Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 299/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOZBER, s. r. o.,

Radlinského 28, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom,

advokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v od. 1 , základného

práva na zákonného sudcu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOZBER, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. marca 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOZBER, s. r. o.,

Radlinského 28, Spišská Nová Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v od. 1 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. novembra 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) preskúmaval zákonnosť rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1100303/1/37127-250432/2013/4897 z 24. mája 2013, ktorým bolo ako vecne správne

potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočky Spišská Nová Ves (ďalej len

„daňový úrad“) č. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 o vyrubení

sťažovateľke rozdielu dane na DPH v sume 611 228,86 € za zdaňovacie obdobie

november 2010 v súvislosti s kúpou „... 114 blokov cievok, ktoré boli pôvodne súčasťou

elektromagnetického separátora ...“ (ďalej len „bloky cievok“), resp.

v súvislosti s kúpou ich častí majúcich charakter kovového šrotu.

3. Na základe objednávky obchodnej spoločnosti ,

z 22. októbra 2009 Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity (ďalej len „znalec“)

vyhotovil znalecký posudok č. 95/2010 o posúdení technického stavu blokov cievok,

podľa záverov ktorého jednotlivé bloky cievok, ktorých predpokladaný rok výroby bol

rok 1988 – 1992, ktoré neboli označené výrobnými číslami a nemali samostatné výrobné

štítky, „... nie sú vhodné pre ďalšie priemyselné využitie...“ (pozri stranu 19 rozsudku

krajského súdu, pozn.). Následne obchodná spoločnosť , v novembri

a decembri 2009 kúpila z Ukrajiny týchto 114 blokov cievok, tieto priviezla na Slovensko

a na základe zmluvy o skladovaní z 24. novembra 2009 tieto bloky cievok uskladnila

v skladových priestoroch sťažovateľky. Dňa 2. novembra 2010 spoločnosť

, predala zmienených 114 kusov blokov cievok obchodnej spoločnosti

, za sumu 1 626 828 € plus 309 097,32 € DPH, pričom išlo

o nepohyblivú dodávku, keďže bloky cievok boli predané bez prepravy a ostávali stále

uskladnené v skladových priestoroch sťažovateľky. V ten istý deň 2. novembra 2010

na základe ďalšej kúpnej zmluvy spoločnosť , za sumu 3 216 994 €

plus 611 228,86 € DPH predala sťažovateľke (obchodnej spoločnosti )

časti predmetných blokov cievok, ktorých „... hodnota spočívala v hodnote druhotných

surovín v nich sa nachádzajúcich...“ (kúpna zmluva v tomto odkazovala na znalecký

posudok č. 95/2010, pozn.) a ktoré boli v predmete tejto kúpnej zmluvy označené ako

„... medené časti cievok a železné časti cievok...“. Keďže podľa daňového úradu v prípade

kúpnej zmluvy medzi predávajúcim , na jednej strane a kupujúcou

sťažovateľkou na strane druhej nebol predmetom obchodného vzťahu technologický celok,

t. j. bloky cievok ako také, ale predmetom tejto zmluvy boli medené a železné časti týchto

blokov cievok, ktoré boli pôvodne súčasťou tohto technologického celku a ktoré mali

charakter už iba kovového odpadu, na základe čoho bola určená aj ich cena v kúpnej zmluve

(cena bola určená vynásobením jednotkovej ceny za tonu medených a železných častí

blokov cievok po ich vážení, pozn.), daňový úrad s odvolaním sa na § 69 ods. 12 písm. a)

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,“), podľa ktorého „Platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od

iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a

kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad

a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej

už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných

dôvodov“, ako aj s poukazom na čl. 199 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), podľa ktorého „Členské štáty môžu stanoviť,

že osobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná ktorákoľvek

z týchto dodávok ‒dodanie použitého materiálu, použitého materiálu nevhodného

na opätovné použitie v rovnakom stave, šrotu, priemyselného a nepriemyselného odpadu,

recyklovateľného odpadu, čiastočne spracovaného odpadu a určitých tovarov a služieb,

ako je uvedené v prílohe VI“, ustálil, že sťažovateľka ako platiteľka DPH kúpila

v tuzemsku kovový odpad od iného platiteľa DPH, a teda bola a je osobou povinnou

platiť DPH namiesto svojho dodávateľa. Daňový úrad preto rozhodnutím

č. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 rozhodol o vyrubení sťažovateľke

rozdielu dane na DPH v sume 611 228,86 € za zdaňovacie obdobie november 2010.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. mája 2014 žalobu

sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva

č. 1100303/1/37127-250432/2013/4897 z 24. mája 2013, ako aj rozhodnutia daňového

úradu č. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 ako nedôvodnú zamietol, pričom

v rámci odvolacieho konania sa s jeho názorom stotožnil aj odvolací najvyšší súd, ktorý

svojím rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2016 rozsudok krajského súdu

potvrdil.

5. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla:

«Sťažovateľ uvádza, že súčasťou normatívnej premisy čl. 199 ods. 1 písm. b)

Smernice Rady 2006/112/ES je príloha VI, ktorá obsahuje „Zoznam dodaní tovaru

a poskytnutí služieb uvedený v článku 199 ods. 1 písm. d)“. V bodoch 1 až 6 prílohy VI

sú taxatívne uvedené podmienky, ktoré musí spĺňať tovar, aby sa mohol posudzovať

za tovar, resp. za kovový odpad a kovový šrot v zmysle čl. 199 ods. 1 písm. b) Smernice

Rady 2006/112/ES... Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nepostačovalo Najvyšším súdom

SR len uviesť, že z prílohy VI nevyplýva požiadavka, že by sa malo jednať o odpad, ktorý

vznikol v dôsledku niektorej zo spracovateľských operácií ale Najvyšší súd SR mal

povinnosť konkrétne uviesť pod ktorý z bodov 1 až 6 prílohy VI subsumoval bloky cievok.

Dôsledkom absencie uvedeného právneho sylogizmu je to, že odôvodnenie rozsudku

neobsahuje zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných

zákonných ustanovení, je neúplné, nedostačujúce a nespĺňa požiadavky vyplývajúce

z ustanovenia .

Sťažovateľ s poukazom na znenie prílohy č. VI Smernice tvrdil, že dodané bloky

cievok, resp. medené a železné časti cievok nie je možné ani pri extenzívnom výklade

považovať za dodanie tovaru uvedeného v prílohe č. VI Smernice 2006/112/ES. Ťažiskovým

argumentom k uvedenému tvrdeniu bol názor , ktorý s ohľadom na účel

ustanovenia čl. 199 bod 1 písm. d) Smernice 2006/112/ES výslovne uvádza, že presun

povinnosti odviesť daň je len pri dodaní tovarov a služieb uvedených v prílohe VI.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že právny názor súdu je v rozpore s týmto názorom

, ktorý pre účely ustanovenia čl. 199 bod 1 písm. d) Smernice 2006/112/ES

jednoznačne úzky výklad potvrdil. Odvolací súd k tejto námietke nezaujal žiadne

stanovisko...

Podľa SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu stanoví zákon. Najvyšší súd SR je vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

preto Najvyšší súd SR bol povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ a predložiť prejudiciálnu

otázku. Nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EU došlo k porušeniu čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na

zákonného sudcu podľa SR.»

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 23. 11. 2016 porušil základné

právo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 2 SR.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 23. 11. 2016 porušil základné

právo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na zákonného sudcu podľa SR.

3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 23. 11. 2016 porušil základné

právo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2016 sa zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 294,66 € (2 x 147,

33 €) a 2 x za režijný paušál vo výške 17,68 € (2 x 8,84 €), spolu 312,34 € a I)PH 62,47 €.

