Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 373/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska, Panská 258/27,

Bratislava, zastúpenej JUDr. Bohuslavom Majchrákom, advokát, spol. s. r. o., Nová

Bystrica 850, pracovisko Fraňa Kráľa 2080, Čadca, za ktorú koná advokát JUDr. Bohuslav

Majchrák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , ,

ods. 1, a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla

2017 doručená sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska, Panská 258/27, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) v spojení

s , , , , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára 2017, ktorou

žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky Demokrati Slovenska, IČO: 30797667, na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2017 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2017 zrušuje

a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000, - EUR (slovom

päťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľka uplatnila právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom

a navrhla vydať dočasné opatrenie, ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť právoplatného

rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)

č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014 do skončenia konania o ústavnej sťažnosti.

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, ministerstvo financií

rozhodnutím č. MF/021526-6/2009-243 zo 4. septembra 2009 uložilo sťažovateľke pokutu

3 319 € za porušenie povinnosti podľa o politických

stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o politických stranách“), pretože sťažovateľka nepredložila Národnej rade Slovenskej

republiky výročnú správu za rok 2008 v termíne do 30. apríla 2009 a nedostatok

neodstránila ani po písomnej výzve Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre

financie a rozpočet (ďalej len „výbor“) v určenom termíne do 30. júna 2009. Na základe

rozkladu sťažovateľky bolo toto rozhodnutie potvrdené rozhodnutím ministra financií

Slovenskej republiky (ďalej len „minister financií“) č. MF/27302/2009-23 zo 7. decembra

2009. Žalobu sťažovateľky smerujúcu proti rozhodnutiu ministra financií Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -38 z 27. apríla 2012

zamietol. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 22. augusta 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie ministra financií

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd konštatoval, že síce sťažovateľkou

tvrdené skutočnosti o dôvodoch nesplnenia povinnosti nemajú právny význam pre vznik

zodpovednosti za porušenie § 30 zákona o politických stranách, avšak rozhodnutia

správneho orgánu sú nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o určenie výšky uloženej pokuty,

a v tejto časti sú nepreskúmateľné. Minister financií rozhodnutím č. MF/028202/2013-11

zo 17. decembra 2013 preto zrušil rozhodnutie ministerstva financií č. MF/27302/2009-23

zo 7. decembra 2009 a vec mu vrátil na nové prerokovnie a rozhodnutie.

3. Ministerstvo financií vo veci rozhodlo rozhodnutím č. MF/008659/2014-243

z 5. februára 2014 a znova uložilo sťažovateľke pokutu 3 319 €. Konštatovalo, že

sťažovateľka predložila výročnú správu za rok 2008 päť mesiacov po zákonnom termíne

(22. septembra 2009), pričom bola neúplná, keďže neobsahovala účtovnú závierku overenú

audítorom, správu nezávislého audítora o overení súladu výročnej správy s účtovnou

závierkou a správu o preverení súladu o hospodárení politickej strany so zákonom

o politických stranách. Predloženie neúplnej výročnej správy je nesplnením zákonnej

povinnosti. V predloženej výročnej správe sťažovateľka uviedla, že termín nebolo možné

dodržať z dôvodu neuzatvorenia zmluvy s vyžrebovaným audítorom, keď sťažovateľka

nesúhlasila s neprimerane vysokou cenou za vykonanie auditu a iný audítor na vykonanie

auditu výročnej správy jej nebol určený. Výšku uloženej pokuty odôvodnilo ministerstvo

financií tým, že postupovalo rovnako voči sťažovateľke ako voči iným politickým stranám,

prihliadlo na to, že sťažovateľka vedela o svojej zákonnej povinnosti, ktorú porušila

