Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 373/2017
PDF · 287.93 KB
No categories available
III. ÚS 373/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska, Panská 258/27,
Bratislava, zastúpenej JUDr. Bohuslavom Majchrákom, advokát, spol. s. r. o., Nová
Bystrica 850, pracovisko Fraňa Kráľa 2080, Čadca, za ktorú koná advokát JUDr. Bohuslav
Majchrák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13
ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla
2017 doručená sťažnosť politickej strany Demokrati Slovenska, Panská 258/27, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára 2017, ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľky Demokrati Slovenska, IČO: 30797667, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/230/2015 zo dňa 25. 01. 2017 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/230/2015 zo dňa 25. 01. 2017 zrušuje
a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000, - EUR (slovom
päťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Zároveň sťažovateľka uplatnila právo na náhradu trov konania pred ústavným súdom
a navrhla vydať dočasné opatrenie, ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť právoplatného
rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“)
č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014 do skončenia konania o ústavnej sťažnosti.
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, ministerstvo financií
rozhodnutím č. MF/021526-6/2009-243 zo 4. septembra 2009 uložilo sťažovateľke pokutu
3 319 € za porušenie povinnosti podľa § 30 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických
stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o politických stranách“), pretože sťažovateľka nepredložila Národnej rade Slovenskej
republiky výročnú správu za rok 2008 v termíne do 30. apríla 2009 a nedostatok
neodstránila ani po písomnej výzve Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre
financie a rozpočet (ďalej len „výbor“) v určenom termíne do 30. júna 2009. Na základe
rozkladu sťažovateľky bolo toto rozhodnutie potvrdené rozhodnutím ministra financií
Slovenskej republiky (ďalej len „minister financií“) č. MF/27302/2009-23 zo 7. decembra
2009. Žalobu sťažovateľky smerujúcu proti rozhodnutiu ministra financií Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 S 93/2010-38 z 27. apríla 2012
zamietol. Na odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 37/2012
z 22. augusta 2013 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie ministra financií
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd konštatoval, že síce sťažovateľkou
tvrdené skutočnosti o dôvodoch nesplnenia povinnosti nemajú právny význam pre vznik
zodpovednosti za porušenie § 30 zákona o politických stranách, avšak rozhodnutia
správneho orgánu sú nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o určenie výšky uloženej pokuty,
a v tejto časti sú nepreskúmateľné. Minister financií rozhodnutím č. MF/028202/2013-11
zo 17. decembra 2013 preto zrušil rozhodnutie ministerstva financií č. MF/27302/2009-23
zo 7. decembra 2009 a vec mu vrátil na nové prerokovnie a rozhodnutie.
3. Ministerstvo financií vo veci rozhodlo rozhodnutím č. MF/008659/2014-243
z 5. februára 2014 a znova uložilo sťažovateľke pokutu 3 319 €. Konštatovalo, že
sťažovateľka predložila výročnú správu za rok 2008 päť mesiacov po zákonnom termíne
(22. septembra 2009), pričom bola neúplná, keďže neobsahovala účtovnú závierku overenú
audítorom, správu nezávislého audítora o overení súladu výročnej správy s účtovnou
závierkou a správu o preverení súladu o hospodárení politickej strany so zákonom
o politických stranách. Predloženie neúplnej výročnej správy je nesplnením zákonnej
povinnosti. V predloženej výročnej správe sťažovateľka uviedla, že termín nebolo možné
dodržať z dôvodu neuzatvorenia zmluvy s vyžrebovaným audítorom, keď sťažovateľka
nesúhlasila s neprimerane vysokou cenou za vykonanie auditu a iný audítor na vykonanie
auditu výročnej správy jej nebol určený. Výšku uloženej pokuty odôvodnilo ministerstvo
financií tým, že postupovalo rovnako voči sťažovateľke ako voči iným politickým stranám,
prihliadlo na to, že sťažovateľka vedela o svojej zákonnej povinnosti, ktorú porušila
(výročné správy za roky 2005, 2006 a 2007 predložila), a nesplnila si ju ani po doručení
výzvy výboru dodatočne. Z hľadiska závažnosti porušenia povinnosti ministerstvo financií