Spolu s DPH 374,81 €.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažovateľ odôvodnenie svojej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. novembra 2016 založil na troch základných argumentačných

pilieroch a to na konštatovaní, že správca dane nemal oprávnenie pre účely daňovej kontroly

vo veci platenia DPH prekvalifikovať (s následným prenosom daňovej povinnosti

z dodávateľa na nadobúdateľa, t. j. na sťažovateľku) charakter predmetu kúpy na kovový

šrot majúci podobu medených a železných častí cievok oproti tomu, ako bol tento tovar,

resp. predmet kúpy zadefinovaný v colnom vyhlásení, v ktorom bol deklarovaný

ako elektromagnetické bloky cievok, a nie ako šrot, a preto podľa sťažovateľky vo veci

konajúce súdy, ako aj správca dane vec nesprávne právne kvalifikovali; ďalej na námietke,

že vo veci konajúci najvyšší súd, ako aj pred ním krajský súd nedostatočne zistili skutkový

stav, keď odmietli predvolať a vypočuť , ktorý ohľadom technického stavu

predmetu kúpy podal odborný posudok, aby mohol byť konfrontovaný so znaleckým

posudkom č. 95/2010, o ktorý sa rozhodnutie súdov opieralo; a napokon aj na konštatovaní,

že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu, pretože sa

odmietol obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.

10. V súvislosti s námietkami sťažovateľky je nutné v prvom rade podotknúť,

že najvyšší súd sa v odvolacom konaní plne stotožnil so závermi krajského súdu,

keď konštatoval:

„Odvolací súd... nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu

úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej

veci krajským súdom za vecne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.“

11. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky krajský súd, s názorom ktorého sa

identifikoval aj najvyšší súd, svoje rozhodnutie odôvodnil takto

„Námietka žalobcu, že daňový úrad nemôže vlastným úsudkom zmeniť kvalifikáciu

tovaru uvedenú v záväznom a právoplatnom rozhodnutí príslušného colného orgánu,

je nedôvodná. Spoločnosť doviezla z Ukrajiny v novembri

a decembri 2009, ako sama deklarovala v písomnom colnom vyhlásení, a za jeho správne

vyplnenie ako aj správne zaradenie tovaru do podpoložky kombinovanej nomenklatúry

zodpovedá, uviedla, že dovezeným tovarom sú elektromagnetické bloky cievok,

pravdepodobne funkčné s možnosťou ďalšieho využitia. Teda, aký tovar sa dováža neurčuje

colný úrad, ale dovozca, ktorý v písomnom colnom vyhlásení deklaruje aký tovar dováža.

Colnému úradu ani neboli známe podstatné náležitosti o dovážanom tovare a to,

že dovezené bloky cievok neboli ďalej použiteľné na účely, pre ktoré boli vyhotovené, lebo

toto bolo zistené až zo znaleckého posudku č. 95/2010, ktorý si zadovážil sám dovozca

( ), potom čo boli dovezené na územie SR.

Najzákladnejšou a najpodstatnejšou námietkou žalobcu v podanej žalobe

je námietka, či správca dane správne v danom prípade aplikoval ustanovenie § 69 ods. 12

aj v zmysle článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES

a prílohy č. VI uvedenej smernice.

Podľa platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia

od iného platiteľa je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu

a kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový

odpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety

ďalej už nepoužiteľné, vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie, alebo

z podobných dôvodov...

Podľa článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES členské štáty môžu

stanoviť, že osobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná

ktorákoľvek z týchto dodávok; dodanie použitého materiálu, použitého materiálu

nevhodného na opätovné použitie v rovnakom stave, šrotu, priemyselného

a nepriemyselného odpadu, recyklovateľného odpadu, čiastočne spracovaného odpadu

a určitých tovarov a služieb, ako je uvedené v prílohe VI;...