(výročné správy za roky 2005, 2006 a 2007 predložila), a nesplnila si ju ani po doručení

výzvy výboru dodatočne. Z hľadiska závažnosti porušenia povinnosti ministerstvo financií

zohľadnilo význam porušenej povinnosti (uloženej zákonom a opakujúcej sa), ako aj dĺžku

trvania protiprávneho stavu, keď sťažovateľka predložila výročnú správu až po piatich

mesiacoch, a navyše táto ostala neúplná, a to všetko napriek výzve na dodatočné splnenie

povinnosti. O rozklade sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu rozhodol minister financií

rozhodnutím č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014 tak, že rozklad sťažovateľky

zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. -54 z 11. júna 2015 žalobu sťažovateľky

zamietol. Rozhodnutie ministra financií č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014

považoval za vecne a právne správne. Sťažovateľka porušila § 30 zákona o politických

stranách, ktorý stanovuje termín predloženia výročnej správy a jej náležitosti. Pri ukladaní

sankcie boli zohľadnené a splnené zákonné podmienky, pričom správny orgán dostatočným

spôsobom posúdil, resp. prihliadol na závažnosť porušenia povinnosti sťažovateľky, jej

postup vyhodnotil ako porušenie opakujúcej sa povinnosti vyplývajúcej zo zákona, ktoré

neodstránila ani po písomnej výzve výboru v určenom termíne. Správne bola zohľadnená

pri ukladaní sankcie aj dĺžka trvania protiprávneho stavu. Z obsahu administratívneho spisu

nesporne vyplynulo, že žalobca mal možnosť predložiť predmetnú výročnú správu, resp.

odstrániť protiprávny stav tým, že túto predmetnú výročnú správu predloží v lehote, ktorá

mu bola určená v písomnej výzve výboru. Preto správny orgán správne postupoval podľa

§ 31 ods. 2 písm. a) zákona o politických stranách, keď sťažovateľke uložil za jej

protiprávne konanie pokutu 3 319 €. Pokiaľ sťažovateľka namietala neprimeranosť výšky

uloženej sankcie, krajský súd sa s jej názorom nestotožnil. Poukázal na to, že ministerstvo

financií postupovalo v súčinnosti s výborom a správne vyhodnotilo závažnosť porušenia

povinnosti i dĺžku protiprávneho stavu. Krajský súd dodal, že rozhodovanie správnych

orgánov vo veciach priestupkov má spĺňať nielen pravidlo správneho konania upravené

v o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, ale tiež pravidlo stanovené v § 3 ods. 5 Správneho poriadku.

Sťažovateľka nepreukázala, že správne orgány postupovali v rozpore so zákonom a že by

bola uložením pokuty v uvedenej výške ukrátená na svojich právach.

5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. -54

z 11. júna 2015 odvolanie, ktorým navrhla najvyššiemu súdu, aby tento rozsudok zmenil

tak, že rozhodnutie ministra financií sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Argumentovala tým, že po zrušení skoršieho rozhodnutia správneho orgánu rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2013 správny orgán nepostupoval

v súlade s právnym názorom v ňom vyjadreným a svoje rozhodnutie vo vzťahu k uloženiu

sankcie v maximálnej výške opätovne riadne nezdôvodnil. Ak si potom pri preskúmaní

rozhodnutia správneho orgánu krajský súd osvojil správnosť konania správnych orgánov

a podanú žalobu zamietol, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na prístup

k spravodlivosti. Krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol, hoci rozhodnutie správneho

orgánu je opäť odôvodnené iba abstraktne, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré bola sťažovateľke

uložená sankcia v maximálnej výške. Pokiaľ sa správne orgány odvolávajú na potrebu

rovnakého prístupu k politickým stranám, nebol uvedený žiadny obdobný prípad takéhoto

postupu voči inej politickej strane. Správny orgán a rovnako i krajský súd síce aplikovali

správne právne normy, avšak nesprávne ich vykladali a spôsobili tak nezákonnosť vydaných

rozhodnutí. Právna úprava je nedokonalá a dáva možnosť rôzneho výkladu. Neumožňuje

vylosovanému audítorovi nepodať správu, ak sa nedohodne s politickou stranou na

podmienkach vykonania auditu. Nie je zákonnou povinnosťou politickej strany zabezpečiť

si audítora, túto povinnosť plní podľa zákona Slovenská komora audítorov. Sťažovateľka už

v čase konania pred správnym orgánom poukázala na nemožnosť splnenia si povinnosti pre

nekonanie vylosovaného audítora a dovolávala sa nápravy tohto stavu. Pokiaľ to krajský súd

nezohľadnil, postupoval neprípustne formalisticky a s touto argumentáciou sa

nevysporiadal.

6. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2017 rozsudok

krajského súdu č. k. -54 z 11. júna 2015 ako vecne správny potvrdil.

Odôvodnenie výšky uloženej sankcie správnymi orgánmi považoval za dostatočné

a v súlade s právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2013 a samotnú sankciu za primeranú.

7. Rozsudok krajského súdu č. k. -54 z 11. júna 2015 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2017 nadobudol

právoplatnosť 20. februára 2017.

8. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa v spojení s , ,

ods. 4, , a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. januára 2017 odôvodnila jednak tým, že zopakovala dôvody uvedené v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu č. k. -54 z 11. júna 2015, ale aj tým, že poukázala

na nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu. Podľa jej názoru pri rozhodovaní

o výške sankcie nebolo zohľadnené to, z akých dôvodov nebola povinnosť ňou splnená

(vyžrebovaný audítor žiadal odmenu 1 000 € bez dane z pridanej hodnoty, s čím

sťažovateľka nemohla súhlasiť, pretože za predchádzajúce roky obdobný audit stál 200 € aj

s daňou z pridanej hodnoty, a márne žiadala o vyžrebovanie iného audítora) a nebola

zohľadnená ani jej dovtedajšia bezúhonnosť, celková finančná situácia, spôsob spáchania

deliktu, jeho následky a miera zavinenia. Pokiaľ najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn.

z 22. augusta 2013 uložil správnym orgánom dôsledne vyhodnotiť všetky

okolnosti rozhodujúce pre výšku sankcie, správne orgány sa týmto právnym názorom

neriadili. Skutkový stav bol posúdený jednostranne, formalisticky, neboli zohľadnené

jedinečné aspekty veci sťažovateľky. Zákon o politických stranách nerieši, ako má politická

strana postupovať, ak audítor odmietne audit vykonať a nový audítor nie je vyžrebovaný.

Táto situácia nemôže byť na ťarchu politickej strany a nepochybne musí byť zohľadnená

aspoň vo výške sankcie. Sťažovateľka nikdy nemala záujem správu nepredložiť, vždy

v minulosti si povinnosť splnila, chcela si ju splniť i tentoraz a nesplnila ju z objektívnych

dôvodov. Ak je možné vykladať aplikované normy rôznym spôsobom, nebolo namieste

zvoliť taký výklad, ktorý poškodzuje sťažovateľku, ide o neakceptovateľný a neudržateľný

postup porušujúci základné práva sťažovateľky. Návrh na vydanie dočasného opatrenia na

odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia ministerstva financií č. MF/012461/2014-

11 zo 14. apríla 2014 odôvodnila sťažovateľka tým, že jej finančná situácia nie je dobrá

a nie je schopná záväzok splniť a prípadná exekúcia by bola pre ňu likvidačná. Ďalej

sťažovateľka uviedla, že uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia je namieste

nielen pre jej osobitné postavenie v spoločnosti ako politickej strany, ale aj preto, že

pociťuje zásah do svojich základných práv ako intenzívny a trvajúci nadmernú dobu, je

v neistom právnom postavení, ktoré ju s prihliadnutím na princípy právneho štátu

a predvídateľnosť práva neprimerane zaťažuje, a jej základné práva sú porušované po dlhší

čas.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto označených práv a označených

ustanovení :

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Najvyšší súd rozhodnutie sp. zn. z 25. januára 2017, pokiaľ ide

o primeranosť uloženej sankcie a vo vzťahu k argumentom sťažovateľky uplatneným

v odvolaní, odôvodnil, že „v otázke odôvodnenia výšky pokuty stotožňuje s názorom

krajského súdu, že výška uloženej sankcie bola dostatočne odôvodnená. Je nepochybné, že

ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu

(diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny

orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku

sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického

uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite

zdôvodnené. Žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 22.08.2013, a výšku

uloženej pokuty riadne zdôvodnil. ...