zohľadnilo význam porušenej povinnosti (uloženej zákonom a opakujúcej sa), ako aj dĺžku
trvania protiprávneho stavu, keď sťažovateľka predložila výročnú správu až po piatich
mesiacoch, a navyše táto ostala neúplná, a to všetko napriek výzve na dodatočné splnenie
povinnosti. O rozklade sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu rozhodol minister financií
rozhodnutím č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014 tak, že rozklad sťažovateľky
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
4. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 168/2014-54 z 11. júna 2015 žalobu sťažovateľky
zamietol. Rozhodnutie ministra financií č. MF/012461/2014-11 zo 14. apríla 2014
považoval za vecne a právne správne. Sťažovateľka porušila § 30 zákona o politických
stranách, ktorý stanovuje termín predloženia výročnej správy a jej náležitosti. Pri ukladaní
sankcie boli zohľadnené a splnené zákonné podmienky, pričom správny orgán dostatočným
spôsobom posúdil, resp. prihliadol na závažnosť porušenia povinnosti sťažovateľky, jej
postup vyhodnotil ako porušenie opakujúcej sa povinnosti vyplývajúcej zo zákona, ktoré
neodstránila ani po písomnej výzve výboru v určenom termíne. Správne bola zohľadnená
pri ukladaní sankcie aj dĺžka trvania protiprávneho stavu. Z obsahu administratívneho spisu
nesporne vyplynulo, že žalobca mal možnosť predložiť predmetnú výročnú správu, resp.
odstrániť protiprávny stav tým, že túto predmetnú výročnú správu predloží v lehote, ktorá
mu bola určená v písomnej výzve výboru. Preto správny orgán správne postupoval podľa
§ 31 ods. 2 písm. a) zákona o politických stranách, keď sťažovateľke uložil za jej
protiprávne konanie pokutu 3 319 €. Pokiaľ sťažovateľka namietala neprimeranosť výšky
uloženej sankcie, krajský súd sa s jej názorom nestotožnil. Poukázal na to, že ministerstvo
financií postupovalo v súčinnosti s výborom a správne vyhodnotilo závažnosť porušenia
povinnosti i dĺžku protiprávneho stavu. Krajský súd dodal, že rozhodovanie správnych
orgánov vo veciach priestupkov má spĺňať nielen pravidlo správneho konania upravené
v § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov, ale tiež pravidlo stanovené v § 3 ods. 5 Správneho poriadku.
Sťažovateľka nepreukázala, že správne orgány postupovali v rozpore so zákonom a že by
bola uložením pokuty v uvedenej výške ukrátená na svojich právach.
5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 168/2014-54
z 11. júna 2015 odvolanie, ktorým navrhla najvyššiemu súdu, aby tento rozsudok zmenil
tak, že rozhodnutie ministra financií sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Argumentovala tým, že po zrušení skoršieho rozhodnutia správneho orgánu rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2012 z 22. augusta 2013 správny orgán nepostupoval
v súlade s právnym názorom v ňom vyjadreným a svoje rozhodnutie vo vzťahu k uloženiu
sankcie v maximálnej výške opätovne riadne nezdôvodnil. Ak si potom pri preskúmaní
rozhodnutia správneho orgánu krajský súd osvojil správnosť konania správnych orgánov
a podanú žalobu zamietol, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na prístup
k spravodlivosti. Krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol, hoci rozhodnutie správneho
orgánu je opäť odôvodnené iba abstraktne, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré bola sťažovateľke
uložená sankcia v maximálnej výške. Pokiaľ sa správne orgány odvolávajú na potrebu
rovnakého prístupu k politickým stranám, nebol uvedený žiadny obdobný prípad takéhoto
postupu voči inej politickej strane. Správny orgán a rovnako i krajský súd síce aplikovali
správne právne normy, avšak nesprávne ich vykladali a spôsobili tak nezákonnosť vydaných
rozhodnutí. Právna úprava je nedokonalá a dáva možnosť rôzneho výkladu. Neumožňuje
vylosovanému audítorovi nepodať správu, ak sa nedohodne s politickou stranou na
podmienkach vykonania auditu. Nie je zákonnou povinnosťou politickej strany zabezpečiť
si audítora, túto povinnosť plní podľa zákona Slovenská komora audítorov. Sťažovateľka už
v čase konania pred správnym orgánom poukázala na nemožnosť splnenia si povinnosti pre
nekonanie vylosovaného audítora a dovolávala sa nápravy tohto stavu. Pokiaľ to krajský súd
nezohľadnil, postupoval neprípustne formalisticky a s touto argumentáciou sa
nevysporiadal.
6. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára 2017 rozsudok
krajského súdu č. k. 1 S 168/2014-54 z 11. júna 2015 ako vecne správny potvrdil.
Odôvodnenie výšky uloženej sankcie správnymi orgánmi považoval za dostatočné
a v súlade s právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžo 37/2012 z 22. augusta 2013 a samotnú sankciu za primeranú.
7. Rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 168/2014-54 z 11. júna 2015 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára 2017 nadobudol
právoplatnosť 20. februára 2017.
8. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžo 230/2015
z 25. januára 2017 odôvodnila jednak tým, že zopakovala dôvody uvedené v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 168/2014-54 z 11. júna 2015, ale aj tým, že poukázala
na nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu. Podľa jej názoru pri rozhodovaní
o výške sankcie nebolo zohľadnené to, z akých dôvodov nebola povinnosť ňou splnená
(vyžrebovaný audítor žiadal odmenu 1 000 € bez dane z pridanej hodnoty, s čím
sťažovateľka nemohla súhlasiť, pretože za predchádzajúce roky obdobný audit stál 200 € aj
s daňou z pridanej hodnoty, a márne žiadala o vyžrebovanie iného audítora) a nebola
zohľadnená ani jej dovtedajšia bezúhonnosť, celková finančná situácia, spôsob spáchania
deliktu, jeho následky a miera zavinenia. Pokiaľ najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn.
8 Sžo 37/2012 z 22. augusta 2013 uložil správnym orgánom dôsledne vyhodnotiť všetky
okolnosti rozhodujúce pre výšku sankcie, správne orgány sa týmto právnym názorom
neriadili. Skutkový stav bol posúdený jednostranne, formalisticky, neboli zohľadnené
jedinečné aspekty veci sťažovateľky. Zákon o politických stranách nerieši, ako má politická
strana postupovať, ak audítor odmietne audit vykonať a nový audítor nie je vyžrebovaný.
Táto situácia nemôže byť na ťarchu politickej strany a nepochybne musí byť zohľadnená
aspoň vo výške sankcie. Sťažovateľka nikdy nemala záujem správu nepredložiť, vždy
v minulosti si povinnosť splnila, chcela si ju splniť i tentoraz a nesplnila ju z objektívnych
dôvodov. Ak je možné vykladať aplikované normy rôznym spôsobom, nebolo namieste
zvoliť taký výklad, ktorý poškodzuje sťažovateľku, ide o neakceptovateľný a neudržateľný
postup porušujúci základné práva sťažovateľky. Návrh na vydanie dočasného opatrenia na
odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia ministerstva financií č. MF/012461/2014-
11 zo 14. apríla 2014 odôvodnila sťažovateľka tým, že jej finančná situácia nie je dobrá
a nie je schopná záväzok splniť a prípadná exekúcia by bola pre ňu likvidačná. Ďalej
sťažovateľka uviedla, že uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia je namieste
nielen pre jej osobitné postavenie v spoločnosti ako politickej strany, ale aj preto, že
pociťuje zásah do svojich základných práv ako intenzívny a trvajúci nadmernú dobu, je
v neistom právnom postavení, ktoré ju s prihliadnutím na princípy právneho štátu
a predvídateľnosť práva neprimerane zaťažuje, a jej základné práva sú porušované po dlhší
čas.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto označených práv a označených
ustanovení ústavy:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Najvyšší súd rozhodnutie sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára 2017, pokiaľ ide
o primeranosť uloženej sankcie a vo vzťahu k argumentom sťažovateľky uplatneným
v odvolaní, odôvodnil, že „v otázke odôvodnenia výšky pokuty stotožňuje s názorom
krajského súdu, že výška uloženej sankcie bola dostatočne odôvodnená. Je nepochybné, že
ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu
(diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny
orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku
sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického
uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite
zdôvodnené. Žalovaný postupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyslovenom v rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo/37/2012 zo dňa 22.08.2013, a výšku
uloženej pokuty riadne zdôvodnil. ...