Na základe preukázania, že v danom prípade došlo k dodaniu kovového odpadu

a kovového šrotu platiteľom dane z hľadiska uplatňovania (do ktorého

bola transformovaná aj Smernica Rady 2006/112/ES) sa od 1. 4. 2009 vzťahuje

aj na ustanovenie , podľa ktorého pri dodaní kovového

odpadu a kovového šrotu v tuzemsku je povinný platiť daň platiteľ, ktorému je tento tovar

dodaný. Na účely tohto zákona sa kovovým odpadom a kovovým šrotom v zmysle

citovaného ustanovenia § 69 ods. 12 rozumie kovový odpad a šrot z výroby alebo z

mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné, vzhľadom na

ich zlomenie, rozrezanie, opotrebovanie alebo z podobných dôvodov. Zároveň tu treba

uviesť, že priamo z článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice vyplýva, že sa jedná aj o dodávky

použitého materiálu nevhodného na opätovné použitie v rovnakom stave.

Podľa názoru súdu správca dane v danom prípade mal dostatočne preukázané, aby

dospel k záveru, že predmetom zdaniteľného obchodu medzi spoločnosťou ,

a s. a spoločnosťou KOVOZBER, s.r.o. došlo k zdaniteľnému obchodu, ktorého predmetom

bol kovový odpad a preto v danom prípade bolo správne aplikovať ustanovenie § 69 ods. 12

aj v súlade s transformovanou Smernicou Rady 2006/112/ES

a jej prílohy č. VI.“

11.1 Najvyšší súd na doplnenie dôvodov krajského súdu v tomto smere dodal:

«... Nie je dôvodné ani vytýkanie, že v súvislosti s ustálením základnej právnej otázky

(či predmet dodávky bol alebo nebol kovovým odpadom a šrotom), t. j. správnosťou

aplikácie ust. o DPH a Smernice

2006/112/ES a jej prílohy VI, bol skutkovým okolnostiam, ktoré medzi účastníkmi neboli

sporné, prisúdený iný právny význam, ako im prisúdil žalobca. V priebehu konania žalobca

najskôr zotrvával na povinnosti daňových orgánov rešpektovať na účely rozhodovania

o povinnosti platiť DPH zatriedenie tovaru vykonané dovozcom tovaru na územie SR

v colnom prehlásení, bez ohľadu na to, že znalecký posudok vyžiadaný a predložený

samotným žalobcom takúto kategorizáciu poprel (záver o nepoužiteľnosti na pôvodne

určený účel). Zároveň spochybňoval správnosť postupu daňových orgánov, keď vzhľadom

na objektívne zistený (a pôvodne samotným žalobcom akceptovaný záver o nepoužiteľnosti

tovaru zanesený do kúpnej zmluvy) dospeli daňové orgány k záveru, že tovar spĺňal kritériá

pre uznanie za kovový odpad a kovový šrot nielen v zmysle

Z. z. DPH ale aj čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES. Súd sa stotožnil

s logickou argumentáciou daňových orgánov odôvodňujúcou správnosť posúdenia tovaru

ako kovový odpad a kovový šrot s dôsledkami na prenos daňovej povinnosti. Treba

zdôrazniť, že daňové orgány postupovali v konaní v súlade s ich zákonnou úlohou

a povinnosťou, ktorou je zabezpečenie správneho určenia a vyrubenia dane, pri súčasnom

použití najvhodnejších prostriedkov.

... žalobca ako podnikateľ o. i. aj v oblasti nakladania s kovovým odpadom mal

a musel mať vedomosť o platnej právnej úprave daňovej povinnosti pri kúpe kovového

odpadu, pričom charakter tovaru ako kovový odpad jednoznačne vyplynul tak z kúpnej

zmluvy, ako aj zo znaleckého posudku s obsahom ktorého bol v čase nadobudnutia tovaru

oboznámený.