Odvolací súd poukazuje na to, že správne delikty právnických osôb sú postihované

bez ohľadu na zavinenie, nakoľko zavinenie nie je pojmovým znakom správneho deliktu

právnickej osoby. Podstatné je iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie.

Subjektom deliktu je právnická osoba spôsobilá na protiprávne konanie (tzv. deliktuálna

spôsobilosť, ktorá je spojená s jej vznikom a existenciou). Z toho vyplýva záver, že žalobca

zodpovedá za porušenie povinnosti založenej na objektívnej zodpovednosti za správny

delikt. Okolnosti ospravedlňujúce resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny

význam pri otázke zodpovednosti za toto porušenie, teda ani žalobcom namietané nekonanie

audítora v predmetnej veci. K tomu odvolací súd dodáva, že k uzatvoreniu zmluvy

s vyžrebovaným audítorom nedošlo zo strany žalobcu z dôvodu, že považoval odmenu

za vykonanie auditu určenú audítorom za neprimeranú. Nakoľko je však žalobca v Registri

politických strán a politických hnutí zapísaný a nie je v likvidácii, vzťahuje sa naňho

povinnosť dodržiavať ustanovenia zákona, bez ohľadu na jeho majetkovú a finančnú

situáciu.

Rovnaký prístup k politickým stranám vyplýva priamo zo znenia jednotlivých

ustanovení Predmetný zákon ustanovuje práva a povinnosti pre

všetky politické strany zapísané v Registri politických strán a politických hnutí vedenom

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Všetky zaregistrované politické strany a hnutia

majú povinnosť dodržiavať platné zákony, bez ohľadu na to, akou výškou finančných

prostriedkov disponujú, v akom rozsahu vedú účtovníctvo, či vyvíjajú činnosť a či disponujú

hnuteľným majetkom alebo nehnuteľným majetkom Z § 31 predmetného zákona vyplýva

obligatórna povinnosť uložiť pokutu za porušenie povinností uvedených pod písmenom a)

a b) každej politickej strane, a teda aj za porušenie povinnosti predložiť výročnú správu NR

SR. Uloženú pokutu nemožno odpustiť.

Námietku, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil z dôvodu, že správne právne

normy nesprávne vyložil, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd nezistil taký

výklad a aplikáciu ustanovení , ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné so základným právom podľa . V tejto

súvislosti musí odvolací súd zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra chápe nesprávne

právne posúdenie vo vzťahu k meritu veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu

právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste

ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho

predpisu. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V aplikačnom

postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu súd nezistil tak závažné nedostatky

právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý

rozsudok.“.

15. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

16. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka

v konaní nastolila. Rozsudok najvyššieho súdu vysvetlil, ako najvyšší súd dospel k záveru

o nevyhnutnosti potvrdiť rozsudok krajského súdu, z akých dôvodov považoval jeho

rozhodnutie za vecne správne a sankciu uloženú sťažovateľke za primeranú. Najvyšší súd

podrobne objasnil, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Zaujal jednoznačné

stanovisko i k sťažovateľkou tvrdeným dôvodom, pre ktoré neuzatvorila zmluvu

s vyžrebovaným audítorom (neprimeranosť požadovanej odmeny), keď konštatoval, že

pokiaľ politická strana je zapísaná v registri politických strán a nie je v likvidácii, vzťahuje

sa na každú politickú stranu rovnako povinnosť dodržiavať ustanovenia zákona bez ohľadu

na jej aktuálnu finančnú situáciu či na to akou výškou finančných prostriedkov disponuje.

Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

17. Vo veci sťažovateľky boli aplikované tieto ustanovenia zákona o politických

stranách:

Podľa § 30 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o politických stranách je politická

strana povinná vyhotovovať výročnú správu za predchádzajúci kalendárny rok. Výročnú

správu za predchádzajúci kalendárny rok predkladá strana Národnej rade Slovenskej

republiky každoročne najneskôr do 30. apríla v listinnej a v elektronickej podobe.