Odvolací súd poukazuje na to, že správne delikty právnických osôb sú postihované
bez ohľadu na zavinenie, nakoľko zavinenie nie je pojmovým znakom správneho deliktu
právnickej osoby. Podstatné je iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie.
Subjektom deliktu je právnická osoba spôsobilá na protiprávne konanie (tzv. deliktuálna
spôsobilosť, ktorá je spojená s jej vznikom a existenciou). Z toho vyplýva záver, že žalobca
zodpovedá za porušenie povinnosti založenej na objektívnej zodpovednosti za správny
delikt. Okolnosti ospravedlňujúce resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny
význam pri otázke zodpovednosti za toto porušenie, teda ani žalobcom namietané nekonanie
audítora v predmetnej veci. K tomu odvolací súd dodáva, že k uzatvoreniu zmluvy
s vyžrebovaným audítorom nedošlo zo strany žalobcu z dôvodu, že považoval odmenu
za vykonanie auditu určenú audítorom za neprimeranú. Nakoľko je však žalobca v Registri
politických strán a politických hnutí zapísaný a nie je v likvidácii, vzťahuje sa naňho
povinnosť dodržiavať ustanovenia zákona, bez ohľadu na jeho majetkovú a finančnú
situáciu.
Rovnaký prístup k politickým stranám vyplýva priamo zo znenia jednotlivých
ustanovení zákona č. 85/2005 Z. z. Predmetný zákon ustanovuje práva a povinnosti pre
všetky politické strany zapísané v Registri politických strán a politických hnutí vedenom
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Všetky zaregistrované politické strany a hnutia
majú povinnosť dodržiavať platné zákony, bez ohľadu na to, akou výškou finančných
prostriedkov disponujú, v akom rozsahu vedú účtovníctvo, či vyvíjajú činnosť a či disponujú
hnuteľným majetkom alebo nehnuteľným majetkom Z § 31 predmetného zákona vyplýva
obligatórna povinnosť uložiť pokutu za porušenie povinností uvedených pod písmenom a)
a b) každej politickej strane, a teda aj za porušenie povinnosti predložiť výročnú správu NR
SR. Uloženú pokutu nemožno odpustiť.
Námietku, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil z dôvodu, že správne právne
normy nesprávne vyložil, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd nezistil taký
výklad a aplikáciu ustanovení zákona č. 85/2005 Z. z., ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti musí odvolací súd zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra chápe nesprávne
právne posúdenie vo vzťahu k meritu veci, t. j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu
právnej normy na riadne zistené skutočnosti vyplývajúce z merita veci, na druhom mieste
ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho
predpisu. Navyše právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V aplikačnom
postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu súd nezistil tak závažné nedostatky
právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý
rozsudok.“.
15. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
16. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka
v konaní nastolila. Rozsudok najvyššieho súdu vysvetlil, ako najvyšší súd dospel k záveru
o nevyhnutnosti potvrdiť rozsudok krajského súdu, z akých dôvodov považoval jeho
rozhodnutie za vecne správne a sankciu uloženú sťažovateľke za primeranú. Najvyšší súd
podrobne objasnil, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Zaujal jednoznačné
stanovisko i k sťažovateľkou tvrdeným dôvodom, pre ktoré neuzatvorila zmluvu
s vyžrebovaným audítorom (neprimeranosť požadovanej odmeny), keď konštatoval, že
pokiaľ politická strana je zapísaná v registri politických strán a nie je v likvidácii, vzťahuje
sa na každú politickú stranu rovnako povinnosť dodržiavať ustanovenia zákona bez ohľadu
na jej aktuálnu finančnú situáciu či na to akou výškou finančných prostriedkov disponuje.
Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
17. Vo veci sťažovateľky boli aplikované tieto ustanovenia zákona o politických
stranách:
Podľa § 30 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o politických stranách je politická
strana povinná vyhotovovať výročnú správu za predchádzajúci kalendárny rok. Výročnú
správu za predchádzajúci kalendárny rok predkladá strana Národnej rade Slovenskej
republiky každoročne najneskôr do 30. apríla v listinnej a v elektronickej podobe.