Nie je daný relevantný dôvod na spochybňovanie v konaní vyvodeného záveru o tom,

že dodané bloky cievok resp. medené a železné časti cievok je dôvodné považovať

za dodanie tovaru v zmysle prílohy VI Smernice. Krajský súd správne považoval dodaný

tovar za charakterizovateľný (str. 22 písomného vyhotovenia rozsudku) v zmysle dikcie § 69

ods. 12 o DPH za „... kovové predmety ďalej už nepoužiteľné

vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebovanie, alebo z podobných dôvodov“

a v zmysle čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice za „... dodávky použitého materiálu nevhodného

na opätovné použitie v rovnakom stave“ Nie je dôvodná námietka žalobcu, že

na preukázanie správnosti takéhoto posúdenia by sa malo jednať o odpad, ktorý vznikol

v dôsledku niektorej zo spracovateľských operácií v zmysle Prílohy VI Smernice, takáto

požiadavka z obsahu Smernice nevyplýva. Výklad, v dôsledku ktorého by na základe takejto

argumentácie došlo k tomu, že napr. aj všetky pre opotrebovanie a zastaranosť

nepoužiteľné časti strojov a zariadení by neboli zahrnuté do výklad pojmu „kovový odpad“,

by nepochybne bola v rozpore s obsahom aj účelom uvedenej právnej úpravy.»

11.2 Z citovaného je zrejmé, že s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa charakteru jej

dodaného, resp. jej predaného tovaru v interakcii s jeho charakterom v čase, kedy bol

dovezený na naše územie, sa vo veci konajúce súdy vysporiadali konštatáciou, že jeho

charakter nie je možné bez ďalšieho automaticky odvodzovať od toho, ako bol tento tovar

deklarovaný už v colnom vyhlásení, pretože v tomto smere colné orgány vychádzajú

bez ďalšieho iba z údajov uvádzaných samotným dovozcom vypĺňajúcim colné vyhlásenie,

t. j. colné orgány nedeklarujú záväzne aj pre účely iných verejných konaní (napr. pre účely

daňového konania) charakter tohto tovaru. Inými slovami, vyhlásenie dovozcu tovaru o jeho

charaktere v čase jeho dovozu nie je nemenné, resp. nie je nepreskúmateľné inými orgánmi

verejnej moci pre účely iných konaní, tak ako sa domnieva sťažovateľka. Vzhľadom

na uvedené tak správca dane mal kompetenciu vykonať pre účely daňového konania

dokazovanie pre účely zistenia skutočného charakteru predmetu zdanenia, pričom výsledky

zistené týmto dokazovaním, t. j. zistenie, že v danom prípade sťažovateľka ako platca DPH

kúpila kovový šrot v podobe medených a kovových častí cievok, a nie bloky cievok, plne

korešpondovalo s údajmi uvedenými v kúpnej zmluve aj samotnou sťažovateľkou,

ako aj so závermi znaleckého posudku č. 95/2010. V neposlednom rade, tak ako to vyplýva

zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, napokon aj sťažovateľka predala ďalej medené

a železné časti cievok ako medený a kovový odpad obchodnej spoločnosti

Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia tak vo veci konajúce súdy verifikovali

rozhodnutie správcu dane, ktorý na daný prípad aplikoval § 69 ods. 12 písm. a) zákona

č. v spojení s smernice Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), v zmysle ktorých platcom DPH v prípade

dodania kovového odpadu a kovového šrotu, t. j. ďalej už nepoužiteľných kovových

predmetov, je ich príjemca, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto ďalej už nepoužiteľné

kovové predmety (šrot) sú alebo nie sú výsledkom spracovateľských operácií v zmysle

prílohy VI smernice, ktorá takúto požiadavku explicitne nedeklaruje, tak ako to konštatoval

aj najvyšší súd.