Podľa § 30 ods. 2 písm. a) zákona o politických stranách výročná správa obsahuje

účtovnú závierku za účtovné obdobie overenú audítorom určeným Slovenskou komorou

audítorov žrebom zo zoznamu audítorov, žrebovanie sa musí uskutočniť najneskôr

28. februára v príslušnom roku za účasti najmenej dvoch členov príslušného výboru

Národnej rady Slovenskej republiky. Komora týchto audítorov vylosuje z audítorov, ktorí

pred losovaním prehlásia, že nemajú konflikt záujmov s vykonaním uvedeného auditu

v politických stranách.

Podľa § 30 ods. 3 zákona o politických stranách audítor okrem účtovnej závierky

podľa odseku 2 písm. a) overuje aj súlad výročnej správy s účtovnou závierkou zostavenou

za to isté účtovné obdobie a súlad hospodárenia strany s týmto zákonom. Správa audítora

o výročnej správe je súčasťou výročnej správy predkladanej stranou Národnej rade

Slovenskej republiky.

Podľa § 30 ods. 5 zákona o politických stranách ak výročná správa neobsahuje údaje

podľa odseku 2 a správu audítora podľa odseku 3, ak údaje nie sú úplné alebo pravdivé,

alebo ak sa z výročnej správy zistí iné porušenie zákona, vyzve Národná rada Slovenskej

republiky alebo jej poverený orgán stranu, aby odstránila nedostatky v určenom termíne,

najneskôr do 30. júna kalendárneho roka.

Podľa § 31 ods. 2 písm. a) bodu 2 zákona o politických stranách (v znení k 30. aprílu

2009) ministerstvo financií uloží strane pokutu do 3 319 €, ak strana nepredložila Národnej

rade Slovenskej republiky výročnú správu podľa § 30.

18. Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd tieto ustanovenia vykladal spôsobom,

ktorým poprel ich účel a zmysel, pretože nezohľadnil, že tieto ustanovenia neriešia situáciu,

v ktorej audítor odmietne správu vypracovať a takýto stav nemôže byť vykladaný

v neprospech politickej strany, a navyše na strane sťažovateľky nezohľadnil dostatočne

všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na výšku uloženej sankcie.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

21. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

22. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

23. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky ústavný

súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

24. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľka si je vedomá

porušenia svojej zákonnej povinnosti predložiť výročnú správu, ako aj svojho osobitného

postavenia v spoločnosti ako politickej strany. Podstata jej sťažnosti spočíva v tom, že

pokiaľ § 31 ods. 2 písm. a) bod 2 zákona o politických stranách (v znení k 30. aprílu 2009)

stanovuje sankciu za porušenie povinnosti predložiť Národnej rade Slovenskej republiky

výročnú správu podľa § 30 zákona tak, že „ministerstvo financií uloží strane pokutu do 3

319 €“, zastáva názor, že v jej prípade neboli splnené podmienky pre uloženie sankcie práve

vo výške 3 319 €, pričom ak by najvyšší súd správne vykladal ustanovenia zákona

o politických stranách, dospel by k záveru o neprimeranosti takejto sankcie.

25. Najvyšší súd považoval za významné pre stanovenie výšky sankcie hľadiská

závažnosti porušenia povinnosti a dĺžky trvania protiprávneho stavu. Zo systematického

výkladu zákona o politických stranách je zrejmé, že povinnosť politickej strany predložiť

výročnú správu je významnou povinnosťou, ktorej naplnenie sleduje i verejnú kontrolu

