovateľky rôznymi machináciami a podvodmi jej bola spôsobená
škoda a naopak, žalobca sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Získal nehnuteľnosť
zhodnotenú o viac ako 300 000 €, čo je trojnásobok ceny, ktorú za ňu zaplatil. Ďalší jeho
zisk spočíval v mesačnom nájomnom platenom od 15. júla 2006. Všeobecné súdy svojím
konaním napomohli podľa názoru sťažovateľky žalobcovi dosiahnuť nezákonný zisk
vo výške asi 700 000 € až 1 000 000 €, pričom sťažovateľke spôsobili škodu 508 610 €.
Sťažovateľka v ďalšom podrobne uvádza skutkové okolnosti, z ktorých uvedené závery
podľa nej vyplývajú.
Sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku uznesenia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
zastavenie dovolacieho konania okresným súdom, nie je možné konať o jej dovolaní proti
právoplatnému rozsudku krajského súdu, čo bráni odstráneniu zjavných nesprávností, ktoré
sa vyskytli v konaní okresného súdu aj krajského súdu vo veci samej.
Ďalej sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu, podľa ktorého ak sa chce
domáhať ochrany svojho práva v dovolacom konaní, potom mala v rámci svojej
podnikateľskej činnosti vyhradiť prostriedky potrebné na tento účel. Podľa sťažovateľky je
v tejto súvislosti podstatné, že v októbri 2006 vstúpila do likvidácie práve v dôsledku
vrátenia požičaných finančných zdrojov od podnikateľa a tiež v dôsledku
absolútne neplatnej nájomnej zmluvy, v ktorej bol predmet nájmu nedostatočne
identifikovaný, ako to vyplýva z právoplatného súdneho rozhodnutia v skoršom konaní.
V závere sťažovateľka (zrejme likvidátorka, pozn.) ako občianka Slovenskej
republiky ďakuje ústavnému súdu a dúfa, že jeho rozhodnutie bude spravodlivé a bude
vychádzať zo skutočností s prihliadnutím na opakované porušovanie zákonov Slovenskej
republiky.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. 9 Co 145/2016-959
z 26. októbra 2016 sa stalo právoplatným 2. decembra 2016. Sťažovateľka nepodala proti
tomuto uzneseniu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že podľa názoru sťažovateľky jej bol odopretý
prístup k súdnej ochrane v rámci dovolacieho konania v rozpore so zákonom. Správne totiž
jej malo byť priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pretože
v dôsledku protizákonných konaní, ktorých sa stala obeťou, vznikla situácia, keď musela
vstúpiť do likvidácie a keď objektívne nemá prostriedky, z ktorých by zákonom predpísaný
súdny poplatok z dovolania uhradila. Možno preto konštatovať, že sťažovateľka namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to na tom
základe, že nesprávnym postupom všeobecných súdov jej mal byť odopretý prístup
k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania.
Na základe uvedeného treba konštatovať, že podľa sťažovateľky nesprávnym
procesným postupom okresného súdu a krajského súdu jej malo byť znemožnené, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich práv
dovolaním, ktorého prípustnosť vyplýva z citovaného ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
Treba k tomu poznamenať, že v danom prípade síce nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu
vo veci samej, ale nepochybne ide o rozhodnutie, ktorým sa dovolacie konanie končí jeho
zastavením pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Keďže sťažovateľka podľa zistenia ústavného súdu dovolanie nepodala, nevyčerpala
tým mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv
účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Civilného sporového
poriadku. Z uvedeného dôvodu treba považovať jej sťažnosť za neprípustnú.
Treba napokon dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do
úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017