Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 255/2017
PDF · 173.8 KB
No categories available
III. ÚS 255/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej spoločnosťou ACCEPTUM, s. r. o., Záhradnícka 36,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Juraj Zachar, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 293/2014 a jeho
rozsudkom z 25. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 293/2014
a jeho rozsudkom z 25. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. septembra 2003 proti
spoločnosti (ďalej len „žalovaný“), žalobu
o zaplatenie 358,39 € s 10 % úrokom z omeškania ročne od 16. februára 2003 do zaplatenia
(v priebehu konania bola žaloba v časti zaplatenia sumy 73,69 € vzatá späť) z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Uplatnený nárok sťažovateľ odôvodnil tým, že žalovaný neplatil
za obdobie špecifikované v žalobe nájomné za nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa,
a to pozemku p. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 086 m² zapísaného
na a pozemku p. č. ostatné plochy o výmere 2 266 m² zapísaného
na (ďalej len „pozemky“), a tieto užíva bez právneho titulu.
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 C 56/2004
z 22. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 22. januára 2014“) rozhodol tak,
že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom v ňom skonštatoval, že tak urobil pre nedostatok
aktívnej legitimácie sťažovateľa, a ďalej sa nezaoberal meritom sporu, pretože samotný
nedostatok aktívnej legitimácie pre zamietnutie žaloby postačuje.
Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu z 22. januára 2014 odvolal, pričom
krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdil ako vecne správne.
3. Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nesprávny,
keďže podľa neho „Krajský súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov
k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a vec zároveň v mnohých aspektoch nesprávne
právne posúdil, v dôsledku čoho potvrdil zamietnutie žaloby Sťažovateľa. Sťažovateľ je tiež
presvedčený o tom, že prvostupňový aj odvolací súd konali v podstatnej časti konania
napriek chýbajúcej právomoci.“.
4. Sťažovateľ považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že ochrana jeho ústavných práv
v konaní pred ústavným súdom je odôvodnená bez ohľadu „na relatívne nízku výšku
žalovanej sumy uplatnenú v pôvodnom súdnom konaní. Práve v dôsledku porušovania práv
Sťažovateľa súdmi v pôvodnom konaní totiž žalovaný (a aj ďalšie subjekty vystupujúce
v iných súdnych konaniach) s využitím doterajších rozhodnutí súdov opakovane účelovo
spochybňuje vlastnícke právo Sťažovateľa k nehnuteľnostiam v katastrálnom území
Ružinov, ktoré majú značnú hodnotu a ktoré Sťažovateľ riadne nadobudol a
spochybňovanie jeho vlastníckeho práva zásadným spôsobom zasahuje do práv a
oprávnených záujmov Sťažovateľa.“.
5. Sťažovateľ zásadné pochybenia všeobecných súdov zhŕňa do niekoľkých bodov,
ktoré podrobnejšie vysvetľuje v ďalšej časti sťažnosti:
„i) Vydržanie vlastníckeho práva k Pozemkom - až absurdné zdôvodnenie v konaniach
na súdoch oboch stupňov,
ii) Ďalšie spoluvlastnícke podiely Sťažovateľa - súdy nebrali do úvahy odlišný právny režim
ich nadobudnutia a z toho plynúce zásadné závery pre posúdenie aktívnej legitimácie,
iii) Zákonná prekážka privatizácie verzus rozsah privatizovaného majetku,
iv) Dokazovanie v priebehu konania,
v) Neexistencia právomoci súdu - zásadná procesná prekážka pre rozhodovanie súdov.“
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie
jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
„konaním Krajského súdu v Bratislave spočívajúce v potvrdení Rozhodnutia Okresného
súdu Bratislava II, sp. zn. 15C/56/2004-1569...“. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ako aj trovy konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom
ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
13. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
14. Podľa § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdu.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta to, že „z procesného hľadiska... nie je
v danej veci daná právomoc všeobecného súdu v zmysle ustanovení § 7 Občianskeho
súdneho poriadku na rozhodovanie o akýchkoľvek súvislostiach týkajúcich sa procesu tzv.
veľkej privatizácie... pričom nedostatok právomoci jednoznačne znemožňuje konajúcim
súdom zaoberať sa priebehu konania akýmkoľvek meritórnym, procesným či dôkaznými
návrhmi sporových strán, ktoré sa týkajú nadobudnutia vlastníctva k pozemkom v procese
privatizácie.“.
16. Taktiež sťažovateľ namieta aj to, že mu bola postupom krajského súdu odňatá
možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd tým, že dospel (spolu s okresným súdom)
k záveru o neexistencii vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa v spore, už sa nezaoberal
meritom sporu, keďže nedostatok vecnej legitimácie je sám osebe dôvod na zamietnutie
žaloby. Ako sám uvádza v sťažnosti, vo veci konajúce všeobecné súdy pri vyhodnocovaní
dôkazov vykonaných počas konania opomenuli prihliadať na základné zásady občianskeho
súdneho konania a výslovne ignorovali rozpory medzi písomnými dôkazmi a výpoveďami
niektorých svedkov s odstupom 20 rokov, preto je sťažovateľ presvedčený o tom, „že týmto
postupom odňali, resp. prinajmenšom výrazne zúžili Sťažovateľovi právo na spravodlivý
súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.
17. Vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že mohol podať proti
napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z § 237
písm. a) a f) OSP. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal.
Tým je dané, že nevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii.
To zakladá neprípustnosť sťažnosti.
18. Treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že
dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy
ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že v danom prípade
neprichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP (dovolanie nie je
prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje trojnásobok
minimálnej mzdy), pretože dovolanie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 237 OSP je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda i v tých
prípadoch, v ktorých dovolanie podľa § 238 OSP nie je prípustné.
20. Ustanovenie § 237 OSP začína formuláciou „Dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak...“, po ktorej nasleduje výpočet dovolacích
dôvodov, v rámci ktorého pod písmenom f) je uvedený ten, o ktorý sťažovateľ opiera svoju
sťažnosť, a to „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom...“. Použitie výrazu „každému“ znamená, že na dovolacie dôvody podľa § 237 OSP
sa nevzťahujú obmedzenia prípustnosti dovolania uvedené v § 238 ods. 5 OSP. Vyplýva to
aj zo systematického zaradenia týchto obmedzení do rámca § 238 OSP, ktorý obsahuje
ďalšie samostatné dovolacie dôvody odlišné od dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP
21. Z obdobného právneho názoru zjavne vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 147/01 z 30. januára 2002 vyslovil: „Prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých je inak dovolanie
podľa § 238 ods. 4 a § 239 ods. 3 OSP vylúčené...“. Niet dôvodu, aby sa záver
o prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP nevzťahoval aj na prípady, kedy je dovolanie
vylúčené podľa § 238 ods. 5 OSP. Ústavný súd teda rešpektuje právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorému prislúcha rozhodovať o prípustnosti dovolania.
22. Sťažovateľ teda mal možnosť domáhať sa ochrany svojich označených práv
dovolaním podľa § 237 písm. a) a f) OSP, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
24. Navyše, sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okrem strohej konštatácie o jeho nepochybnom porušení
napadnutým rozsudkom krajského súdu ničím toto porušenie neodôvodnil a ani nepreukázal
existenciu príčinnej súvislosti medzi ním a namietaným porušením označeného základného
práva.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
26. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných
námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení
jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp.
inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci [orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď. (IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08)].
Vznesenie takýchto námietok sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neobsahuje.
27. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
28. Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú
v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh musí obsahovať, akej veci sa
týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ
domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
30. Pretože sťažnosť bola z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia
odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch
sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017