Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 255/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej spoločnosťou ACCEPTUM, s. r. o., Záhradnícka 36,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Juraj Zachar, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 2. septembra 2003 proti

spoločnosti (ďalej len „žalovaný“), žalobu

o zaplatenie 358,39 € s 10 % úrokom z omeškania ročne od 16. februára 2003 do zaplatenia

(v priebehu konania bola žaloba v časti zaplatenia sumy 73,69 € vzatá späť) z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia. Uplatnený nárok sťažovateľ odôvodnil tým, že žalovaný neplatil

za obdobie špecifikované v žalobe nájomné za nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa,

a to pozemku p. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 086 m² zapísaného

na a pozemku p. č. ostatné plochy o výmere 2 266 m² zapísaného

na (ďalej len „pozemky“), a tieto užíva bez právneho titulu.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 22. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 22. januára 2014“) rozhodol tak,

že žalobu sťažovateľa zamietol, pričom v ňom skonštatoval, že tak urobil pre nedostatok

aktívnej legitimácie sťažovateľa, a ďalej sa nezaoberal meritom sporu, pretože samotný

nedostatok aktívnej legitimácie pre zamietnutie žaloby postačuje.

Sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu z 22. januára 2014 odvolal, pričom

krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu

potvrdil ako vecne správne.

3. Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nesprávny,

keďže podľa neho „Krajský súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov

k viacerým nesprávnym skutkovým zisteniam a vec zároveň v mnohých aspektoch nesprávne

právne posúdil, v dôsledku čoho potvrdil zamietnutie žaloby Sťažovateľa. Sťažovateľ je tiež

presvedčený o tom, že prvostupňový aj odvolací súd konali v podstatnej časti konania

napriek chýbajúcej právomoci.“.

4. Sťažovateľ považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že ochrana jeho ústavných práv

v konaní pred ústavným súdom je odôvodnená bez ohľadu „na relatívne nízku výšku

žalovanej sumy uplatnenú v pôvodnom súdnom konaní. Práve v dôsledku porušovania práv

Sťažovateľa súdmi v pôvodnom konaní totiž žalovaný (a aj ďalšie subjekty vystupujúce

v iných súdnych konaniach) s využitím doterajších rozhodnutí súdov opakovane účelovo

spochybňuje vlastnícke právo Sťažovateľa k nehnuteľnostiam v katastrálnom území

Ružinov, ktoré majú značnú hodnotu a ktoré Sťažovateľ riadne nadobudol a

spochybňovanie jeho vlastníckeho práva zásadným spôsobom zasahuje do práv a

oprávnených záujmov Sťažovateľa.“.

5. Sťažovateľ zásadné pochybenia všeobecných súdov zhŕňa do niekoľkých bodov,

ktoré podrobnejšie vysvetľuje v ďalšej časti sťažnosti:

„i) Vydržanie vlastníckeho práva k Pozemkom - až absurdné zdôvodnenie v konaniach

na súdoch oboch stupňov,

ii) Ďalšie spoluvlastnícke podiely Sťažovateľa - súdy nebrali do úvahy odlišný právny režim

ich nadobudnutia a z toho plynúce zásadné závery pre posúdenie aktívnej legitimácie,

iii) Zákonná prekážka privatizácie verzus rozsah privatizovaného majetku,

iv) Dokazovanie v priebehu konania,

v) Neexistencia právomoci súdu - zásadná procesná prekážka pre rozhodovanie súdov.“

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil porušenie

jeho základných práv podľa a a práva podľa dohovoru

„konaním Krajského súdu v Bratislave spočívajúce v potvrdení Rozhodnutia Okresného

súdu Bratislava II, sp. zn. -1569...“. Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ako aj trovy konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

11. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich základných práv podľa

a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom

ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

13. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

14. Podľa (ďalej len „OSP“)

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdu.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta to, že „z procesného hľadiska... nie je

v danej veci daná právomoc všeobecného súdu v zmysle ustanovení § 7 Občianskeho

súdneho poriadku na rozhodovanie o akýchkoľvek súvislostiach týkajúcich sa procesu tzv.

veľkej privatizácie... pričom nedostatok právomoci jednoznačne znemožňuje konajúcim

súdom zaoberať sa priebehu konania akýmkoľvek meritórnym, procesným či dôkaznými

návrhmi sporových strán, ktoré sa týkajú nadobudnutia vlastníctva k pozemkom v procese

privatizácie.“.