Podľa § 30 ods. 2 písm. a) zákona o politických stranách výročná správa obsahuje
účtovnú závierku za účtovné obdobie overenú audítorom určeným Slovenskou komorou
audítorov žrebom zo zoznamu audítorov, žrebovanie sa musí uskutočniť najneskôr
28. februára v príslušnom roku za účasti najmenej dvoch členov príslušného výboru
Národnej rady Slovenskej republiky. Komora týchto audítorov vylosuje z audítorov, ktorí
pred losovaním prehlásia, že nemajú konflikt záujmov s vykonaním uvedeného auditu
v politických stranách.
Podľa § 30 ods. 3 zákona o politických stranách audítor okrem účtovnej závierky
podľa odseku 2 písm. a) overuje aj súlad výročnej správy s účtovnou závierkou zostavenou
za to isté účtovné obdobie a súlad hospodárenia strany s týmto zákonom. Správa audítora
o výročnej správe je súčasťou výročnej správy predkladanej stranou Národnej rade
Slovenskej republiky.
Podľa § 30 ods. 5 zákona o politických stranách ak výročná správa neobsahuje údaje
podľa odseku 2 a správu audítora podľa odseku 3, ak údaje nie sú úplné alebo pravdivé,
alebo ak sa z výročnej správy zistí iné porušenie zákona, vyzve Národná rada Slovenskej
republiky alebo jej poverený orgán stranu, aby odstránila nedostatky v určenom termíne,
najneskôr do 30. júna kalendárneho roka.
Podľa § 31 ods. 2 písm. a) bodu 2 zákona o politických stranách (v znení k 30. aprílu
2009) ministerstvo financií uloží strane pokutu do 3 319 €, ak strana nepredložila Národnej
rade Slovenskej republiky výročnú správu podľa § 30.
18. Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd tieto ustanovenia vykladal spôsobom,
ktorým poprel ich účel a zmysel, pretože nezohľadnil, že tieto ustanovenia neriešia situáciu,
v ktorej audítor odmietne správu vypracovať a takýto stav nemôže byť vykladaný
v neprospech politickej strany, a navyše na strane sťažovateľky nezohľadnil dostatočne
všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na výšku uloženej sankcie.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
21. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
22. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
23. Zohľadniac dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky ústavný
súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.
24. Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľka si je vedomá
porušenia svojej zákonnej povinnosti predložiť výročnú správu, ako aj svojho osobitného
postavenia v spoločnosti ako politickej strany. Podstata jej sťažnosti spočíva v tom, že
pokiaľ § 31 ods. 2 písm. a) bod 2 zákona o politických stranách (v znení k 30. aprílu 2009)
stanovuje sankciu za porušenie povinnosti predložiť Národnej rade Slovenskej republiky
výročnú správu podľa § 30 zákona tak, že „ministerstvo financií uloží strane pokutu do 3
319 €“, zastáva názor, že v jej prípade neboli splnené podmienky pre uloženie sankcie práve
vo výške 3 319 €, pričom ak by najvyšší súd správne vykladal ustanovenia zákona
o politických stranách, dospel by k záveru o neprimeranosti takejto sankcie.