12. Pokiaľ ide o druhú z námietok sťažovateľky, najvyšší súd uviedol:

„Nedôvodne bol spochybňovaný postup krajského súdu aj v súvislosti s nevykonaním

navrhovanej konfrontácie autora predloženého znaleckého posudku a svedka

k otázke ďalšej použiteľnosti blokov cievok. Súd zhodne so žalovaným správne vyhodnotili

význam znaleckého posudku, opierajúceho sa o konkrétne údaje a ich vyhodnotenie, oproti

odbornému vyjadreniu ktorého obsah bol všeobecný, neopieral sa o žiadne kvantifikované

údaje, naviac za situácie keď už neexistuje predmet, ktorého sa týkajú odlišné závery.

K možnosti použitia znaleckého posudku neobstaraného správcom dane odvolací súd

uvádza, že tento postup bol plne v súlade s ust. a “

12.1 Z uvedeného v kontexte s rozhodnutím krajského súdu vyplýva, že správca dane

pri svojom rozhodnutí vychádzal aj zo záverov znaleckého posudku č. 95/2010

spracovaného autorizovaným znalcom na objednávku obchodnej spoločnosti ,

ktorý bol spracovaný pre účely posúdenia technického stavu blokov cievok v čase

ich dovozu na naše územie, a to pre účely zistenia ich ďalšieho využitia. Správca dane

v tejto súvislosti odmietol ako svedka vypočuť , ktorý sa mal podieľať

na tvorbe smernice a ktorého svedectva sa sťažovateľka dovolávala. Vo veci konajúce súdy

odobrili postup správcu dane s odôvodnením, že ani vyjadrenia označené ako

odborný posudok nemôžu nič zmeniť na záveroch znaleckého posudku, tobôž keď pri jeho

spracovaní mal znalec bloky cievok k dispozícii a podrobil ich rôznym meraniam, zatiaľ čo

menovaný svedok podal svoje vyjadrenie v čase, keď tieto bloky cievok už ani neexistovali,

takže v konečnom dôsledku by jeho tvrdenia ani neboli explicitne verifikovateľné.

12.2 V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že pre účely daňového konania nie je

možné využiť závery znaleckého posudku, ktorý nebol spracovaný na podnet správcu dane

a pre účely daňového konania, ale bol spracovaný na podnet daňového subjektu, najvyšší

súd ústavne udržateľným spôsobom (aj keď nesprávnym číselným označením zákona,

pozn.) odkázal na ustanovenie o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorému predchádzal zrušený

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinný

do 31. decembra 2011, pozn.), podľa § 24 ods. 4 ktorého (ako to správne na strane 17

rozsudku uviedol aj krajský súd, pozn.) možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť

k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je

získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania

daňových subjektov, svedecké výpovede, „znalecké posudky“, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

13. Napokon v súvislosti s poslednou treťou námietkou sťažovateľky najvyšší súd

v kontexte už uvedeného svoje stanovisko odôvodnil takto:

„Za týchto okolností aj odvolací súd považuje v danej veci aplikáciu ust. § 69 ods. 12

o DPH za súladnú s Smernice ako

aj nesporným účelom úpravy č. 199 ods. 1 Smernice. Vychádzajúc z uvedeného považoval

návrh, aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny

dvor EU s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ

za nedôvodný, nakoľko aplikovaná právna úprava pojmu železný odpad a neželezný odpad,

zakladajúca sa na transpozícii Smernice do ust. o DPH

je jednoznačná a položenie predbežnej otázky nepovažuje odvolací súd za potrebné

na posúdenie toho, že príslušné ustanovenie vnútroštátneho práva odporuje právu Únie.“

14. Vzhľadom na udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v zmysle bodu 11.2 tohto

rozhodnutia možno aj uvedené odôvodnenie o jednoznačnosti aplikovanej právnej úpravy

považovať za logické a neodporujúce jej účelu a zmyslu.

15. Uvedené závery najvyššieho súdu, ako aj závery krajského súdu, s ktorými sa

najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil, možno považovať za logické, ústavne udržateľné

a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok

arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25

ods. 2 ).

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke náhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala týchto

nárokov, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2017