16. Taktiež sťažovateľ namieta aj to, že mu bola postupom krajského súdu odňatá

možnosť konať pred súdom, keďže krajský súd tým, že dospel (spolu s okresným súdom)

k záveru o neexistencii vecnej aktívnej legitimácie sťažovateľa v spore, už sa nezaoberal

meritom sporu, keďže nedostatok vecnej legitimácie je sám osebe dôvod na zamietnutie

žaloby. Ako sám uvádza v sťažnosti, vo veci konajúce všeobecné súdy pri vyhodnocovaní

dôkazov vykonaných počas konania opomenuli prihliadať na základné zásady občianskeho

súdneho konania a výslovne ignorovali rozpory medzi písomnými dôkazmi a výpoveďami

niektorých svedkov s odstupom 20 rokov, preto je sťažovateľ presvedčený o tom, „že týmto

postupom odňali, resp. prinajmenšom výrazne zúžili Sťažovateľovi právo na spravodlivý

súdny proces podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.

17. Vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že mohol podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť by vyplývala z § 237

písm. a) a f) . Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal.

Tým je dané, že nevyužil účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii.

To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

18. Treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy

ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle .

19. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že v danom prípade

neprichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa (dovolanie nie je

prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje trojnásobok

minimálnej mzdy), pretože dovolanie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda i v tých

prípadoch, v ktorých dovolanie podľa nie je prípustné.

20. Ustanovenie začína formuláciou „Dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak...“, po ktorej nasleduje výpočet dovolacích

dôvodov, v rámci ktorého pod písmenom f) je uvedený ten, o ktorý sťažovateľ opiera svoju

sťažnosť, a to „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom...“. Použitie výrazu „každému“ znamená, že na dovolacie dôvody podľa

sa nevzťahujú obmedzenia prípustnosti dovolania uvedené v . Vyplýva to

aj zo systematického zaradenia týchto obmedzení do rámca , ktorý obsahuje

ďalšie samostatné dovolacie dôvody odlišné od dovolacích dôvodov podľa

().

21. Z obdobného právneho názoru zjavne vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 30. januára 2002 vyslovil: „Prípustnosť

dovolania podľa prichádza do úvahy aj v prípadoch, v ktorých je inak dovolanie

podľa a vylúčené...“. Niet dôvodu, aby sa záver

o prípustnosti dovolania podľa nevzťahoval aj na prípady, kedy je dovolanie

vylúčené podľa . Ústavný súd teda rešpektuje právny názor Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorému prislúcha rozhodovať o prípustnosti dovolania.

22. Sťažovateľ teda mal možnosť domáhať sa ochrany svojich označených práv

dovolaním podľa a , čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

24. Navyše, sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného

práva podľa okrem strohej konštatácie o jeho nepochybnom porušení

napadnutým rozsudkom krajského súdu ničím toto porušenie neodôvodnil a ani nepreukázal

existenciu príčinnej súvislosti medzi ním a namietaným porušením označeného základného

práva.

25. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

26. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných

námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení

jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp.

inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci [orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď. (, )].

Vznesenie takýchto námietok sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu

jeho základného práva podľa neobsahuje.

27. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

28. Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú

v , podľa ktorého návrh musí obsahovať, akej veci sa

týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ

domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie základného práva podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu podľa , pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

30. Pretože sťažnosť bola z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia

odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017