25. Najvyšší súd považoval za významné pre stanovenie výšky sankcie hľadiská
závažnosti porušenia povinnosti a dĺžky trvania protiprávneho stavu. Zo systematického
výkladu zákona o politických stranách je zrejmé, že povinnosť politickej strany predložiť
výročnú správu je významnou povinnosťou, ktorej naplnenie sleduje i verejnú kontrolu
činnosti politických strán (výročná správa je verejná, elektronicky sa zverejňuje a ukladá sa
vo verejnej časti registra účtovných závierok na desať rokov). Rovnako tak významným
vo vzťahu k prípadu sťažovateľky bolo aj trvanie protiprávneho stavu, ktorý pretrvával
i napriek výzve výboru po dlhší čas. Ani okolnosti, na ktoré poukazuje sťažovateľka, a to
plnenie povinnosti predkladať výročné správy v minulosti, dôvody nepredloženia výročnej
správy, celková finančná situácia sťažovateľky či spôsob spáchania deliktu a jeho následky,
na správnosti záveru najvyššieho súdu nemôžu nič zmeniť. Povinnosť predložiť výročnú
správu každoročne nie je bezúčelná a naopak sleduje naplnenie princípov kontroly
politických strán, preto ani vo vzťahu k stanoveniu výšky sankcie splnenie tejto povinnosti
v minulosti nemôže mať zásadný význam. Rovnako tak finančná situácia sťažovateľky sa
javí nevýznamným kritériom. Nie je namieste ani sankcionovať politické strany pre
nesplnenie tejto povinnosti v rôznej výške s ohľadom na ich ekonomickú situáciu. Najmä
však samotný dôvod nepredloženia výročnej správy uvádzaný sťažovateľkou nemožno
považovať za ospravedlňujúci, a to aj s ohľadom na výšku odplaty za vykonanie auditu
požadovanej audítorom uvedenou samotnou sťažovateľkou. Skutočne tak ako uvádza
sťažovateľka, sankcia nemá síce byť pre politickú stranu likvidačná, na druhej strane je
vecou politickej strany, pokiaľ hodlá vyvíjať svoju činnosť, aby hospodárila spôsobom,
ktorý jej nebráni plniť zákonné povinnosti. Skutkový stav nebol najvyšším súdom posúdený
jednostranne a formalisticky, naopak boli zohľadnené okolnosti veci sťažovateľky.
26. Nie je ani namieste, aby sťažovateľka príčiny porušenia svojej zákonnej
povinnosti nachádzala v nemožnosti splnenia si povinnosti pre nekonanie audítora či
v právnej úprave, ktorú označuje za nejednoznačnú. Vo veci sťažovateľky nejde o prípad,
v ktorom audítor odmietol audit vykonať (ako uvádza sťažovateľka), preto nie je ani
významné, či a ako zákon o politických stranách takú situáciu upravuje. Audit nebol
vykonaný pre jej nesúhlas s jeho cenou, ktorá sa nejaví v okolnostiach veci neprimeranou.
Ostatne ani sťažovateľka neuvádza konkrétne skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že pri audite
za daný rok bola v obdobnej situácii iným politickým stranám účtovaná audítorom odlišná
cena.
27. Ustanovenia zákona o politických stranách musia byť vykladané takým
spôsobom, ktorý umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti, najmä musia byť povinnosti politickým stranám ukladané v rovnakej miere
a ustanovenia zákona o politických stranách vykladané a aplikované zhodne bez ohľadu na
to, ktorej politickej strany sa týkajú. Rovnako aj správne orgány majú povinnosť dbať o to,
aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku). Pokiaľ preto vo veci sťažovateľky
ministerstvo financií postupovalo v súčinnosti s výborom, jeho postup smeroval k naplneniu
tohto princípu. Pre úplnosť je namieste dodať i to, že podľa § 31 ods. 2 zákona o politických
strán v účinnom znení, štátna komisia uloží strane pokutu 3 500 eur, ak strana nepredložila
výročnú správu v lehote podľa § 30 (toto ustanovenie bolo zmenené s účinnosťou od 1. júla
2015 zák. č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona o politických
stranách), z čoho je zrejmé, že zákonodarca považoval za primerané nie len odstrániť
rozmedzie pre ukladanie sankcií, ale najmä stanovil do budúcnosti za porušenie rovnakej
povinnosti sankciu porovnateľnú s tou, ktorá bola uložená sťažovateľke.
28. Pokiaľ preto najvyšší súd aplikovaním citovaných ustanovení zákona
o politických stranách dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť rozsudok krajského súdu,
aplikované ustanovenia nevykladal spôsobom, ktorým by poprel ich účel a zmysel.
29. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky
na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sžo 230/2015 z 25. januára 2017 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
30. Vzhľadom na tento záver sa už ústavný súd nezaoberal návrhom sťažovateľky
na priznanie primeraného zadosťučinenia ani návrhom na vydanie dočasného opatrenia
o odklade vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu o uložení sankcie.
31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017