činnosti politických strán (výročná správa je verejná, elektronicky sa zverejňuje a ukladá sa

vo verejnej časti registra účtovných závierok na desať rokov). Rovnako tak významným

vo vzťahu k prípadu sťažovateľky bolo aj trvanie protiprávneho stavu, ktorý pretrvával

i napriek výzve výboru po dlhší čas. Ani okolnosti, na ktoré poukazuje sťažovateľka, a to

plnenie povinnosti predkladať výročné správy v minulosti, dôvody nepredloženia výročnej

správy, celková finančná situácia sťažovateľky či spôsob spáchania deliktu a jeho následky,

na správnosti záveru najvyššieho súdu nemôžu nič zmeniť. Povinnosť predložiť výročnú

správu každoročne nie je bezúčelná a naopak sleduje naplnenie princípov kontroly

politických strán, preto ani vo vzťahu k stanoveniu výšky sankcie splnenie tejto povinnosti

v minulosti nemôže mať zásadný význam. Rovnako tak finančná situácia sťažovateľky sa

javí nevýznamným kritériom. Nie je namieste ani sankcionovať politické strany pre

nesplnenie tejto povinnosti v rôznej výške s ohľadom na ich ekonomickú situáciu. Najmä

však samotný dôvod nepredloženia výročnej správy uvádzaný sťažovateľkou nemožno

považovať za ospravedlňujúci, a to aj s ohľadom na výšku odplaty za vykonanie auditu

požadovanej audítorom uvedenou samotnou sťažovateľkou. Skutočne tak ako uvádza

sťažovateľka, sankcia nemá síce byť pre politickú stranu likvidačná, na druhej strane je

vecou politickej strany, pokiaľ hodlá vyvíjať svoju činnosť, aby hospodárila spôsobom,

ktorý jej nebráni plniť zákonné povinnosti. Skutkový stav nebol najvyšším súdom posúdený

jednostranne a formalisticky, naopak boli zohľadnené okolnosti veci sťažovateľky.

26. Nie je ani namieste, aby sťažovateľka príčiny porušenia svojej zákonnej

povinnosti nachádzala v nemožnosti splnenia si povinnosti pre nekonanie audítora či

v právnej úprave, ktorú označuje za nejednoznačnú. Vo veci sťažovateľky nejde o prípad,

v ktorom audítor odmietol audit vykonať (ako uvádza sťažovateľka), preto nie je ani

významné, či a ako zákon o politických stranách takú situáciu upravuje. Audit nebol

vykonaný pre jej nesúhlas s jeho cenou, ktorá sa nejaví v okolnostiach veci neprimeranou.

Ostatne ani sťažovateľka neuvádza konkrétne skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že pri audite

za daný rok bola v obdobnej situácii iným politickým stranám účtovaná audítorom odlišná

cena.

27. Ustanovenia zákona o politických stranách musia byť vykladané takým

spôsobom, ktorý umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti, najmä musia byť povinnosti politickým stranám ukladané v rovnakej miere

a ustanovenia zákona o politických stranách vykladané a aplikované zhodne bez ohľadu na

to, ktorej politickej strany sa týkajú. Rovnako aj správne orgány majú povinnosť dbať o to,

aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Pokiaľ preto vo veci sťažovateľky

ministerstvo financií postupovalo v súčinnosti s výborom, jeho postup smeroval k naplneniu

tohto princípu. Pre úplnosť je namieste dodať i to, že podľa § 31 ods. 2 zákona o politických

strán v účinnom znení, štátna komisia uloží strane pokutu 3 500 eur, ak strana nepredložila

výročnú správu v lehote podľa § 30 (toto ustanovenie bolo zmenené s účinnosťou od 1. júla

2015 o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona o politických

stranách), z čoho je zrejmé, že zákonodarca považoval za primerané nie len odstrániť

rozmedzie pre ukladanie sankcií, ale najmä stanovil do budúcnosti za porušenie rovnakej

povinnosti sankciu porovnateľnú s tou, ktorá bola uložená sťažovateľke.

28. Pokiaľ preto najvyšší súd aplikovaním citovaných ustanovení zákona

o politických stranách dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť rozsudok krajského súdu,

aplikované ustanovenia nevykladal spôsobom, ktorým by poprel ich účel a zmysel.

29. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky

na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 1, , , , a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2017 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25

ods. 2 po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

30. Vzhľadom na tento záver sa už ústavný súd nezaoberal návrhom sťažovateľky

na priznanie primeraného zadosťučinenia ani návrhom na vydanie dočasného opatrenia

o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu o uložení sankcie.

31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017